Symbolika v celebrovaní Eucharistie (1) Jerzy Stefański

Ú v o d

Témou článkuje Eucharistia. Chceme pripomenúť, „oživiť“ a teologicky prehĺbiť niektoré postoje či gestá, ktoré používa kňaz v každodennom slávení Eucharistie. Toto spracovanie môže byť súčasne pomôckou pre veriacich, ktorí vždy nechápu špecifický „jazyk“ Eucharistickej liturgie. Vo svätej omši ruky kňaza, jeho hlas, gestá ako aj matéria používaná na celebrovanie sú viditeľnými „nositeľmi“ milosti. Oni tieto milosti približujú, odovzdávajú i sprítomňujú. Už v samotnom fakte, že Boh využíva pomoc človeka - kňaza, aby svojmu ľudu daroval dobrá milosti, tvorí pre kňaza šokujúce zbratanie s Kristom - Liturgom a súčasne je pre celebranta záväzkom. Ontotiž v Eucharistii sprítomňuje a odovzdáva sacrum. Robí tak pomocou veľmi obyčajných znakov, ale vzhľadom na obsah hodnôt podávaný vo svätej omši, možno hovoriť o teológii ruky, hlasu, postojov celebranta ako aj o teológii matérie, ktorá vystupuje v Eucharistickom slávení.

Najskôr chceme pripomenúť niekoľko známych záležitostí spojených s otázkou, prečo liturgia operuje tak špecifickým prostriedkom odovzdávania obsahu, akým je reč znakov a symbolov. Znak je prirodzeným, obyčajným elementom a rečou života, ako aj vzájomnej komunikácie. Sme priamo ponorení do sveta znakov. Podanie ruky, sňatie klobúka, dym z komína, značky na cestách atď. - to všetko čosi znamená, čosi vyjadruje, čosi chce odovzdať. Znak nás vždy prenáša o jednu kategóriu vyššie, z roviny obrazu do kategórie idei, myšlienky - do toho, čo znamená. Má hodnotu spoločenskú. Je vzťahom osoby voči osobe, komunikáciou čohosi pre kohosi. Znak pomáha celebrantovi v nadviazaní „spoločného jazyka“ s liturgickým zhromaždením. Nakoniec žiadne spoločenstvo sa nemôže zaobísť bez tohto prostriedku dorozumievania sa, akým je znak.

Preto ako nevyhnutné sú napríklad značky na cestách. Ich ignoroanie by viedlo k chaosu, ba dokonca k smrti. Táto nevyhnutnosť znaku v kultúre človeka bola dobre pochopená i zneužitá totalitnými systémami. Príkladom môžu tu byť nočné parády národných socialistov v hitlerovskom Nemecku s ich symbolikou lebky mŕtvoly, hákového kríža, získavanie stupňov a symbolov fyzickej schopnosti, systém vyznamenaní a pod. Podobne spojenia ponúkajú náhrady náboženstva z nedávnej minulosti v našej krajine, so znepokojujúcou praxou a morálnym donútením prijímania (v niektorých zotročených prostrediach) pseudosviatostí, napr. „dávanie mena, či uvádzanie do života“ namiesto sv. krstu, uzatváranie slávnostnej civilnej zmluvy v „sobášnom paláci“ namiesto sviatostného manželstva, a pod.

Znak je pre každého človeka poznávacím elementom. Teória poznania už dávno ukula známe adagium: nihilestinintelectuquodnonpriusfueritinsensu.Npraxi to znamená, že k idei dochádzame cez obraz. Preto Kristus ako dobrý pedagóg učil „v podobenstvách“ (pozri Mk 4, 34: „bez podobenstiev im nič nehovoril“). Teda aj my, keď si chceme odovzdať také „duchovné“, nemateriálne hodnoty, ako láska, pamäť, úcta, či dokonca závisť, nenávisť - manifestujeme či preukazujeme si ich pomocou poznávacích znakov, napríklad keď si darujeme kvety, keď si telefonujeme, keď si darujeme darčeky, alebo si hrozíme päsťou, pričom ukazujeme nespokojný výraz tváre a pod. Akje teda naozaj takáto naša psychofyzická poznávacia štruktúra, ani v rovine náboženských hodnôt to nemôže byť ináč. Ak Boh zatúžil zbožštiť človeka, musel sa stať Človekom.

Človek vždy mal ďaleko k Bohu. Nebo je vysoko - ťažko ho dosiahnuť. Pre stvorenie - človeka, Stvoriteľ sa zdal príliš vzdialený. Preto Boh vyšiel človeku v ústrety, „do polovice cesty“ a priblížil sa na dosah ruky, na vzdialenosť ľudského chápania. Dovolil sa spoznať, dotknúť akoby v stvorenej podobe, v osobe bohočloveka, v osobe Ježiša Krista. Vtelenie Krista je pre človeka miesto dotyku medzi nadprirodzeným svetom a prirodzeným svetom, miestom dotyku milosti a prirodzenosti, ducha a matérie. Vlastne Kristus je tým základným teologickým znakom, ktorý nám priniesol „poznávaciu“ milosť a spásu. On sa stal jediným prostredníkom medzi Stvoriteľom a stvorením. On je jediným spôsobom komunikácie Boha s človekom, pretože „ukázal“ nám a „vyznačil“ prítomnosť Boha medzi nami. Ak teda chceme hovoriť o liturgickom znaku ako nositeľovi milosti, tak základ tejto pravdy spočíva v historickej prítomnosti Ježiša Krista na zemi. Po jeho zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení funkciu pokračovania prítomnosti Krista medzi nami prevzala liturgia. Ona je súvislým vteľovaním milosti, približovaním a sprítomňovaním Boha. Kňaz zasa, ktorý je predovšetkým liturgom, v slávenom úkone sprítomnenia milosti uskutočňuje a plní svoje prirodzené funkcie, ktoré vyplývajú z prijatej sviatosti kňazstva. A v tom zmysle celebrant plní svoje ministerium - službu (minister Christi) a stáva sa odovzdávateľom milosti. A deje sa to najčastejšie cez znaky používané v Eucharistickom slávení. Preto je veľmi dôležité, aby sme poznali ich úlohu a význam.

Znaky si vyžadujú poznanie. Nie všetky sú jasné, čitateľné, prirodzené. Niektoré z nich sú zaťažené dejinami, svedectvom kultúry času, pochádzajú zo spoločnej dohody. V spojení s tým môžu vznikať ťažkosti v ich presnom chápaní. Dokonca niektoré biblické obrazy v mnohých, zvlášť mestských prostrediach, sú dnes menej čitateľné ako pred rokmi (napr. obraz dobrého Pastiera, symbolika zabitého Baránka). Nakoniec poznávacie ťažkosti sa vyskytujú aj na strane adresáta znakov. Súčasný homo technicus, človek masovej kultúry, ustarostený a pritlačený mizerným jestvovaním, často sa kĺže po povrchu slov, nedostáva sa k jadru obrazu, namiesto toho aby poznával - pozerá sa, namiesto toho by počúval - berie na vedomie, namiesto toho, aby sa zúčastňoval a angažoval sa - je sotva divákom. Okrem toho, ak máme uveriť kňazovi A. Stopkoví (pozri Ty podnik Powszechny, čl. Cesta nikam, zo dňa 28. januára 1990), spoločnosť vo svojej mase sa stala silno laická a to bez pomoci ateistov. Kostoly sú príliš silno naplnené novou kategóriou veriacich - „nie príliš veriacich, ale praktizujúcich“.

Určite je tento prehnaný obraz pesimistický, a akési zrnko pravdy tkvie v tomto tvrdení. Ak teda to úžasné, nekonečné bohatstvo milosti, ktoré v sebe obsahuje slávená liturgia (zvlášť Eucharistia), je ukryté v tak úbohých, nenápadných, dokonca krehkých znakoch, tak aký veľký význam má spôsob slávenia (ars celebrandi), aby to sacrum bolo správne a hodne rozoznané účastníkmi liturgie. Veriaci človek sa nemôže zastaviť na úrovni toho, čo vidí a počuje, na úrovni samotného rítu či obradu (ritualizmus to je smrť liturgie!). Tu nejde iba o horiacu sviecu, vôňu kadidla, farebný odev, pestrú asistenciu, organovú hudbu, zvláštne gestá a pod. Celý tento vonkajší svet zohráva druhoradú úlohu, plní pomocné funkcie. Všetky znaky v liturgii, dokonca tie najdôležitejšie - sú iba nositeľmi milosti. Iba milosť sprítomnená zvlášť v Eucharistických podobách, má moc premeniť, obohatiť, formovať či dokonca posvätiť ľudský život, život účastníkov liturgie. Eucharistia totiž je potrebná nie tak Bohu, ako nám, ľuďom. Preto tiež hovoríme o liturgii živej, životnej, životodarnej. Približuje a sprítomňuje nám ju v každom celebrovaní ruka, hlas i postava kňaza. V takejto liturgii svoj teologický význam majú rôzne materiálne elementy, ako chlieb, víno, oltár, kadidlo a mnoho iných predmetov.

Teológia ruky

Ruka kňaza žehná, rozhrešuje, zmieruje s Bohom, sýti Telom Kristovým, zväzuje ruky manželov štólou, ukazuje Krista v adorovaní a sype zem, ktorá dopadá s ukrutnou ozvenou na veko rakvy. Tá ruka „prináša milosti tým, ktorí o ne prosia“. Krásna a veľká je výrečnosť ruky, lebo ruka môže hovoriť. Tvár dokážeme viac ovládať a prinútiť, aby bola amimická, diplomatická, nepravdivá. Túto „psychológiu ruky“ dokonale poznajú všetky výzvedné, policajné služby, ktoré keď overujú pravdovravnosť a psychickú kondíciu skúmaného, pozorne sledujú reakcie jeho rúk. Celé telo je „nástrojom“ duše, ale v ruke zvláštnym spôsobom „nesieme dušu“ (pozri reflexný pohyb ruky, ktorý spontánne dokáže potešiť, vyjadriť súhlas, pohroziť, udrieť, rozlúčiť sa alebo privítať, vyjadriť údiv, starosti a pod.). Ruka kňaza pri slávení „hovorí“ často rôznymi spôsobmi. Pripomeňme si niektoré z nich:

Ruka, ktorá robí znak kríža. Vo svätej omši celebrant štyri razy vykonáva znak kríža a v každom prípade iným spôsobom. V mene Najsvätejšej Trojice otvára liturgické zhromaždenie a ukazuje, keď sa dotýka čela, srdca i ramien, že aj naše hlavné centrá: intelektuálne, vôľové i aktívnej činnosti, sú služobne pripravené pred Kristom Pánom. Tento znak, vykonaný pokojne a posvätné, napovedá zhromaždenému spoločenstvu, že ono stojí pred Pánom (pozri „aby sme stáli pred Tebou a Tebe slúžili“, z Druhej eucharistickej modlitby, slová pochádzajúce z Knihy Tobiáš 12,14).

Séria štyroch znakov (tradícia z prelomu I/II. tisícročia kresťanstva), ktorými celebrant označuje najprv samotnú knihu Evanjelia, a potom, spolu s veriacimi, aj svoje čelo, ústa a hruď, chce pripomenúť, že sám Boh hovorí k nám cez slová Evanjelia (lebo Kristus je prítomný v slávnostne hlásanom Božom slove!). Toto slovo prijímame s pozdvihnutým čelom, dosvedčujeme ústami a uchovávame v srdci. Tretí moment, keď celebrant robí kríž, sa týka obetných darov chleba a vína počas I. epiklézy, počas modlitbovej prosby k Duchu Svätému, lebo iba on má moc takto posvätiť tie dary, ktoré sa stanú Telom a Krvou Krista.

Štvrtý raz celebrant vykonáva znak kríža (pozorujme, že v každom prípade v inom teologickom kontexte a iným spôsobom), na konci svätej omše. Božie požehnanie nie tak končí liturgiu, ako skôr prenáša jej trvanie a prítomnosť Božiu za prah miesta zhromaždenia. Pokračovaním liturgie pri oltári je predsa každodenný život, ktorý má sprevádzať obsah historického tvrdenia: in hoc signo vincis! - v tomto znamení zvíťazíš! Veľkým uľahčením pre nábožné vykonanie znaku kríža vo svätej omši je fakt značnej redukcie týchto znakov v Eucharistickom slávení. Predchádzajúce Ordo Missae určovalo povinnosť až 25 takýchto činností.

Ruky vystreté pred sebou. Najprv počas I. epiklézy, ako znak sprevádzajúci slová adresované Duchu Svätému s prosbou o posvätenie obetných darov chleba a vína. Ruky kňaza sa chcú stať akoby prenosným pásom milostí Ducha Svätého. Ten istý znak sa môže objaviť vo svätej omši ešte dvakrát (ad libitum): alebo, keď sprevádza slávnostné, trojité požehnanie na konci svätej omše, alebo pri dodanej „modlitbe nad ľudom“, ktorá nasleduje priamo po modlitbe po svätom prijímaní. V týchto prípadoch znak by mal rozmer ekleziálny. V tejto formule celebrant autentickým apoštolským gestom vyprosuje pre spoločenstvo požehnanie celej Najsvätejšej Trojice.

Zložené ruky. Skôr, ako sa tento znak objavil v liturgii (okolo VIII. stor.), bol známy už vo feudálnej kultúre franských miest. Vazal skladal svoje ruky do dlaní vládcu, čo symbolizovalo úctu a poslušnosť. Túto symboliku uvádza v XVIII. storočí tzv. Pontifikál Duranda, pri obrade kňazskej vysviacky. V momente sľubu poslušnosti kandidát na diakonát, a neskôr na kňazstvo, vkladá svoje zložené ruky do dlaní biskupa. Tento znak sa dnes trochu stratil, tak u celebranta, ako aj u veriacich. Ale jeho symbolika je predsa čitateľná: stojíme v Božej prítomnosti, do jeho rúk vkladáme naše ruky - čiže náš život. Zložené ruky ukazujú teda smer nádeje.

Rozpäté ruky. Celebrant prehlasuje: „Pán s vami“ a na šírku pozdravovaného zhromaždenia roztiahne ruky. Chce akoby vdýchnuť medzi zhromaždených radosť a nádej, že Boh je prítomný vo svojom ľude („kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja uprostred nich“, Mt 18, 20). Celebrant uisťuje: „nie ste sami, Boh je s vami“. Aký radostný je to znak. Toto gesto sa nachádza pri väčšine prednášaných modlitieb. A každá modlitba je odrazom „kúska“ ľudského života, tak dočasného, ako aj večného. Celebrant sa tu nachádza v podobnej situácii ako biblický Mojžiš počas vojen Židov s Amalekitkmi. Jeho ruky, pozdvihnuté a podopierané Aronom a Hurom, duchovne a víťazne podporovali bojujúcich Židov. Či celebrant - farský Mojžiš, gestom oranta nenesie a neobsahuje vo svojich modlitbách všetky duchovné boje i problémy, nádeje i životné udalosti svojho ľudu? Celebrant, ako Mojžiš, je vždy pre ľud. V tomto znaku oranta je dokonale podané povolanie kňaza: byť pre ľud.

Ruka, ktorá sa bije v prsia. Uder do pŕs vlastnou rukou prezrádza pokoru („Pane! čímže som pred tvojou tvárou? - Prachom a ničotou“). A pokora je pravdou. Už sv. Augustín napovedal, že koreň dobra i zla sa nachádza nie tak v hlave, ako v srdci. Preto contritio cordis - skrúšenosť srdca. Starý obraz ukazuje svätého Hieronyma kľačiaceho na púšti. V rukách drží kameň, ktorým sa bije do pŕs. Dokonca kameň sa rozpadáva následkom úderu. Vo svätej omši je to pri úkone pokánia, vždy keď pred Bohom uznávame, že sme hriešni, zaťažení ľudskými slabosťami.

Ruky, ktoré dvíhajú Eucharistické podstaty. Dosť neskoro sa objavil zvyk pozdvihovania a ukazovania konsekrovanej hostie (po XII. stor.) ako aj kalicha s víom (po XIV. stor.). Ruky celebranta dvíhajú „ako na tróne“ (výraz A. Bugniniho) sväté podoby. Oči sprevádzajú túto činnosť (rozptýlenie pozornosti zraku celebranta je v tomto momente zvlášť bolestné a desakralizujúce!). Predpisy to priamo neurčujú, zdá sa však nesprávne pozdvihovanie svätých podstát jednou rukou (znak „siláka“?). Hodnosť a úcta momentu slávenia napovedá používanie obidvoch rúk.

Ruky, ktoré rozdávajä Najsvätejšiu Sviatosť. Svätá omša „rodí“ Najsvätejšiu sviatosť. Jej prijatie veriacimi spôsobuje, že účasť na liturgii sa stáva úplná. Prijímanie Najsvätejšej Sviatosti, ako aj jej rozdávanie má charakter dialógu, v ktorom možno rozlíšiť päť fáz. Účelne ich vypočítame, proti všetkým pokušeniam jej náhleho a nehodného rozdávania. Celebrant: a) predstavuje pred oči veriaceho novú skutočnosť - Eucharistiu; b) vykonáva „prezentáciu“, keď pripomína slovami, že je to sám Ježiš Kristus, keď vyslovuje slová: Telo Kristovo; c) reakciou veriaceho na tento fakt je jeho vyznanie viery potvrdené formulou „Amen“; d) následkom vyššieho dialogu je udelenie veriacemu Najsvätejšej sviatosti; e) záverom celej akcie je požitie Najsvätejšej sviatosti a odchod od oltára.

Určite by bolo netaktné pripomínať potrebu estetiky rúk celebranta, harmonizujúcich svojim výzorom s výnimočnosťou a sakrálnosťou vykonávanej liturgickej činnosti. Týka sa to aj tempa rozdávania Najsvätejšej sviatosti (desakralizujúca je výhovorka náhlenia!).