Symbolika v celebrovaní Eucharistie (2) Jerzy Stefański

Teológia hlasu

Kňazi - praktickí teológovia dobre vedia, že „žijeme z vysloveného slova“ (a žijeme hlásaným slovom?). Slovo je zmaterializovaný duch, vtelená duchovná skutočnosť. „Na počiatku bolo Slovo... Slovo sa stalo Telom“ (Jn 1, 1; 14), a to nielen na Vianoce. Vteleným Slovom je sám Kristus a on je prítomný v slávnostne ohlasovanom slove Božom počas liturgie (je to jeden zo štyroch druhov prítomnosti Krista v liturgii).

Slovo to je sila! Ono je hlavným „nástrojom“ práce kňaza - liturga. Je nevyhnutným prostriedkom spoločnej komunikácie. Jeho sila presviedčania, apoštolská moc, však závisí v značnom stupni od spôsobu podania. Slovo totiž má v sebe natoľko silu pôsobenia, nakoľko sa v ňom nachádza duch. Stačí uviesť dva príklady z dejín. Slovo Petra z Amiens (XI. stor.) silné duchom zapálilo celé národy k nadľudskému úsiliu križiackych výprav. A strach prenikal zástup, ktorý napĺňal zázrak architektúry - katedrálu vo Florencii, keď na ambóne stál fascinujúci fra Girolamo Savonarola (XV. stor.). Neuniesli jeho slová - spálili hovorcu! Lebo slovo to je šanca na využitie. Jeho krehkosť je zdanlivá. Ono je ako nôž, ktorý môže zabiť, ale ako skalpel v rukách chirurga uzdravuje. Ono, ako jed, v kvapke môže byť liekom, v nadmernom množstve - usmrcuje. Ono je ako oheň, ktorý zohrieva, ale aj ničí.

Vedome sme venovali problematike slova v liturgii trochu dlhší úvod. Totiž liturgia z obradnej strany to je slovo plus znak. Slovo vysvetľuje znak, sprevádza ho, exponuje ho. Ono je aj znakom prítomnosti Krista v liturgii. Zásadne vystupuje v dvojitej funkcii: ako slovo Božie biblické ako aj ako slovo Cirkvi, ktoré je výtvorom človeka, nech už akokoľvek silno využíva biblické formuly.

1. Slovo Božie vo svätej omši.

Ono je obsiahnuté v biblických čítaniach. Kultúra slova celebranta (umenie správneho akcentovania gramatického, meritórneho, používanie páuz, patričné zosilnenie hlasu, správna artikulácia, rozdielne tempo čítania atď.) má skutočne druhoradý význam, lebo autorom slova je Boh, pomáha však v značnom stupni v zapamätaní a osvojení si hlásaného obsahu. Celebrant tu plní apoštolskú misiu. Je sluhom - ministrom nie svojho slova, ale slova Božieho, a to zaväzuje. Pre zdôraznenie výnimočného významu evanjeliového slova omšová liturgia „obklopila“ moment jeho čítania súborom dvanástich činností, ktoré samé osebe majú druhoradý význam, ale spolu svoju obradnú „divadelnosť“, zdôrazňujú výnimočný význam ohlasovania slova Božieho.

a) Najskôr sa k celebrantovi blíži turifeŕ; b) celebrant nakladá tymián do kadidelnice; c) akolyti sa stavajú do stredu oltára; d) diakon prichádza k oltáru; e) s knihou Evanjelia sa blíži k celebrantovi; f) hlboko uklonený prosí o požehnanie; g) procesia s celou asistenciou sa blíži k stolu Slova (ambone); h) diakon otvára knihu Evanjelia; ch) začína dialóg s ľudom; i) okiadza knihu; j) ohlasuje Božie slovo; k) záverečná aklamácia ľudu končí čítanie Evanjelia; l) návrat procesie na svoje miesta.

2. Mimo biblických liturgických textov.

Tá istá teologická „nosnosť“ hlasu celebranta sa týka aj všetkých ostatných, vo svätej omši čítaných textov. Tie obsahujú, podobne ako biblické slovo, duchovné poslanie. Sú druhom modlitbovej dogmatiky, učenia Cirkvi (pozri slávne tvrdenie Prospera z Aquitanie, V. stor.: Lex credendi statuil legem orandi - a opačne!). Preto čítanie modlitbových textov vo svätej omši sprevádza tak mnoho znakov, napr. gesto oranta, vkladanie rúk atď. Pozorujme, koľko činnosti možno rozlíšiť pri takej obyčajnej liturgickej akcii, ako je čítanie kolekty:

a) Celebrant vyzýva celé spoločenstvo slovami „Modlime sa“ (hebrejská tradícia), aby sa zapojilo do akcie;  b) chvíľa tvorivého mlčania je naplnená intenzívnou, individuálnou modlitbou prítomných; c) roztiahnutie rúk celebranta; d) prečítanie textu modlitby; e) trinitárne zakončenie, ktoré poukazuje na adresáta modlitby; f) úklon hlavy celebranta pri vyslovení mena Krista Pána; g) zloženie rúk celebranta; h) odpoveď ľudu formulou „Amen“, ktorá potvrdzuje živý záujem zhromaždených na aktuálnej akcii a súčasne tvorí jej zakončenie.

3. O úlohe hlasu celebranta v homílii,

zvlášť každodennej, nebudeme teraz hovoriť. Je to príliš široká téma. Snáď iba jedna pastorálna úvaha. Treba uznať za neprípustnú prax a neapoštolský zvyk, čítať kázeň „z lístka“ (najnovšie z mobilu či tabletu) . Živé apoštolské slovo celebranta je najlepšou zárukou správnej liturgickej komunikácie. Živé slovo, priamo adresované poslucháčovi, je misiou a ohlasovaním Božieho slova.

4. Mlčanie.

Keď hovoríme o „teológii ohlasovania“, ako zákon paradoxu treba chápať aj funkciu mlčania v liturgii. Ono je totiž odpoveďou na slovo. Mlčanie v liturgii je vždy veľmi dynamické. Mlčanie totiž je čosi viac ako nehovorenie - to je akcia! Rytmus modlitby sa dožaduje zadržania slova, dopovedania (sám sebe, zvlášť po kázni, homílii), dokončenia toho, čo určitá liturgická činnosť navrhovala. Mlčanie to je spolupráca, to je stála úloha, aby obsah slova neuletel spolu s jeho formou, lebo tak často sa šmýkame po povrchu slov R. Guardini pripomína, že človek žije nádychom (mlčanie) a výdychom (slovo), nábojom a výbojom zo seba. Preto je mlčanie v liturgii také dôležité, lebo je to privilegovaný čas počúvania Boha! Doceňovali ho už v staroveku. Ambroziánska liturgia (V. stor.) poznala rubriku: silentium habete. V sýrskej anafore pripisovanej Teodorovi z Mopsvestie (VI. stor.) nachádzame normu: cum silentio et timore manete et orate. V liturgii svätej omše je niekoľko takých dynamických chvíľ mlčania, ktoré sa dožadujú veľkého zaangažovania účastníkov: po úvode do úkonu kajúcnosti, po výzve „modlime sa“ pred kolektou, po vypočutí homílie, po prijatí Najsvätejšej sviatosti.

Teológia tela

Rôzne postoje a gestá celebranta stále čosi ohlasujú, dodatočne vysvetľujú, majú svoj náboženský zmysel - čiže sú naplnené aj teológiou.

1. Úklon hlavy celebranta.

Dnes je to veľmi zabudnuté gesto. Či by nebolo ľahšie ukloniť sa komusi na ulici ako sa pokloniť Kristovi počas liturgie? Rubriky jasne pripomínajú, že pri vyslovení mena Najsvätejšej Trojice, Ježiša Krista, Panny Márie, celebrant vykoná inclinatio capitis. Tento znak vykonávaný verejne je svedectvom viery celebranta, a skrze spojenie s kultúrou každodenného zvyku vyjadruje prinajmenšom úctu voči osobe spomínanej v liturgickom texte;

2. Hlboký úklon tela.

Toto gesto vyjadruje hlbokú pokoru pred Bohom. Takýto postoj posilňujú a potvrdzujú sprevádzajúce slová, ktoré vyslovuje celebrant: a) Úklon tela zaväzuje počas Vyznania viery pri slovách „A mocou Ducha Svätého [...]“ b) počas prípravy obetných darov (pred „Lavabo“) - „prijmi nás Pane [...] v duchu pokorných a v srdci skrúšených [...]“; c) počas recitovania Rímskeho kánonu, po slovách ustanovenia - „pokorne ťa prosíme, všemohúci Bože...“ Takúto pokornú modlitbu vyslovuje celebrant pre čítaním Evanjelia, keď sklonený pred oltárom prosí Boha: „Všemohúci Bože, očisť mi srdce i pery...“ Prejavom hlbokej úcty celebranta voči oltáru (symbolu Krista), keď tam nie je povinnosť pokľaknúť vzhľadom na svätostánok, je tiež gesto úkonu tela.

3. Pokľaknutie.

Kto kľačí, je o polovicu skrátený. Takýto postoj zaujíma stvorenie pred Stvoriteľom. Je to spontánny a prirodzený postoj, ktorý môže byť alebo prejavom úcty, zvelebovania či vyznania viery, alebo môže byť prejavom kajúcnosti. V kľačiacom, kajúcom postoji otrok kedysi žobral o milosrdenstvo, dokonca o život. Na kolenách mýtnik z Evanjelia vyznával: „Pane, nie som hoden [...]“. Radikálny Tertulián, (III. st.) sa dožadoval, aby kresťan každou modlitbou vyjadroval kajúci spôsob na kolenách. Naproti tomu prejavom úcty bude pokľaknutie celebranta s asistujúcimi pred svätostánkom, keď na začiatku i na konci svätej omše prechádza pred svätostánkom. Zvelebovanie Boha v podobe Eucharistického chleba či vína je pokľaknutie celebranta po ukázaní ľudu konsekrovaných podstát ako aj pred prijatím Najsvätejšej sviatosti. 

Teológia matérie, ktorá vystupuje vo svätej omši

Najskôr malé upozornenie. Vo svätej omši má svoju účasť mnoho materiálnych elementov a každý z nich má svoju symboliku a význam. Na tomto mieste sme však prinútení k ich istému výberu. Nebude teda reč o kalichu a paténe, o kríži na oltári, o oltári slova, zvončekoch, obruse, svietnikoch, a pod.

1. Chlieb a víno › Symbolizujú samého Krista. On hovoril o sebe: „Ja som vinič“ (Jn 15, 5), „Ja som chlieb života“ (Jn 6,35). To sú základné znaky. Dokonale zhrňuje ich zmysel text Druhej eucharistickej modlitby, keď pripomína v modlitbe, ktorá sa nazýva anamnézou, že „obetujeme ti chlieb života a kalich spásy“. V tomto sformulovaní je celá skratka Eucharistickej teológie. Na okraj - príslovečná, súkromná úvaha. Na Západe, skoro všade, bol navrátený starý rímsky zvyk podávať sväté prijímanie na ruku (počas kovidu vo všeobecnosti v celej Cirkvi). Z dejín liturgie vieme, že až od IX. stor. galikánske vplyvy spôsobili, že v rímskej liturgii sa objavila nová forma podávania svätého prijímania po kľačiačky, do úst i v podobe symbolu chleba, čiže malej hostie. Či dnes i v našej krajine sa treba vrátiť k starovekému zvyku „postojačky“ a „na ruku“? Osobne by som bol horlivým zástancom zachovania zvyky, ktorý zaväzuje u nás - „kľačiačky“ (pričom treba zohľadniť dovolené výnimky) i „do úst“. Táto forma sa zdá pokornejšia a vhodnejšia voči Eucharistii. Dlhoročný pobyt za hranicami mi vôbec nepodal „západné“ argumenty (skôr naopak!). Aj teológia „procesiovej Cirkvi“ na ceste do večnosti, ako argumentu za prijímanie Najsvätejšej sviatosti postojačky a v rade, patrí do kategórie privátnych mienok.

2. Voda › Do prelomu tisícročia mala voda vo svätej omši reálnu funkciu: umytie od vonkajšej špiny rúk celebranta, ktorý po prijatí prirodzených darov prírody (nielen nutných výlučne na Eucharistické slávenie) bol prinútený očistiť si svoje ruky. Po zániku procesie s obetnými darmi táto činnosť nadobudla duchovný, symbolický význam. Vysvetľujú to nakoniec slová, ktoré toto umytie sprevádzajú: „Pane, zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu“. Kňaz má o chvíľu stáť v priamej blízkosti Krista Pána, ukrytého v Eucharistických podobách. Preto vyššie uvedená modlitba má moc odpúšťať ľahké hriechy. Praktickú úlohu vody pri purifikácii kalicha netreba pripomínať. Zaujímavejšia je symbolická funkcia vody prilievanej do vína počas prípravy darov. Miešanie vody s vínom je gréckym zvykom. Rôzne sa pokúšali komentovať tento antický zvyk, známy už v III. stor. sv. Cyprián (III. stor.) usudzuje, že voda symbolizuje naše hriechy, ktoré až Krv Kristova zosobnená vínom „pohlcuje“ do seba a rozpúšťa (odpúšťa). Pre sv. Ambróza a Eusébia (V. stor.) je orientujúca scéna z Kalvárie, kde z prebodnutého Kristovho boku kopijou vytiekla krv a voda. Scholastici XIII. storočia v zmiešaní vína s vodou videli nerozlučnú úniu Krista so svojou Cirkvou.

3. Oltár › Podobne ako stôl v dome - on zhromažďuje, zjednocuje (pohádaní medzi sebou si nesadnú spolu), učí, dáva radosť byť spolu, sýti. Oltár - postavený, odlíšený, mohutný a stabilný, ozdobený(niekedy kvetmi - vždy obrusom) je najdôležitejším miestom v kostole. Zásadne niet (s malými výnimkami) liturgie bez oltára. Bozk a úklon pred oltárom vyjadrujú úctu vzdávanú samému Kristovi. Celebrant pozdravuje - bozká oltár ako Mensa Domini. Tento zvyk v takto chápanom symbolickom rozmere chápali kapucíni, keď bozkávali pred i po jedle stôl v jedálni. Aká vzrušujúca je to symbolika a zvyk na Litve (či ešte aj dnes?), keď dcérka opúšťajúca rodinný dom po svadbe, bozkáva rodinný stôl, chlieb a kríž. Úcta preukazovaná oltáru sa prejavuje v jednoduchosti, čistote a kráse jeho výzdoby, podľa záväzných liturgických predpisov. Oltár je často vizitkou viery celebranta.

4. Kadidlo › Známe bolo už v časoch pred Kristom (napr. v Abesínii, Indii, Arábii atď.). Malo funkčný význam (ako dezodorant) a tiež nábožensky spojené so symbolikou modlitby vznášajúcej sa ako vôňa kadidla k Bohu (pozri Ž141, 2; Zjv 5, 8). Do rímskej liturgie sa dostalo neskôr a to „okružnou“ cestou, cez Jeruzalem (V. stor.) a do galikánskej liturgie (IX. stor.). Okiadzanie bolo totiž „historicky“ zaťažené. V časoch prenasledovaní II/ III. stor. okiadzanie sôch cisárov bolo jedným zo spôsobov záchrany života a súčasne zapretia alebo zrieknutia kresťanskej viery (pozri Cyprián, De lapsis).

Dnes má okiadzanie vo svätej omši hlbokú symboliku. Je to zdanlivo činnosť po-zbavená praktického cieľa, ktorá vyvoláva dojem peknej, duchovnej márnivosti. Symbolizuje čosi duchovné, nadprirodzené, nepatriace človeku (por. kultúrne a správne postrehy spojené s obsahom príslovia „kadiť komusi“!) iba Bohu. Okiadzanie vo svätej omši je didaktickou katechézou na tému štvorakej prítomnosti Krista v liturgii (je to druh mystatogickej katechézy). On je prítomný v podstatných sviatostných znakoch (okiadzanie chleba a vína počas prípravy darov), v osobe predsedajúceho liturgii (okiadzanie celebranta pred lavabo), v liturgickom zhromaždení (okiadzame ľudu) ako aj vo svojom Slove (okiadzanie Evanjelia), na tomto podklade spočíva „historická“ glosa: aký žalostný bol komentár v októbri roku 1978 z intronizačnej svätej omše Jána Pavla II, keď spravodajca televízie (vtedy) Poľskej ľudovej republiky, vlastnou, neodbornou autoritou vysvetľoval, že okiadzanie to je „vyháňanie diabla spod oltára“. Ale vtedy nepotrebovali žiadnych radcov k tejto matérii.

Záver

Budú to isté pastoračné závery vyplývajúce z pripomenutia, že liturgia, zvlášť Eucharistická, to je čosi viac ako iba znaky či symboly. Ide tu o prítomnosť Pána, o Jeho činnosť uprostred nás. Naproti tomu dobre a správne prezentované znaky sprítomňujú Krista a uľahčujú pochopenie tejto prítomnosti počas svätej liturgie. Preto je taká dôležitá atmosféra a kultúra odovzdávaného znaku. A ešte niekoľko zásad v tejto matérii:

1. Každá liturgická akcia je suverénna. Nemôžu sa spájať dve činnosti (napríklad celebrant už ku koncu kolekty, ktorú sa modlí, pripravuje si lekcionár!), lebo vtedy nasledujúca „vymazáva“ a zatemňuje predchádzajúcu. Nikdy nie je dovolené celebrantovi redukovať liturgiu na ritualizmsu!

2. Vždy jestvuje harmónia slova a znaku a za príklad pozdrav „Pán s vami“ sprevádza súčasný znak rúk roztiahnutých na šírku prítomného zhromaždenia veriacich; alebo napríklad zrak celebranta je obrátený k prezentovanej hostii, keď hovorí „Telo Kristovo“. Naďalej je totiž aktuálne napomenutie: sancta sancte tractentur.

3. Znak si vyžaduje istú posvätnosť. Mnoho nemeckých liturgistov tu používa formulu, že znaky treba chápať im Enst nehmen, čiže brať ich vážne. Keď to zjednodušíme, mohli by sme obrazne povedať, že liturgia „cestuje“ osobným vlakom, nikdy nie rýchlikom! Týka sa to zvlášť prikázaných a odporúčaných krátkych páuz v celebrovaní. A vôbec to neruší zásadu hlásanú Piom XII., že liturgia to je actio, a nie meditatio.

4. Ars celebrandi, čiže estetika vykonávaných svätých činností. Celebrant (napr.) nevedie dialóg „so zohnutým oblúkom“ nad pulpitom, nemodlí sa k nemu, ale k všemohúcemu Bohu. Krátkozrakosť celebranta možno skorigovať miernym vyvýšením pulpitu. Vedomie kňaza, že v liturgii koná in persona Christi, uchráni ho pred mnohými rituálnymi zanedbaniami.

5. V liturgii Logos má prvenstvo pred ethosom, čiže z poznania, z vedomia vyplýva spôsob konania. Vieme, že jedným z cieľov liturgie je posvätenie človeka. Ono však prinesie ovocie, ktoré bude možné dosiahnuť až vtedy, keď veriaci sa bude zúčastňovať rozumne, vedome a aktívne na liturgii. Kristus najprv dlho poučoval o Eucharistii, a až tesne pred svojou smrťou ju ustanovil. Teda aké dôležité je oboznamovanie veriacich s jazykom, významom Eucharistickej symboliky (informácia - formácia).

6.V liturgii svätej omše prameňom milosti nie je kňaz, ale sám Kristus. On je prvým liturgom. Ale aj kňaz je liturgom. Jeho celebračná činnosť spôsobuje, že on je nositeľom milosti. Preto je taký dôležitý spôsob jej odovzdávania cez celebranta. Totiž účinnosť milosti závisí nie tak od jej božského autora (účinnosť ex opere operato), ale aj od jej ľudského prostredníka (účinnosť znaku vyplývajúca ex opere operantis). Preto obrazne možno tvrdiť, že v každom celebrovaní „duša“ znaku sa stretáva s reinterpretačnou dušou celebranta, ktorá spôsobuje, že sväté („znaky na hlbinách“ označenie P. Mroczkowskiego) v plnosti ukazujú svoju nadprirodzenú funkciu, účelnosť, význam i predurčenie.