Eucharistia (5) Bogusław Nadolski

Eucharistická tvorivosť na západe

„Zlatý vek“ liturgickej tvorivosti našiel svoj odraz aj na Západe, hoci v trochu skromnejších rozmeroch ako v Cirkvách na Východe. Na Západe sa v zásade rozlišujú dve liturgické rodiny: galská - ktorá obsahuje aj liturgie: vizigótsku (španielsku, nazývanú od XVI. stor. mozarabskou), keltsko-írsko-anglosaskú a milánsku, ako aj rímsku so západoafrickou i severoafrickou „vetvou“.  Galská rodina: liturgia galská, vizigótska, keltsko-írska, milánska

V doplnení všeobecnej charakteristiky galskej liturgie, ktorá vplývala na susedné centrá, pripomeňme si, že ona môže znamenať:

a. liturgické obrady pred Pipinom Malým a Karolom Veľkým; b. obrady přeformované karolínskymi školami na základe rímskej liturgie; c. fransko-rímske obrady, ktorými Gregor VII. (1073 -1085) nahradil španielske ríty, d. nakoniec liturgické praktiky používané v niektorých francúzskych diecézach aj po Tridentskom koncile. V prvom rade nás zaujíma galská liturgia.

Galská liturgia

Táto liturgia, podľa mienky odborníkov je bohatá a rozdielna, žiaľ, je málo známa. Podľahla rozdeleniu následkom rôznych vplyvov, ako aj kvôli tomu, že nemala centrálne prostredie, ako bol napr. Rím pre rímsku liturgiu. Na základe synodálnych rozhodnutí sa dozvedáme, že synody vynášali všeobecné nariadenia, ale aj veľmi podrobné. Synoda v Agde v roku 506 zaväzuje veriacich k účasti na sv. omši každú nedeľu, tá istá synoda vylučuje z kráľovstva Alaricha veriacich, ktorí neboli na svätom prijímaní trikrát počas roka. Synoda vo Vaison v roku 529 zavádza do sv. omše: Ityrie, Sanctus nazývaný Aius (gr. Hagios - svätý), meno pápeža v kánone, synoda v Auxerre v rok 579 sa zaoberá poriadkom: procesia na sv. prijímanie (ženy musia prijímať na konci). Galská liturgia veľkú váhu prikladala formácii kantorov a lektorov. Je známou vecou, že galská liturgia podliehala rôznym vplyvom a najmä vplyvu rímskej liturgie následkom činností pochádzajúcich zo strany štátu (Pipina Krátkeho, Karola Veľkého). Proces romanizácie nezadržali úsilia Karola le Chauve'a. Cisár vydal dekrét: „Usudzujeme, že treba nasledovať rímsku Cirkev v spôsobe slávenia sv. omše“. Zachované dokumenty, ktoré sa týkajú galskej liturgie (Missale gothicum, Missale Gallicanum Vetus, Missale Bobbiense, Expositio antiquae liturgiae gallicanae ) informujú o slávení Eucharistie už po vykonaní adaptácie. Preto niektorí vedci usudzujú, že nemôžu byť prameňmi poznania starogalskej liturgie.[1] Pokúsme sa však ukázať isté charakteristické elementy galskej eucharistickej liturgie slávenej pred VI. storočím. Galská liturgia si zachovala predovšetkým isté vlastnosti výzdoby miesta slávenia liturgie, ktorých sa držala prinajmenšom do čias renesancie. Ide o situovanie oltára vo vnútri apsidy - jeho nasmerovanie na východ. Skonštituovalo sa tiež druhé „centrum“ slávenia - ambóna umiestnená bližšie k centru kostola v blízkosti účastníkov. Používali aj iné šaty. [2] Sírilo sa používanie kadidla.

Svätá omša mala nasledujúcu štruktúru:

a. Úvod - vo forme procesie so spevom žalmu. Spev končila konklúzia: „Sláva Otcu i Synu, i Duchu Svätému“. Synoda vo Vaison (529) zaviedla pokračovanie: „Ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždycky i na veky vekov“. Zdá sa, že celebrant čítal alebo povedal istý úvod spojený s charakterom sviatočného dňa. Diakon vyzýval k tichu a kňaz sa modlil formulu požehnania: „Pán nech je s vami“. Odpovedali: „I s duchom tvojím“. Nasledoval spev Aius (Svätý) trikrát, po grécky a po latinsky. Sprevádzala ho odpoveď - Amen. Potom deti spievali: Kyrie, eleison a chór spieval kantikum Zachariáša: „Nech je zvelebený Pán Boh Izraela“. Celebrant povedal výzvu (monitio) ako úvod do kolekty, ktorú sa modlil (spieval).

b. Čítania - obyčajne tri: prvé brali zo Starého zákona, po druhom čítaní z Listov apoštolov nasledoval spev kantika Troch mládencov a v tom čase sa organizovala procesia s Evanjeliárom. Chór spieval Aius, niesli Evanjeliár, zakrytý vélom, pred ktorým niesli sedemramenný svietnik (Jungmann spomína 7 pochodní). [3] Homíliu povedal biskup alebo kňaz, ktorí niekedy čítali homílie cirkevných otcov. Diakon homíliu nehovoril, ale mohol prečítať homíliu cirkevných otcov. Teraz nasledovala (aj v mozarabskej liturgii) dlhá orodujúca modlitba za všetkých ľudí. Rímska liturgia ju nazýva oraŕio alebo orationesfidelium. Modlitba bola adresovaná Kristovi, Spasiteľovi sveta.

c. Príprava darov - znovu sa formovala procesia s darmi veriacich, počas nej zaznieval spev z Alleluja, spev chvály, ktorý vyvolával hlas trúby pri obetách, ktoré prinášal Mojžiš. Obrad prípravy mal svojskú symboliku. Používali tri obrusy. Jedným zakrývali oltár (symbolizoval tuniku Krista), druhým zakrývali hostie (symbolizoval plášť Krista), tretí - bohato ozdobený „obrus pre sväté tajomstvá“ - tento obrad nadväzoval na Stánok stretnutia, ktorý postavil Mojžiš. Nasledovalo okiadzanie darov pri trojnásobnom speve Alleluja, aby si pripomenuli tri časy: čas kým dostali Zákon, čas Zákona a čas Milosti, po čom čítali z diptychov mená: zomrelých, dávnych biskupov, predchádzajúcich kráľov a potom živých (pápeža od roku 529 - synoda vo Vaison). Počas čítania diptychov odniesli ozdobnú prikrývku v nadviazaní na Zjv 20, 12: „Videl som mŕtvych, veľkých i malých; stáli pred trónom a otvorili sa knihy. Otvorila sa aj iná kniha, kniha života. A mŕtvi boli súdení z toho, čo bolo zapísané v knihách ich skutkov“. Čítali tiež mená darcov danej svätej omše (Karol Veľký nariadil preniesť čítanie do kánonu). Obrad sa končil bozkom pokoja, ktorý misál komentuje takto: „bozk prinášaný perami nesmie byť popieraný (negovaný) v srdci“. V Španielsku recitovali ešte Otče náš a po karolínskej reforme aj Verím v Boha.

d. Eucharistická modlitba. Začínajú úvodný dialóg. Prefáciu nazývali contestatio, t.j. potvrdenie, schválenie alebo immolatio, v španielskych knihách - illatio (gr. preklad anafora). V praxi používali inú prefáciu pre každú sv. omšu. Uvádza sa 76 prefácií, každú končí spev ľudu „Svätý“ spolu s „Požehnaný“. Slová konsekrácie vyslovoval celebrant potichu a poznačil podstaty znakom kríža. Vyslovoval aj slová: „Hľa, tajomstvo viery“. Teraz nasledovala modlitba nazývaná v mozarabskej liturgii post pridie, a v galskej post secreta alebo post mystéria. Lámanie chleba malo veľký význam, znamenalo totiž smrť Krista. Partikuly ukladali vo forme kríža (niekedy vo forme postavy človeka). Eucharistická modlitba sa končila modlitbou Pater noster, ktorú predchádzal úvod a zodpovedný premenlivý záver (v každej sv. omši iný). Modlitbu Pána sa modlil všetok ľud.

e. Požehnanie. Po vložení čiastočky hostie do kalicha nasledovalo požehnanie zhromaždených, ktorí neprijímali a opúšťali zhromaždenie. Formuly požehnania boli obyčajne prevzaté zo Svätého písma. Sväté prijímanie podávali v určitom poriadku: duchovní, muži, ženy. Sväté prijímanie podávali na dlaň, od synody v Auxerre (578) ženy si zakrývali dlaň plátnom zvaným dominicum. Od synody v Rouene (550) hostie podávali do úst. Počas sv. prijímania chór spieval kantikum ku cti Najsvätejšej Trojice.

f. Prepustenie bolo krátke. Znelo: Missa acta est - ite inpace.

Galská liturgia poznala aj zvyk rozdávať eulógiá - požehnané chleby - tým, ktorí neprijímali. Toto rozdávanie nasledovalo po zakončení sv. omše. [4]

Vizigótska (španielska) liturgia

Španielska liturgia bola pod silným vplyvom Východu, na čo poukazujú zachované rukopisy z X. a XI. stor. Táto liturgia nemá stály kánon, ale rad premenlivých modlitieb. Modlitby sú často adresované Kristovi. [5]  Španielska liturgia [6]  prechádzala bohatými dejinami (pozri I. časť, 47-48), bola docenená v obnove po koncile. V roku 1988 Konferencia biskupov Španielska vydala Missale Hispoano-Mozarabicum, ktorý získal schválenie ad interim Kongregácie pre sviatosti a Boží Kult. Tí, ktorí pracovali na misáli, vo veľkom stupni využili rukopisy, pričom sa usilovali dostať k najpôvodnejším formám modlitieb a tiež zachovať isté odlišnosti. K najudivujúcejším patrí odpoveď veriacich Amen po každej prosbe v Pater noster. Vyznanie viery sa modlia pred „Otče náš“ alebo pred obradom lámania chleba; pred sv. prijímaním pri ukazovaní svätých Podstát sa zachovalo známe i na Východe používané: Sancta sanctis.

Milánska (ambroziánska) liturgia

Nakoľko keltská liturgiaje výnimočnou kompiláciou rôznych liturgií, tak ambroziánska liturgia má viac špecifických znakov. Aj napriek intenzívnym posledným bádaniam (okrem iného Triacca) zostalo nevysvetlených veľa tajomstiev. Z dostupných prameňov možno znovu vytvoriť nasledujúci poriadok sv. omše:

› procesia so spevom mnohých antifón do štáciového kostola; 
› vyznanie hriechov (apológie) kňaza pred oltárom;
› pieseň pri vstupe (tzv. Ingressa ) bez veršov a „Sláva Otcu“;
› trikrát Kyrie eleison a „Sláva Otcu“ (Glória - od V./VII. stor.);
› modlitba zhromaždenia - oratio super populum ;
› liturgia slova: Čítanie zo SZ alebo Passio, Depositio v slávnosti svätých, graduál (zvaný psalmellus) alebo tractus zvaný cantus, čítanie listov apoštolov, Alleluja a na sviatky Alleluja s veršom, Evanjelium, odchod katechumenov s požehnaním (od XII. stor.), antifónapo Evanjeliu (od XII. stor.), povzbudenie, aby si zhromaždení odovzdali znak pokoja, oratio super sindonem (možno je to orácia na zakončenie spoločnej modlitby?);

› eucharistická liturgia: príprava darov so spevom offertorium, „privátne“ modlitby celebranta (od X. stor.), vyznanie viery (od X. stor.), modlitba nad darmi, prefácia s premenlivými textami, Sanctus (od V. stor.), kánon s doxológiou, lámanie chleba za sprievodu spevu zvaného confractorium, „Otče náš“, ktorý predchádza úvod i s embolizmom, pozdrav pokoja, sväté prijímanie, ktoré sprevádza spev zvaný transitorium, formula sv. prijímania: „Telo Kristovo“, odpoveď prijímajúcich: Amen, modlitba na zakončenie;

› zakončenie: „Pán s vami. - I s duchom tvojím“, trikrát Kyrie eleison, modlitba požehnania, prepustenie, záverečné požehnanie a posledné Evanjelium (od neskorého stredoveku).

Ambroziánska liturgia bola privilegovaná na výraznú žiadosť Pavla VI. V roku 1976 bol vydaný špeciálny misál, ktorý obsahuje oveľa väčšie bohatstvo euchologických textov ako Rímsky misál po koncile [7].

Rímska rodina: západoafrická a severoafrická liturgia

Druhou rodinou v západnej liturgii je severo a západoafrická. Jej hlavným centrom bolo Kartágo. M. Righetti [8] delí pramene spojené s touto liturgiou na dve skupiny: prednicejské (Tertulián, Cyprián) a ponicejské (Augustín), ktoré sú bohatšie ako predchádzajúce. Hlboko teologická liturgia nachádzala početné označenia na sv. omše: „slávnosti Pána“ - Dominica sollemnia, „obeta Pánova“, „naša obeta“ - oblatio, „zhromaždenie“ - Collectamfacere, Dominicum celebrare.

Štruktúra sv. omše bola nasledujúca (hocijestvovali malé rozdiely v slávení Eucharistie pred Nicejským koncilom a po ňom):

› pozdravenie zhromaždených;
› dve čítania;
› spevy medzi lekciami;
› homília;
› prepustenie katechumenov;
› modlitba veriacich;
› bozk pokoja ako „pečať“ lásky, ktorá sa prejavovala aj v modlitbe (signaculumpacis, signaculum orationis);
› prinesenie obetných darov k oltáru, ktoré sprevádzal spev žalmu;
› recitovanie mien duchovných a veriacich „prinášajúcich obetu“;
› záverečná modlitba prípravy darov;
› úvodný dialóg a prefácia;
› eucharistická modlitba, zvaná: prex, carmen (Cyprián), praedicatio (Augustín);
› chýba aklamácia „Svätý“;
› sviatostná premieňajúca formula, posvätenie darov sa uskutočňuje pod vplyvom Ducha Svätého;
› anamnéza (spomína sa zmŕtvychvstanie, modlitbu končí Amen, vyslovené zhromaždenými;
› lámanie chleba;
› Modlitba Pána;
› bozk pokoja, ktorý predchádza výzva: „Pokoj s vami“;
› slávnostné požehnanie, ktoré predchádza sv. prijímanie;
› sväté prijímanie s vyslovením slov: „Telo Kristovo“ a s odpoveďou prijímajúceho: Amen, počas sv. prijímania spievajú žalm;
› vzdávanie vďaky uzatváralo slávenie Eucharistie.

Treba však poznamenať, že severoafrická Cirkev poznala slávenie Eucharistie v malých skupinách. Bolo to vo vzťahu k zomrelým alebo aj v dies natalis mučeníkov. Tam nevyhnutne zvýšili istú kontrolu liturgických textov v starostlivosti o ich kvalitu. Vzdelaného Augustína dráždili nuance (odtiene) tvarosloví, frazeologická chudoba používaného jazyka a hlavne mnohovravnosť (ab imperitits loquacibus - De baptismo I, 25).

ODBOČENIE: Výrazy používané v patristickej literatúre, ktoré ukazujú prítomnosť obety Krista v Eucharistii.

Skôr, ako uvedieme dôkladnú charakteristiku rímskej liturgie, spomeňme najskôr najtypickejšie výrazy, pomocou ktorých sa cirkevní otcovia usilovali predstaviť podstatu sv. omše ako paschálnej obety Krista.

V patristickej literatúre možno nájsť výrazné rozlíšenie historickej Paschy Krista, Jeho umučenia a smrti (význam Paschy: trpieť - pätí, ako aj prechod - transitus ), od rituálnej Paschy, t. j. Eucharistie. Eucharistická pascha je obetovaním i paschálnou obetou Nového Zákona (oblatio et sacrificium). Celebrovanie Eucharistie je slávením umučenia i smrti Krista. Skutočnosť sprítomnenia sa Kristovej Paschy vyjadrovali pomocou rôznych termínov. K najčastejším patrili: [9]

a. Obraz, lat. imago, gr. eikon. V slove imagoje koreň im, ktorý vyjadruje nasledovanie - imitor, imitátor, imitatrix, ďalej z gr. eikon od eoikenai hovorí o predmete, ktorý je reprodukovaný podobnosťou s iným predmetom alebo osobou. [10] Slovo eikon zohralo veľkú úlohu vo filozofii Platóna, v ktorej veci jestvujúce vo svete sú odrazom sveta idey. Idey boli plnou skutočnosťou, veci na zemi mali účasť na ich skutočnosti, boli ich obrazom - eikon. V chápaní obrazu sa neskrývala fantastika, ale konkretizácia v čase a priestore, iný spôsob jestvovania.

b. Podobnosť, at. similitudo, gr. homoioma, slovo použité okrem iného v Euchologione Serapiona, v Tradícii Hypolita, v Apoštolských Konštitúciách, u Ambróza. V staroveku toto slovo nezdôrazňovalo vonkajšie elementy podobnosti, napr. víno - krv, ale vzťahovalo sa na súhrn činnosti. Chlieb sa podobá telu, pretože, keď obetujeme chlieb, napodobňujeme smrť Krista. Týmto slovom označovali symbol, ktorý obsahoval určitú skutočnosť. [11]

c. Symbol, gr. symbolon, lat. symbolům (ide o pôvodný význam tohto slova). Symbol sa nespájal, ako vieme, s niečím neskutočným, nielen poukazoval na skutočnosť, ako je to pri znaku, ale mal účasť na skutočnosti, bol jej časťou. Eucharistia slávená v znakoch chleba a vína je symbolom, t. j. účasťou na spásnom čine Krista.

d. Vzor, lat. typus, je prepisom gr. typos. Typ je udalosť, osoba, postava, obrad v Starom zákone, ktorá poukazuje na inú skutočnosť splnenú v Novom zákone. Skutočnosť, osobu, obrad - ktoré sú nositeľmi plnej skutočnosti oboch Zákonov - označujeme ako antityp. Ježišova obeta je vlastne antitypom, ktorý realizuje predpovede, činnosti Starého Zákona spojené s jeho osobou a spásnou činnosťou.

e. Sviatosť, lat. sacramentum, mystérium, gr. mysterion. Slovo „sviatosť“ na označenie Eucharistie sa nachádza v spomínanom období zriedkavo. Nachádzame ho u Tertuliána (Ad Martionem 4, 34; De corona 3), u Cypriána v slávnom liste o Eucharistii (63, 14), v IV. stor. u Ambróza (Defide 4, 124; In Ps. 43, 37), u Augustína (De Trinitate 4, 10), u Gregora Veľkého (Hom. in Evangelium 22, 7). Sviatosť sa vzťahuje viac na ríty, skrze ktoré sa uskutočňuje prítomnosť Kristovho diela v znakoch chleba a vína. Naproti tomu používanie slova „mystérium“ (prekl. Aramejského raz - Dan 2, 18-47) je veľmi časté. Poukazuje na sprítomnenie sa spásnej činnosti Krista nezávisle od času a priestoru, ktoré delia od zakladateľskej udalosti. Slovo „mystérium“, ako vieme, rozanalyzoval a použili na interpretáciu liturgických činností benediktinsky mních Odo Casel (+ 1948).

Nie sú to všetky výrazy, ktoré uvádza patristická literatúra, ale aspoň tie najčastejšie. Sv. Cyprián, ktorý bez pochýb patrí k cirkevným otcom, ktorí najsilnejšie zdôrazňujú obetný charakter Eucharistie[12], hovoril o commemoratio dommicaepassionis et nostrae redemptionis (Epištola 63,14, 3). Tieto výrazy do akejsi miery zobrazujú snahy vtedajšieho teologického myslenia, ktoré sa usilovalo priblížiť „lámanie chleba“ ako Pamiatku spásneho činu Krista, srdce kresťanského spoločenstva.

Omša, ktorú slúžime našim životom, nesmie zostať pri obetovaní. Vyžaduje pozdvihovanie na kríž a prijímanie. Vo svätom prijímaní naša duša vskutku vstupuje do Boha a Boh do nás. A kde je Boh, tam panuje svätosť › Chiara Lubich. 
-----
[1] B. Botte, Rites etfamilles liturgiques, v: A. G. Martimort, L 'Église enpriére, 1. vyd., 33, P.M. Gy, Histoire de la liturgie en Occident jusqu 'au Concile de Trente, v: Martimort, vyd. z r. 1983,1, 64
[2] L. Bouyer, Eucharistie, Tournai 1966, 305.
[3] MS 1.108n.
[4] A. Rouet, LaMesse dans l'histoire, Paris 1979, 90-101.
[5] Pozri preklad takej modlitby, CT 55 (1985) f. II, 64-71.
[6] Najlepším znalcom tejto liturgie je J. Pinell, Mozarabische liturgie, Liturgisch Woordenbek 2 (1968) 1796-1825; pozri aj La liturgia ispanica, v: Anarnnesis 2, Casale Monteferato 1978, 70-88.
[7] Meyer, 161-165.
[8] Manuale di storia liturgica, I, Miláno 1964,165-169.
[9] S. Marsili, La celebrazione dell 'Eucharistia nella teológia dei Padri, v: Anamnesis III/2, Eucharistia, teológia e storia delia celebrazione, Monteferato 1983, 33-59.
[10]  W. Dürig, Imago. Beitrag zur Terminologie und Theologie der römischen Liturgie, München 1952.
[11]   G. Sôhngen, Symbol undWirklichkeit im Kultusmysterium, Bonnl940; A. Vergote (a iní), L 'Eucharistie. Symbole et realite, Paris 1970.
[12]  J. Tixeront, Histoire des dogmes dans l'antiquité chrétienne, 1. diel, 389; pozri aj R. Johanny, Cyprián de Carthage, v: L 'Eucharistie despremiers chretiens, Paris 1976,151-175.