Autor: P. Bogusław Nadolski, SChr
Zdroj: © Duchovný Pastier, č. 3/2025, s. 133-137 | vydáva Spolok sv. Vojtecha | Trnava 2024
Datum napsání:
02.05.2025
Eucharistia.
Vývoj liturgie svätej omše. Rozdielnosť liturgií v IV. - VII. storočí
Vývoj liturgie svätej omše. Rozdielnosť liturgií v IV. - VII. storočí
- štvrtá časť
A. Zlaté obdobie eucharistickej tvorivosti na východePo milánskom edikte, a najmä po Efezskom koncile (325), vznikajú v liturgickom živote Cirkvi mnohé rozdiely. J. A. Jungmann[1], podobne ako M. Righetti, hovoril o jednote liturgického života až do IV. storočia. Táto jednota, podrobená rôznym činiteľom, bola obohatená vzájomnými vplyvmi a vznikom nových textov. Lietzmann [2] usudzoval, že všetky vznikajúce liturgie boli pod vplyvom Tradície Hypolita. F. Cabrol sa pokúšal odvodiť liturgiu zje prvotnej formy v Jeruzaleme [3], pričom uznával iba na Východe antiochijskú a alexandrijskú liturgiu.
Mikuláš Uspenskij [4] naproti tomu prijal inú zásadu skúmania, menovite regionálne znaky pôvodu. A tak za prameň poznania jeruzalemskej liturgie uznal pamätník Etérie: Púťna sväté miesta; sýrskej - Testament nášho Pána Ježiša Krista a Apoštolské Konštitúcie (VIII. Kniha nazývaná tiež klementinskou liturgiou); maloázijskej skupiny zasa - 19 kánon synody v Laodicey; egyptskej - Euchologion Serapiona, biskupa Thumis.
Veľmi bohatý vývoj anafor nastal na Východe. V XIX stor. Vedenie výskumov o rozdielnosti liturgií východnej Cirkvi priviedlo k vydaniu prekladov východných anafor. Treba spomenúť práce: F. E. Brightmana, Liturgies Eastern andWestern, 1. diel, Eastern Liturgies, Oxford 1896; E. Renaudot, Lirurgiarum orientalium collectio, 1.-2. diel, Paris 1847 (podáva preklad a vysvetlenie 50 anafor); A. Hänggi, I, Pahl, Prex eucharistica. Textus e variis liturgiis antiquioribns selecti, Fribourg 1968 (uvádza 47 východných anafor); H. Paprocki, Mystická Večera, Varšava 1988 (39 anafor). Východné anafory sa rozdeľujú do dvoch veľkých rodín: alexandrijská a antiochijská (Hänggi pripája tretiu - východosýrsku).
Do rodiny alexandrijskej patria, okrem iných:
1) v koptskej Cirkvi - anafory Marka Evanjelistu, fragment anafory z Der Balyzeh, Cyrila Alexandrijského, Gregora a Bažila;
2) v sýrskoantiochijských Cirkvách - Dvanástich Apoštolov, Jakuba Apoštola, Timoteja Alexandrijského, Ignáca z Antiochie, Júlia Pápeža, Eustachia z Antiochie, Klementa Rímskeho, Cyrila Jeruzalemského, Jána Basorensisa, Severa z Antiochie;
3) v maronitskej Cirkvi - Sixta, Svätej Cirkvi rímskej;
4) v arménskej Cirkvi - Atanáza z Alexandrie, Gregora Naziánskeho, Izáka (Sahag), Cyrila Alexandrijského, Jakuba, brata Pánovho;
5) v jeruzalemskej Cirkvi - sv. Jakuba, Cyrila Jeruzalemského.
K sýrskoorientálnemu typu patria:
1) v asýrskej a chaldejskej Cirkvi - anafora apoštolov Addai a Mari, Teodora z Mopsuestie, Nestória, anafora zo VI. stor. podľa kódexu British Muzeum;
2) v sýrskomalabarskej Cirkvi - Addai a Mari.
Nemožno tu hovoriť o všetkých spomínaných anaforách, napokon všetky sme ani neuviedli, nevznikli v jednom období. Tieto anafory majú veľa spoločných elementov. Intenzívny vývoj liturgie sa neobjavil náhle. Treba mať na zreteli dokumenty, ktoré siahajú svojimi opismi liturgií do predchádzajúcich storočí, zo sýrskej tradície napr. kap. 7 Apoštolských Konštitúcií, opis nazývaný „mystickým vzdávaním vďaky“. Text uvádza dve formy vzdávania vďaky. Jedno vzdávanie vďaky sa týka diel Boha počnúc od stvorenia, naproti tomu druhé používa výraz: „za najdrahšiu vyliatu Krv, za najdrahšie Telo“. V tomto dokumente je reč aj o vzdávaní vďaky po sv. prijímaní. Pokúsme sa všeobecne charakterizovať najstaršie typické dokumenty, a potom zdôrazniť charakteristické znaky anafor.
Najstaršie anafory v prvotnej Cirkvi
Anafora Addai a Mari › Používajú ju nestoriáni, chaldejci a malabarčania. Možno, že jej text vznikol v III. stor. Nebol však zaznamenaný, ako to bolo aj v prípade Eucharistickej modlitby Hypolita. Zachovala sa v dvoch formách: anafora Addai a Mari (Sýrčania) a anafora Petra alebo Sharar (u maronitov). Verheul sa prihovára za vznik tejto anafory už v II. stor. a umiestňuje ju do Didaché [5]. Pretože v tejto anafore sa nenachádza opis ustanovenia Eucharistie, stala sa predmetom mnohých štúdií, analýz, pokusov dostať sa k pôvodnej verzii. Keď ponecháme jednotlivé problémy špecialistom a budeme sa opierať o aktuálny stav poznania na spomínanú tému, môžeme potvrdiť, že anafora Addai a Mari je závislá na birkat ha mazon. Predstavuje samozrejme pokresťančenú verziu. Pomerne zriedkavý (nie jediný) prípad neprítomnosti opisu ustanovenia Eucharistie (nie je ani v Didaché a v Aktoch Tomáša) sa vysvetľuje faktom, že kresťania konali pamiatku Pána, „vykonávali“ ju (výraz L. Bouyera [6]). Samotný recitatív ustanovenia sa im zdal prebytkom, čímsi dodatočným [7].
Anafora v Apoštolských Konštitúciách - kniha VIII., tzv. klementinská omša › Apoštolské Konštitúcie, to je kompilovaný útvar, ktorý vznikol v Sýrii alebo v Konštantinopole okolo r. 380. Nachádzame v ňom dve Eucharistické modlitby: v knihe VII. a VIII. Eucharistická modlitba v knihe VII. je adaptáciou modlitby z Didaché. Anafora v knihe VIII. (5,11-15,11) podáva úplný opis eucharistického celebrovania (celkový obraz sv. omše). Má názov „klementinská liturgia“, pretože fiktívny autor poznamenal ako autora Klementa, prvého nástupcu sv. Petra. Základom spracovania tejto anafory bola Eucharistická modlitba z Apoštolskej Tradície. Bola však veľmi vybudovaná. Z celého dokumentu môžeme vytvoriť dôkladný priebeh sv. omše, pretože sú uvedené nielen texty, ale i poriadok (ordo). Poriadok sv. omše vyzeral nasledujúco: omša katechumenov, omša veriacich (prinášanie darov ako znak zmierenia, bozk pokoja, umytie rúk celebranta), v tom bola zahrnutá aj veľká Eucharistická modlitba (anafora), a v nej: úvodný dialóg, prefácia s aklamáciou: „Svätý“, anamnéza, opis ustanovenia, anamnéza a obetovanie, konsekračná epikléza a epikléza sv. prijímania, litániová modlitba, doxológia, posledná litániová modlitba diakona, sv. prijímanie, vzdávanie vďaky a záverečné požehnanie. Pred svätým prijímaním používali pozvanie: „Sväté svätým. Kto je svätý, nech pristúpi“. Formula pri podávaní sv. prijímania: „Telo Kristovo, Krv Kristova“. Možno povedať, že anafora, výnimočne vybudovaná, má štruktúru Eucharistickej modlitby z Traditio Apostolica. Jej vybudované anamnetické elementy poukazujú na príbuznosť so židovskými modlitbami [8]. Naproti tomu L. Ligier poukazuje skôr na príbuznosť s embolizmami v Seder Abodah určenými na Jom Kippur [9]. Okrem dĺžky textov treba vidieť vnútornú logiku jednotlivých elementov a najmä aklamácie „Svätý“ a modlitby, ktorá nasleduje priamo po tejto aklamácii: „Naozaj si svätý...“, zacitovanie príkazu Pána: „Toto robte na moju pamiatku“ s anamnézou (druhou), ktorá nasleduje hneď po tomto príkaze.
Euchologion Serapiona z Thumis › Euchologion to je názov liturgickej knihy, ktorá obsahuje texty sv. omše a sviatostí (ekvivalent sakramentára v rímskej Cirkvi). Euchologion Serapiona bol objavený v roku 1894 v kláštore na hore Atos. Tento dokument sa spája s menom Serapiona, ktorý bol v rokoch 339 - 362 biskupom malého mestečka Thumis v Dolnom Egypte. Z 30 modlitieb, ktoré obsahuje, 18 sa vzťahuje na Eucharistiu (ostatné: 7 na krst a birmovanie, 3 - na svätenia, 1 - nakonsekráciukrizmy, 1 - na pohreb). Keď sledujeme poriadok týchto modlitieb, možno ukázať nasledujúcu štruktúru Eucharistického slávenia:
1) modlitba za plodné čítanie Písma svätého;
2) modlitba po homílii;
3) všeobecná modlitba (za katechumenov, veriacich, kňazov, chorých; tieto modlitby boli spojené s požehnaním biskupa a vložením rúk), za dobrú úrodu, za Cirkev, biskupa, spoločenstvo. Nakoniec záverečné modlitba, ktorú sa modlili kľačiačky;
4) Eucharistická modlitba;
5) modlitba počas lámania chleba;
6) modlitba po sv. prijímaní;
7) záverečné požehnanie.
V Euchologione nachádzame po prvý raz slávny Trishagion, čiže aklamáciu „Svätý“ ešte bez druhej časti (Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom), dve epiklézy, orodujúce modlitby. Autor používa výraz „živá obeta“ - Thysia zosan na označenie Eucharistie, ktorý je prevzatý z Rim 12,1. Zdôraznenie si tiež zasluhuje aj tzv. epikléza Logosu. Pre Serapiona epikléza je modlitbou adresovanou Bohu Otcovi o zoslanie Syna, ktorý posväcuje skrze svojho Ducha. Je to vplyv teológie sv. Atanáza, ktorý nakoniec bol majstrom a priateľom Serapiona. Takúto štruktúru majú obe epiklézy (konsekračná i po sv. prijímaní). Nie je to však teológia s veľkou tradíciou.
Všeobecná charakteristika anafor východných Cirkví
Keď sa venujeme všeobecnej charakteristike východných anafor, treba zdôrazniť nasledujúce elementy:
a. Vedomie veľkosti Boha, ktorý je „Bohom mocným“, „od ktorého pochádza každé otcovstvo na nebi i na zemi“, „Nevysloviteľný“, „Nepochopiteľný“, „Neviditeľný“, „Nedostupný“, ktoré vedie k
b. údivu nad jeho veľkosťou a súčasne nad jeho blízkosťou, transcendenciou aj imanentnosťou. Máme tu dočinenia s apofatickou teológiou, ktorá je vlastne typická pre Východ a ktorá sa usiluje viac vyjadriť podstatu Boha, keď hovorí skôr kto Boh nie je, ako kto je.
c. Mimoriadne bohatstvo a rôznorodosť foriem, ktorými sa usilujú proklamovať slávu Boha, ktorá sa prejavuje v ekonómii spásy, čo sa prejavuje vo vzdávaní vďaky: „za tvoju veľkú ekonómiu, nepochopiteľnú a zázračnú, uskutočnenú voči nám, vzdávame ti vďaky radostnými ústami, s jasnou tvárou a oslavujeme ťa bez konca v tvojej Cirkvi vykúpenej najdrahšou Krvou tvojho Krista“ (anafora Addai a Mari). Skoro vždy obsahuje dielo stvorenia a vykúpenia. Sú to dokonca klasické formy.
d. Slávenie Eucharistie je „klasickým miestom“ pre vyjadrenie jednoty troch Božských osôb a ich činnosti. Liturgia má trinitárny charakter, eucharistické modlitby sú adresované Otcovi skrze (gr. dia, lat. per ) Syna v Duchu Svätom. Anafory sú súčasne kristorcentrické, zvlášť v anamnézach, „spomínajú“ dielo Krista.
e. Zvlášť zdôraznená je úloha Ducha Svätého. Prejavuje sa to v zvolávaní Ducha Svätého za účelom zjednotenia účastníkov liturgie, ako premenení darov chleba a vína na Telo a Krv Krista. Podrobnejšie sa vrátime k otázke epiklézy, lebo ona tvorí zvláštnu črtu liturgie Východu, bohatstvo ktorej využila aj západná Cirkev v kompozícii nových eucharistických modlitieb po Druhom vatikánskom koncile.
f. Doxológia, anamnéza a epikléza to sú tri slová - skutočnosti, ktoré charakterizujú teologický postoj východných Cirkví. Zhromaždený ľud, keď zvelebuje Boha za „jeho veľkomožné činy“, ktoré spomína, stáva sa Cirkvou prosiacou o splnenie zámerov Božích, aby všetko bolo zhromaždené v koinonii Ducha Svätého [10].
g. veľké eucharistické anafory, keď rozvíjali dejiny spásy, stali sa opravdivými katechézami (anafora Jána Chryzostoma, Bažila, Gregora Teológa, či Klementa - klementinská liturgia). Možno, že táto jednota slova a sviatosti uchránila východnú Cirkev pred zdôrazňovaním slova či sviatosti [11].
h. Anafory nakoniec odhaľujú nebesko-pneumatickú víziu Cirkvi, v Eucharistii neustále vystupujúcu (anabasis) k Otcovi, premieňajúcu sa a premieňajúcu celé stvorenie [12].
i. Vedomie nekonečnosti Boha a neustálej činnosti Ducha Svätého vedie aj k pocitu nehodnosti človeka. „Beda mi, som preniknutý strachom, lebo som človek s nečistými perami“, „Pane, my slabí tvoji sluhovia, úbohí a chudobní“ (anafora Addai a Mari). Podobné elementy možno nájsť v iných anaforách.
V zaujímavom formovaní sa celebrovania svätej omše, ktorým sa zaoberáme, treba zdôrazniť vývoj ceremónií. On vyplýval zo slávenej „nebeskej - božskej liturgie“ v hlbokom spojení s ľudom, v jeho jazyku, s priložením veľkej váhy na spev, ktorý spieval chór, na prosebné modlitby (ektenie), živú účasť zhromaždených (početné aklamácie), využívanie pohybových elementov (procesia s knihou Evanjelií - tzv. malý vstup, procesia s darmi - tzv. veľký vstup). Slávená Eucharistia bola Eucharistiou miestnej Cirkvi so zachovaním rôznorodosti zvykov. Tento znak treba silno zdôrazniť.
Táto rôznorodosť sa prejavovala aj v častom slávení Eucharistie. Samozrejme, že zaväzovala zásada: niet sviatku bez Eucharistie. Naproti tomu zriedkavejšia bola prax každodenného celebrovania. Východ totiž rozvinul zvyk tzv. liturgie darov vopred konsekrovaných [13]. Táto liturgia spočívala v podávaní sv. prijímania bez slávenia sv. omše. Niektorí vedci spájajú vznik tejto liturgie s pápežom Gregorom Veľkým (preto sa niekedy používa názov gregoriánska liturgia). Rozvinula sa na prelome V. a VI. stor., keď prestali uchovávať Eucharistiu v súkromných domoch, a začali tam podávať sv. prijímanie. Možno usudzovať, že ona je zodpovedne vybudovaným obradom prijímania Najsvätejšej Sviatosti v domoch, preneseným potom do kostola. Používa sa do dnes v mnohých liturgiách Východu (sýrska, byzantská). Nepoužívajú ju však (s výnimkou Veľkého Piatka) maroniti, arméni, kopti. Zvlášť ju pestuje byzantská liturgia, na Západe sa používa iba na Veľký Piatok.
V liturgiách Východu zdôrazňovaný a používaný názov „božská liturgia“ sa spája s vplyvmi platonizmu a neoplatonizmu. Podľa tejto filozofie celá viditeľná, pozorovateľná skutočnosť je odrazom praudalosti, pračinnosti, praidey. Vo vzťahu k liturgii, vlastne jej činnosti sú anamnetické, „mimetické“, t. j. nasledujú prvotné činnosti Boha v dejinách spásy.
-----
[1] MS I, 59; M. Righetti, Storia liturgica, Miláno 1950,1, 86-89.
[2] H. Lietzmann, Messe und Herrenmahl, Bonn 1926, 54.
[3] Liturgie, DACL 9, 817-818.
[4] Byzantskaja liturgia, Bogoslavskie Trudy 21(1980)8; pozri H. Paprocki, Mystická Večera, Varšava 1988,24.
[5] A. Verhe ul, Lapriére eucharistique dans la primitive Eglise, Louvain 1983, 35.
[6] Le recit de la Céne dans Luc XXII, 15-20. Révue Biblique 48 (1939) 386.
[7] G. Rouwhorst, Bénédiction, action de gráces, supplication, QL 61 (1980) 238.
[8] Takéto stanovisko zaujal W. Bossuet, Einejúdische Gebetssammlungen siebenten Buch derApostolischen Konstitutionen, v: Nachrichten von der Käniglichen Geselschaft der Wissenschaften zu Gottingen, Berlín 1916,435-489.
[9] Péché d 'Adam etpéché du monde. Bible, Kippur, Eucharistie, Paris 1961.
[10] H. Dalmais, Quelques grands thémes théologiques des anaphores orientales, v: Eucharistie d 'Orient et d 'Occident, Paris 1970, 2 diel, 179-196.
[11] Takýto názor vyjadruje H. Paprocki, Mystická Večera, Varšava 1988, 35.
[12] B. Bobrinskoj, Liturgie et ecclesiologie trinitaire de saint Basic, v: Eucharistie d 'Orient et d 'Occident. Paris 1970, 197-240.
[13] Meyer, 150-151; M. Arranz, La liturgie des Présanctifiés de l 'ancien Euchologe bizantin. Orientalia Christiana periodica 47 (1981) 332-388.
