Eucharistia (3) Bogusław Nadolski

2. Eucharistia v apoštolských časoch

Charakteristika slávenia pamiatky Pána v tejto etape je neúplná vzhľadom na nedostatok prameňov. Možno to vysvetliť „organizačnou“ etapou, v ktorej sa nachádzali vyznávači „cesty“ Ježiša z Nazareta. Z označenia apoštolskej Cirkvi sa zachovali už spomínané správy synoptikov ako aj sv. Pavla. Treba si tiež pripomenúť lakonické poznámky zaznačené sv. Lukášom v opise života prvej kresťanskej obce zo Skutkov Apoštolských. Zo Sk 2, 42.46; 20, 7.11 sa dozvedáme, že kresťania:

A. zotrvávali v náuke apoštolov - Dodd [1]  to nazýva zotrvanie dokonca didache, to znamená vysvetľovaním učenia Krista; B. vyznačovali sa bratským spoločenstvom. Na označenie tohto spoločenstva tu nachádzame jedno z najcharakteristickejších slov v kresťanstve - koninonia', C. nakoniec lámanie chleba bolo podstatným elementom kresťanskej liturgie.

Vidíme tu elementy z udalosti vo večeradle: chlieb, víno, slová ustanovenia. „Vykonávanie pamiatky Pánovej“ sa uskutočňuje v zhromaždení, pri modlitbe, v ohlasovaní slova, hostine. Táto liturgia bola slávená pod vedením určitej osoby: apoštol alebo jeho predstaviteľ, nástupca, „starší“ spoločenstva (biskup, presbyter). Účastníkov určite nebolo veľa, boli to tí, ktorí boli pokrstení a tvorili bratské spoločenstvo, ktoré sa pozdravovalo „svätým bozkom“ (Rím 16,16; 1 Kor 16, 20; 2 Kor 13,12; 1 Sol 5, 26; 1 Pt 5,14), kňazský ľud (1 Pt 2, 9). Veľmi ťažko čosi možno povedať, ako často sa uskutočňovali tieto stretnutia. Oni nemusia nutne znamenať každodenné slávenie Eucharistie. Skôr treba povedať, že v spomínanom období neslávili každý deň Eucharistiu.

Miestami stretnutí boli súkromné domy. Treba prijať, že kresťania sa zhromažďovali večer podľa vtedajšieho zvyku slávnostného stretnutia sa pri večernom, hlavnom jedle. Liturgia slávená „v domoch“ bola čoraz výraznejšie anamnézou Krista, pripomínala Jeho spásne dielo - Novej a Večnej Zmluvy - novej Paschy. Anamnéza Krista mala však charakter sviatostný (symbolický vo vtedajšom slova zmysle, t. j. skutočný, hoci nie fyzickým spôsobom).

3. LITURGIA EUCHARISTIE V I. - IV. STOROČÍ

Toto obdobie podáva značne viac prameňov ako predchádzajúce. Môžeme hovoriť o prameňoch zo sýrsko-palestínskeho prostredia (Didache, Apoštolské Konštitúcie kap. 7, anafora Addai a Mari, maronitská anafora sv. Petra); z území formovaných helenistickou kultúrou (sv. Justín, Hypolit Rímsky); z egyptsko-alexandrijského prostredia (Apoštolské Konštitúcie kap. 8) či nakoniec z územia severnej Afriky (Tertulián, Cyprián z Kartága, Augustín) a severnej Itálie (Miláno - sv. Ambróz).

Teraz budeme charakterizovať mimobiblické spisy: List Plínia Mladšieho cisárovi Trajánovi, Didache, spisy sv. Justína ako aj Eucharistickú modlitbu sv. Hypolita Rímskeho. O ostatných budeme hovoriť v kapitolách na tému jednotlivých liturgických rodín na Východe a v západnej Cirkvi, najmä že rozkvet týchto liturgií nastal po IV. storočí.

LIST PLÍNIA MLADŠIEHO TRAJÁNOVI

Rok po prevzatí moci v Bitínii (111) prokonzul a legát cisára Trajána píše správu (112) svojmu nadriadenému. Okrem iného uvádza stručnú charakteristiku kresťanov. Dozvedáme sa z nej, že kresťania sa zhromažďujú v ranných hodinách v určité dni a spievajú kantiká na počesť Ježiša Krista ako Boha, jedia pokrm promiscum et innoxium - „obyčajný pokrm a dokonale nevinný“ (parfaitement innocente - preklad Renana). Či je spomienka na pokrm nadviazaním na Eucharistiu? Takúto mienku okrem iných potvrdzuje aj P. de Labriolle [2].

NÁUKA DVANÁSTICH APOŠTOLOV (DIDACHE)

Je to dokument, takmer súčasný Listu Plínia, ak nie skorší od neho. Naproti tomu prináša nové elementy. Tvorí prechod medzi židovskými berakot a eucharistickými modlitbami, neskôr nazývanými anaforami (z gr. anapherein = prinášať, dvíhať, „pozdvihnutý“ k Bohu). Zaujímajú nás zvlášť kapitoly IX., X. a XIV. Ak obídeme diskusie, ktoré sa odvíjajú okolo týchto kapitol, možno podľa znalcov[3] Didache povedať, že kapitoly IX. a X. sa vzťahujú na rituálny pokrm, netýkajú sa však liturgie v presnom slova zmysle. Naproti tomu v IV. kapitole je výrazne reč o Eucharistii nazvanej „lámaním chleba“, slávenej v nedeľu. Tiež niet pochýb o silnom zdôraznení vzdávania vďaky, ktoré vzdáva spoločenstvo zhromaždených ako čiastka (grécke klasma) celého tela. Hoci je vzdávanie vďaky dedičstvom židovského berakah, tak je obohatené o skúsenosť Ježiša Krista. Od účastníkov sa vyžaduje čistota srdca, aby obeta nebola poškvrnená (pozri text v dodatku). Ťažko povedať, že Eucharistia bola slávená ráno, na čo by poukazoval List Plínia.

SPISY SV. JUSTÍNA

Kresťanský filozof narodený v Palestíne okolo roku 100, zomrel ako mučeník (medzi r. 163 a 167), hovorí o Eucharistii v troch kapitolách (pozri dodatok): najskôr o Eucharistii slávenej po udelení krstu (Apológia I, 65-66), potom o „obyčajnej“ liturgii (69). Čítanie týchto opisov vedie k tvrdeniu, že život kresťanského spoločenstva znamená zhromažďovanie sa v určitý deň (nedeľa) na slávenie Eucharistie, ktoré sa skladá z dvoch častí: čítania slova Božieho a Eucharistie. V liturgii účinkujú: hlavný celebrant, diakoni a veriaci. Časť, ktorá nasleduje po čítaniach je charakterizovaná dlhým vzdávaním vďaky, ktoré formuluje hlavný celebrant „nakoľko môže“. (Improvizácia bola pravidlom do V/VI. st. a dodala liturgii mnoho foriem). V opise liturgie udivuje tak zodpovedný poriadok, ako aj istá sloboda. Svoje miesto majú: vysvetlenie apoštolských pamätníkov (Evanjelií) a spisov prorokov (Starý zákon) ako aj homília. Spoločenstvo je misionárske, milujú sa navzájom a starajú sa o dobro viery. Liturgia nachádza svoje predĺženie v diakonii - caritas. Slovo eucharistia sa vzťahuje i na slová (konsekračné), i na „pokrm“ (chlieb a víno), ktorý nie je obyčajným jedlom, pretože boli nad ním vyslovené slová vzdávania vďaky.

Hlavné „etapy“ liturgie sv. omše boli jasne ukázané:
svätá omša sa začína čítaním slova Božieho;
po ňom nasleduje homília celebranta;
spoločná modlitba;
pred liturgiou obety si účastníci darujú bozk pokoja;
prinášajú chlieb, víno a vodu na oltár, ktoré prijíma celebrant;
celebrant vyslovuje veľké vzdávanie vďaky, ktoré účastníci potvrdia: Amen;
zhromaždení dostanú od diakona sv. prijímanie pod obidvoma spôsobmi;
diakoni zanesú sv. prijímanie tým, ktorí nie sú prítomní.

EUCHARISTICKÁ MODLITBA V „TRADÍCII“ SV. HYPOLITA

Z III. st. máme dokument s mimoriadnou váhou pre obraz liturgického života v Ríme. Dokument má názov Apoštolská Tradícia. Bol napísaný v gréckom jazyku - Apostolike Paradosis - okolo roku 225. Známy je v prekladoch v dialektoch: koptskom, arabskom, etiópskom a čiastočne v latinskom jazyku. Súčasne sa čoraz častejšie používa názov Diataxeis popri Traditio Apostolica, vzhľadom na nájdený fragment, ktorý sa začína týmto výrazom. Pochybnosti sa týkajú osoby autora. Diataxeis sa spája s osobou Hypolita, ktorý bol rímskym kňazom, autorom ešte mnohých iných prác. Prišiel do konfliktu s pápežmi: Kalixtom, Urbanom a Ponciánom (217 - 235). Za svoju vzburu robil pokánie a zomrel ako mučeník (235). Od čias pápeža Damáza (366 - 384) je uctievaný ako mučeník. Možno, že pochádzal z Alexandrie. Poukazovali by na to v jeho diele podobnosti s liturgiou veľkých miest Egypta. B. Botte, ktorý patrí k znalcom Diataxeis (alebo Apoštolskej Tradície), však neprijíma túto hypotézu[4].

Eucharistická modlitba uvedená v diele Hypolita je najstaršou zo zachovaných modlitieb, nie je záväzná, ustálená, aleje daná ako návrh, môže ju používať biskup. Nemožno ju chápať ako Rímsky kánon z III. st. Takýto názov je značne neskorší (najpravdepodobnejšie pochádza z čias Gregora Veľkého). Eucharistická modlitba Hypolita nie je oficiálnym textom, ale jednoducho modelom[5] (pozri dodatok). Ponecháva miesto pre tvorbu textov (improvizácia pri rôznych okolnostiach). Naproti tomu L. Bouyerju považuje za vedomú archaizáciu, nové vytvorenie najpôvodnejšej liturgie [6] .

Eucharistická modlitba uvedená Hypolitom s malými zmenami je podaná po Druhom vatikánskom koncile ako Druhá eucharistická modlitba. Štruktúra pôvodného textu je jasná. Obsahuje elementy, ktoré sa budú vyskytovať v neskorších eucharistických modlitbách:

a) vzdávanie vďaky, ktoré obsahuje stvorenie, a zvlášť vykúpenie; b) opis ustanovenia Eucharistie; c) anamnéza a prinesenie obety. Spomienka (anamnéza) obsahuje najdôležitejšie spásne udalosti Krista; d) epikléza, čiže prosba o zoslanie Ducha Svätého na účastníkov Kristovej obety, o plodnosť tejto obety pre tých, ktorí sa jej zúčastňujú; e) doxológia - oslavná forma, oslavné zvelebovanie Boha, ktoré u Hypolita má ekleziálny charakter, uskutočňuje sa „vo svätej Božej Cirkvi“; f) Amen - schvaľujúca odpoveď zhromaždenia, ktorú spomínal už svätý Justín.

V anafore Hypolita chýba aklamácia „Svätý“, avšak nechýba vzdávanie vďaky, ktorého centrum tvorí spásny čin Krista, smeruje k Najsvätejšej Trojici. Kristológia Hypolitaje rozvinutá. Krista označuje názvami: Neodlúčiteľné Slovo (od Boha), Spasiteľ, Vykupiteľ, Zvestovateľ (Posol - Anjel), Milovaný Sluha Boží. Toto posledné označenie môže sa zdať trochu divné. V gréckom preklade sa vyskytuje slovo: Pais (chlapec, slúžiaci, sluha). Náš preklad uvádza tento výraz ako „syn“, nie príliš presne, ale nevzbudzuje to údiv, čo pre lex orandi má veľký význam. Francúzsky preklad si zachováva: Tvoje Dieťa - par Ton Enfant. Vo vyjadrení Hypolita treba vidieť nadviazanie na Izaiášovho Sluhu Jahveho (Iz 42,1), hebr. Ebed Jahwe, ktorý utrpením plní Božie plány.

Nemôže uniknúť pozornosti, že Hypolit zdôrazňuje subjektívnosť Cirkvi, ktorá vzdáva vďaky a prináša obetu Krista. V teológii Eucharistickej modlitby Hypolita by sme mohli vidieť isté pokračovanie teologickej myšlienky Apoštolských Otcov (I - II. st.). V r. 95 alebo 96, ku koncu panovania Domiciána, „Cirkev putujúca v Ríme“ adresuje list „Cirkvi putujúcej v Korinte“ (je použité charakteristické slovo paraikusa, od paroikein - žiť ako chodec, nemať stále miesto, na rozdiel od katoikein - zostáva, bývať). Tento list sa spája s menom Klementa Rímskeho. V kapitolách 40 a 41 je Eucharistia predstavená pod uhlom obety (je použitý výraz tas prosphoras), tas leiturgias

- služba Božia musí sa konať v zodpovednom poriadku (taxei). Eucharistia ako jediná obeta v Novom Zákone syntetizuje všetky obety Starého Zákona. Ona je súčasne thysia aineseos - obetou chvály.

IGNÁC ANTIOCHIJSKÝ

U sv. Ignáca z Antiochie nachádzame silné zdôraznenie ekleziálnych rozmerov Eucharistie. Jednota Eucharistie sa zakladá na tele Kristovom. Ako je jedno telo Krista, tak môže byť iba jedna Eucharistia, jeden oltár, jeden kalich, jeden biskup s presbytermi a diakonmi (Filadelfčanom 4). Veriaci musia uznávať za zákonitú iba tú Eucharistiu, ktorá sa slávi pod vedením biskupa. Biskup je činiteľom jednoty. Okolo neho sa organizuje spoločenstvo. Bez neho nemožno krstiť ani vystrojiť agape. Krst a Eucharistia sú základnými kultovými činmi, ktoré tvoria život Cirkvi a jej jednotu (katolike ekklesia). Presbyteri a diakoni konajú spolu s biskupom (Smirňanom 8).

IRENEJ Z LYONU

Pre Ireneja z Lyonu Eucharistia je obetou Novej zmluvy, ktorá rekapituluje všetky obety z dejín spásy. Veriaci v nej vyjadruje svoje vzdávanie vďaky a očakávanie súčasne. Eucharistia je totiž prameňom zmŕtvychvstania (Adversus haereses 4. 18; 5, 2. 2). Za účelom ilustrácie procesu premeny, ktorý prebieha v Eucharistii, autor porovnáva prirovnanie zrna a kríka. Eucharistia u Ireneja je začlenená do ekonómie spásy, v ktorej sa realizujú plány Božie vo vývoji dejín a všeobecnej rekapitulácii. Eucharistia je vlastne sviatosťou ekonómie Božej, zjavenej v osobe Ježiša Krista a Jeho diele. Skrýva v sebe vnútorný dynamizmus, do ktorého sa zapisuje osobné úsilie každého kresťana, a zvlášť toho, ktorý pristupuje k sv. prijímaniu: požiadavky lásky a vzájomnej pomoci. Pokrm, ktorý dostávame v Eucharistii, je pokrmom „na cestu“, na ktorej Duch Svätý zdokonalí naše posvätenie [7].

TERTULIÁN

Bolo by potrebné siahnuť aj po spisoch Tertuliána (on nepatrí k apoštolským otcom), ktorý hoci nenapísal žiadne dielo o Eucharistii, ako o krste či pokání, zanechal však mnoho úvah na túto tému. Saxer [8] hovorí o „eucharistickom jazyku“ u Tertuliána.

ODBOČENIE: EUCHARISTIA A BRATSKÉ POKRMY

JEDNÝM ZO SPORNÝCH PROBLÉMOV TOHTO OBDOBIA
JE OTÁZKA SPÁJANIA EUCHARISTIE S POKRMAMI.

Slovo „agapa“ prežíva počnúc od XVIII/XIX. st. svoju opravdivú renesanciu. Jestvujú pokusy zaviesť ho do štruktúry celebrovania Eucharistie, často sa používa táto prax, pričom sa predchádza stanovisko Cirkvi. Aj napriek zdaniu otázka agape ešte nie je celkom vysvetlená, ani jednoznačná. Rad tvrdení, ktoré vyplývajú z výskumov, zostáva stále v hypotetickej etape. Aj napriek mnohým prácam, nebolo celkom vysvetlené spojenie agapé s Eucharistiou v I - II. st. J. E Keating v r. 1901 napísal o agapé, že je to jeden z najzložitejších problémov [9]. 

Ak chápeme vec synteticky, tak môžeme potvrdiť, že v kresťanstve v prvej polovici II. st. nachádzame zmienky, ktoré hovoria o spojení Eucharistie s bratskými pohosteniami. Poukazuje na to opis Eucharistie, ktorý podáva sv. Pavol v 1 Kor 11, 17-34 a Sk 2, 24, a tiež Didaché (IX-X). Tieto pohostenia najčastejšie nazývajú agapé. Pavol Apoštol však nemal pre ne uznanie, preto pripomínal, že takéto nariadenie nedostal od Pána. Výhrady voči agapé prehlásil aj apoštol Jakub vo svojom liste (1, 12) napísanom v rokoch 70 - 80. V dôsledku toho nastalo oddelenie Eucharistie od hostiny. Svedčí o tom sv. Ignác, Antiochijský biskup, v listoch napísaných v rokoch 107 - 117 (slovo agapé je zvlášť drahé tomuto biskupovi). Zvlášť z Listu Smirňanom (8, 2) sa dozvedáme, že Eucharistia a bratské pohostenie sa slávia oddelene a že Eucharistiu aj bratské pohostenie vedie biskup, ale aj diakon môže nahradiť biskupa. Podobne zmýšľa Klement z Alexandrie (Pedagogus II, 1; Stromata III, 2).

Oddelenie Eucharistie od agapé neboli iba výsledkom istých morálnych problémov. Treba vziať do úvahy spoločensko-organizačné ohľady, t. j. zväčšenie sa počtu vyznávačov Krista, ako aj chápanie Eucharistie v sviatostno-symbolickom (hostina-bratstvo) zmysle. Plodiny prinášané na agapé začínali „žiť“ v zbierkach pre chudobných, v „obetiach“ prinášaných k oltáru (alebo vyberaných) počas liturgie prípravy darov [10].

Vyššie uvedené tvrdenie nerieši problém. Najťažšou vecou je samotné označenie, čo treba chápať pod slovom „agapé“. Tento výraz nie je jednoznačný [11]. Či spojenie hostiny Pánovej s bratskou hostinou bolo nadviazaním na tzv. agapé, čiže bratské pohostenia praktizované v pohanskom svete, v helénskej kultúre, či bolo inšpirované tzv. convivium sacrum či convivium sacrificatum používaným v tajomnom kulte Mitru, alebo konečne bolo nadviazaním na židovské chaburot - to sú niektoré otázky, na ktoré treba odpovedať. Kresťania bez pochýb boli ľuďmi svojej doby. Najmä tí, ktorí žili vo svete helénskej kultúry, poznali pohanské praktiky. Bauer [12] sa prihovára za transpozíciu sparťanskej priateľskej hostiny (tzv. filitia) do kresťanských zvykov, čiže vznik agapé. Kresťania však opúšťali pohanské zvyky, a to tým viac, lebo spomínané hostiny nemali vždy pozitívnu mienku. Predovšetkým treba prijať, že začiatočné spájanie Eucharistie s bratským pohostením mohlo vyplývať z príkazu Pána: „Vezmite a jedzte, vezmite a pite“. Okolnosti ustanovenia Eucharistie a jej elementy (chlieb a víno) poukazovali skôr na túto prax.

Iným elementom, ktorý „uľahčuje“ túto formu, bolo slávenie Eucharistie kat oikon v privátnych domoch, v rodinách, v malých skupinách. Agapé boli prejavom a manifestáciou kresťanskej lásky, ktorú učeníci zakusovali v Ježišovi Kristovi a chceli ju odovzdávať ďalej.
Na základe súčasného stavu poznania, treba prijať rozdiely

1. medzi rituálnym pokrmom, bratskou hostinou zvanou agapé, a
2. hostinou lásky, ktorej podstatným elementom bola Eucharistia.

Termín agapé vo vlastnom význame sa vzťahuje na prvý prípad, zvlášť, ak vezmeme do úvahy skúmania Hammana [13] s jeho spoločensko-charitatívnym charakterom. Tento termín sa ujal v kresťanskej terminológii. Dobre vyjadroval bratské spoločenstvo zhromaždené v mene Zmŕtvychvstalého Kyria, konkretizoval vzájomnú lásku a to delením sa s núdznymi. Agapé boli prejavom mesiášského spoločenstva, v ktorom nikto nesmel byť núdzny. Agapé a diakonia zostávanú v úzkom spojení medzi sebou.

Hoci svojim začiatkami agapé siahajú do pohanstva, v kresťanstve ich začiatok treba hľadať v odhalení lásky Boha zjavenej v Kristovi, keď daroval sám seba, čo sa stalo rituálom Eucharistie. Ignác Antiochijský zdá sa, že hovorí o sviatosti agapé. Rituál agapé nadväzoval na jestvujúce zvyky. Na základe Listu Plínia Mladšieho Trajánovi (10, 96), Apologetika Tertuliána (39), Kánonu Hypolita (47-52) možno znovu vybudovať ich priebeh: úvodná modlitba, modlitba vzdávania vďaky počas zapaľovania svetla (lucernarium), spev žalmov, hymnov, podávanie prvého kúska požehnaného chleba, spoločný pokrm, príhovor biskupa (diakona), spev na zakončenie, vyprevadenie zhromaždených, ktorí mohli vziať so sebou určité porcie pokrmu (tzv. apopkoretumf Agapé prežívali svoj najväčší vývoj v III. st., spájali ich s rôznymi rodinnými okolnosťami i s okolnosťami povolania. Na Východe - so stretnutiami po pohrebe, na Západe - so starostlivosťou o núdznych. Sú to formy, ktoré pochádzajú od prvej „agapé“. Autori sa bránia tomu, aby vzťahovali slovo „agapé“ na spomínané stretnutia, hoci ich Cirkev akýmsi spôsobom očistila a integrovala do zbožnosti. Objavili sa aj zákazy usporiadať agapé v kostole na synode v Laodycei (363 - kánon 28), v Hippó (383 - kánon 29), na treťom koncile v Kartágu (convivia, kánon 30), ale v Gregoriánskom sakramentári sa zachovalo oratio ad agapempauperum (pauperem). Gelaziánsky sakramentár podáva dva formuláre (48 a 49) „omše agapé“. Orationespro his qui agapéfaciunt (č. 48). Gelaziana z VIII. st. uvádzajú: Orationes super his qui agapé vel elemosynasfaciunt. Podľa Hammana [14]  treba zdôrazniť, že tieto pokrmy neboli spojené s Eucharistiou.

Čo sa týka tvrdení v 1 Kor 11, mienky odborníkov sú rozličné. Jedni vyjadrujú názor, že apoštol nemal na mysli agapé[15], naproti tomu iní sa prihovárajú za ich usporiadanie po slávení Eucharistie[16]. Napomenutie sv. Pavla sa spája s prenášaním zvykov praktizovaných na hostinách (agapé) do slávenia rituálnych pokrmov po skončení Eucharistie. V tomto význame sa stáva jasnejšie tvrdenie Apoštola Národov, že predsa kresťania majú domy najedenie a pitie. Zostáva však problém, ťažký na riešenie, ako sa dostali rituálne pokrmy zo žido-kresťanského sveta do kruhov helénskej kultúry. Možno jestvoval nejaký prechodný čas, čas formovania sa, ktorý nezanechal výrazné stopy[17].

Za čias Krista niektoré zoskupenia (napr. farizeji) organizovali obyčajne v piatok večer priateľské stretnutia, „šabatové hostiny“, hostiny „bratského zoskupenia“, ktoré mali prísne zachovávaný rituál[18]. Tento rituál je dobre známy z podaní z III. st., ktoré však siahajú do skorších čias. Účastníkmi týchto hostín boli pozvaní priatelia. Ak prijmeme, že tieto hostiny boli smerodajnou formou pre vznikajúcu eucharistickú liturgiu, a to vďaka ich „opakovaniu“ a jednoduchšiemu obradu. Tieto stretnutia - hostiny, ktoré často zhromažďovali intelektuálnu elitu, nazývali chaburot (convivium sacrum amicale ).

Charakterizovali ich elementy spoločné iným sakrálnym hostinám: prehlbovali spoločenstvo tých, ktorí sa zhromaždili a ich spojenie s Bohom. Boli to hostiny coram Jahve, mali radostný charakter. Hostina pred Jahvem symbolizovala očakávanie eschatologickej spásy mesiášských čias, akýmsi spôsobom ju anticipovalo.

Hostiny mali nasledujúci priebeh (vynechávam podrobnosti):

1. Predchádzalo ich stretnutie v malom salóne, v ktorom servírovali predkrmy (sušená ryba, šalát, víno). Každý blahorečil to, čo ochutnal, zvlášť kalich. Nebolo možné prísť po podaní tretieho predkrmu, po umytí rúk vo vode zmiešanej s voňavkami; 2. Prechádzali k stolu. 3. Hospodár sa modlil požehnanie nad chlebom: „Buď zvelebený, Pane náš, Bože, večný Kráľ, ktorý spôsobuješ, že zem rodí chlieb“, po čom nasledovalo lámanie chleba a rozdeľovanie, hospodár prvý ochutnal chlieb; 4. Podávali iné pokrmy, nad každým sa hospodár modlil požehnanie; 5. Matka zapaľovala lampu, zapálili aj trochu voňavého kadidla, hospodár sa pomodlil požehnanie nad svetlom: „Buď zvelebený, Pane náš, Bože, večný Kráľ, ktorý si stvoril lampy ohňa, buď zvelebený, Pane náš, Bože, Večný Kráľ, ktorý si stvoril voňavé korenie“; 6. Najmladší účastník prinášal vodu na umytie rúk. Hostina sa končila; 7. Hospodár, ktorému podávali kalich s vínom, spieval vzdávanie vďaky, zatiaľ čo kalich (tzv. kalich požehnania) koloval medzi účastníkmi hostiny.

Text požehnania po ukončení hostiny bol nasledujúci:

1. Birkat ha zimmun

Predsedajúci: Páni, udeľme požehnanie. Účastníci hostiny: Nech je požehnané meno Pánovo teraz i naveky. Predsedajúci: So súhlasom našich pánov, učiteľov a doktorov zvelebujme Toho, ktorý nám dovoľuje, aby sme boli účastní na jeho dobrách (keď bolo minimálne desať); Zvelebujme nášho Boha, z ktorého darov sme požívali (keď bol veľký počet účastníkov). Účastníci hostiny: Nech je zvelebený (Boh náš) za to, že nám dovoľuje zúčastniť sa na svojich dobrách, lebo z Jeho dobroty žijeme. Predsedajúci: Nech je zvelebený (Boh náš), za to, že nám dovoľuje zúčastniť sa na svojich dobrách a žiť z jeho dobroty. Účastníci hostiny: Nech je zvelebený on a jeho meno.

2. Birkat ha mazon (uznaný L. Finkelsteinom za pôvodný)

Predsedajúci: Požehnaný si, Pane náš, Bože, Kráľ vesmíru, ktorý dávaš celému svetu svoju dobrotu a milosrdenstvo. Ty dávaš tvoj chlieb každému stvoreniu. Účastníci hostiny: Vzdávame vďaky tebe, Pane, Bože náš, pretože si nám dal do dedičstva vytúženú zem, aby sme požívali jej ovocie a sýtili sa tvojou dobrotou. Požehnaný si, Pane, za zem a za pokrm. Zmiluj sa, Pane náš, Bože, nad Izraelom, tvojim národom, nad tvojim mestom Jeruzalemom a nad Sionom, príbytkom tvojej slávy, a nad tvojim oltárom i svätyňou. Predsedajúci: Požehnaný si, Pane, ktorý buduješ Jeruzalem [19].

Iné verzie mali viac rozvinuté texty: vzdávali vďaky za darovanú slobodou, Zmluvu, Zákon. V tretej časti prosili o príchod Eliáša a Mesiáša, syna Dávidovho. Problém agapé v starovekom kresťanstve zostáva naďalej v hypotetickej etape. Preto sa zdá, že návrhy štrukturálnych zmien (por. napr. Reifenberg) v slávení Eucharistie, ako povieme konkrétne: zavedenie tzv. agapé, musíme rátať s väčším stupňom skúmania, ako doteraz. V tomto ohľade jestvuje nebezpečenstvo liturgického archeologizmu (spomína to už encyklika Mediator Dei). Prednosťou však je integrujúca funkcia takýchto „stretnutí“. Agapé v malých skupinách si nevyžadujú dodatky, ale možno položiť otázku, či súčasný ruch spoločenstiev a tempo života môžu tvoriť priaznivé okolnosti pre formu dušpastierstva takéhoto typu.
-----
[1] Ch.H. Dodd, Zákon Krista, v: Biblia dnes, Krakov 1969, 284-300.
[2] La reactionpaienne, Paris 1950, 33, č. 1
[3] Rordorf, La doctrine des douze Apôtres, Paris W.1978, 38-48. Svoje názory vyjadril tento autor aj v iných článkoch, ktoré sa zaoberali tou istou tézou. Podobne tvrdil J. P. A u d e t, keď vzťahoval kap. IX a X na agape, naproti tomu kap. XIV na Eucharistia maior - eucharistie majeur. La Didache. Instructions desApôtres, Paris 1958, 372n
[4] La tradition apostolique de saint Hippolyte. Essai de reconstruction, Múnster 1963. Jestvuje aj iné spracovanie Traditio Apostolica: G. Dix, Apostolike Pardosis. The Treatise in the Apostolic tradition of St Hippolytus of Rom, London 1937.
[5] B. Botte, Hippolyte de Rome. La Tradition Paradition Apostolic, Paris 1968.16. Pozri aj J. A. Jungmann, MS, Paris 1955,1, 56-57.
[6] Eucharistie, Tournai 1966,181.
[7] A. Hamman, Irenée de Lyon, v: L 'Eucharistie despremiers chrétiens, Paris 1976, 89-99.
[8]  V. Saxer, Tertulián, v: L 'Eucharistie despremiers chrétienns, Paris 1976,129-150.
[9] The agapé and the Eucharist in thy early Church, London 1901, 3.
[10] J. Grzeškowiak, Príprava darov, v: Misál je knihou kresťanského života, Poznaň 1986, 355-372.
[11] W. Bauer, Die Briefe der Ignatius,Tiibingen 1920,11; K. Volker naproti tomu tvrdil, že Cirkev prevzala agapé, aby sa postavila proti zneužitiam gnostikov: Mystérium und Agapé, Gotha 1927, 200-201.
[12] A. Hamman, Vie liturgique et vie sociále. Repas des pauvres. Diaconie et diaconat, agapé etrepasde charite, l 'offrande dans l 'antiquité chrétienne, Paris 1968,151-227.
[13] A. Hamman, Irenée de Lyon, v: L 'Eucharistie despremiers chrétiens, Paris 1976, 89-99.
[14] Tamtiež, 227.
[15] G. Bernkamm, Herrenmahl und Kirche bei Paulus, ZkTh (1956) 312-349, a tiež J. Jeremias, Abendmahlsworte Jesu, Gôttingen 1960,114.
[16] H. Schúrmann, Die Gestalt der urchristliche Eucharistiefeier, Múnchener Theologische Zeitschrift 6 (1955) 117-121; P. Neuenzeit, Das Herrenmahl, Múnchen 1960, 72-74.
[17] Takúto tézu vyslovil B. Reicke vo svojej práci: Diakonie Festfeunde un Zelos in Verbindung mit der altchristlichen Agapenfeier, Uppsala 1951.
[18] Finkelstein, cit. d. 215 (preklad).
[19] Tamtiež.