Autor: P. Bogusław Nadolski, SChr
Zdroj: © Duchovný Pastier, č. 10/2024 | vydáva Spolok sv. Vojtecha | Trnava 2024
Datum napsání:
01.11.2024
Eucharistia. Posledná večera je zakladajúcou udalosťou Eucharistie
- druhá časť -
III. Vývoj liturgie svätej omšeKresťanská viera j e historickou vierou. Eucharistická anamnéza „pripomína’, t. j. sprítomňuje historickú spásnu udalosť. Eucharistia má svoj základ v spásnom čine Krista a odovzdaná Kristom Cirkvi sa uskutočňuje v dejinách. Boh naďalej hovorí vo svojom slove k človeku jazykom súčasných ľudí. Človeka formujú činitelia spoločenskí, geografickí, ekonomickí i politickí, a to všetko, čo nazývame „kultúrou“. Svätá omša sa stále znovu začleňuje do rôznych kultúr, v nich sa prejavuje a ony určujú formu slávenia Eucharistie. Môžeme hovoriť v istom zmysle o jej neustálej kultúrnej inkarnácii. Vo vývoji omšovej liturgie, ktorej prvým autorom je Duch Svätý, nachádzame rôznorodosť aj jednotu, veľké rozdiely i vernosť podaniu Tradície. Úlohou tejto kapitoly bude podanie, veľmi skrátené, najdôležitejších etáp a elementov vývoja omšovej liturgie. O formovaní jednotlivých obradov sv. omše budeme hovoriť v nasledujúcich kapitolách. Súčasne to bude doplnenie informácií o vývoji liturgického života podaných v prvom diele (29 -73). V spojení s týmjestvuje nebezpečenstvo opakovaní, ktorým sa však ne¬dá vyhnúť. Zdá sa, že požiadavka jasnosti vysvetlenia ich ospravedlní.
Najväčší vplyv na formu omšovej liturgie zanechalo židovské prostredie a najmä už skôr spomínaný kult svätyne (obety, Tóra, modlitby, hudba, symbolické činnosti), paschálna rodinná liturgia, ako aj synagogálna liturgia. V oblasti synagogálnej liturgie treba zdôrazniť: vyznanie viery - Szema, modlitbu Tefillah (zvelebovanie, vzdávanie vďaky, prosba), spojené s doxológiou (amida) Amen (po tretej prosbe pravdepodobne spievali Trishagion), ustálený cyklus čítania Tóry, prorockých kníh, komentár, homília (Targum), áronovské požehnanie.
Ďalej najdôležitejšími elementmi paschálnej hostiny boli: baránok - symbol nevinnosti, náhradného zmierenia, úplnej obety; nekvasený chlieb, horké zeliny - ktoré pripomínali časy otroctva v Egypte; víno - symbol vstupu do zasľúbenej zeme, čias pokoja a zmierenia.
Za účelom uľahčenia ďalších úvah pripomeňme vo všeobecnom náčrte, že počas paschálnej hostiny, ktorá sa konala po západe slnka, zásadnú úlohu zohrával otec rodiny. On sa modlil požehnanie nad kalichom, ktorý vypili na začiatku hostiny (kiddush) a nad inými pokrmami. Namáčal zeleninu do soli a podával iným. Po prinesení baránka vypili druhý kalich (haggada). Najmladšie dieťa kládlo otcovi štyri otázky, ktoré sa týkali rítu hostiny (podávania jedla), na ktoré on odpovedal (Pascha haggada). Recitovali prvú časť Hallelu, t. j. Žalm 113 (112) podľa školy Schmmaisa alebo 113 (114) podľa školy Hillela. Po tomto, možno povedať, svojskom druhu liturgie slova, jedli baránka, modlili sa požehnanie nad chlebom. Po zjedení baránka vypili tretí kalich a pomodlili sa birkat ha mazon, čiže vzdávanie vďaky za pokrm, za krajinu a Zmluvu (preto sa nazýva kalich požehnania). Hostinu končila modlitba druhej časti Hallelu, čiže Žalmov 114 (113) alebo 115 -118 (114 - 117) a 136 (135). (Vypitie štvrtého kalicha za čias Ježiša už nebolo vo zvyku)
Opisy Poslednej večere sa odvolávajú na priebeh paschálnej hostiny a jej modlitby. Tieto echá sa nachádzajú v najstarších podaniach, ktoré sa týkajú slávenia Eucharistie. Preto chcem rozprávanie o Eucharistii začať ukázaním spojenia, aké jestvuje medzi modlitbami používanými v Starom zákone, zvlášť počas paschálneho pokrmu a Eucharistickou modlitbou.
1. Od starozákonných požehnaní k eucharistickej modlitbe
Problém spojenia medzi židovskou liturgiou a eucharistickými modlitbami sa prvý pokúsil riešiť benediktinsky mních Gregory Dix.[1] Ismar Elbogen v roku 1931 písal už o štrukturálnej jednote židovskej euchológie a eucharistických modlitieb. Keď autor hovoril o jednote, mal na mysli zásadnú formu - Grundform, ako sa vyjadril. [2] Trochu skôr F. Gavin signalizoval tieto vzťahy. [3] Avšak až Jean Paul Gaudet [4] predstavil ideu, že eucharistické modlitby majú svoj počiatok v berakot (všeobecne povediac, boli to modlitby s charakterom oslavy a vzdávania vďaky). Tvrdenie Audeta bolo prijaté s fascináciou. Avšak úlohou autora bolo štúdium berakot zo strany literárneho druhu, a to zahrnuje zovšeobecnenie. Audet rozlišoval dva typy požehnaní: spontánne, krátke, ktoré obsahovalo verš zvelebujúci Boha a uvádzajúce motív slávy; ako aj dlhé, rozvinuté „kultové“, ktoré malo tri časti: požehnanie Boha, anamnézu - spomienka na magnalia Dei a zakončenie, doxológiu, ktorá bola inklúziou požehnania, druhom podpísania sa (hatimah). Autor súčasne rozanalyzoval tri grécke slová ako ekvivalenty barak: eulogein, exhomologeomai a eucharistein. Kritika ďalej poukazovala na fakt dovtedy mimoriadne skúpeho poznania v oblasti berakot. [5] Zdôrazňovali, že berakah, ktorý Audet považoval za podstatný pri vzniku eucharistickej modlitby, neobsahuje uvedenie motívov slávy, anamnézy. L. Finkelstein poukázal na inú skupinu berakot, ktorej vplyv na eucharistickú modlitbu začali brať do úvahy. Išlo o modlitby požehnania pokrmu, zvané birkat ha mazon. [6] Zo štyroch zachovaných vzali do úvahy text uvedený v Seder R. Amrama Gaon de Súra, ako bližší palestínskej tradícii. Birkat ha mazon patrí do skupiny berakot (jednotné číslo berakah, v status constructus - birkat). Birkat. o ktoromje reč, obsahoval nasledujúce elementy:
a. zvelebovanie Boha, Kráľa vesmíru;
b. vzdávanie vďaky (nodeh leka ) za krajinu, za pokrm;
c. prosba na úmysel Jeruzalema.
Do tretej formuly modlitby začlenili embolizmusya 'aleh we-ysbho - „nech sa vznesie a príde“; bola to spomienka na otcov, Mesiáša, Jeruzalem. Vyjadroval požehnanie, aby Boh prijal slávenú pamiatku, spojenú so slávením akéhosi sviatku či šabatu.
Text birkat obsahoval charakteristické slová: baník (príčastie minulé - forma gal; pochádza zo skupiny brk) - požehnať, pozdraviť, vinšovať a nodeh - vzdávať vďaky, uznať, ďakovať (nodeh pochádza zydh, hifil hodah). Pôvodne Hebreji nemali zvláštne slovo na vzdávanie vďaky, hoci im nebol cudzí pocit vďačnosti. Vzdávanie vďaky vyjadrovali odvodeninou slov brk aydh. Treba si tiež zapamätať, že berakot sa rozvíjali. Podania spisovali už v našej dobe, hoci koreňmi siahajú do ďalekej minulosti vyvoleného národa.
Problém spojenia eucharistických modlitieb so židovskou liturgiou riešil, nadväzujúc na tvrdenia G. Dixa, oratorián L. Bouyer. [7] On prijal základný význam birkat ha mazon, avšak siahol aj po všetkých iných druhoch židovských berakot, po modlitbách, ktoré sa modlili pri spoločnom pokrme, v spojení s modlitbou vyznania viery (Sema), po „modlitbe osemnástich požehnaní“ (Tefilla). V tejto poslednej zdôraznil charakteristické spojenie 12 prosieb z berakah (každú z prosieb predchádza i končí krátky berakah). Spojenie medzi eucharistickými modlitbami a židovskými požehnaniami, ktoré autor považuje za skutočnosť, musí sa zakladať na integrálnej interpretácii spomínaných druhov požehnaní.
Stanovisko Bouyera, ako príliš odvážne a smelé, ktoré zdôrazňuje viac podobnosť ako rozdiely, skritizoval L. Ligier.[8] Ďalej sa sám sústredil na situovanie opisu ustanovenia v eucharistických modlitbách a rozprávania o ustanovení sviatku Kippur (sviatok zmierenia), potom zasa rozanalyzoval embolizmy, ktoré sa nachádzajú v druhej a tretej časti birkat ha mazon. Išlo o dodatky: jedny s viac anamnetickým charakterom, iné - epikletickým. Závery sú sťažené, pretože chýbajú eucharistické modlitby z prvých troch storočí. Ukázaná je ostražitosť v argumentácii siahajúcej k židovským prameňom, ktoré sú početné, ale sa vyvíjali a sám Ježiš mal vlastný štýl pri kontakte s Otcom. Ustanovenie Eucharistie sa uskutočnilo, podľa mienky Ligiera, počas paschálneho pokrmu. [9] V začiatočnej fáze slávenia Eucharistie požehnanie chleba bolo oddelené od požehnania kalicha. Tým vlastne vysvetľuje autor, že Matúš a Marek použili slová „požehnal“ vo vzťahu k chlebu, a „vzdával vďaky“ nad kalichom.
Pomerne rýchlo sa uskutočnilo spojenie obradu chleba a vína, tým viac, že odlúčili slávenie Eucharistie od hostiny a na označenie celého obradu prijali termín Eucharistia (vlastne Lukáš a sv. Pavol používajú označenie Eucharistia na označenie oboch častí modlitieb). Tomu istému autorovi vďačíme za pokus vysvetliť štruktúru eucharistických modlitieb na základe birkat ha mazon. Išlo o také elementy, ako: epikléza - prosba adresovaná Bohu o posvätenie darov chleba a vína; rozprávanie o ustanovení; anamnéza - „spomienka“ na hlavné spásne udalosti (rozprávanie o ustanovení a anamnézu nazýva Ligier „eucharistickým embolizmom“) [10]
Štruktúra birkatha mazon - zvelebovanie, vzdávanie vďaky (s anamnézou diel Boha) a prosbou - nie je ťažká na objavenie v eucharistických modlitbách. Do akej miery vznikajúce eucharistické modlitby preberali štruktúru birkat ha mazon, môže ukázať analýza týchto modlitieb. Zastavíme sa pri niektorých z nich. Pre úplnosť obrazu treba potvrdiť, že Didaché (kap. IX - X) zostalo veľmi verné schéme birkat ha mazon', najvernejšie aj anafora Addai a Mari, podobne anafory Petra, a tiež Nestória (nie ortodoxná), s tým, že tieto posledné začleňujú opis ustanovenia Eucharistie, ktorý chýba v anafore Addai a Mari (anafora je gréckym označením eucharistickej modlitby, používaným vo východných liturgiách). Ak jednotlivé anafory čerpali zo vzorov Starého Zákona, nerobili to otrocky. Finkelstein [11] hovorí o špiritualizácii originálneho textu. Treba mať tiež na mysli „klímu“ vzniku, ako aj rôzne modely modlitby.
Keď čítame Apoštolské Pamätníky, súčasne sa presvedčíme, že liturgická tradícia čerpala aj z bohatstva synagogálnej liturgie (por. opis Justína). Podrobnejšie sa vrátime k tejto téme, keď budeme hovoriť o liturgii slova Božieho. Na tomto mieste treba všeobecne potvrdiť, že berakah nie je synonymom slova eucharistia. [12] Nestačí teologická či tematická podobnosť. [13] Aby sme dospeli k istému záveru, treba mať na zreteli, tvrdí Ligier, [14] formu berakot a celú štruktúru, v ktorej sú situované.
Keď J. Klinger hovorí o genéze eucharistických modlitieb, odvoláva sa na Veľkňazskú modlitbu Krista, [15] lebo ju považuje za prototyp mnohých neskorších anafor. Poukazuje napr. na začiatok Veľkňazskej modlitby: „Vstaňte, poďme odtiaľto!“ (Jn 14, 31), lebo tieto slová zodpovedajú súčasnej výzve vo všetkých východných anaforách: „Vstaňme dobre“, pretože ide o prechod od materiálnej skutočnosti k metahistórii (nadejinám).[16] Protestant Schmidt Lauber naproti tomu vidí v eucharistickej modlitbe rozvinutie slov testamentu Krista. [17] C. Giraudo ukazuje ako prameň eucharistickej modlitby nie berakah, ale obetu typu zebah, (v ktorej sa hostina delila s Bohom). Ide o tzv. toda [18] (výraz pochádza zo slovayad - vyznávať, proklamovať - používaný po jedle pri prinášaní obetí vzdávania vďaky). Autor rozanalyzoval 5 formulárov, ktoré majú štruktúru uzatvorenia zmluvy. Spomienka na zmluvu vedie k toda - modlitbe vyznania, proklamovania, celebrovania alebo prosby o odpustenie. Tieto elementy sa rozvinuli v berakot a žijú v kresťanských eucharistických modlitbách.
Eucharistické modlitby mali Sitz im Leben nielen „pradejinách“ Starého Zákona, v historických okolnostiach života Ježiša, ale aj v dejinách života viery kresťanských spoločenstiev”.[19] Preto treba tiež hovoriť o ich autentickej originálnosti.
-----
[1] The Shape of the Liturgy, London 1945.
[2] Der jüdische Gottesdienst in seiner geschichtlichen Entwicklung, Frankfurt am Main 1931, 4.
[3] The JewishAntecedents of the Christian Sacraments, London 1928, 59.
[4] Vykonal to na konferencii na Medzinárodnom Kongrese Štyroch Evanjelií v Oxforde v roku 1957; publikovali ju pod názvom: Literáty Forms and Contents of a Normál Eucharistia in the First Centruy, v: Texte und Utresuchungen, Berlín 1959, 643. Francúzska verzia tejto prednášky: Esquisse historique dugenre litteraire de la „bénédiction juive et ľ Eucharistie chrétienne. Revue Biblique 65 (1958) 371-399.
[5] Kritiku vykonal R.J. Ledogar, Acknowledgment. Praise Werba in the Early GreekAnaphoras, Roma 1968,121.
[6] The Birkat haMazon, JQR 19 (1928-1929) 212.
[7] L. Bouyer, Eucharistie. Theologie et spiritualite de la priére eucharistique. Tournai 1966, passim, posledné tvrdenie, s. 109.
[8] De la Cene de Jesus á l'anaphore de l 'Église, LMD 87 (1956) 7-51; ten istý, De la Cene du Seigneur á l ’Eucharistie, Assemblée du Seigneur (Nouvelle Serie) I (1968) 19-57.
[9] De la Céna du Seigneur, cit. d. 29.
[10] Tamtiež, 33.
[11] The Birkat ha Mazon, JQR 19 (1928-1929) 214
[12] Th. J. Talley, Dela „Berakah“ á l'Eucharistieunequestion á reesuminer, LMD 123 (1976) 37.
[13] Tamtiež.
[14] P. Ligier, The Origins of the Eucharistie Prayer: from the Last Super to the Eucharist. Studia Liturgica 9 (1973) 170. Francúzska verzia: Les origines de la priére eucharistique: de la Géne du Seigneurál 'Eucharistie, QL 53(1972) 181-202.
[15] Genéza sporu o epiklézu. Eschatologický’ a memoriálny aspekt Eucharistie v kánone prvých storočí, Varšava 1969, 59-60.
[16] Tamtiež.
[17] H.Chr. Schmidt Lauber, Eine formgeschichtliche Einführung in die Probleme des lutherischen Gottesdienst und seiner Liturgie, Kassel 1957.
[18] La struttura delle Prehiera eucaristica. Saggio sulla genesi litteraria dei unaforma - Toda veterotestamentaria - Beraka gudaica - Anafora cristiana, Analecta Biblica 92, Roma 1981.
[19] R. Feneberg, Christliche Passafeier und Abendmahl. Eine biblisch-hermeneutische Untersuchung der neutestamentlichen Einsetzungsberichte, Múnchen 1971.118.
