Autor: P. Bogusław Nadolski, SChr
Zdroj: © Duchovný Pastier, č. 8/2025, s. 366-370 | vydáva Spolok sv. Vojtecha | Trnava 2024
Datum napsání:
17.11.2025
Eucharistia.
Vývoj liturgie svätej omše. Vývoj rímskej liturgie
- šiesta časť
5. Vývoj rímskej liturgie- šiesta časť
Teraz nás bude zaujímať najmä formovanie liturgie Rímskej omše. Jej vývoj predstavíme tak, že nadviažeme na rozdelenie použité v prvej časti:
1) Slávenie liturgie v Ríme do Gregora Veľkého (+ 604)
2) Omšová liturgia od začiatku stredoveku do Gregora VIL (+ 1085)
3) Slávenie Eucharistie od Gregora VII. do Tridentského koncilu
4) Tridentská obnova slávenia Eucharistie
5) Liturgie Rímskej sv. omše od Misála po Tridentskom koncile z r. 1570 po Druhý vatikánsky koncil
6) Slávenie Eucharistie po Druhom vatikánskom koncile
Slávenie liturgie v Ríme do Gregora Veľkého (†604)
Rímska liturgia v I- IV. storočí
Keď sa kresťanstvo dostalo do hlavného mesta rímskeho impéria, Rím bol miliónovým mestom, ktoré obývalo veľké množstvo iných etnických skupín, ktoré určite slávili liturgiu vo svojich jazykoch. Oficiálne však až do IV. stor. dominoval grécky jazyk, hoci sa hovorí o prekladoch do latinčiny [1], najmä v iniciácii do sviatostného života. Výnimočný nedostatok prameňov z tohto obdobia neoprávňuje k tomu, aby sme hovorili už o rímskej liturgii. Tento podtitul treba chápať s veľkou toleranciou. Skôr podľa Jingmanna treba tvrdiť, že začiatky Latinskej omše v Ríme zakrývajú temnoty [2] .
Rímska liturgia od IV. do VIL storočia
Spomínali sme už opis rímskej liturgie Justína a Hypolita Rímskeho. Jej ďalší vývoj formujú rôzne javy, ktoré sťažujú odhalenie jasnej línie vývoja a rozlíšenie vplyvov. Túto liturgiu poznáme z prameňov zo VIL a VIII. stor. Ale už na konci IV. stor. základné modlitby tzv. Rímskeho kánonu boli ustálené. Ich obsah sa líši od analogických textov v Traditio Apostolica, viac zodpovedá modlitbám spojeným so sv. Ambrózom. Napokon biskup Milána býva niekedy považovaný za autora týchto modlitieb. Podrobnejšie budeme o tom hovoriť pri analýze Rímskeho kánonu, ktorý v Misále z roku 1970 má názov: Prvá Eucharisická modlitba čiže Rímsky kánon. Teraz sa však vrátime k činiteľom, ktoré formovali ďalší vývoj rímskej liturgie. Bolo ich veľa.
Rozšírenie latinčiny v liturgii
Jedným z formujúcich činiteľov rímskej liturgie bol proces prechodu z gréckeho jazyka na latinský v rokoch 250 - 400. Tri storočia sa modlili v Ríme v gréckom jazyku. Prisťahovalci z Grécka mali viac ako 40 miest kultu v samotnom Ríme. Prechod na latinčinu si vyžadoval buď preklady dovtedajších textov alebo vytvorenie nových textov. Bola preferovaná druhá možnosť. Morin [3] poukázal, že používali grécke formuly ešte v IV. aj V. stor. Pseudo-Ambróz, autor komentára k Listom sv. Pavla (známy ako Ambroziaster), spomína, že veriaci spievajú po grécky, pričom nerozumejú význam slov, ale Duch Svätý, ktorého dostali pri krste, určite chápe potreby ich srdca.[4] Jestvovala koexistencia dvoch jazykov, pričom latinčina sa stávala čoraz expanzívnejšia aj napriek ofenzíve gréckeho jazyka hlavne v VIL stor. V pápežskej liturgii Evanjelium bolo stále ohlasované po grécky alebo po latinsky.
Vývoj sakrálnych stavieb
Spolu so slobodou získaná právna subjektivita Cirkvi, dovolila aj vývoj staviteľstva spojeného s kultom. Takmer hneď po edikte kresťania preberajú a stavajú zodpovedné budovy, tzv. baziliky, ktorých výzdoba bude mať veľký vplyv na formovanie liturgie. Charakteristickým znakom bazilík bolo vyvýšené miesto koncovej časti hlavnej lode, v ktorej bola umiestnená katedra pre biskupa. Oltár orientovaný na východ bol situovaný transepte (chrámová loď umiestnená medzi kňaziskom a pozdĺžnymi loďami v pôdoryse latinského kríža), naproti tomu vstup bol nasmerovaný k západu. Veriaci sa modlili obrátení k východu, tam kde vychádza slnko - obraz Krista (zásada orientácie sa dôsledne nezachovávala, hlavne vo väčších aglomeráciách. Paulín z Noly napr. z toho dôvodu, že sa v blízkosti nachádzal hrob sv. Felixa, prikázal architektom umiestniť fasádu kostola na severovýchod; memoriálne baziliky museli ďalej zohľadniť miesto hrobu svätého daného mučeníka). Nad oltárom stavali ciborium, pred oltárom balustrádu (cancelli, o rozmeroch 0,80x120, ktorá sa preformovala na lektorium (Lettner), vzniká oddelenie lode od apsidy. Múry bazilík ozdobovali najmä klenby apsidy (mozaiky). Liturgia, ktorá bola počas prenasledovaní strohá (ťažká), stáva sa slávnostnou, vyjadruje majestát samého Boha, nadobúda tiež znaky toho, čo počas obradov Druhého vatikánskeho koncilu nazvali „konštantínovským triumfalizmom“.
Pápež Gregor Veľký (590 - 604) patril k veľkým pápežom, bol administrátorom a odvážnym pastierom, inauguroval klasickú epochu rímskej liturgie. Dal jej zavŕšenie i formu, ktorou sa ľahko odlišuje od neskorších dodatkov. Spracoval texty po štylistickej stránke, „zhudobnil“ ich, siahol po rímskej tradícii, spracoval doktrinálne, odstránil príležitostné texty, túžil dať liturgickým textom klasickú hodnotu. Definitívne ustálil text kánonu. Zachoval v ňom iba málo premenlivých textov (niekoľko pre- fácií, niekoľko communicantes, dve Hane igitur). Hadriánsky sakramentár (je kópiou Gregoriánskeho sakramentára, do ktorého preniesli texty z príkazu Karola Veľkého) v úvode podáva Ordo Missae - poriadok omše, ktorý pochádza od Gregora Veľkého. Dotýka sa najmä textov kánonu. Pápež Gregor Veľký umiestnil Pater noster pred lámánie chleba, zohľadnil tiež skoršie zmeny pápeža Gelázia, ktorý prikázal litániové modlitby na začiatku sv. omše (Kyrie eleison je pozostatkom tohto typu modlitby), ako aj príkaz pápeža Simmacha (498 - 514), ktorý sa týka spevu „Sláva“ (Glória ) na začiatku sv. omše.
Do sakramentára, o ktoromje reč, sú zavedené ďalšie zmeny a obohatenia od polo-vice VII. stor. Bolo pripojené memento za zomrelých, ktoré nebolo v pápežskej liturgii.
Gregoriánsky sakramentár, ktorý zaslal Karolovi Veľkému pápež Hadrián vydal Alkuín so zodpovednými dodatkami (Hadrianumu), keď označil texty, ktoré nepochádzali od Gregora Veľkého. Pisári však v nasledujúcich vydaniach vynechali tieto znaky, čim sa pričinili o zmazanie poznačených rozdielov. Text Gregoriánskeho sakramentára bol už doplnený rôznymi zmenami, aké v tom čase nastali.
Zmeny v liturgických rúchach
V tomto období sa uskutočňujú zmeny aj v liturgických rúchach. Fresky z katakomb Kalixta či Fractiopanis z Capella Graeca dosvedčujú, že duchovenstvo používalo podobné rúcho, ako nosili veriaci. Po milánskom edikte nasleduje prevzatie istých rúch z dvorného ceremoniálu, potom sa uskutočňujú premeny vo svetskom oblečení, avšak Cirkev zostáva pri dávnych rúchach.
Liturgická tvorba
V spomínanom období zaráža veľký počet liturgických textov. Obdobie od IV. do VI. stor. je charakteristické bohatou tvorbou textov na každú nedeľu či sviatok. Improvizácii podliehali texty kánonu a prefácie (v nasledujúcich storočiach táto tvorba bola obmedzená, praktizovali skôr kompiláciu).
Poriadok svätej omše
Z dostupných dokumentov vyplýva, že sv. omša do V. storočia prebiehala nasledujúcim spôsobom:
Úvod; bol spojený s tichou modlitbou pred oltárom, ako je to aj dnes v liturgii na Veľký piatok;
Spev Kyrie;
Gloria (Sláva Bohu na výsostiach) - od IV. stor. spievali tento chválospev iba na Božie narodenie. Spev bol rezervovaný (s výnimkou Veľkej noci a primičnej sv. omše) iba pre biskupov. Pápež Simmachus (498 - 514) rozšíril používanie Gloria na nedele a na sviatky mučeníkov;
Orácia - prvá oficiálna modlitba (oratio prima). Od V. stor. v galskej liturgii sa nazýva kolekta. Je charakteristické, že kresťania nepoužívali výraz užívaný v pohanskom kulte: precatio - modlitba, prosba, ale vybrali si slovo oratio, ktoré označuje reč, príhovor;
Liturgia slova - čítania čítal lektor. Evanjelium čítal diakon. Nemožno s úplnou istotou potvrdiť, že v tom čase v Ríme používali tri čítania, ako to bolo v galskej, milánskej a španielskej liturgii. V VI. stor. bolo v Ríme vynechané čítanie zo Starého Zákona. Čo sa týka spôsobu čítania používali lectio semicontinua, pričom sa riadili postupnosťou kníh v nemeckom jazyku (tzv. Bahnlesung). Autori sa tiež nezhodujú v tom, či boli medzi čítaniami spevy. P. Jeffery zastáva stanovisko, že po prvom čítaní nasledoval spev žalmu a od VI. stor. spev časti žalmu v spojení s refrénom spievali všetci zhromaždení [6]. A. G. Martimort sa prihovára za to, že žalm sa chápal ako samostatné čítanie [7]. Naproti tomu pred Evanjeliom spievali Alleluja so zodpovedným veršom. Alleluja sa nechápalo ako odpoveď na druhé čítanie, ale ako uvítanie Pána prítomného v Evanjeliu;
Ohlasovanie (kázeň) a spoločná modlitba; treba prijať, že po Evanjeliu používali aj spoločnú modlitbu vo forme, ktorá sa dodnes zachovala iba v liturgii Veľkého piatka (najpravdepodobnejšie v Ríme sa jej zúčastňovali aj katechumeni i tí, ktorí konali pokánie). Na začiatku piateho storočia spoločná modlitba nadobudla podobu litánií (vplyv Východu);
Príprava darov - dary priniesli k oltáru diakoni. Veriaci ich najpravdepodobnejšie odovzdávali pred začatím sv. omše na určenom mieste. Až v VIL stor. nachádzame zmienku, že pri štáciovej liturgii pápež a jeho asistencia zberali dary. Nad prinesenými darmi sa celebrant modlil jednu modlitbu;
Eucharistická modlitba v zásade to bola Modlitba z Tradície sv. Hypolita, postupne obohacovaná inými modlitbami, ktoré vznikali pod vplyvom východných i západných liturgií (Miláno - Ambróz);
Sväté prijímanie; prijímali pod obidvoma spôsobmi. Obrad sv. prijímania sa skladal z modlitby Pater noster, ktorú predchádzal úvod (od V. stor. ju spievali), poslednú prosbu sa modlili veriaci. Podávanie sv. prijímania sprevádzal spev na sv. prijímanie (od V. stor.). Obrad končila oratio ad complendum - záverečná modlitba, ktorú sa modlil celebrant. V spojení s úbytkom počtu prijímajúcich pred začatím rozdávania sv. prijímania, tým, ktorí opúšťali kostol, podávali dušpastierske oznamy, ktoré sa týkali hlavne miesta slávenia nasledujúcej Eucharistie;
Zakončenie; eucharistické stretnutie sa končilo výzvou diakona, aby sklonili hlavy počas modlitby celebranta nad ľudom (oratio super populum), ktorá bola formou požehnania pre účastníkov liturgického zhromaždenia.
V spomínanom období veľkú úlohu v liturgickom živote zohrávala tzv. štáciová liturgia praktizovaná od IV. stor. nielen v Ríme, ale aj v iných veľkých mestách.
Štáciová liturgia v Ríme
Poznáme ju z Ordo Romanus L Vďaka tomu, že bola dôkladne opísaná, nielen pretrvala, upevnila sa, ale mohla byť a skutočne sa stala modelom pre iné centrá. Štáciová liturgia, to je liturgia slávená v určitom kostole pod vedením pápeža (pápež prechádzal na koni) alebo jeho delegáta, za účasti podľa možností najväčšieho počtu veriacich z celého Ríma, ktorí prichádzali zo siedmich častí Ríma. Na čele každej procesie niesli kríž. V dni s kajúcim charakterom a najmä v období Veľkého pôstu, mala táto liturgia trochu iný priebeh. Veriaci sa zhromažďovali pri určenom kostole (collecta - zhromaždenie) a spoločne, spolu s pápežom, za spevu litánií sa odobrali do určitého kostola, čiže statio.
Skôr, ako predstavíme opis štáciovej liturgie, oplatí sa podľa Chavasseho [8] poukázať na charakteristický motív výberu bazilík a tituly na slávenie liturgie. Ukazuje sa, že pri vyznačení statio vynechávali niektoré tituly. Voľba bazilík bola bez pochýb diktovaná zvláštnym charakterom služby Božej (napr. Veľkonočného Tridua). Malú úlohu zohrávali v určovaní miest liturgie euchologické texty, ktoré čiastočne prispôsobovali danému miestu. Vo vyznačení statio tkvel najskôr objektívny element, vlastný prirodzenosti človeka. Žiadna ľudská inštitúcia nechápe „miesta“ abstraktne. Tým viac liturgia Božieho Ľudu považovala zhromažďovanie sa „na tom istom mieste“ za „prirodzenú požiadavku“. Vo voľbe miest slávenia liturgie zohrával úlohu aj počet kresťanov v celej aglomerácii mesta. Zvláštna analýza vykonanej trasy, najmä v období Veľkého pôstu, vedie k záveru, že štáciová liturgia realizovala jednotu celej Cirkvi. Na jednom mieste sa zhromaždila Cirkev „zo štyroch končín sveta“ (por. Didache), preto aj vyznačená trasa sa uzatvárala vo štvorci.
Okrem slávnostnej vybudovanej liturgie, už v IV. stor. sa objavuje inovácia v podobe sv. omše slávenej v malých skupinách veriacich. Boli to najskôr sv. omše na cintorínoch z príležitosti pohrebu či výročia smrti [9]. Začali sa množiť aj sv. omše slávené v privátnych domoch na prosby veriacich, v rôznych potrebách. Sv. Augustín spomína napr. prípad Hesperia, ktorého sužoval satan, preto prosil kňaza, aby slávil sv. omšu v jeho dome (De civitate Dei 22, r. 8, 6). Možno tiež pozorovať jav, že počas jedného dňa slávili sv. omšu niekoľkokrát. To bolo dôvodom množenia oltárov v bazilikách. V V.storočí pápež Hilár vytvoril tri oratóriá v baptistériu na Lateráne a Germán z Paríža (VI. stor.) posvätil štyri oltáre v opátstve sv. Vincenta (ktoré zakrátko dostali názov Saint-Germain des Pres).
-----
[1] Meyer, 167-168.
[2] MSI, 73.
[3] G. Morin, Formules liturgiques orientales en Occident auch IV-Vsiecles, RevueBenedictineXL(1928) 134-137; G. Bardy, Formules liturgiques grecques á Rome au IVs., RevSR XXX (1940) 109-112.
[4] PL XVII, 255.
[5] C. Voge1, L 'oridntetion verš l' est et des fidéles pendant la célébration eucharistique, Orient Syrien 33 (1964) 3-38; M. Metzger, La plače des liturges ál'autel delaMesse, RevSR XLV (1971) 113-145.
[6] The Introduction ofPsalmody into the Roman Mass by Pope Celestíne I (422-433). Reinterpreting a Passage in the Liber Pontificalis, ALw 26 (1984) 147-166.
[7] A propos du nombre des lectures á la Messe, RevSR 58 (1984) 42-51.
[8] A. Chavasse, ĽorganisationstationaleduCarémeromamavantVIIIs. Une organisation,,pastorále“, RevSK 56 (1982) 17-22.
[9] J. Gaudement, L'Eglise et l'Empire romain (IV-Vs.), Paris 1958, 294.
