Zdroj: © Katolícke noviny 2/2014 » katolícky týždenník na Slovensku » katnoviny.sk
Datum napsání:
15.01.2014
Každému je blízke a zrozumiteľné, že voda je symbolom očisty a života. Bez vody si nevieme predstaviť náš život. Bol by neúnosný, ba úplne nemožný. Podobne je to s vodou krstu v duchovnej oblasti. Bez milosti krstu si nevieme predstaviť náš duchovný život - nemal by základ a oporu. Viditeľný znak krstu naznačuje neviditeľný dar milosti, ktorý prijímateľ krstu dostáva. Rozmanité účinky sviatostného krstu sú naznačené viditeľnými prvkami samotného obradu.
Na krstenie sa používa voda
Nadprirodzene účinná Liatie vody, ktorá má tiecť na hlavu krsteného, má dvojaký význam: umývaním naznačiť očisťovanie duše a liatím vody naznačiť vliatie posväcujúcej milosti, nadprirodzených čností - viery, nádeje a lásky -, ako aj daru Ducha Svätého do duše krsteného. Hoci v súčasnosti sa používa už len málokedy, riadnym spôsobom krstu je dodnes ponorenie do vody: pripomína symboliku smrti a očisťovania, znovuzrodenia a obnovy. Hlbšie spoznať účinky krstu umožňuje text z Listu Rimanom: „Neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“ (Rim 6, 3-5). Nehovorí sa tu o našej telesnej smrti ani o našom materiálnom pochovaní, ale o tom, že krstom sa človek včleňuje do Krista takým spôsobom, že sa jeho smrť a zmŕtvychvstanie stávajú vlastnými tomu, kto je pokrstený.
V krste sa uskutočňuje tajomná, ale reálna identifikácia kresťana s Kristom - Pánov život sa začína reprodukovať v živote kresťana. Účinkom sviatosti sa naša ľudská prirodzenosť povýši do nadprirodzeného stavu: dostávame účasť na živote Krista, ktorý je Božím životom. To, čo Ježiš Kristus vykonal počas svojho pozemského života, účinkuje teraz v nás prostredníctvom krstu. Včlenenie do Krista sviatosťou krstu treba ďalej rozvíjať a zdokonaľovať. Život kresťana spočíva v postupnej a čoraz dokonalejšej identifikácii s Kristom. Toto prvotné pripodobnenie Kristovi zdokonaľujú ďalšie milosti vliate do duše, až sa napokon stane identifikáciou, ktorá svoje plné zavŕšenie dosiahne v nebeskej sláve.
Ďalšími účinkami krstu sú vtlačenie nezmazateľného znaku do duše a začlenenie pokrsteného do Kristovho tajomného tela, do Cirkvi. Krst poznačí kresťana nezničiteľným duchovným znakom jeho príslušnosti ku Kristovi. Tento znak nezotrie nijaký hriech, hoci hriech prekáža krstu prinášať ovocie spásy. Preto sa krst udeľuje raz navždy a nemožno ho opakovať. Byť začlenený do Krista znamená byť začlenený do reality jeho tajomného tela. Tá istá krstná milosť, ktorá nás zachraňuje, nás zároveň zjednocuje s inými pokrstenými v spoločenstve Cirkvi. Pokrstený teda čerpá milosti potrebné na spásu prostredníctvom cesty, ktorá nie je výhradne individuálna - je komunitárna: v spoločenstve Cirkvi je pokrstený spojený s inými členmi, ako aj so svojimi pastiermi. Z krstných prameňov sa rodí jediný Boží ľud Nového zákona, ktorý presahuje všetky prirodzené hranice národov, kultúr, rás a pohlaví.
Nevyhnutná na spásu
Katolícka cirkev verí, že krst je nevyhnutný na spásu. Zdá sa to prehnané tvrdenie? Ešte aj dnes to platí? Na pozadí tohto tvrdenia je skutočnosť, že spása je možná len v Kristovi: „A v nikom inom (ako v Ježišovi Kristovi)niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). Spása je možná iba v Kristovi, pretože bez neho niet milosti, a je absurdné premýšľať o spáse a svätosti bez milosti. To, na čo sme povolaní v Otcovom kráľovstve, absolútne prevyšuje naše obmedzené možnosti. Medzi našou situáciou Božích stvorení a nekonečnou Božou láskou je preto absolútne nevyhnutné Kristovo sprostredkovanie. Sv. Pavol hovorí: „Ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život“ (Rim 5, 18). Odsúdenie sa prenieslo na všetkých: východiskový bod je negatívny pre každého človeka. Ak sa nič iné neudeje, odsúdenie pokračuje. Kristus nám však ponúka spásu, dáva nám šancu. Je na človeku, aby ju prijal, ale existuje aj smutná možnosť odmietnuť ju.
V evanjeliách sú tri dôležité texty potvrdzujúce to, čo Cirkev od začiatku jasne verila: že krst je nevyhnutný na spásu ako prostriedok (porov. Jn 3, 5; Mk 16, 15-16; Mt 28, 19). Tridentský koncil o sviatosti krstu učí: „Kto hovorí, že krst je čosi fakultatívne, t. j. že nie je nevyhnutný na spásu, nech je exkomunikovaný.“ Učiteľský úrad Cirkvi tým iba potvrdil jednomyseľnú a stálu tradíciu Cirkvi a jej misionársku aktivitu. Cirkev sa vždy snažila byť poslušná Pánovmu príkazu a cez misijnú činnosť ponúkala a ponúka - často aj za najvyššiu cenu, za cenu krvi - všetkým ľuďom krst na spásu.
Deti, dospelí, deti nepokrstených rodičov
Každý nepokrstený človek je nielen schopný, ale je aj Bohom povolaný prijať krst. Krst môže platne prijať iba živý a ešte nepokrstený človek. Cirkevné právo stanovuje, že ak je pochybnosť, či niekto bol pokrstený alebo či bol krst platne udelený - a pochybnosť zostáva aj po dôkladnom zisťovaní - krst sa dotyčnému vyslúži podmienečne. V prípade konverzie na katolícku vieru z iného cirkevného spoločenstva treba dôkladne preskúmať okolnosti krstu a platnú krstnú prax v dobe krstu: treba zistiť, či boli rešpektované nevyhnutné náležitosti sviatostného znaku, úmysly krstiteľa aj úmysly krstenca. V prípade pochybností treba pokrstiť podmienečne. Dnes sa najčastejšie krstia deti. Je to v Cirkvi prastará, doslova apoštolská tradícia. Treba zdôrazniť, že na rozlíšenie dieťaťa a dospelého nie je rozhodujúce numerické kritérium veku, ale skôr to, či daná osoba je schopná používať rozum, teda či je schopná slobodne konať a urobiť osobný úkon - vyznať vieru. (Napríklad dospelý človek, ale mentálne poškodený, sa v tomto prípade považuje za dieťa.)
Krst je sviatosťou viery. Niet krstu bez viery. Keďže krst je veľkým spásonosným dobrom, nie je dobré ho bezdôvodne odkladať. Ani deti nie sú totiž krstené bez viery. Dieťa je krstené vo viere celej Cirkvi, vo viere rodičov a krstných rodičov. Vo chvíli krstu dieťaťa ide o zástupnú vieru. Je opodstatnené krstiť iba tam, kde je morálna záruka, že dieťa bude v katolíckej viere aj vychovávané. Keď prídu žiadať o krst dieťaťa rodičia patriaci do iného kresťanského vyznania ako je rímskokatolícke, treba ich poslať za vysluhovateľom z ich cirkevného spoločenstva, pretože rímskokatolícky vysluhovateľ ho môže pokrstiť len v prípade, že je ohrozený život dieťaťa. V prípade detí nekresťanov - čo sa často stáva v misijných územiach - je zakázané krstiť deti bez vedomia rodičov. S krstom musí súhlasiť aspoň jeden z rodičov. V tomto prípade je potrebné zabezpečiť, aby dieťa bolo vychovávané v katolíckom náboženstve. Ak takáto nádej úplne chýba, krst sa má odložiť a dôvod odkladu rodičom náležite vysvetliť. Rovnako musí byť odmietnutý krst nekresťanským rodičom, keď ho žiadajú pre svoje dieťa z poverčivosti.
Dieťa neznámych rodičov (odložené dieťa alebo nájdené dieťa) sa má pokrstiť, ak po starostlivom zisťovaní nie je jeho pokrstenie zrejmé. V prípade ohrozenia života dieťaťa je dovolené pokrstiť dieťa katolíckych i nekatolíckych rodičov aj proti vôli rodičov. Rovnako ako deti, aj dospelí sú krstení vo viere Cirkvi, pretože jednotliví veriaci môžu veriť iba vo viere Cirkvi. Keďže dospelý človek používa svoju slobodu, je potrebné, aby mal osobný úmysel prijať sviatosť, a je nevyhnutné, aby vyznával vieru. Keďže dospelý človek je už schopný osobných hriechov, vyžaduje sa aj predchádzajúca ľútosť. Dospelý, ktorý má v úmysle prijať krst, má byť prijatý do katechumenátu. Cieľom katechumenátu je príprava na plodné prijatie krstu a jeho účinkov. Na Slovensku by katechumenát mal trvať dva roky.
Nesviatostné formy krstu
Večný osud ľudí, či už malých detí, alebo tých, ktorí nikdy nespoznali pravú tvár Krista, lebo im nebolo hlásané evanjelium a zomreli bez krstu vodou, bol vždy objektom úvah a hľadania. Vieme, že „Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1 Tim 2, 4), preto ak by mali byť spasení len tí, čo boli pokrstení vodou, zdá sa, že by to obmedzovalo Božiu moc. Cirkev v tejto otázke vždy hľadala svetlo. Boh vnútorne posväcuje človeka, pretože jeho moc nie je viazaná na viditeľné sviatosti. Zviazal spásu so sviatosťou krstu, sám však nie je viazaný svojimi sviatosťami. Existujú preto aj iné formy krstu, odlišné od krstu vodou. Sú to krst krvi a krst túžby. Spolu s krstom vody konvergujú do jediného kresťanského krstu. Božie pôsobenie nie je obmedzené sviatosťami. Boh môže priťahovať srdcia neveriacich a pripútať ich k sebe. Skutočný krst túžby však privádza ku krstu vodou. To, že existuje krst túžby, nijako nezmenšuje nevyhnutnosť krstu vodou. V cirkevnej tradícii bolo a je vždy prítomné veľké úsilie krstiť ľudí, ale už od prvých storočí aj rôzne tvrdenia o krste túžby. Krst túžby nie je sviatosťou, i keď je krstom, rovnako ako nie je sviatosťou ani krst krvi. Človeku, pokiaľ žije na zemi, nie je možné poznať, kto je spasený, kto je v situácii krstu túžby. Máme však isté poznanie, aké sú normálne cesty spásy ustanovené Bohom.
Krst ako módny termín
V súčasnosti sa výraz „krst“ často používa v súvislosti s uvedením na trh nového CD, knihy, prípadne iného produktu. Keďže sviatostný krst je uvedením do kresťanského duchovného života, termín „krst“ chce v takýchto prípadoch evokovať uvedenie do predaja. Ide, pochopiteľne, o podobnosť len v tomto jedinom aspekte - pojem „krst“ sa tým však úplne deformuje. Okrem negatívneho vymedzenia, keď môžeme používanie tohto kresťanského pojmu označiť za určitý druh zneužitia a vyprázdnenia, možno hádam vidieť aj jeden pozitívny aspekt. Je ním fakt, že vo vedomí svetskej spoločnosti má náboženský slovník náboj, ktorý sa čisto svetskými výrazmi nedá ľahko nahradiť.
Na krstenie sa používa voda
Nadprirodzene účinná Liatie vody, ktorá má tiecť na hlavu krsteného, má dvojaký význam: umývaním naznačiť očisťovanie duše a liatím vody naznačiť vliatie posväcujúcej milosti, nadprirodzených čností - viery, nádeje a lásky -, ako aj daru Ducha Svätého do duše krsteného. Hoci v súčasnosti sa používa už len málokedy, riadnym spôsobom krstu je dodnes ponorenie do vody: pripomína symboliku smrti a očisťovania, znovuzrodenia a obnovy. Hlbšie spoznať účinky krstu umožňuje text z Listu Rimanom: „Neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“ (Rim 6, 3-5). Nehovorí sa tu o našej telesnej smrti ani o našom materiálnom pochovaní, ale o tom, že krstom sa človek včleňuje do Krista takým spôsobom, že sa jeho smrť a zmŕtvychvstanie stávajú vlastnými tomu, kto je pokrstený.
V krste sa uskutočňuje tajomná, ale reálna identifikácia kresťana s Kristom - Pánov život sa začína reprodukovať v živote kresťana. Účinkom sviatosti sa naša ľudská prirodzenosť povýši do nadprirodzeného stavu: dostávame účasť na živote Krista, ktorý je Božím životom. To, čo Ježiš Kristus vykonal počas svojho pozemského života, účinkuje teraz v nás prostredníctvom krstu. Včlenenie do Krista sviatosťou krstu treba ďalej rozvíjať a zdokonaľovať. Život kresťana spočíva v postupnej a čoraz dokonalejšej identifikácii s Kristom. Toto prvotné pripodobnenie Kristovi zdokonaľujú ďalšie milosti vliate do duše, až sa napokon stane identifikáciou, ktorá svoje plné zavŕšenie dosiahne v nebeskej sláve.
Ďalšími účinkami krstu sú vtlačenie nezmazateľného znaku do duše a začlenenie pokrsteného do Kristovho tajomného tela, do Cirkvi. Krst poznačí kresťana nezničiteľným duchovným znakom jeho príslušnosti ku Kristovi. Tento znak nezotrie nijaký hriech, hoci hriech prekáža krstu prinášať ovocie spásy. Preto sa krst udeľuje raz navždy a nemožno ho opakovať. Byť začlenený do Krista znamená byť začlenený do reality jeho tajomného tela. Tá istá krstná milosť, ktorá nás zachraňuje, nás zároveň zjednocuje s inými pokrstenými v spoločenstve Cirkvi. Pokrstený teda čerpá milosti potrebné na spásu prostredníctvom cesty, ktorá nie je výhradne individuálna - je komunitárna: v spoločenstve Cirkvi je pokrstený spojený s inými členmi, ako aj so svojimi pastiermi. Z krstných prameňov sa rodí jediný Boží ľud Nového zákona, ktorý presahuje všetky prirodzené hranice národov, kultúr, rás a pohlaví.
Nevyhnutná na spásu
Katolícka cirkev verí, že krst je nevyhnutný na spásu. Zdá sa to prehnané tvrdenie? Ešte aj dnes to platí? Na pozadí tohto tvrdenia je skutočnosť, že spása je možná len v Kristovi: „A v nikom inom (ako v Ježišovi Kristovi)niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). Spása je možná iba v Kristovi, pretože bez neho niet milosti, a je absurdné premýšľať o spáse a svätosti bez milosti. To, na čo sme povolaní v Otcovom kráľovstve, absolútne prevyšuje naše obmedzené možnosti. Medzi našou situáciou Božích stvorení a nekonečnou Božou láskou je preto absolútne nevyhnutné Kristovo sprostredkovanie. Sv. Pavol hovorí: „Ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život“ (Rim 5, 18). Odsúdenie sa prenieslo na všetkých: východiskový bod je negatívny pre každého človeka. Ak sa nič iné neudeje, odsúdenie pokračuje. Kristus nám však ponúka spásu, dáva nám šancu. Je na človeku, aby ju prijal, ale existuje aj smutná možnosť odmietnuť ju.
V evanjeliách sú tri dôležité texty potvrdzujúce to, čo Cirkev od začiatku jasne verila: že krst je nevyhnutný na spásu ako prostriedok (porov. Jn 3, 5; Mk 16, 15-16; Mt 28, 19). Tridentský koncil o sviatosti krstu učí: „Kto hovorí, že krst je čosi fakultatívne, t. j. že nie je nevyhnutný na spásu, nech je exkomunikovaný.“ Učiteľský úrad Cirkvi tým iba potvrdil jednomyseľnú a stálu tradíciu Cirkvi a jej misionársku aktivitu. Cirkev sa vždy snažila byť poslušná Pánovmu príkazu a cez misijnú činnosť ponúkala a ponúka - často aj za najvyššiu cenu, za cenu krvi - všetkým ľuďom krst na spásu.
Deti, dospelí, deti nepokrstených rodičov
Každý nepokrstený človek je nielen schopný, ale je aj Bohom povolaný prijať krst. Krst môže platne prijať iba živý a ešte nepokrstený človek. Cirkevné právo stanovuje, že ak je pochybnosť, či niekto bol pokrstený alebo či bol krst platne udelený - a pochybnosť zostáva aj po dôkladnom zisťovaní - krst sa dotyčnému vyslúži podmienečne. V prípade konverzie na katolícku vieru z iného cirkevného spoločenstva treba dôkladne preskúmať okolnosti krstu a platnú krstnú prax v dobe krstu: treba zistiť, či boli rešpektované nevyhnutné náležitosti sviatostného znaku, úmysly krstiteľa aj úmysly krstenca. V prípade pochybností treba pokrstiť podmienečne. Dnes sa najčastejšie krstia deti. Je to v Cirkvi prastará, doslova apoštolská tradícia. Treba zdôrazniť, že na rozlíšenie dieťaťa a dospelého nie je rozhodujúce numerické kritérium veku, ale skôr to, či daná osoba je schopná používať rozum, teda či je schopná slobodne konať a urobiť osobný úkon - vyznať vieru. (Napríklad dospelý človek, ale mentálne poškodený, sa v tomto prípade považuje za dieťa.)
Krst je sviatosťou viery. Niet krstu bez viery. Keďže krst je veľkým spásonosným dobrom, nie je dobré ho bezdôvodne odkladať. Ani deti nie sú totiž krstené bez viery. Dieťa je krstené vo viere celej Cirkvi, vo viere rodičov a krstných rodičov. Vo chvíli krstu dieťaťa ide o zástupnú vieru. Je opodstatnené krstiť iba tam, kde je morálna záruka, že dieťa bude v katolíckej viere aj vychovávané. Keď prídu žiadať o krst dieťaťa rodičia patriaci do iného kresťanského vyznania ako je rímskokatolícke, treba ich poslať za vysluhovateľom z ich cirkevného spoločenstva, pretože rímskokatolícky vysluhovateľ ho môže pokrstiť len v prípade, že je ohrozený život dieťaťa. V prípade detí nekresťanov - čo sa často stáva v misijných územiach - je zakázané krstiť deti bez vedomia rodičov. S krstom musí súhlasiť aspoň jeden z rodičov. V tomto prípade je potrebné zabezpečiť, aby dieťa bolo vychovávané v katolíckom náboženstve. Ak takáto nádej úplne chýba, krst sa má odložiť a dôvod odkladu rodičom náležite vysvetliť. Rovnako musí byť odmietnutý krst nekresťanským rodičom, keď ho žiadajú pre svoje dieťa z poverčivosti.
Dieťa neznámych rodičov (odložené dieťa alebo nájdené dieťa) sa má pokrstiť, ak po starostlivom zisťovaní nie je jeho pokrstenie zrejmé. V prípade ohrozenia života dieťaťa je dovolené pokrstiť dieťa katolíckych i nekatolíckych rodičov aj proti vôli rodičov. Rovnako ako deti, aj dospelí sú krstení vo viere Cirkvi, pretože jednotliví veriaci môžu veriť iba vo viere Cirkvi. Keďže dospelý človek používa svoju slobodu, je potrebné, aby mal osobný úmysel prijať sviatosť, a je nevyhnutné, aby vyznával vieru. Keďže dospelý človek je už schopný osobných hriechov, vyžaduje sa aj predchádzajúca ľútosť. Dospelý, ktorý má v úmysle prijať krst, má byť prijatý do katechumenátu. Cieľom katechumenátu je príprava na plodné prijatie krstu a jeho účinkov. Na Slovensku by katechumenát mal trvať dva roky.
Nesviatostné formy krstu
Večný osud ľudí, či už malých detí, alebo tých, ktorí nikdy nespoznali pravú tvár Krista, lebo im nebolo hlásané evanjelium a zomreli bez krstu vodou, bol vždy objektom úvah a hľadania. Vieme, že „Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1 Tim 2, 4), preto ak by mali byť spasení len tí, čo boli pokrstení vodou, zdá sa, že by to obmedzovalo Božiu moc. Cirkev v tejto otázke vždy hľadala svetlo. Boh vnútorne posväcuje človeka, pretože jeho moc nie je viazaná na viditeľné sviatosti. Zviazal spásu so sviatosťou krstu, sám však nie je viazaný svojimi sviatosťami. Existujú preto aj iné formy krstu, odlišné od krstu vodou. Sú to krst krvi a krst túžby. Spolu s krstom vody konvergujú do jediného kresťanského krstu. Božie pôsobenie nie je obmedzené sviatosťami. Boh môže priťahovať srdcia neveriacich a pripútať ich k sebe. Skutočný krst túžby však privádza ku krstu vodou. To, že existuje krst túžby, nijako nezmenšuje nevyhnutnosť krstu vodou. V cirkevnej tradícii bolo a je vždy prítomné veľké úsilie krstiť ľudí, ale už od prvých storočí aj rôzne tvrdenia o krste túžby. Krst túžby nie je sviatosťou, i keď je krstom, rovnako ako nie je sviatosťou ani krst krvi. Človeku, pokiaľ žije na zemi, nie je možné poznať, kto je spasený, kto je v situácii krstu túžby. Máme však isté poznanie, aké sú normálne cesty spásy ustanovené Bohom.
Krst ako módny termín
V súčasnosti sa výraz „krst“ často používa v súvislosti s uvedením na trh nového CD, knihy, prípadne iného produktu. Keďže sviatostný krst je uvedením do kresťanského duchovného života, termín „krst“ chce v takýchto prípadoch evokovať uvedenie do predaja. Ide, pochopiteľne, o podobnosť len v tomto jedinom aspekte - pojem „krst“ sa tým však úplne deformuje. Okrem negatívneho vymedzenia, keď môžeme používanie tohto kresťanského pojmu označiť za určitý druh zneužitia a vyprázdnenia, možno hádam vidieť aj jeden pozitívny aspekt. Je ním fakt, že vo vedomí svetskej spoločnosti má náboženský slovník náboj, ktorý sa čisto svetskými výrazmi nedá ľahko nahradiť.
