Autor: Benedictus PP. XVI
Zdroj: © Duchovný Pastier, č. 6/2022 | vydáva Spolok sv. Vojtecha | Trnava 2022
Datum napsání:
30.09.2022
Tajomstvo kňazstva
moje ruky v Božích rukách nástroj služby
„Tajomstvo kňazstva v Cirkvi spočíva v skutočnosti, že my, úbohé ľudské bytosti, v moci tejto sviatosti môžeme komunikovať s jeho ja: in persona Christi - v osobe Krista. On chce uskutočňovať svoje kňazstvo prostredníctvom nás. Aby veľkosť tohto tajomstva nezovšednela,, potrebujeme sa vrátiť k hodine, v ktorej on sám položil svoje ruky na nás a dal nám účasť na tomto tajomstve. Uvažujme teda opäť o znakoch, na základe ktorých nám táto sviatosť bola darovaná. V centre je staroveké gesto vkladania rúk, prostredníctvom ktorého On sám si ma privlastnil, pričom mi povedal: „Patríš mi“. Tým istým povedal tiež: „Si pod ochranou mojich rúk. Si pod ochranou môjho srdca. Si chránený v priestore objatia mojich rúk a tak sa nachádzaš v širokosiahlom rozmedzí mojej lásky. Zostaň v priestore mojich rúk a daj mi svoje.“... naše ruky boli pomazané olejom, ktorý je znakom Ducha Svätého a jeho sily. Prečo práve ruky?
Ruka človeka je nástrojom jeho činnosti, je symbolom jeho schopnosti čeliť svetu, v skutku „uchopiť ho rukou“. Pán na nás položil svoje ruky a teraz chce, aby sa naše ruky vo svete stali jeho rukami. Nechce, aby sa stali nástrojmi na vzatie vecí, ľudí, sveta pre seba, redukujúc ich do svojho vlastníctva, ale naopak, aby ruky sprostredkovali jeho božský dotyk, vložiac sa do služby jeho lásky. Chce, aby sa stali nástrojmi služby, a teda výrazom poslania celej osoby, ktorá ho v jeho mene prináša ľuďom.
Ak ľudské ruky symbolicky predstavujú schopnosti človeka a vo všeobecnosti techniku ako moc, ktorou je človek pozvaný pracovať vo svete, potom pomazané ruky by mali byť znakom schopnosti človeka darovať, kreatívnej schopnosti stvárňovať svet láskou - a preto je nám nevyhnutne potrebný Duch Svätý. V Starom zákone je pomazanie znakom povolania do služby: kráľ, prorok, kňaz robí a daruje viac, ako môže dať zo seba samého. V istom zmysle je pozvaný zrieknuť sa seba pre službu, v ktorej sa dáva k dispozícii tomu, kto je väčší od neho samého. Ak sa Ježiš v dnešnom evanjeliu predstavuje ako Božie pomazanie, tak toto značí, že koná na základe Otcovho poslania a v jednote Ducha Svätého, a že takýmto spôsobom darúva svetu novú kráľovskú dôstojnosť, nové kňazstvo, nový spôsob ako byť prorokom, ktorý nehľadá seba samého, ale žije pre toho, v pohľade ktorého bol svet stvorený. Ponúknime svoje ruky k jeho dispozícii a prosme ho, aby nás vždy a opäť vzal za ruky a viedol nás.
V posvätnom geste vkladania biskupových rúk bol prítomný sám Pán, ktorý na nás položil ruky. Toto sviatostné gesto zahŕňa celú dráhu bytia. Kedysi sme, tak ako prví učeníci, stretli Pána a začuli jeho slovo: „Nasleduj ma!“... on nás s veľkou dobrotivosťou vzal za ruku, pritiahol k sebe a povedal nám: „Neboj sa! Ja som s tebou. Neopustím ťa - a ty neopusť mňa!“ ...on nás pevne chytil za ruku a dal nám nové „zvláštne bremeno“: ľahkosť, ktorá pochádza z viery a ktorá nás tiahne do výšok. A potom nám podal ruku, ktorá podopiera a nesie. On nás podopiera... vystierajme ruky smerom k nemu. Nechajme sa podopierať jeho rukou, a tak sa nepotopíme, ale budeme slúžiť životu, ktorý je silnejší ako smrť, a láske, ktorá je silnejšia ako nenávisť. Viera v Ježiša, Syna živého Boha, je prostriedok, vďaka ktorému sa vždy nanovo pevne chytáme Ježišovej ruky a prostredníctvom ktorého on drží naše ruky a vedie nás. Jednou mojou obľúbenou modlitbou je otázka, ktorú nám liturgia vkladá na pery pred obradom prijímania: „... nedopusť, aby som sa niekedy odlúčil od teba“. Prosme, aby sme nikdy nepadli mimo tohto spoločenstva s jeho Telom, so samým Kristom, aby sme nikdy nepadli mimo eucharistického tajomstva. Prosme, aby nikdy nepustil našu ruku...
Pán na nás položil svoju ruku. Význam tohto gesta vyjadril, keď povedal: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15, 15). Už vás nenazývaní sluhami, ale priateľmi: v týchto slovách možno priamo vidieť ustanovenie kňazstva. Pán nás urobil svojimi priateľmi: zveril nám všetko; zveril nám samého seba, takže sa môžeme rozprávať s jeho Ja - in persona Christi capitis (v osobe Krista hlavy). Aká dôvera! On sa skutočne vydal do našich rúk.
Všetky hlavné znaky kňazského svätenia vyjadrujú v základe toto slovo: vkladanie rúk; odovzdanie knihy - jeho slova, ktoré nám zveruje; odovzdanie kalicha, v ktorom nám odovzdáva svoje hlbšie a osobnejšie tajomstvo. Na tom všetkom získavame podiel i právomocou odpúšťať hriechy: robí nás účastnými aj na svojom poznaní pri pohľade na úbohosť viny a všetku temnosť sveta a dáva nám do rúk kľúč, aby sme znovu otvorili bránu na Otcovom dome. Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi. Toto je hlboký znak toho, čo znamená byť kňazom: stať sa priateľom Ježiša Krista. O toto priateľstvo sa musíme usilovať každý deň nanovo. Priateľstvo znamená spoločenstvo v zmýšľaní a v chcení. V tomto spoločenstve myslenia s Ježišom sa musíme cvičiť, ako nám hovorí sv. Pavol v Liste Filipanom (porov. 2, 2-5).
Toto spoločenstvo myslenia nie je len vecou intelektu, ale aj spoločenstvom citov a vôle, a teda aj konania. To znamená, že musíme poznať Ježiša čoraz osobnejšie - tak, že ho počúvame, žijeme spolu s ním, zdržujeme sa blízko neho. Počúvame ho - v lectio divina, čiže keď čítame Sväté písmo nie akademicky, ale duchovne; tak sa naučíme stretávať Ježiša prítomného v tom, čo nám hovorí. Musíme premýšľať a rozjímať o jeho slovách a o jeho činoch pred ním a s ním.
Čítanie Svätého písma je modlitbou, má byť modlitbou - má vychádzať z modlitby a viesť k modlitbe. Evanjelisti nám hovoria, že Pán sa pravidelne - na celé noci - uťahoval „na vrch“, aby sa modlil sám. Tento „vrch“ potrebujeme aj my: je to vnútorný vrch, na ktorý musíme vystúpiť, vrch modlitby. Iba tak sa rozvíja priateľstvo. Iba tak môžeme rozvíjať svoju kňazskú službu, iba tak môžeme prinášať Krista a jeho evanjelium ľuďom. Samotný aktivizmus môže byť až hrdinský. Ale vonkajšie konanie ostáva napokon bez ovocia a stráca účinnosť, ak sa nerodí z hlbokého intímneho spoločenstva s Kristom. Takto strávený čas je naozaj časom pastoračnej aktivity, časom skutočnej pastoračnej aktivity. Kňaz musí byť predovšetkým mužom modlitby. Svet vo svojej bláznivej aktivite často stráca smer. Jeho konanie a schopnosti sa stávajú ničivými, ak nevychádzajú zo sily modlitby, z ktorej pramenia vody života, schopné zúrodniť suchú z zem.
Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi. Jadrom kňazstva je byť priateľom Ježiša Krista. Iba tak môžeme hovoriť naozaj v osobe Krista, aj keď naša vnútorná odlúčenosť od Krista nemôže spochybniť pravosť sviatosti.
Byť Ježišovým priateľom, byť kňazom znamená byť človekom modlitby. Tak ho lepšie spoznávame a prekonávame neznalosť tých, čo sú iba sluhami. Tak sa učíme žiť, trpieť a konať s ním a pre neho. Priateľstvo s Ježišom je nepriamo vždy aj priateľstvom s jeho blízkymi. Ježišovými priateľmi môžeme byť iba v spoločenstve s úplným Kristom, s hlavou i telom; v bohatom živote Cirkvi, oživovanej svojím Pánom. Iba v nej je Sväté písmo, vďaka Bohu, Slovom živým a aktuálnym. Keby Cirkev nebola živým predmetom Biblie všetkých čias, rozdrobila by sa Biblia na spisy často nerovnorodé a stala by sa tak knihou minulosti. Mnohovravnou je v súčasnosti iba tam, kde existuje „Prítomnosť“ - kde Kristus ostáva neustále prítomný s nami: v tele jeho Cirkvi.
Byť kňazom znamená stať sa priateľom Ježiša Krista, a to čoraz viac, celým svojím bytím. Svet potrebuje Boha - nie hocijakého boha, ale Boha Ježiša Krista, Boha, ktorý sa stal telom a krvou, ktorý nás miloval až na smrť za nás, ktorý vstal a vytvoril v samom sebe priestor pre človeka. Tento Boh má žiť v nás a my v ňom.
Toto je naša kňazská výzva: iba tak môže naše kňazské pôsobenie prinášať ovocie. Svoju homíliu by som chcel zakončiť jedným výrokom Andreu Santora, kňaza Rímskej diecézy, ktorý bol zavraždený v Trabzone počas toho, ako sa modlil; odovzdal nám ho kardinál Cé počas našich duchovných cvičení. Výrok znie: „Som tu, aby som žil uprostred tohto ľudu a umožnil Ježišovi konať, poskytnúc mu svoje telo... Bol schopný spasiť nás iba tak, že obetoval svoje vlastné telo. Zlo sveta sa stáva znesiteľným a bolesť rozdelenou a znášanou spoločne, ak im dovolíme preniknúť do svojho vlastného tela, až na dno, tak ako to robil Ježiš.“ Ježiš prijal naše telo. Ak mu ho dáme, bude môcť prísť na svet a pretvoriť ho."
