Autor: P. Sylwester Malikowski | Archidioecesis Gedanensis
Datum napsání:
14.05.2014
Raz počas detskej svätej omše som položil deťom otázku, odkiaľ sa berú kňazi. Bola to otázka, na ktorú mali deti ťažkosti odpovedať. Nastalo úplné ticho, a po tom tichu istý chlapec zdvihol ruku a povedal, že kňazi sa berú ... z kníhkupectva. Najpravdepodobnejšie sa mu slovo „kňazi“ spojilo s knižkami a preto takáto odpoveď. Odkiaľ sa teda berú kňazi? Vieme dobre, že nie z mesiaca ani z iného sveta, ale zo spoločnosti. V liste sv. Pavla Hebrejom čítame: „Každý veľkňaz je vybratý spomedzi ľudí a je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy“ (Hebr 5,1). Kňaz to je človek, je to človek „vybraný“ z ľudu, a teda niekto, kto sa vychováva a vyrastá s inými ... je to niekto, kto zakúša to isté, čo jeho rovesníci.
Často som sa stretával s takým tvrdením, že „kňaz to je človek, taký ako každý iný“. Keď sa pozeráme na život kňaza a jeho službu veľmi povrchne, je možné súhlasiť s tvrdením, že kňaz to je len „zamestnanie“. Ale keď sa zastavíme pri podstate kňazstva a služby kňaza, potom také tvrdenie nielen že nesedí, ale rozhodne deformuje to, čím je táto sviatosť. Kňazstvo to nie je nejaká fakulta, ktorú je možné si urobiť, ako niečo dodatočného, ale je to odovzdanie celého svojho života Bohu a Cirkvi, až do konca života. Kristus, ktorý niekoho povoláva do kňazského stavu, nechce pracovníka len na pol úväzku, ale chce pastiera, ktorý tak ako On odovzdáva svoj život za ovce (Jn 10,11-12).
Takže ak sa pozeráme na veľkosť a dôstojnosť, akú Boh udeľuje tým, ktorých povoláva ku kňazstvu, ak vnímame kňaza len a výlučne v perspektíve „obyčajného človeka“, umenšujeme tým hodnotu tejto sviatosti. Samozrejme, tento poklad nosíme v hlinených nádobách (2 Kor 4,7); ako kňazi nie sme slobodní od hriechu a slabosti, ale „to“, čo nosíme, to je predsa „poklad“! V okamihu kňazského svätenia, skrze ruky biskupa, sme dostali výnimočný dar (1Tim 4,12) a veľkú dôstojnosť. Priznám sa, že zvláštnym spôsobom som to zakúsil v deň mojej primície, keď po požehnaní ku mne niektorí pristupovali a bozkávali mi žehnajúce ruky ... Vtedy mi došlo, vtedy som pochopil, že to už nie sú „moje“ ruky, ale Kristove.
Keď budeme pamätať na to, že to Boh pôsobí skrze kňaza, že to Boh žehná verným, odpúšťa vo sviatosti zmierenia, uzdravuje a posilňuje chorých počas pomazania svätým olejom, prihovára sa k ľuďom v Slove pri ambóne, tak určite nebudeme súhlasiť s tvrdením že „kňaz, to je človek ako každý iný“. V okamihu vysviacky sme dostali dar, ktorý má slúžiť iným ľuďom na ceste spásy; dar, ktorý my sami nemôžeme dokonca pochopiť. Nejedná sa tu o pýchu a vyvyšovanie sa. Práve naopak - o postoj služby a veľkú zodpovednosť za tento cenný „poklad“. Ak je kňazstvo zvláštnym darom, o to viac sa na kňaza vzťahujú tieto slová: „Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať“ (Lk 12,48).
Často som sa stretával s takým tvrdením, že „kňaz to je človek, taký ako každý iný“. Keď sa pozeráme na život kňaza a jeho službu veľmi povrchne, je možné súhlasiť s tvrdením, že kňaz to je len „zamestnanie“. Ale keď sa zastavíme pri podstate kňazstva a služby kňaza, potom také tvrdenie nielen že nesedí, ale rozhodne deformuje to, čím je táto sviatosť. Kňazstvo to nie je nejaká fakulta, ktorú je možné si urobiť, ako niečo dodatočného, ale je to odovzdanie celého svojho života Bohu a Cirkvi, až do konca života. Kristus, ktorý niekoho povoláva do kňazského stavu, nechce pracovníka len na pol úväzku, ale chce pastiera, ktorý tak ako On odovzdáva svoj život za ovce (Jn 10,11-12).
Takže ak sa pozeráme na veľkosť a dôstojnosť, akú Boh udeľuje tým, ktorých povoláva ku kňazstvu, ak vnímame kňaza len a výlučne v perspektíve „obyčajného človeka“, umenšujeme tým hodnotu tejto sviatosti. Samozrejme, tento poklad nosíme v hlinených nádobách (2 Kor 4,7); ako kňazi nie sme slobodní od hriechu a slabosti, ale „to“, čo nosíme, to je predsa „poklad“! V okamihu kňazského svätenia, skrze ruky biskupa, sme dostali výnimočný dar (1Tim 4,12) a veľkú dôstojnosť. Priznám sa, že zvláštnym spôsobom som to zakúsil v deň mojej primície, keď po požehnaní ku mne niektorí pristupovali a bozkávali mi žehnajúce ruky ... Vtedy mi došlo, vtedy som pochopil, že to už nie sú „moje“ ruky, ale Kristove.
Keď budeme pamätať na to, že to Boh pôsobí skrze kňaza, že to Boh žehná verným, odpúšťa vo sviatosti zmierenia, uzdravuje a posilňuje chorých počas pomazania svätým olejom, prihovára sa k ľuďom v Slove pri ambóne, tak určite nebudeme súhlasiť s tvrdením že „kňaz, to je človek ako každý iný“. V okamihu vysviacky sme dostali dar, ktorý má slúžiť iným ľuďom na ceste spásy; dar, ktorý my sami nemôžeme dokonca pochopiť. Nejedná sa tu o pýchu a vyvyšovanie sa. Práve naopak - o postoj služby a veľkú zodpovednosť za tento cenný „poklad“. Ak je kňazstvo zvláštnym darom, o to viac sa na kňaza vzťahujú tieto slová: „Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať“ (Lk 12,48).
