Autor: Mons. Stanislav Stolárik | rožňavský diecézny biskup
Zdroj: © Duchovný Pastier, č. 6/2021, s. 258-265 | vydáva Spolok sv. Vojtecha | Trnava 2021
Datum napsání:
03.09.2021
Dynamické otcovstvo kňaza podľa príkladu sv. Jozefa
Mesiac jún celkom oprávnene dáva príležitosť vyzdvihnúť otázku otcovstva. Jednak z hľadiska prirodzeného, pretože tretia nedeľa v mesiaci je slávená ako nedeľa otcov, ale aj z hľadiska nadprirodzeného, lebo v júni v diecézach veľmi často bývajú kňazské vysviacky, ktoré posielajú nových duchovných otcov do služby vo vinici Pánovej. Na jednej strane jedno i druhé, aj prirodzené otcovstvo aj duchovné otcovstvo - ich existencia, vyvolávajú radosť. Na druhej strane vieme veľmi dobre, ako obidve tieto podoby otcovstva podliehajú kríze času. Je namieste zamyslieť sa nad mnohými aspektmi, ktoré by nejakým spôsobom predsa len vrátili dôstojnosť, príťažlivosť aj miesto v spoločnosti tak krásnemu poslaniu, akým je nepochybne aj prirodzené otcovstvo i duchovné otcovstvo. V značnej miere treba poďakovať Svätému Otcovi Františkovi za dar apoštolského listu Patris corde (So srdcom otca), ktorý je celý venovaný téme otcovstva. A dovolím si jednoznačne povedať, že každý jeden otec, ako prirodzený, tak aj duchovný otec - kňaz, by sa s ním mal oboznámiť a veľmi zodpovedne premeditovať nádherné, charakteristiky, ktoré sa viažu na postavu svätého Jozefa, ktorého Rok slávime. Milovaný otec, nežný a láskavý, poslušný, prijímajúci, tvorivo odvážny, pracovitý, držiaci sa v úzadí, v tieni. Sú to body, ktoré rozvíja Svätý otec František vo svojom apoštolskom liste. A zároveň sú to značne podnetné myšlienky, ktoré vstupujú do súčasného sveta poznačeného ako krízou otcovstva, tak aj mnohými ďalšími problémami, z ktorých táto kríza otcovstva vlastne vyrástla.
Francúzska filozofka, politologička a spisovateľka Chantal Delsol, dívajúc sa na život Európy z perspektívy končiacich sa určitých kultúrnych znamení tvrdí, že vlastne v Európe nezaniká a môžeme povedať, že ani vo svete nezaniká, nestráca sa kresťanstvo, ale stráca sa celá kresťanská kultúra, civilizácia. Stráca sa kresťanská antropológia, morálka, právo, zvyky. Filozofka Delsol spomína postavy veľkých nihilistov v európskej civilizácii. Diogenesa, Markíza de Sade, Michaela Fucolda. Ich túžbou, ako aj túžbou mnohých ďalších, ktorí kráčali v ich šľapajach, bolo zmeniť nie kultúru, ale samotné základy, princípy antropológie. A nihilizmus je často sprevádzaný pseudo-filozofickým cynizmom. Chantal Delsol upriamuje pozornosť na skutočnosť, že ľudia západnej civilizácie žijú v značných protirečeniach. Na jednej strane prijímajú presvedčenie o ľudskej dôstojností, keď zvlášť po šoa - holokauste, sa stavajú na ochranu všetkých nevínnych, ktorí takto zahynuli, ale nepokračuje sa ďalej v rozvíjaní myšlienky á v zdôvodnení odpovede na otázku „prečo?“ Áno, to všetko sa dialo proti človekovi.
Ale všetko ostáva na prirodzenej báze. Iste, hovorí sa ešte aj o pravde, ale aj tak sa predsa len ukazuje, že aj pravda je značne nejednoznačná, zdanlivá a v konečnom dôsledku „pravda“ je často dôsledkom politickej zhody alebo presadením politickej vlády, ktorá sa opiera o profitujúci biznis. Ďalším protirečením, do ktorého je vtiahnutý súčasný človek, je pohľad na slobodu - všeobecnú i osobnú, ktoré podľa mnohých vyhlásení tvoria princípy demokracie. Áno, sme spätí s demokraciou, ale už nebránime slobodu osoby alebo osobnú slobodu, a tým devalvujeme aj samotné otcovstvo, neuvedomujúc si, že kde nie je otec, tam sa rozplýva autorita, chýba odvaha zostať slobodným. S vlastnými názormi, ktoré sú produktom osobného myslenia, dnešný človek v značnej miere podlieha mediálnym schémam náhľadov, ktoré podsúva liberalizmus. Mám na mysli zvlášť individualizmus, chápaný dogmaticky a egocentristicky. Hoci, ako zdôrazňuje Delsol, napriek tomu všetkému sa neustále domáhame slobody.
Možno v tejto chvíli je vhodné urobiť určité filozofické porovnanie súčasného myslenia s gréckou filozofiou a následne s myšlienkami, ktoré predstavil svätý Augustín. Práve skrze neho kresťanstvo po prvýkrát v dejinách odmietlo cyklické chápanie dejín, o ktoré sa opierala grécka filozofia, predstavujúca neustále sa opakujúce koleso, ale kresťanská filozofia pod vplyvom svätého Augustína načrtáva lineárny význam dejín alebo lineárne uberanie sa dejín, ktoré odniekiaľ vychádza a kamsi smeruje, teda má svoj cieľ, ktorý je aj v súlade s časovou transcendenciou, prekračujúcou hranice človečenstva. Je známe, že aj táto koncepcia - idea neustáleho postupu, vzrastania, bola odmietnutá, pretože ju premohla „idea“: „čas sú peniaze“. Teda máme v tejto chvíli k dispozícii tri podoby času: čas ako neustále točiace sa koleso s opakujúcimi sa udalosťami - ideami a pod.; ďalej máme predstavu času ako lineárnu priamku, ktorá odniekiaľ vychádza a kamsi smeruje a má jasne zadefinovaný cieľ. A máme tretiu predstavu času - v súčasnosti značne „víťaziacu“, ktorá tvrdí: „čas sú peniaze“. Keďže dnes nikto „nemá čas" a každý vraví, že nemá čas, potom je už ťažko hovoriť o reflexii na tému večnosti, nieto ešte o pravidelnom duchovnom živote. A tak človek preberajúc teóriu „čas sú peniaze“ sa v značnej miere spája s pôvodinou gréckeho názoru točiaceho sa kolesa, lebo okolo peňazí, okolo biznisu sa začali točiť všetky ľudské aktivity, ktoré obchádzajú, priam vylučujú duchovné potreby a duchovný život. Človek, ktorý podlieha tejto teórii a podľa nej sa správa, veľakrát možno vyzerá ako taký psík, ktorý donekonečna naháňa svoj chvost. Nesmeruje dopredu, ale sa ustavične krúti a točí v jednom a tom istom kole.
Na jednej strane teda človek nechce, aby bol chápaný ako bezmenná masa a na druhej strane upadol do tohto kolotoča. Ak však chce prekročiť túto hranicu, musí sa vrátiť k vedomiu svojej duchovnej veľkosti. Človek je teda pozvaný vrátiť sa k vedomiu svojej duchovnej veľkosti. Je volaný vrátiť sa nie k presvedčeniu, že je dielom nejakej evolučnej náhody, ale k vedomiu a následnému presvedčeniu, že má svoju veľkú hodnotu, svoje duchovné princípy. Je pozvaný žiť vo vedomí, že má svojho Otca, ktorý stojí nad časom a teda prekračuje horizont prirodzená. Je to pozvanie človeka vrátiť sa k pravde, ktorá už nie je zdanlivá, ktorá nie je výsledkom politických koncepcií, dohôd, či čohosi podobného a ktorá je značne premenlivá. Jedine pravdivé vedomie vlastnej identity umožňuje človekovi budovať ľudskú dôstojnosť a napokon mu pomôže aj nanovo prijať vedomie otcovstva. Tieto myšlienky sa v rámci uvažovania môžu zdať značne náročné, a keďže majú filozofické prvky, môžu sa považovať za abstraktné myslenie. Predsa však hovoria jednoznačne o tom, aké je dôležité ísť dopredu a nie sa donekonečna točiť v uzavretom kolese. Netočiť sa neustále v kolotoči starostí, plánov, nádejí, ideí, stále jedného a toho istého - v dnešnej dobe ide najviac o témy peňazí a biznisu, prípadne nejakých osvedčených radovánok, čím nemyslím potrebné radosti života, ktoré ponúka sám Boh. Jednoducho, je tu výzva ísť dopredu.
Preto sa dívame na svätého Jozefa, ktorý bol neustále v tomto smerovaní - pohybe - ísť dopredu. ísť dopredu po správnej ceste. Iste počas skrytého života Ježiša Krista v Nazarete, život Svätej rodiny bol tiež v určitej miere stereotypným, každodennosť pozostávala viac-menej z tých istých úkonov, činností, povinností, udalostí. Ale všimnime si, že u Jozefa ani počas týchto chvíľ každodennosti a ticha, nechýbala v žiadnom okamihu ochota pripravenosti na nové Božie výzvy. Bol na ne veľmi pozorný, aby ich potom mohol uskutočňovať. Veľa informácií o tom nemáme, ale bol to čas prípravy pre jeho duchovný rast, dozrievanie, pre duchovný rast i Panny Márie a bol to čas prípravy Ježiša Krista na jeho verejné vystúpenie a účinkovanie. Jozef takto neustále prekračoval seba samého. Počúval viac Boha ako seba a čo je tiež značne dôležité, viac veril Božiemu slovu ako ľudským faktom. Viac veril Božiemu plánu, ako svojim pocitom. Jozef nie je nejakou rozprávkovou bytosťou. Ani Panna Mária ňou nie je. Jozef a Mária sú dve konkrétne ľudské bytosti, ktoré žijú z plnenia Božieho slova a vďaka tomu sa neustále rozvíjajú a netočia sa neustále dookola.
Jozefov príklad neprestajného napredovania je veľmi dôležitý práve pri obnove dôstojnosti otcovstva v dnešnom svete - obnove otcovstva, tak prirodzeného, ako aj nadprirodzeného. Muž sa nevymotá z kolotoča ohraničení, ak dovolí, aby sa do nich dostal ako do nejakého „stroja“ či „špirály“, ktorá ho vtiahne do tohto štýlu pohybu. Alebo na druhej strane týmto neustálym krútením sa okolo pomyselnej osi, aby sa z neho nestal nejaký stroj, ktorý nie je osobný, ktorý nemá vlastné myslenie, býva upriamený na seba, ale nie je upriamený na Boha. To je podoba nerozvinutého a nedozretého človeka. Takýto človek potom neustále túži po pohodlí a bezstarostnosti. Nie je ochotný prevziať na seba, zodpovednosť. Radšej túži za „slobodou“ priam rozmaznaného dieťaťa, ktorému mama prináša raňajky do postele a on si v tomto pohodlí detinských prejavov hovie, zotrváva, hoci roky pribúdajú. Je rád, keď ho ľutujú, vyhýba sa zodpovednej práci, zodpovedným postojom, možno sa vyžíva a „vyvíja“ v ustavičnom dívaní sa na televíziu. Niekedy práve v erotických obrazoch vyhľadáva náplň svojej dennej činnosti. Nechce si uvedomiť v plnosti seba samého. Niekedy podlieha alkoholu, aby sa ubránil niektorým možno bolestivým emóciám. Takto pestuje v sebe neprepojenosť na reálny svet. Je neustále chlapcom, aj keď už sám má deti. Neustále nezrelý a neschopný prevziať zodpovednosť za svoj život, a keď už založil rodinu, tak aj za rodinu. Jednoducho nenapreduje, nevyzrieva.
Preto je tu znova potrebný pohľad na svätého Jozefa, ktorý vedel reagovať práve na všetky podobné pokušenia, ktoré, hoci možno v menšej miere, ale predsa aj vtedajší čas mal a mohol klásť na človeka. Jozef tým, že bol neprestajne otvorený na výzvy, ktoré prichádzali od Boha, sa aj neustále posúval a nebol uzavretý v sebe samom a vo svojich, niekedy tak obrazne povedané, „detských hračkách". Cítil, že Božie oslovenie, ktorým bol povolaný k výnimočnej úlohe ho prerástlo. Ale na druhej strane ostal celkom otvorený pre výzvu, ktorou ho oslovil Boh a to nie raz. Dovolím si povedať, že práve na tieto mnohé momenty z Jozefovho života, ktoré boli spomenuté, hoci isto nie všetky, poukazuje Svätý Otec František vo svojom liste Patríš corde z 8. decembra 2020, dívajúc sa na postavu svätého Jozefa, ako na východisko na ceste obnovy dôstojnosti otcovstva, ako takého. Preto, ako píše už hneď v úvode, vyzdvihol postavu svätého Jozefa, aj keď evanjeliá hovoria o ňom málo, aby predložil typ otca podľa Božej predstavy. A začína znova potrebou odvahy, odvahy vykročiť. Odvahy, ktorá realizuje Boží plán a v značnej miere začína premieňať svet, cez neskoršie dielo Ježiša - Mesiáša, ktorý mu bol zverený do výchovy, ako syn. Ale nebyť celej tejto cesty a všetkých postojov Jozefa, ťažko by Ježiš mohol byť po ľudskej stránke tak pripravený na poslanie ako bol. Svätý Otec píše: „Jozef mal odvahu stať sa pred zákonom Ježišovým otcom a dať mu meno, ktoré mu zjavil anjel: „Dáš mu meno Ježiš“ (Mt 1, 21). Ako vieme, dať nej akému človeku alebo nejakej veci meno, ako to urobil Adam v rozprávaní z Knihy Genezis (porov. 2,19-20), znamenalo v dávnych kultúrach nadviazať vzťah.“ To nebolo také jednoduché. Meno - pomenovať osobu mohla iba kompetentná osoba. Skúsme sa podľa jednotlivých kapitoliek listu Svätého Otca Františka Patris corde zamýšľať nad ponúknutými myšlienkami.
Milovaný otec. Milovaný otec, ktorý sa dal celý do služby plánu spásy. „Svätý Pavol VI. poznamenáva, že jeho [Jozefovo] otcovstvo sa konkrétne prejavilo v tom, že „zo svojho života spravil službu zasvätenú tajomstvu vtelenia a s ním spojenému vykupiteľskému poslaniu.“ Rodine sa daroval úplne. Daroval seba samého celého, celý svoj život. A pre to darovanie, ktoré ešte neskôr Svätý Otec znova pripomenie, Jozef sa stal otcom, „ktorého kresťanský ľud stále miluje“, čo dokazujú početné kostoly, inštitúcie, podujatia zasvätené svätému Jozefovi. Milovaný otec. Čo môže byť viac a krajšie, ak je o prirodzenom alebo duchovnom otcovi povedané, že je milovaný otec!¨¨
Druhá kapitolka - Otec nežnej lásky. „Jozef videl Ježiša deň za dňom rásť „v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2, 52). Tak ako urobil Pán s Izraelom aj on učil Ježiša chodiť, držiac ho za ruku: bol pre neho ako otec, ktorý ho berie na ramená a skláňa sa k nemu, aby ho nachoval (porov. Oz 11, 3-4). Ježiš videl v Jozefovi Božiu nežnú lásku.“ Jozef teda bral - tak, ako Pán - na seba, povinnosti človeka k tým, ktorí mu boli zverení - voči Márii a potom Ježišovi. Ježiš v ňom videl Božiu nežnú lásku, s ktorou otec pristupuje k svojim deťom, či už biologickým alebo duchovným. Otec nežnej lásky!
Pravdepodobne pre kňazov je značne dôležitá práve tretia kapitolka - Poslušný otec. Boh hovoril o svojich plánoch, takpovediac etapovité - Márii, ale iste aj Jozefovi. Prihováral sa mu v snoch, ako to bolo vo vtedajšom čase aj obvyklé. Bol to jeden z prostriedkov, ako sa Boh prihováral človekovi a oznamoval mu svoju vôľu. Keď Jozef nechcel vystaviť Máriu potupe, dostáva cez anjela odpoveď: „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku. lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 20-21). Je nevyhnutné naučiť sa počúvať Boží hlas - zachytiť, čo mi v tej-ktorej konkrétnej situácii hovorí Pán. Ale nemusí to byť jednoduché, človek sa môže zastaviť, zamyslieť, povedať si: je to nejaká autosugescia, je to naozaj hlas. ktorý prichádza od Boha? Keďže sme spomenuli, že celý skrytý život Jozefa v Nazarete bol životom neustálej otvorenosti na Božie oslovenia, v tejto chvíli môžeme povedať, že Jozef bol naučený komunikovať s Pánom.
Aj keď mnohé nejasnosti mohli byť aj u neho. v konkrétnom prípade rozlúštil, rozpoznal, že je to Božie oslovenie. A keď Boh oslovuje, treba konať v poslušnosti. Jozef konal a zachránil Máriu. V druhom sne Boh prikazuje Jozefovi: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta...“ (porov. Mt 2,13). Možno táto výzva sa zdala byť ľahšia, hoci bola značne náročná, pretože na jednej strane šlo o ochranu dieťaťa a jeho mamy Márie a na druhej strane bola pred nimi otvorená cesta plná neznámych udalostí, očakávaní, nástrah a ktovie čoho všeličoho ďalšieho, predovšetkým neistoty. Ale Jozef vezme aj túto výzvu v istote: Boh ma posiela. Boh skrze kompetentnú osobu posiela kňaza, rehoľníka na určité miesto. Možno tiež do neistoty. Kňaz, ktorý je sformovaný komunikáciou s Bohom pri tomto oslovení nezaváha, ako Jozef nezaváhal ani v Egypte, keď znova prichádza sen a výzva, aby sa vrátil, lebo „...tí, čo striehli na život dieťaťa, už pomreli.
On vstal, vzal dieťa i jeho matku, a vrátil sa do izraelskej krajiny“ (Mt 2, 20-21). Ale cestou späť sa už dozvedel, že v Judei kraľuje Archelaus, ktorý má rovnako nečisté úmysly ako jeho otec (porov. Mt 2, 22). Mohol zaváhať: „Bože, veď si mi už naznačil cestu, prečo ju teraz meníš, veď už kráčam po ceste, ktorou si ma poslal?!“ Jozefova disponibilita a flexibilita je značným motívom pre kňaza, ktorý sa už vybral určitým smerom a zrazu príde výzva, aby na tejto určenej ceste zmenil smer. Poslušný otec! Jozef takto učil malého Ježiša poslušnosti voči Otcovi nielen slovami, ale zvlášť svedectvom konkrétnych postojov a skutkov. Ako spomína Svätý Otec František: Ježiš „aj v najťažšej chvíli svojho života, ktorú prežíval v Getsemani, dal prednosť Božej vôli pred svojou a „stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8).
Preto autor Listu Hebrejom uzatvára, že Ježiš „z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“ (5, 8). Zo všetkých týchto udalostí vyplýva, že Boh povolal sv. Jozefa, aby uskutočňovaním svojej otcovskej úlohy slúžil osobe a poslaniu Ježiša. Takto „Jozef spolupracoval v plnosti času na veľkom tajomstve spásy a takto naozaj bol služobníkom spásy.“ Tieto slová môže rozjímať v sebe každý osobne a má dovoliť, aby dozneli v srdci, pripravenom nasledovať Jozefa. Majú doznieť v každom v plnej miere, predovšetkým v kňazovi nielen začínajúcom, ale aj v kňazovi, ktorý je v kňazskej službe možno už aj desiatky rokov. Lebo, ak ďalšia kapitolka otvára tému: prijímajúci otec, poslušnosť a prijímanie idú ruka v ruke.
Prijať oslovenie, je odpoveďou človeka, ktorý prežíva určitý stupeň duchovného života. „Duchovný život, ktorý nám Jozef naznačuje, nie je cestou objasňovania, ale cestou prijímania.“ Teda človek, konkrétne kňaz, v určitej chvíli oslovenia sa môže pýtať: „prečo“? Niekedy je to aj celkom oprávnená otázka. Svätý Otec tu však píše poukazujúc na sv. Jozefa, na jeho duchovný život. To nie je cesta objasňovania, ale cesta prijímania. „Iba počnúc týmto prijatím, týmto zmierením, začíname vidieť väčší príbeh a hlbší zmysel. Akoby sme tu počuli ozvenu vášnivých Jóbových slov, ktorý na výzvu svojej manželky, aby sa vzbúril za všetko zlo, ktoré sa mu deje, odpovedá: „Azda máme len dobré brať od Pána, a zlé prijať by sme nemali?“ (Jób 2,10).“ Pán je ten. ktorý dáva silu prijať oslovenie aj vo chvíli, keď oslovený možno nie je veľmi na to pripravený.
A teda Boh, ako píše Svätý Otec František, sa zdá, že tak, ako oslovil cez anjela Jozefa: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa“ (Mt 1,20), opakuje aj nám: „Nebojte sa!“ Musíme odložiť hnev a sklamanie a bez akejkoľvek svetskej rezignácie, no s nádejou a odvahou prijať aj to, čo sme si nezvolili.“ A „život každého z nás sa môže zázračne znovu zrodiť." Pred nami sa otvorí skrytý význam a môžeme nájsť „odvahu žiť podľa toho, čo nám ukazuje evanjelium.... Boh môže dať vyklíčiť kvetom aj medzi skalami. Preto môžeme so svätým Pavlom volať: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8,28). Svätý Otec František zdôrazňuje: „Nesmieme si nikdy myslieť, že veriť, znamená nachádzať ľahké a uspokojivé riešenia. Viera, ktorej nás učil Kristus, je naopak taká, akú vidíme u Jozefa. On nehľadal nejaké rýchle riešenia, ale čelil realite „s otvorenými očami“, prijímajúc osobnú zodpovednosť...“ a s láskou sa venoval slabým. Nechajme sa aj pod vplyvom týchto myšlienok osloviť a inšpirovať postojom svätého Jozefa.
Gradácia myšlienok Svätého Otca Františka v liste Patríš corde pokračuje ďalej, keď píše, že oslovený je postavený nielen do situácie prijať samotné oslovenie, ale prenecháva sa mu aj priestor na jeho osobnú tvorivosť - Tvorivo odvážny otec. A aj keď to je sprevádzané značnými ťažkosťami, predsa Svätý Otec povzbudzuje ku kreatívnej odvahe. A niekedy práve ťažkosti vytiahnu z človeka zdroje, o ktorých doteraz ani netušil. Je dôležité uvedomovať si to zvlášť vo chvíľach, keď sa nám zdá - a v mnohom môžeme mať pravdu - že súčasný svet neveľmi praje evanjelizácii, Kristovmu učeniu, morálnym hodnotám, životu Cirkvi.
Naopak sa môže javiť, zdať sa, že „svet je vydaný na milosť silným a mocným." Preto Svätý Otec hovorí: „Avšak „dobrá zvesť“ evanjelia spočíva v tom, že nám ukazuje, ako napriek arogancii a násiliu pozemských vládcov Boh vždy nájde spôsob, ako uskutočniť svoj plán spásy. Aj náš život sa niekedy zdá vydaný na milosť a nemilosť mocným silám, ale evanjelium nám hovorí, že podstatné je to, že Boh nás vždy dokáže zachrániť, ak použijeme rovnakú tvorivú odvahu ako tesár z Nazareta, ktorý bol schopný premeniť problém na možné riešenie, keď na prvé miesto kladie vždy dôveru v Božiu prozreteľnosť. Ak sa niekedy zdá, že nám Boh nepomáha“, a to je veľmi zaujímavá myšlienka Svätého Otca Františka, „neznamená to, že nás opustil, ale že nám dôveruje. Dôveruje v našu schopnosť niečo naplánovať, vymyslieť, nájsť riešenie.“
Boh nám dôveruje v plnej miere. Nielen nás pozýva, nielen nás obdarúva sviatostnou milosťou, darom kňazstva, nielen nás sprevádza, ale nám necháva aj slobodný prejav našej osobnej tvorivosti. Ak chceme ľudsky povedať, - ako „vylepšiť“ Boží plán, hoci v skutočnosti sa to nedá, povedzme to inými slovami - ako čo najlepšie splniť Boží plán? Iste podľa slov Márie, a buďme priam presvedčení, že ich povedal i svätý Jozef: „Ako sa to stane...?“ Otázku kládli nie z dôvodu pochybnosti, ale z túžby, aby čo najlepšie realizovali Boží plán. Sv. Jozef nebol kňaz, ale ani najsvätejší vysvätený Boží služobník ho svojou svätosťou neprevýšil a ani neprevýši. Ale každý kňaz a zasvätený sa najviac bude blížiť príkladu sv. Jozefa, ak sa bude neustále a rovnako pýtať: ako najlepšie plniť Boží plán? Možno prvý krok bude to, keď túto prosbu kňaz nebude považovať za frázu; od počiatku sa bude brániť upadnutiu do rutiny alebo, keď už je blízko či v nej, bude s Božou pomocou zbierať sily, modliť sa a prosiť, aby neostal v tomto stave, ale aby sa pozviechal a možno i slovami mládežníckej piesne predstupoval pred Pána a prosil: „chcem Pane rásť...“
Pracujúci otec je ten, ktorý sa neustále stará o potreby rodiny. Stará sa o to, aby jemu zvereným nič nechýbalo. To je rovnaká výzva ako pre biologického, tak aj duchovného otca. Aby im zvereným nechýbal pokrm, ktorý je potrebný na obživu, posilnenie. Aby nechýbali základné potrebné veci, prostriedky, zabezpečenie pre dôstojný život.
Siedma, záverečná kapitolka, vyzdvihuje zaujímavé prvky, ktoré sú dôležité pre realizáciu plnosti otcovstva. Ten, ktorý nasleduje príklad svätého Jozefa, ako cituje Svätý Otec poľského spisovateľa Jana Dobraczynskieho z knihy Tieň otca, teda „ten, kto nasleduje príklad svätého Jozefa, je neustále v tieni nebeského Otca aj tu na zemi.“ Ale značne dôležitý*, je existenciálny pohľad Svätého Otca Františka na otcovstvo ako také: „Otcami sa nerodíme. Otcami sa stávame.“ To platí aj o biologických, aj o duchovných otcoch, aj keď sobášom a narodením dieťaťa sa stáva aj pred zákonom ten, ktorý ho splodil ako otec, tiež, ako ten, ktorý prijal kňazskú vysviacku, prijíma duchovné otcovstvo voči tým, ktorí sú mu zverení. To sa deje pri prijatí úlohy otca. Predsa však ďalší plynúci čas v značnej miere ukazuje, či ten, ktorý je takto povolaný k dôstojnosti a vznešenej úlohe a poslaniu, sa stane „otčimom“, alebo bude stále viac rásť v nádhernej službe svojho otcovstva.
Preto Svätý Otec s bolesťou konštatuje: „V súčasnej spoločnosti sa deti často zdajú byť sirotami bez otcov. Aj dnešná Cirkev potrebuje otcov. Stále je totiž aktuálne upozornenie sv. Pavla adresované Korinťanom: „Keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho“ (1 Kor 4,15); a každý kňaz alebo biskup by mohol, podobne ako apoštol, dodať: „lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (tamže). A Galaťanom hovorí: „Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus“ (4,19). Byť otcom znamená aj vovádzať dieťa do reality života. Teda nenechať dospievajúceho syna a dcéru v nejakej pôvodnej detinskosti, ale primerane, aj nárokmi zodpovednosti v rodine ho pripravovať na ďalší vstup do života. To sa môže diať vtedy, keď - ako podľa tradície, Jozefovi je priradený titul: prečistý, ktorý znamená nielen jeho čistotu vzťahu s Pannou Máriou, ale znamená tiež čistotu vo všetkých oblastiach života, lebo „iba ak je láska čistá, je skutočnou láskou... Sám Boh miloval človeka čistou láskou...“Táto „logika lásky je logikou slobody... [Jozef] nikdy sám seba nestaval do centra“, ale všetko upriamoval na Boha a z neho čerpal, aby uvedomujúc si svoju pozíciu v centre Božieho plánu, videl Máriu a Ježiša.
Pri spoločnom rozjímaní so Svätým Otcom Františkom máme možnosť uvedomiť si, že s darom kňazstva neprichádza len oslovenie a obdarovanie, ale sa tu prenecháva aj priestor na vlastnú tvorivosť, na sebarealizáciu, ale v kompatibilite s Božím plánom, teda nie v nejakých úletoch. Tak aj obeta, ktorá je spojená s otcovstvom „nespočíva v logike sebaobetovania, ale v sebadarovaní.“ To treba mať na pamäti, ale aj v srdci, pretože obeta môže byť niekedy chápaná v trpnom slova zmysle. Avšak sebadarovanie - je jedna z podôb osobnej tvorivosti a sebarealizácie v Božom pláne. Je to osobný vklad darov, ktorými ma obdaroval Boh a týmito darmi slúžim tým, ktorí sú mi zverení, aby sa budovalo Božie kráľovstvo. Slúžime tomu, aby sme prispievali k príchodu Božieho kráľovstva v srdciach ľudí žijúcich na tejto zemi. Každé pravé povolanie sa rodí zo sebadarovania. Znova sme teda pri lineárnej predstave času. Nie neustále sa krútiť dookola. Dosiahol som kňazstvo a neustále sa krútim okolo určitých pevne stanovený bodov, ktoré nechcem opustiť za žiadnych okolností. Nie!
Božie slovo je živé, situácie sú nové, Božie výzvy aktuálne. Sebadarovanie je neustála ochota pokračovať ďalej v službe aj podľa výziev, ktoré prichádzajú v tom-ktorom čase. Aj keď môžu byť náročné, hoci môžu byť ťažké, aj ak im nerozumieme, ale vieme, že prichádzajú od Boha cez kompetentnú osobu. To dáva istotu, že sme znova pozvaní, akoby v ďalšom stupni k plneniu Božieho plánu. V kňazstve a zasvätenom živote si tento postoj vyžaduje určitú zrelosť, ale aj reakcia pozvaného ukazuje, prejavuje jeho úroveň zrelosti. Uzavretosť niekedy znamená, že sa v tejto otvorenosti pred Bohom už skôr mohlo skončiť. Ale pokiaľ žijeme, vždy je možné z tohto uzavretého kruhu vykročiť, nabrať odvahu, prosiť o silu, o milosť a nechať sa ďalej viesť samým Bohom. Otcovstvo nie je prežívanie života „veľkých“ detí. Otcovstvo je neustále otváranie sa pre niečo neočakávané. Otec - tým, že v slobode, v láske a sebadarovaní pripravuje svoje deti do života, vie, že príde moment, keď - ako spomína Svätý Otec - stane sa „neužitočným“. Lebo dieťa už má byť samostatné, malo dozrieť k samostatnosti, zodpovednosti „a kráča samo po cestách života.“ Lebo dieťa je rodičom zverené. To vedel aj Jozef, že dieťa Ježiš mu bolo „zverené“ pre určitú ďalšiu úlohu. Kapitola končí slovami: „Zakaždým, keď plníme úlohu otcov, musíme mať na pamäti, že to nemá nič spoločné s vlastnením, ale ide o „znamenie“, ktoré odkazuje na vznešenejšie otcovstvo. V istom zmysle sme všetci neprestajne v Jozefovej situácii: sme tieňom jediného nebeského Otca... A tiež tieňom, ktorý nasleduje Syna.“
Podľa listu Svätého Otca Františka Patris corde sme rozjímali o niektorých charakterových črtách predovšetkým otcovstva svätého Jozefa. Sú to myšlienky, ktoré nás môžu sprevádzať celou kňazskou cestou. Nie sú matériou najedno prečítanie či najedno rozjímanie. Nech sú tieto myšlienky povzbudením - často aj vzájomným - nasledovať príklad svätého Jozefa. Ale zároveň to môže byť aj povzbudenie a nech ním aj je - vo svojej kňazskej službe sa často utiekať k svätému Jozefovi. Možno aj na podnet veľmi náročnej situácie, ktorú prežil svätý Jozef, keď mal prijať Máriu. Pretože aj my, ktorí sme obdarovaní darom kňazstva, sme obdarovaní darom, ktorý je dielom Ducha Svätého. Možno nám na tejto ceste ku kňazstvu niekto pomáhal. Boli to možno rodičia, súrodenci, kňazi či niektorí ďalší ľudia. Verím, že aj naďalej pomáhajú a budú nám pomáhať. Ale značne dôležitá a veľmi účinná pomoc môže prichádzať práve zo strany svätého Jozefa. Lebo aj na nás - kňazov, môžu byť stiahnuté slová: to, čo sa v nás začalo - teda kňazstvo - je z Ducha Svätého. Preto môžeme v pokoji prijať, že anjel znova oslovuje svätého Jozefa a povzbudzuje: „Neboj sa prijať pod svoju ochrannú ruku každého kňaza, lebo povolanie, ktoré sa v ňom zrodilo, je z Ducha Svätého.“ A môžeme takmer s istotou, tvrdiť, že ani v tomto prípade Jozef neodmietne anjelovo odporúčanie, lebo sám má blízky vzťah k dielu, ktoré je počaté Duchom Svätým a prežíval dar sebadarujúceho otcovstva voči budúcemu Veľkňazovi Ježišovi Kristovi. Sv. Jozef zohral nenahraditeľnú úlohu pri „ľudskej“ výchove a formácii Krista - Veľkňaza, iste rád vstúpi aj do výchovy nových kňazských povolaní a do permanentnej formácie vysvätených i zasvätených osôb. Ale záleží aj na kňazovi (zasvätenom), aby prijal anjelove slová adresované Jozefovi a aby svoj kňazský život odovzdal pod zvláštnu ochranu svätého Jozefa - presne takú ochranu, akú mali Ježiš a Mária.
Použitá literatúra a zdroj:
CRESPI, O., NEGRI, F.: Józef, człowiek, który prowadzi do Boga. Częstochowa, Šwięty Paweł 2017.
GASNIER, M.: Józef milczący, Poznań, Flos carmeli, 2013.
MARTINEZ, R., L.: Józef słuchający. Poznań, Flos carmeli, 2014.
PELANOWSKI, A.: Dom Józefa. Częstochowa, Wydawnictwo Paulinum, 2017.
SILVA, M., F.: Bóg wie lepiej. Kraków, Wydawnictwo AA, 2018.
Mesiac jún celkom oprávnene dáva príležitosť vyzdvihnúť otázku otcovstva. Jednak z hľadiska prirodzeného, pretože tretia nedeľa v mesiaci je slávená ako nedeľa otcov, ale aj z hľadiska nadprirodzeného, lebo v júni v diecézach veľmi často bývajú kňazské vysviacky, ktoré posielajú nových duchovných otcov do služby vo vinici Pánovej. Na jednej strane jedno i druhé, aj prirodzené otcovstvo aj duchovné otcovstvo - ich existencia, vyvolávajú radosť. Na druhej strane vieme veľmi dobre, ako obidve tieto podoby otcovstva podliehajú kríze času. Je namieste zamyslieť sa nad mnohými aspektmi, ktoré by nejakým spôsobom predsa len vrátili dôstojnosť, príťažlivosť aj miesto v spoločnosti tak krásnemu poslaniu, akým je nepochybne aj prirodzené otcovstvo i duchovné otcovstvo. V značnej miere treba poďakovať Svätému Otcovi Františkovi za dar apoštolského listu Patris corde (So srdcom otca), ktorý je celý venovaný téme otcovstva. A dovolím si jednoznačne povedať, že každý jeden otec, ako prirodzený, tak aj duchovný otec - kňaz, by sa s ním mal oboznámiť a veľmi zodpovedne premeditovať nádherné, charakteristiky, ktoré sa viažu na postavu svätého Jozefa, ktorého Rok slávime. Milovaný otec, nežný a láskavý, poslušný, prijímajúci, tvorivo odvážny, pracovitý, držiaci sa v úzadí, v tieni. Sú to body, ktoré rozvíja Svätý otec František vo svojom apoštolskom liste. A zároveň sú to značne podnetné myšlienky, ktoré vstupujú do súčasného sveta poznačeného ako krízou otcovstva, tak aj mnohými ďalšími problémami, z ktorých táto kríza otcovstva vlastne vyrástla.
Francúzska filozofka, politologička a spisovateľka Chantal Delsol, dívajúc sa na život Európy z perspektívy končiacich sa určitých kultúrnych znamení tvrdí, že vlastne v Európe nezaniká a môžeme povedať, že ani vo svete nezaniká, nestráca sa kresťanstvo, ale stráca sa celá kresťanská kultúra, civilizácia. Stráca sa kresťanská antropológia, morálka, právo, zvyky. Filozofka Delsol spomína postavy veľkých nihilistov v európskej civilizácii. Diogenesa, Markíza de Sade, Michaela Fucolda. Ich túžbou, ako aj túžbou mnohých ďalších, ktorí kráčali v ich šľapajach, bolo zmeniť nie kultúru, ale samotné základy, princípy antropológie. A nihilizmus je často sprevádzaný pseudo-filozofickým cynizmom. Chantal Delsol upriamuje pozornosť na skutočnosť, že ľudia západnej civilizácie žijú v značných protirečeniach. Na jednej strane prijímajú presvedčenie o ľudskej dôstojností, keď zvlášť po šoa - holokauste, sa stavajú na ochranu všetkých nevínnych, ktorí takto zahynuli, ale nepokračuje sa ďalej v rozvíjaní myšlienky á v zdôvodnení odpovede na otázku „prečo?“ Áno, to všetko sa dialo proti človekovi.
Ale všetko ostáva na prirodzenej báze. Iste, hovorí sa ešte aj o pravde, ale aj tak sa predsa len ukazuje, že aj pravda je značne nejednoznačná, zdanlivá a v konečnom dôsledku „pravda“ je často dôsledkom politickej zhody alebo presadením politickej vlády, ktorá sa opiera o profitujúci biznis. Ďalším protirečením, do ktorého je vtiahnutý súčasný človek, je pohľad na slobodu - všeobecnú i osobnú, ktoré podľa mnohých vyhlásení tvoria princípy demokracie. Áno, sme spätí s demokraciou, ale už nebránime slobodu osoby alebo osobnú slobodu, a tým devalvujeme aj samotné otcovstvo, neuvedomujúc si, že kde nie je otec, tam sa rozplýva autorita, chýba odvaha zostať slobodným. S vlastnými názormi, ktoré sú produktom osobného myslenia, dnešný človek v značnej miere podlieha mediálnym schémam náhľadov, ktoré podsúva liberalizmus. Mám na mysli zvlášť individualizmus, chápaný dogmaticky a egocentristicky. Hoci, ako zdôrazňuje Delsol, napriek tomu všetkému sa neustále domáhame slobody.
Možno v tejto chvíli je vhodné urobiť určité filozofické porovnanie súčasného myslenia s gréckou filozofiou a následne s myšlienkami, ktoré predstavil svätý Augustín. Práve skrze neho kresťanstvo po prvýkrát v dejinách odmietlo cyklické chápanie dejín, o ktoré sa opierala grécka filozofia, predstavujúca neustále sa opakujúce koleso, ale kresťanská filozofia pod vplyvom svätého Augustína načrtáva lineárny význam dejín alebo lineárne uberanie sa dejín, ktoré odniekiaľ vychádza a kamsi smeruje, teda má svoj cieľ, ktorý je aj v súlade s časovou transcendenciou, prekračujúcou hranice človečenstva. Je známe, že aj táto koncepcia - idea neustáleho postupu, vzrastania, bola odmietnutá, pretože ju premohla „idea“: „čas sú peniaze“. Teda máme v tejto chvíli k dispozícii tri podoby času: čas ako neustále točiace sa koleso s opakujúcimi sa udalosťami - ideami a pod.; ďalej máme predstavu času ako lineárnu priamku, ktorá odniekiaľ vychádza a kamsi smeruje a má jasne zadefinovaný cieľ. A máme tretiu predstavu času - v súčasnosti značne „víťaziacu“, ktorá tvrdí: „čas sú peniaze“. Keďže dnes nikto „nemá čas" a každý vraví, že nemá čas, potom je už ťažko hovoriť o reflexii na tému večnosti, nieto ešte o pravidelnom duchovnom živote. A tak človek preberajúc teóriu „čas sú peniaze“ sa v značnej miere spája s pôvodinou gréckeho názoru točiaceho sa kolesa, lebo okolo peňazí, okolo biznisu sa začali točiť všetky ľudské aktivity, ktoré obchádzajú, priam vylučujú duchovné potreby a duchovný život. Človek, ktorý podlieha tejto teórii a podľa nej sa správa, veľakrát možno vyzerá ako taký psík, ktorý donekonečna naháňa svoj chvost. Nesmeruje dopredu, ale sa ustavične krúti a točí v jednom a tom istom kole.
Na jednej strane teda človek nechce, aby bol chápaný ako bezmenná masa a na druhej strane upadol do tohto kolotoča. Ak však chce prekročiť túto hranicu, musí sa vrátiť k vedomiu svojej duchovnej veľkosti. Človek je teda pozvaný vrátiť sa k vedomiu svojej duchovnej veľkosti. Je volaný vrátiť sa nie k presvedčeniu, že je dielom nejakej evolučnej náhody, ale k vedomiu a následnému presvedčeniu, že má svoju veľkú hodnotu, svoje duchovné princípy. Je pozvaný žiť vo vedomí, že má svojho Otca, ktorý stojí nad časom a teda prekračuje horizont prirodzená. Je to pozvanie človeka vrátiť sa k pravde, ktorá už nie je zdanlivá, ktorá nie je výsledkom politických koncepcií, dohôd, či čohosi podobného a ktorá je značne premenlivá. Jedine pravdivé vedomie vlastnej identity umožňuje človekovi budovať ľudskú dôstojnosť a napokon mu pomôže aj nanovo prijať vedomie otcovstva. Tieto myšlienky sa v rámci uvažovania môžu zdať značne náročné, a keďže majú filozofické prvky, môžu sa považovať za abstraktné myslenie. Predsa však hovoria jednoznačne o tom, aké je dôležité ísť dopredu a nie sa donekonečna točiť v uzavretom kolese. Netočiť sa neustále v kolotoči starostí, plánov, nádejí, ideí, stále jedného a toho istého - v dnešnej dobe ide najviac o témy peňazí a biznisu, prípadne nejakých osvedčených radovánok, čím nemyslím potrebné radosti života, ktoré ponúka sám Boh. Jednoducho, je tu výzva ísť dopredu.
Preto sa dívame na svätého Jozefa, ktorý bol neustále v tomto smerovaní - pohybe - ísť dopredu. ísť dopredu po správnej ceste. Iste počas skrytého života Ježiša Krista v Nazarete, život Svätej rodiny bol tiež v určitej miere stereotypným, každodennosť pozostávala viac-menej z tých istých úkonov, činností, povinností, udalostí. Ale všimnime si, že u Jozefa ani počas týchto chvíľ každodennosti a ticha, nechýbala v žiadnom okamihu ochota pripravenosti na nové Božie výzvy. Bol na ne veľmi pozorný, aby ich potom mohol uskutočňovať. Veľa informácií o tom nemáme, ale bol to čas prípravy pre jeho duchovný rast, dozrievanie, pre duchovný rast i Panny Márie a bol to čas prípravy Ježiša Krista na jeho verejné vystúpenie a účinkovanie. Jozef takto neustále prekračoval seba samého. Počúval viac Boha ako seba a čo je tiež značne dôležité, viac veril Božiemu slovu ako ľudským faktom. Viac veril Božiemu plánu, ako svojim pocitom. Jozef nie je nejakou rozprávkovou bytosťou. Ani Panna Mária ňou nie je. Jozef a Mária sú dve konkrétne ľudské bytosti, ktoré žijú z plnenia Božieho slova a vďaka tomu sa neustále rozvíjajú a netočia sa neustále dookola.
Jozefov príklad neprestajného napredovania je veľmi dôležitý práve pri obnove dôstojnosti otcovstva v dnešnom svete - obnove otcovstva, tak prirodzeného, ako aj nadprirodzeného. Muž sa nevymotá z kolotoča ohraničení, ak dovolí, aby sa do nich dostal ako do nejakého „stroja“ či „špirály“, ktorá ho vtiahne do tohto štýlu pohybu. Alebo na druhej strane týmto neustálym krútením sa okolo pomyselnej osi, aby sa z neho nestal nejaký stroj, ktorý nie je osobný, ktorý nemá vlastné myslenie, býva upriamený na seba, ale nie je upriamený na Boha. To je podoba nerozvinutého a nedozretého človeka. Takýto človek potom neustále túži po pohodlí a bezstarostnosti. Nie je ochotný prevziať na seba, zodpovednosť. Radšej túži za „slobodou“ priam rozmaznaného dieťaťa, ktorému mama prináša raňajky do postele a on si v tomto pohodlí detinských prejavov hovie, zotrváva, hoci roky pribúdajú. Je rád, keď ho ľutujú, vyhýba sa zodpovednej práci, zodpovedným postojom, možno sa vyžíva a „vyvíja“ v ustavičnom dívaní sa na televíziu. Niekedy práve v erotických obrazoch vyhľadáva náplň svojej dennej činnosti. Nechce si uvedomiť v plnosti seba samého. Niekedy podlieha alkoholu, aby sa ubránil niektorým možno bolestivým emóciám. Takto pestuje v sebe neprepojenosť na reálny svet. Je neustále chlapcom, aj keď už sám má deti. Neustále nezrelý a neschopný prevziať zodpovednosť za svoj život, a keď už založil rodinu, tak aj za rodinu. Jednoducho nenapreduje, nevyzrieva.
Preto je tu znova potrebný pohľad na svätého Jozefa, ktorý vedel reagovať práve na všetky podobné pokušenia, ktoré, hoci možno v menšej miere, ale predsa aj vtedajší čas mal a mohol klásť na človeka. Jozef tým, že bol neprestajne otvorený na výzvy, ktoré prichádzali od Boha, sa aj neustále posúval a nebol uzavretý v sebe samom a vo svojich, niekedy tak obrazne povedané, „detských hračkách". Cítil, že Božie oslovenie, ktorým bol povolaný k výnimočnej úlohe ho prerástlo. Ale na druhej strane ostal celkom otvorený pre výzvu, ktorou ho oslovil Boh a to nie raz. Dovolím si povedať, že práve na tieto mnohé momenty z Jozefovho života, ktoré boli spomenuté, hoci isto nie všetky, poukazuje Svätý Otec František vo svojom liste Patríš corde z 8. decembra 2020, dívajúc sa na postavu svätého Jozefa, ako na východisko na ceste obnovy dôstojnosti otcovstva, ako takého. Preto, ako píše už hneď v úvode, vyzdvihol postavu svätého Jozefa, aj keď evanjeliá hovoria o ňom málo, aby predložil typ otca podľa Božej predstavy. A začína znova potrebou odvahy, odvahy vykročiť. Odvahy, ktorá realizuje Boží plán a v značnej miere začína premieňať svet, cez neskoršie dielo Ježiša - Mesiáša, ktorý mu bol zverený do výchovy, ako syn. Ale nebyť celej tejto cesty a všetkých postojov Jozefa, ťažko by Ježiš mohol byť po ľudskej stránke tak pripravený na poslanie ako bol. Svätý Otec píše: „Jozef mal odvahu stať sa pred zákonom Ježišovým otcom a dať mu meno, ktoré mu zjavil anjel: „Dáš mu meno Ježiš“ (Mt 1, 21). Ako vieme, dať nej akému človeku alebo nejakej veci meno, ako to urobil Adam v rozprávaní z Knihy Genezis (porov. 2,19-20), znamenalo v dávnych kultúrach nadviazať vzťah.“ To nebolo také jednoduché. Meno - pomenovať osobu mohla iba kompetentná osoba. Skúsme sa podľa jednotlivých kapitoliek listu Svätého Otca Františka Patris corde zamýšľať nad ponúknutými myšlienkami.
Milovaný otec. Milovaný otec, ktorý sa dal celý do služby plánu spásy. „Svätý Pavol VI. poznamenáva, že jeho [Jozefovo] otcovstvo sa konkrétne prejavilo v tom, že „zo svojho života spravil službu zasvätenú tajomstvu vtelenia a s ním spojenému vykupiteľskému poslaniu.“ Rodine sa daroval úplne. Daroval seba samého celého, celý svoj život. A pre to darovanie, ktoré ešte neskôr Svätý Otec znova pripomenie, Jozef sa stal otcom, „ktorého kresťanský ľud stále miluje“, čo dokazujú početné kostoly, inštitúcie, podujatia zasvätené svätému Jozefovi. Milovaný otec. Čo môže byť viac a krajšie, ak je o prirodzenom alebo duchovnom otcovi povedané, že je milovaný otec!¨¨
Druhá kapitolka - Otec nežnej lásky. „Jozef videl Ježiša deň za dňom rásť „v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2, 52). Tak ako urobil Pán s Izraelom aj on učil Ježiša chodiť, držiac ho za ruku: bol pre neho ako otec, ktorý ho berie na ramená a skláňa sa k nemu, aby ho nachoval (porov. Oz 11, 3-4). Ježiš videl v Jozefovi Božiu nežnú lásku.“ Jozef teda bral - tak, ako Pán - na seba, povinnosti človeka k tým, ktorí mu boli zverení - voči Márii a potom Ježišovi. Ježiš v ňom videl Božiu nežnú lásku, s ktorou otec pristupuje k svojim deťom, či už biologickým alebo duchovným. Otec nežnej lásky!
Pravdepodobne pre kňazov je značne dôležitá práve tretia kapitolka - Poslušný otec. Boh hovoril o svojich plánoch, takpovediac etapovité - Márii, ale iste aj Jozefovi. Prihováral sa mu v snoch, ako to bolo vo vtedajšom čase aj obvyklé. Bol to jeden z prostriedkov, ako sa Boh prihováral človekovi a oznamoval mu svoju vôľu. Keď Jozef nechcel vystaviť Máriu potupe, dostáva cez anjela odpoveď: „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku. lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 20-21). Je nevyhnutné naučiť sa počúvať Boží hlas - zachytiť, čo mi v tej-ktorej konkrétnej situácii hovorí Pán. Ale nemusí to byť jednoduché, človek sa môže zastaviť, zamyslieť, povedať si: je to nejaká autosugescia, je to naozaj hlas. ktorý prichádza od Boha? Keďže sme spomenuli, že celý skrytý život Jozefa v Nazarete bol životom neustálej otvorenosti na Božie oslovenia, v tejto chvíli môžeme povedať, že Jozef bol naučený komunikovať s Pánom.
Aj keď mnohé nejasnosti mohli byť aj u neho. v konkrétnom prípade rozlúštil, rozpoznal, že je to Božie oslovenie. A keď Boh oslovuje, treba konať v poslušnosti. Jozef konal a zachránil Máriu. V druhom sne Boh prikazuje Jozefovi: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta...“ (porov. Mt 2,13). Možno táto výzva sa zdala byť ľahšia, hoci bola značne náročná, pretože na jednej strane šlo o ochranu dieťaťa a jeho mamy Márie a na druhej strane bola pred nimi otvorená cesta plná neznámych udalostí, očakávaní, nástrah a ktovie čoho všeličoho ďalšieho, predovšetkým neistoty. Ale Jozef vezme aj túto výzvu v istote: Boh ma posiela. Boh skrze kompetentnú osobu posiela kňaza, rehoľníka na určité miesto. Možno tiež do neistoty. Kňaz, ktorý je sformovaný komunikáciou s Bohom pri tomto oslovení nezaváha, ako Jozef nezaváhal ani v Egypte, keď znova prichádza sen a výzva, aby sa vrátil, lebo „...tí, čo striehli na život dieťaťa, už pomreli.
On vstal, vzal dieťa i jeho matku, a vrátil sa do izraelskej krajiny“ (Mt 2, 20-21). Ale cestou späť sa už dozvedel, že v Judei kraľuje Archelaus, ktorý má rovnako nečisté úmysly ako jeho otec (porov. Mt 2, 22). Mohol zaváhať: „Bože, veď si mi už naznačil cestu, prečo ju teraz meníš, veď už kráčam po ceste, ktorou si ma poslal?!“ Jozefova disponibilita a flexibilita je značným motívom pre kňaza, ktorý sa už vybral určitým smerom a zrazu príde výzva, aby na tejto určenej ceste zmenil smer. Poslušný otec! Jozef takto učil malého Ježiša poslušnosti voči Otcovi nielen slovami, ale zvlášť svedectvom konkrétnych postojov a skutkov. Ako spomína Svätý Otec František: Ježiš „aj v najťažšej chvíli svojho života, ktorú prežíval v Getsemani, dal prednosť Božej vôli pred svojou a „stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8).
Preto autor Listu Hebrejom uzatvára, že Ježiš „z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“ (5, 8). Zo všetkých týchto udalostí vyplýva, že Boh povolal sv. Jozefa, aby uskutočňovaním svojej otcovskej úlohy slúžil osobe a poslaniu Ježiša. Takto „Jozef spolupracoval v plnosti času na veľkom tajomstve spásy a takto naozaj bol služobníkom spásy.“ Tieto slová môže rozjímať v sebe každý osobne a má dovoliť, aby dozneli v srdci, pripravenom nasledovať Jozefa. Majú doznieť v každom v plnej miere, predovšetkým v kňazovi nielen začínajúcom, ale aj v kňazovi, ktorý je v kňazskej službe možno už aj desiatky rokov. Lebo, ak ďalšia kapitolka otvára tému: prijímajúci otec, poslušnosť a prijímanie idú ruka v ruke.
Prijať oslovenie, je odpoveďou človeka, ktorý prežíva určitý stupeň duchovného života. „Duchovný život, ktorý nám Jozef naznačuje, nie je cestou objasňovania, ale cestou prijímania.“ Teda človek, konkrétne kňaz, v určitej chvíli oslovenia sa môže pýtať: „prečo“? Niekedy je to aj celkom oprávnená otázka. Svätý Otec tu však píše poukazujúc na sv. Jozefa, na jeho duchovný život. To nie je cesta objasňovania, ale cesta prijímania. „Iba počnúc týmto prijatím, týmto zmierením, začíname vidieť väčší príbeh a hlbší zmysel. Akoby sme tu počuli ozvenu vášnivých Jóbových slov, ktorý na výzvu svojej manželky, aby sa vzbúril za všetko zlo, ktoré sa mu deje, odpovedá: „Azda máme len dobré brať od Pána, a zlé prijať by sme nemali?“ (Jób 2,10).“ Pán je ten. ktorý dáva silu prijať oslovenie aj vo chvíli, keď oslovený možno nie je veľmi na to pripravený.
A teda Boh, ako píše Svätý Otec František, sa zdá, že tak, ako oslovil cez anjela Jozefa: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa“ (Mt 1,20), opakuje aj nám: „Nebojte sa!“ Musíme odložiť hnev a sklamanie a bez akejkoľvek svetskej rezignácie, no s nádejou a odvahou prijať aj to, čo sme si nezvolili.“ A „život každého z nás sa môže zázračne znovu zrodiť." Pred nami sa otvorí skrytý význam a môžeme nájsť „odvahu žiť podľa toho, čo nám ukazuje evanjelium.... Boh môže dať vyklíčiť kvetom aj medzi skalami. Preto môžeme so svätým Pavlom volať: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8,28). Svätý Otec František zdôrazňuje: „Nesmieme si nikdy myslieť, že veriť, znamená nachádzať ľahké a uspokojivé riešenia. Viera, ktorej nás učil Kristus, je naopak taká, akú vidíme u Jozefa. On nehľadal nejaké rýchle riešenia, ale čelil realite „s otvorenými očami“, prijímajúc osobnú zodpovednosť...“ a s láskou sa venoval slabým. Nechajme sa aj pod vplyvom týchto myšlienok osloviť a inšpirovať postojom svätého Jozefa.
Gradácia myšlienok Svätého Otca Františka v liste Patríš corde pokračuje ďalej, keď píše, že oslovený je postavený nielen do situácie prijať samotné oslovenie, ale prenecháva sa mu aj priestor na jeho osobnú tvorivosť - Tvorivo odvážny otec. A aj keď to je sprevádzané značnými ťažkosťami, predsa Svätý Otec povzbudzuje ku kreatívnej odvahe. A niekedy práve ťažkosti vytiahnu z človeka zdroje, o ktorých doteraz ani netušil. Je dôležité uvedomovať si to zvlášť vo chvíľach, keď sa nám zdá - a v mnohom môžeme mať pravdu - že súčasný svet neveľmi praje evanjelizácii, Kristovmu učeniu, morálnym hodnotám, životu Cirkvi.
Naopak sa môže javiť, zdať sa, že „svet je vydaný na milosť silným a mocným." Preto Svätý Otec hovorí: „Avšak „dobrá zvesť“ evanjelia spočíva v tom, že nám ukazuje, ako napriek arogancii a násiliu pozemských vládcov Boh vždy nájde spôsob, ako uskutočniť svoj plán spásy. Aj náš život sa niekedy zdá vydaný na milosť a nemilosť mocným silám, ale evanjelium nám hovorí, že podstatné je to, že Boh nás vždy dokáže zachrániť, ak použijeme rovnakú tvorivú odvahu ako tesár z Nazareta, ktorý bol schopný premeniť problém na možné riešenie, keď na prvé miesto kladie vždy dôveru v Božiu prozreteľnosť. Ak sa niekedy zdá, že nám Boh nepomáha“, a to je veľmi zaujímavá myšlienka Svätého Otca Františka, „neznamená to, že nás opustil, ale že nám dôveruje. Dôveruje v našu schopnosť niečo naplánovať, vymyslieť, nájsť riešenie.“
Boh nám dôveruje v plnej miere. Nielen nás pozýva, nielen nás obdarúva sviatostnou milosťou, darom kňazstva, nielen nás sprevádza, ale nám necháva aj slobodný prejav našej osobnej tvorivosti. Ak chceme ľudsky povedať, - ako „vylepšiť“ Boží plán, hoci v skutočnosti sa to nedá, povedzme to inými slovami - ako čo najlepšie splniť Boží plán? Iste podľa slov Márie, a buďme priam presvedčení, že ich povedal i svätý Jozef: „Ako sa to stane...?“ Otázku kládli nie z dôvodu pochybnosti, ale z túžby, aby čo najlepšie realizovali Boží plán. Sv. Jozef nebol kňaz, ale ani najsvätejší vysvätený Boží služobník ho svojou svätosťou neprevýšil a ani neprevýši. Ale každý kňaz a zasvätený sa najviac bude blížiť príkladu sv. Jozefa, ak sa bude neustále a rovnako pýtať: ako najlepšie plniť Boží plán? Možno prvý krok bude to, keď túto prosbu kňaz nebude považovať za frázu; od počiatku sa bude brániť upadnutiu do rutiny alebo, keď už je blízko či v nej, bude s Božou pomocou zbierať sily, modliť sa a prosiť, aby neostal v tomto stave, ale aby sa pozviechal a možno i slovami mládežníckej piesne predstupoval pred Pána a prosil: „chcem Pane rásť...“
Pracujúci otec je ten, ktorý sa neustále stará o potreby rodiny. Stará sa o to, aby jemu zvereným nič nechýbalo. To je rovnaká výzva ako pre biologického, tak aj duchovného otca. Aby im zvereným nechýbal pokrm, ktorý je potrebný na obživu, posilnenie. Aby nechýbali základné potrebné veci, prostriedky, zabezpečenie pre dôstojný život.
Siedma, záverečná kapitolka, vyzdvihuje zaujímavé prvky, ktoré sú dôležité pre realizáciu plnosti otcovstva. Ten, ktorý nasleduje príklad svätého Jozefa, ako cituje Svätý Otec poľského spisovateľa Jana Dobraczynskieho z knihy Tieň otca, teda „ten, kto nasleduje príklad svätého Jozefa, je neustále v tieni nebeského Otca aj tu na zemi.“ Ale značne dôležitý*, je existenciálny pohľad Svätého Otca Františka na otcovstvo ako také: „Otcami sa nerodíme. Otcami sa stávame.“ To platí aj o biologických, aj o duchovných otcoch, aj keď sobášom a narodením dieťaťa sa stáva aj pred zákonom ten, ktorý ho splodil ako otec, tiež, ako ten, ktorý prijal kňazskú vysviacku, prijíma duchovné otcovstvo voči tým, ktorí sú mu zverení. To sa deje pri prijatí úlohy otca. Predsa však ďalší plynúci čas v značnej miere ukazuje, či ten, ktorý je takto povolaný k dôstojnosti a vznešenej úlohe a poslaniu, sa stane „otčimom“, alebo bude stále viac rásť v nádhernej službe svojho otcovstva.
Preto Svätý Otec s bolesťou konštatuje: „V súčasnej spoločnosti sa deti často zdajú byť sirotami bez otcov. Aj dnešná Cirkev potrebuje otcov. Stále je totiž aktuálne upozornenie sv. Pavla adresované Korinťanom: „Keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho“ (1 Kor 4,15); a každý kňaz alebo biskup by mohol, podobne ako apoštol, dodať: „lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (tamže). A Galaťanom hovorí: „Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus“ (4,19). Byť otcom znamená aj vovádzať dieťa do reality života. Teda nenechať dospievajúceho syna a dcéru v nejakej pôvodnej detinskosti, ale primerane, aj nárokmi zodpovednosti v rodine ho pripravovať na ďalší vstup do života. To sa môže diať vtedy, keď - ako podľa tradície, Jozefovi je priradený titul: prečistý, ktorý znamená nielen jeho čistotu vzťahu s Pannou Máriou, ale znamená tiež čistotu vo všetkých oblastiach života, lebo „iba ak je láska čistá, je skutočnou láskou... Sám Boh miloval človeka čistou láskou...“Táto „logika lásky je logikou slobody... [Jozef] nikdy sám seba nestaval do centra“, ale všetko upriamoval na Boha a z neho čerpal, aby uvedomujúc si svoju pozíciu v centre Božieho plánu, videl Máriu a Ježiša.
Pri spoločnom rozjímaní so Svätým Otcom Františkom máme možnosť uvedomiť si, že s darom kňazstva neprichádza len oslovenie a obdarovanie, ale sa tu prenecháva aj priestor na vlastnú tvorivosť, na sebarealizáciu, ale v kompatibilite s Božím plánom, teda nie v nejakých úletoch. Tak aj obeta, ktorá je spojená s otcovstvom „nespočíva v logike sebaobetovania, ale v sebadarovaní.“ To treba mať na pamäti, ale aj v srdci, pretože obeta môže byť niekedy chápaná v trpnom slova zmysle. Avšak sebadarovanie - je jedna z podôb osobnej tvorivosti a sebarealizácie v Božom pláne. Je to osobný vklad darov, ktorými ma obdaroval Boh a týmito darmi slúžim tým, ktorí sú mi zverení, aby sa budovalo Božie kráľovstvo. Slúžime tomu, aby sme prispievali k príchodu Božieho kráľovstva v srdciach ľudí žijúcich na tejto zemi. Každé pravé povolanie sa rodí zo sebadarovania. Znova sme teda pri lineárnej predstave času. Nie neustále sa krútiť dookola. Dosiahol som kňazstvo a neustále sa krútim okolo určitých pevne stanovený bodov, ktoré nechcem opustiť za žiadnych okolností. Nie!
Božie slovo je živé, situácie sú nové, Božie výzvy aktuálne. Sebadarovanie je neustála ochota pokračovať ďalej v službe aj podľa výziev, ktoré prichádzajú v tom-ktorom čase. Aj keď môžu byť náročné, hoci môžu byť ťažké, aj ak im nerozumieme, ale vieme, že prichádzajú od Boha cez kompetentnú osobu. To dáva istotu, že sme znova pozvaní, akoby v ďalšom stupni k plneniu Božieho plánu. V kňazstve a zasvätenom živote si tento postoj vyžaduje určitú zrelosť, ale aj reakcia pozvaného ukazuje, prejavuje jeho úroveň zrelosti. Uzavretosť niekedy znamená, že sa v tejto otvorenosti pred Bohom už skôr mohlo skončiť. Ale pokiaľ žijeme, vždy je možné z tohto uzavretého kruhu vykročiť, nabrať odvahu, prosiť o silu, o milosť a nechať sa ďalej viesť samým Bohom. Otcovstvo nie je prežívanie života „veľkých“ detí. Otcovstvo je neustále otváranie sa pre niečo neočakávané. Otec - tým, že v slobode, v láske a sebadarovaní pripravuje svoje deti do života, vie, že príde moment, keď - ako spomína Svätý Otec - stane sa „neužitočným“. Lebo dieťa už má byť samostatné, malo dozrieť k samostatnosti, zodpovednosti „a kráča samo po cestách života.“ Lebo dieťa je rodičom zverené. To vedel aj Jozef, že dieťa Ježiš mu bolo „zverené“ pre určitú ďalšiu úlohu. Kapitola končí slovami: „Zakaždým, keď plníme úlohu otcov, musíme mať na pamäti, že to nemá nič spoločné s vlastnením, ale ide o „znamenie“, ktoré odkazuje na vznešenejšie otcovstvo. V istom zmysle sme všetci neprestajne v Jozefovej situácii: sme tieňom jediného nebeského Otca... A tiež tieňom, ktorý nasleduje Syna.“
Podľa listu Svätého Otca Františka Patris corde sme rozjímali o niektorých charakterových črtách predovšetkým otcovstva svätého Jozefa. Sú to myšlienky, ktoré nás môžu sprevádzať celou kňazskou cestou. Nie sú matériou najedno prečítanie či najedno rozjímanie. Nech sú tieto myšlienky povzbudením - často aj vzájomným - nasledovať príklad svätého Jozefa. Ale zároveň to môže byť aj povzbudenie a nech ním aj je - vo svojej kňazskej službe sa často utiekať k svätému Jozefovi. Možno aj na podnet veľmi náročnej situácie, ktorú prežil svätý Jozef, keď mal prijať Máriu. Pretože aj my, ktorí sme obdarovaní darom kňazstva, sme obdarovaní darom, ktorý je dielom Ducha Svätého. Možno nám na tejto ceste ku kňazstvu niekto pomáhal. Boli to možno rodičia, súrodenci, kňazi či niektorí ďalší ľudia. Verím, že aj naďalej pomáhajú a budú nám pomáhať. Ale značne dôležitá a veľmi účinná pomoc môže prichádzať práve zo strany svätého Jozefa. Lebo aj na nás - kňazov, môžu byť stiahnuté slová: to, čo sa v nás začalo - teda kňazstvo - je z Ducha Svätého. Preto môžeme v pokoji prijať, že anjel znova oslovuje svätého Jozefa a povzbudzuje: „Neboj sa prijať pod svoju ochrannú ruku každého kňaza, lebo povolanie, ktoré sa v ňom zrodilo, je z Ducha Svätého.“ A môžeme takmer s istotou, tvrdiť, že ani v tomto prípade Jozef neodmietne anjelovo odporúčanie, lebo sám má blízky vzťah k dielu, ktoré je počaté Duchom Svätým a prežíval dar sebadarujúceho otcovstva voči budúcemu Veľkňazovi Ježišovi Kristovi. Sv. Jozef zohral nenahraditeľnú úlohu pri „ľudskej“ výchove a formácii Krista - Veľkňaza, iste rád vstúpi aj do výchovy nových kňazských povolaní a do permanentnej formácie vysvätených i zasvätených osôb. Ale záleží aj na kňazovi (zasvätenom), aby prijal anjelove slová adresované Jozefovi a aby svoj kňazský život odovzdal pod zvláštnu ochranu svätého Jozefa - presne takú ochranu, akú mali Ježiš a Mária.
Použitá literatúra a zdroj:
CRESPI, O., NEGRI, F.: Józef, człowiek, który prowadzi do Boga. Częstochowa, Šwięty Paweł 2017.
GASNIER, M.: Józef milczący, Poznań, Flos carmeli, 2013.
MARTINEZ, R., L.: Józef słuchający. Poznań, Flos carmeli, 2014.
PELANOWSKI, A.: Dom Józefa. Częstochowa, Wydawnictwo Paulinum, 2017.
SILVA, M., F.: Bóg wie lepiej. Kraków, Wydawnictwo AA, 2018.
