Autor: P. Dominik Pavol, CM
Zdroj: © Duchovný Pastier, č. 7/2021, s. 311-313 | vydáva Spolok sv. Vojtecha | Trnava 2021
Datum napsání:
13.11.2021
Povinnosti kňazov z pohľad u Dekrétu Druhého vatikánskeho koncilu „Presbyterorum ordinis“ o účinkovaním a živote kňazov
Prežívame Rok sv. Jozefa. On je duchovným patrónom otcovstva vo všeobecnosti. Zamerajme sa na duchovné otcovstvo z pohľadu Druhého vatikánskeho koncilu. Jeden z dekrétov, Presbyterorum ordinis, pojednáva o službe a povinnostiach kňazov, ktorých prototypom je Ochranca svätej Cirkvi.
Kňazi - služobníci Božieho slova
Tento koncilový dekrét na prvom mieste za najpotrebnejšiu a najnaliehavejšiu v službe kňazov vidí službu Slova. „Keďže nik nemôže byť spasený, ak prv neuveril, prvou povinnosťou kňazov ako biskupových spolupracovníkov je všetkým hlásať Božie evanjelium, aby plnili Pánov príkaz: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15) a tak utvárali a zveľaďovali Boží ľud.“ [1] Kázanie samotné nestačí. Slovo nutne musí byť podložené príkladom a osobným svedectvom každého služobníka Boha, lebo „viera, ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva“(Jk 2,17).
Božie kráľovstvo sa dá budovať bez Boha i Božie slovo je možné kázať bez Boha. Tuje veľké nebezpečenstvo a pokušenie pre kňazov, aby si popri Božej sláve ukradli kúsok pre seba a hlásali seba. „Preto, či už svedectvom príkladného života vedú ľudí k oslave Boha alebo priamou kazateľskou činnosťou ohlasujú neveriacim Kristovo tajomstvo, či podávajú kresťanské pravdy v katechéze a vysvetľujú učenie Cirkvi alebo sa usilujú rozoberať aktuálne problémy v Kristovom svetle, vždy majú učiť nie svoju múdrosť, ale slovo Božie a naliehavo vyzývať všetkých na obrátenie a svätosť.“ [2]
Kňazská kazateľská činnosť má byť zameraná na Krista, lebo on je centrum nášho života. Kristus je Slovo, je to sila, ktorú treba používať. „V samotnom kresťanskom spoločenstve hlásanie slova sa stáva nutné na samo vysluhovanie sviatostí, lebo ide o sviatosti viery, ktorá sa rodí zo slova a ním sa živí. To platí najmä o bohoslužbe slova pri slúžení svätej omše, v ktorej sa uskutočňuje nerozlučná jednota medzi ohlasovaním Pánovej smrti a vzkriesenia, a odpoveďou ľudu, ktorý počúva a samotnou obetou, ktorou Kristus potvrdil novú zmluvu vo svojej krvi; na tejto obete majú veriaci účasť tak svojimi modlitbami, ako aj prijímaním sviatosti.“ [3]
Kňazi - vysluhovatelia sviatostí a najmä eucharistie
Boh, ktorý je jediný Posvätiteľ, chce človeka zapojiť do svojho plánu spásy. „Veď Kristus nielen povýšil vykúpený ľud na kráľovské kňazstvo, ale s láskou brata povoláva si z neho učeníkov a vkladaním rúk im dáva účasť na svojej kňazskej službe.“ [4] Teda svojim Slovom vysviaca skrze biskupov nových hlásateľov evanjelia, ktorí vedení Duchom Svätým plodia ľudí pre Nebeské kráľovstvo. „Kňazi krstom uvádzajú ľudí do Božieho ľudu. Sviatosťou pokánia zmierujú hriešnikov s Bohom a Cirkvou, olejom chorých poskytujú úľavu, a predovšetkým slúžením svätej omše sviatostným spôsobom prinášajú Kristovi obetu.“ [5]
Kňazi určujú smer putovania Božieho ľudu a ako Mojžiš na púšti podávajú ľuďom pravú mannu, „svätý chlieb večného života a kalich večnej spásy ako obetu čistú, obetu svätú, obetu nepoškvrnenú.“ [6] „Ostatné sviatosti, ako aj všetky cirkevné služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané. Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka a živý chlieb, ktorý skrze svoje telo, oživené a oživujúce Duchom Svätým, dáva život ľuďom, a tak ich pozýva a podnecuje, aby spolu s ním obetovali samých seba, svoje práce a všetky stvorené veci.“ [7]
Eucharistia je prameň milostí a každého posvätenia. Je totiž obetou Ježiša Krista. V nej sa odohráva tajomstvo, ktoré opisuje modlitba nad obetnými darmi na dvadsiatu nedeľu v cezročnom období: „Dobrotivý Otče, prijmi tieto dary, ktorými sa uskutočňuje vznešená výmena: my ti obetujeme z toho, čo si nám uštedril, a ty nám dávaš seba samého vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi.“ [8] „Kňazi teda učia veriacich v obete svätej omše prinášať božskú žertvu Bohu Otcovi a spolu s ňou dávať ako obetu aj svoj vlastný život.“ [9] Dôležitým aspektom kňazskej služby je aj starosť o krásu a ušľachtilosť liturgie a láske k liturgií majú viesť i veriacich. „Kňazi nech sa starajú náležíte pestovať liturgickú náuku a liturgické umenie, aby im zverené kresťanské spoločenstvá pomocou ich liturgickej služby čoraz dokonalejšie velebili Boha, Otca i Syna i Ducha Svätého." [10]
Kňazi - vychovávatelia Božieho ľudu
V neposlednom rade výchova a učenie tiež patria k povinnostiam kňazov voči im zverenému stádu. „Preto kňazom ako vychovávateľom vo viere pripadá úloha osobne alebo prostredníctvom iných sa starať, aby boli jednotliví veriaci vedení v Duchu Svätom k zveľaďovaniu svojho povolania podľa evanjelia, k úprimnej a činorodej láske a k slobode, ktorou nás Kristus oslobodil.“ [11]
Výchova a vôbec celá služba kléru sa musí diať v láske a trpezlivosti. „Pri budovaní Cirkvi sa kňazi musia k všetkým správať podľa Pánovho príkladu s nevšednou ľudskosťou.“ [12] Nesmú zabudnúť na to, že sú služobníkmi a neustále majú mať pred očami Krista umývajúceho nohy svojim apoštolom na Zelený štvrtok, čo bez pokory nie je možné. Kňazi musia byť jednoduchí v slove i zovňajšku, aby im porozumeli prostí i vzdelanci. Musia byť ponížení, lebo ich služba nie je „honor“, ale „labor“. Nech si stále uvedomujú svoje postavenie, aby boli hodní odmeny. „Paste Božie stádo, ktoré je u vás; starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovoľne, podľa Božej vôle, nie pre mrzký zisk, ale ochotne; nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda. A keď sa zjaví Najvyšší pastier, dostanete nevädnúci veniec slávy“ (1 Pt 5, 2-4).
Celá výchova a formácia, ktorú kňazi ponúkajú musí viesť k budovaniu a rozvoju spirituálneho života veriacich a ich napredovaniu v snahe pripodobniť sa Kristovi. „Málo osožia ceremónie, čo ako pekné, a organizácie, čo ako prekvitajúce, ak nie sú schopné vychovávať ľudí k dosiahnutiu kresťanskej zrelosti.“ [13]
Ježiš Kristus počas svojho pôsobenia nerobil rozdiely medzi ľuďmi, s ktorými sa stretával a ktorým pomáhal. Nestýkal sa s ľuďmi bohatými a urodzenými, ale práve naopak jeho priatelia boli hriešnici, chudobní a osoby vytlačené na okraj spoločnosti. O nasledovaní Krista aj v tejto oblasti, hovorí dekrét slovami: „A hoci sú kňazi zaviazaní službou voči všetkým, predsa zvlášť sú im zverení chudobní a slabší, s ktorými sám Pán prejavoval osobitnú spolupatričnosť a ktorým hlásať evanjelium sa považuje za znak mesiášskej činnosti. S mimoriadnou láskou sa kňazi majú venovať mladým, ale aj manželom a rodičom. Napokon nech najväčšiu starostlivosť venujú chorým a zomierajúcim, nech ich navštevujú a posilňujú v Pánovi.“ [14]
Presbyterorum ordinis spomína vzťahy diecézneho kléru s rehoľníkmi. Občas z úst kňazov počuť názor, že rehoľníci sú zbytočnou súčasťou diecézy a pritom ju obohacujú a posväcujú svojou modlitbou, prácou a širokou škálou chariziem. „Kňazi nech nezabúdajú, že všetci rehoľníci a všetky rehoľníčky, ako význačná zložka v Pánovom dome, si zasluhujú osobitnú pozornosť, aby sa duchovne zdokonaľovali na osoh celej Cirkvi.“ [15]
Univerzálnosť Katolíckej cirkvi sa prejavuje aj v tom. že kňazi nemajú hľadieť len na blaho im zvereného miestneho spoločenstva, ale má ich znepokojovať situácia v krajinách, kde ľudia medzi sebou kňaza nemajú. K takémuto misijnému cíteniu majú viesť aj svojich veriacich. To však nie je možné, ak v centre farnosti nie je Eucharistický Ježiš. „Avšak úloha duchovného pastiera sa neobmedzuje iba na starosť o jednotlivých veriacich, ale osobitným spôsobom sa rozprestiera na utváranie opravdivého kresťanského spoločenstva. Budovať kresťanské spoločenstvo však vôbec nie je možné, ak nemá svoje korene a svoj stredobod v slávení najsvätejšej Eucharistie. Tu má teda mať svoj začiatok každá výchovná snaha o ducha spoločenstva.“ [16]
Kňaz nebude dobrým kňazom, ak si neoblečie srdce Dobrého Pastiera a ak sa mu nepripodobní v každom postoji a slove. Kiež by naša služba bola vždy prameňom radosti a posvätenia, nielen pre nás, ale pre všetkých ľudí. Nech nám svojím orodovaním pomáha nebeský patrón sv. Jozef, pod ochranu ktorého sa všetci zverme.
[1] Presbyterorum ordinis, s. 359.
[2]Tamže, s. 360.
[3] Presbyterorum ordinis, s. 360.
[4] Rímsky misál, s. 158.
[5] Presbyterorum ordinis, s. 361.
[6] Rímsky misál, s. 554.
[7] Presbyterorum ordinis, s. 361.
[8] Rímsky misál, s. 331.
[9] Presbyterorum ordinis, s. 362.
[10] Tamže, s. 362.
[11] Tamže, s. 363.
[12] Tamže, s. 363.
[13] Presbyterorum ordinis, s. 363.
[14] Tamže, s. 364.
[15] Tamže, s. 364.
[16] Tamže, s. 364.
Prežívame Rok sv. Jozefa. On je duchovným patrónom otcovstva vo všeobecnosti. Zamerajme sa na duchovné otcovstvo z pohľadu Druhého vatikánskeho koncilu. Jeden z dekrétov, Presbyterorum ordinis, pojednáva o službe a povinnostiach kňazov, ktorých prototypom je Ochranca svätej Cirkvi.
Kňazi - služobníci Božieho slova
Tento koncilový dekrét na prvom mieste za najpotrebnejšiu a najnaliehavejšiu v službe kňazov vidí službu Slova. „Keďže nik nemôže byť spasený, ak prv neuveril, prvou povinnosťou kňazov ako biskupových spolupracovníkov je všetkým hlásať Božie evanjelium, aby plnili Pánov príkaz: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15) a tak utvárali a zveľaďovali Boží ľud.“ [1] Kázanie samotné nestačí. Slovo nutne musí byť podložené príkladom a osobným svedectvom každého služobníka Boha, lebo „viera, ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva“(Jk 2,17).
Božie kráľovstvo sa dá budovať bez Boha i Božie slovo je možné kázať bez Boha. Tuje veľké nebezpečenstvo a pokušenie pre kňazov, aby si popri Božej sláve ukradli kúsok pre seba a hlásali seba. „Preto, či už svedectvom príkladného života vedú ľudí k oslave Boha alebo priamou kazateľskou činnosťou ohlasujú neveriacim Kristovo tajomstvo, či podávajú kresťanské pravdy v katechéze a vysvetľujú učenie Cirkvi alebo sa usilujú rozoberať aktuálne problémy v Kristovom svetle, vždy majú učiť nie svoju múdrosť, ale slovo Božie a naliehavo vyzývať všetkých na obrátenie a svätosť.“ [2]
Kňazská kazateľská činnosť má byť zameraná na Krista, lebo on je centrum nášho života. Kristus je Slovo, je to sila, ktorú treba používať. „V samotnom kresťanskom spoločenstve hlásanie slova sa stáva nutné na samo vysluhovanie sviatostí, lebo ide o sviatosti viery, ktorá sa rodí zo slova a ním sa živí. To platí najmä o bohoslužbe slova pri slúžení svätej omše, v ktorej sa uskutočňuje nerozlučná jednota medzi ohlasovaním Pánovej smrti a vzkriesenia, a odpoveďou ľudu, ktorý počúva a samotnou obetou, ktorou Kristus potvrdil novú zmluvu vo svojej krvi; na tejto obete majú veriaci účasť tak svojimi modlitbami, ako aj prijímaním sviatosti.“ [3]
Kňazi - vysluhovatelia sviatostí a najmä eucharistie
Boh, ktorý je jediný Posvätiteľ, chce človeka zapojiť do svojho plánu spásy. „Veď Kristus nielen povýšil vykúpený ľud na kráľovské kňazstvo, ale s láskou brata povoláva si z neho učeníkov a vkladaním rúk im dáva účasť na svojej kňazskej službe.“ [4] Teda svojim Slovom vysviaca skrze biskupov nových hlásateľov evanjelia, ktorí vedení Duchom Svätým plodia ľudí pre Nebeské kráľovstvo. „Kňazi krstom uvádzajú ľudí do Božieho ľudu. Sviatosťou pokánia zmierujú hriešnikov s Bohom a Cirkvou, olejom chorých poskytujú úľavu, a predovšetkým slúžením svätej omše sviatostným spôsobom prinášajú Kristovi obetu.“ [5]
Kňazi určujú smer putovania Božieho ľudu a ako Mojžiš na púšti podávajú ľuďom pravú mannu, „svätý chlieb večného života a kalich večnej spásy ako obetu čistú, obetu svätú, obetu nepoškvrnenú.“ [6] „Ostatné sviatosti, ako aj všetky cirkevné služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané. Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka a živý chlieb, ktorý skrze svoje telo, oživené a oživujúce Duchom Svätým, dáva život ľuďom, a tak ich pozýva a podnecuje, aby spolu s ním obetovali samých seba, svoje práce a všetky stvorené veci.“ [7]
Eucharistia je prameň milostí a každého posvätenia. Je totiž obetou Ježiša Krista. V nej sa odohráva tajomstvo, ktoré opisuje modlitba nad obetnými darmi na dvadsiatu nedeľu v cezročnom období: „Dobrotivý Otče, prijmi tieto dary, ktorými sa uskutočňuje vznešená výmena: my ti obetujeme z toho, čo si nám uštedril, a ty nám dávaš seba samého vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi.“ [8] „Kňazi teda učia veriacich v obete svätej omše prinášať božskú žertvu Bohu Otcovi a spolu s ňou dávať ako obetu aj svoj vlastný život.“ [9] Dôležitým aspektom kňazskej služby je aj starosť o krásu a ušľachtilosť liturgie a láske k liturgií majú viesť i veriacich. „Kňazi nech sa starajú náležíte pestovať liturgickú náuku a liturgické umenie, aby im zverené kresťanské spoločenstvá pomocou ich liturgickej služby čoraz dokonalejšie velebili Boha, Otca i Syna i Ducha Svätého." [10]
Kňazi - vychovávatelia Božieho ľudu
V neposlednom rade výchova a učenie tiež patria k povinnostiam kňazov voči im zverenému stádu. „Preto kňazom ako vychovávateľom vo viere pripadá úloha osobne alebo prostredníctvom iných sa starať, aby boli jednotliví veriaci vedení v Duchu Svätom k zveľaďovaniu svojho povolania podľa evanjelia, k úprimnej a činorodej láske a k slobode, ktorou nás Kristus oslobodil.“ [11]
Výchova a vôbec celá služba kléru sa musí diať v láske a trpezlivosti. „Pri budovaní Cirkvi sa kňazi musia k všetkým správať podľa Pánovho príkladu s nevšednou ľudskosťou.“ [12] Nesmú zabudnúť na to, že sú služobníkmi a neustále majú mať pred očami Krista umývajúceho nohy svojim apoštolom na Zelený štvrtok, čo bez pokory nie je možné. Kňazi musia byť jednoduchí v slove i zovňajšku, aby im porozumeli prostí i vzdelanci. Musia byť ponížení, lebo ich služba nie je „honor“, ale „labor“. Nech si stále uvedomujú svoje postavenie, aby boli hodní odmeny. „Paste Božie stádo, ktoré je u vás; starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovoľne, podľa Božej vôle, nie pre mrzký zisk, ale ochotne; nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda. A keď sa zjaví Najvyšší pastier, dostanete nevädnúci veniec slávy“ (1 Pt 5, 2-4).
Celá výchova a formácia, ktorú kňazi ponúkajú musí viesť k budovaniu a rozvoju spirituálneho života veriacich a ich napredovaniu v snahe pripodobniť sa Kristovi. „Málo osožia ceremónie, čo ako pekné, a organizácie, čo ako prekvitajúce, ak nie sú schopné vychovávať ľudí k dosiahnutiu kresťanskej zrelosti.“ [13]
Ježiš Kristus počas svojho pôsobenia nerobil rozdiely medzi ľuďmi, s ktorými sa stretával a ktorým pomáhal. Nestýkal sa s ľuďmi bohatými a urodzenými, ale práve naopak jeho priatelia boli hriešnici, chudobní a osoby vytlačené na okraj spoločnosti. O nasledovaní Krista aj v tejto oblasti, hovorí dekrét slovami: „A hoci sú kňazi zaviazaní službou voči všetkým, predsa zvlášť sú im zverení chudobní a slabší, s ktorými sám Pán prejavoval osobitnú spolupatričnosť a ktorým hlásať evanjelium sa považuje za znak mesiášskej činnosti. S mimoriadnou láskou sa kňazi majú venovať mladým, ale aj manželom a rodičom. Napokon nech najväčšiu starostlivosť venujú chorým a zomierajúcim, nech ich navštevujú a posilňujú v Pánovi.“ [14]
Presbyterorum ordinis spomína vzťahy diecézneho kléru s rehoľníkmi. Občas z úst kňazov počuť názor, že rehoľníci sú zbytočnou súčasťou diecézy a pritom ju obohacujú a posväcujú svojou modlitbou, prácou a širokou škálou chariziem. „Kňazi nech nezabúdajú, že všetci rehoľníci a všetky rehoľníčky, ako význačná zložka v Pánovom dome, si zasluhujú osobitnú pozornosť, aby sa duchovne zdokonaľovali na osoh celej Cirkvi.“ [15]
Univerzálnosť Katolíckej cirkvi sa prejavuje aj v tom. že kňazi nemajú hľadieť len na blaho im zvereného miestneho spoločenstva, ale má ich znepokojovať situácia v krajinách, kde ľudia medzi sebou kňaza nemajú. K takémuto misijnému cíteniu majú viesť aj svojich veriacich. To však nie je možné, ak v centre farnosti nie je Eucharistický Ježiš. „Avšak úloha duchovného pastiera sa neobmedzuje iba na starosť o jednotlivých veriacich, ale osobitným spôsobom sa rozprestiera na utváranie opravdivého kresťanského spoločenstva. Budovať kresťanské spoločenstvo však vôbec nie je možné, ak nemá svoje korene a svoj stredobod v slávení najsvätejšej Eucharistie. Tu má teda mať svoj začiatok každá výchovná snaha o ducha spoločenstva.“ [16]
Kňaz nebude dobrým kňazom, ak si neoblečie srdce Dobrého Pastiera a ak sa mu nepripodobní v každom postoji a slove. Kiež by naša služba bola vždy prameňom radosti a posvätenia, nielen pre nás, ale pre všetkých ľudí. Nech nám svojím orodovaním pomáha nebeský patrón sv. Jozef, pod ochranu ktorého sa všetci zverme.
[1] Presbyterorum ordinis, s. 359.
[2]Tamže, s. 360.
[3] Presbyterorum ordinis, s. 360.
[4] Rímsky misál, s. 158.
[5] Presbyterorum ordinis, s. 361.
[6] Rímsky misál, s. 554.
[7] Presbyterorum ordinis, s. 361.
[8] Rímsky misál, s. 331.
[9] Presbyterorum ordinis, s. 362.
[10] Tamže, s. 362.
[11] Tamže, s. 363.
[12] Tamže, s. 363.
[13] Presbyterorum ordinis, s. 363.
[14] Tamže, s. 364.
[15] Tamže, s. 364.
[16] Tamže, s. 364.
