Autor: P. Ján Krupa | Archieparchia Presoviensis
Zdroj: © Konzervatívny denník | Postoj.sk
Datum napsání:
11.09.2018
Celibát v prvých storočiach Cirkvi
Ako mohlo každodenné slávenie Eucharistie na Západe podmieniť zavádzanie celibátu vyššieho kléru. Celibát polarizuje. V diskusiách o ňom sa pravidelne argumentuje dejinami. Ihneď môžeme podotknúť, že bez ranej Cirkvi by celibát dnes neexistoval. Cirkev prvých storočí prispela k celibátu viac, ako sa azda domnievame. Príslušné svedectvá z prvých siedmich storočí cirkevných dejín zhrnuli Henri Crouzel z Katolíckej univerzity v Toulouse a László Odrobina zo Szegedskej univerzity pre Nuovo dizionario patristico e di antichità cristiane (2007).
Korene celibátu v apoštolskej dobe
Až do začiatku 4. storočia sa nehovorí o zdržanlivosti ani o celibáte, ktorý je nariadený diakonom, kňazom a biskupom cirkevnými zákonmi. Ale názor, že disciplína zdržanlivosti bola zavedená na Západe až za pápežov Sirícia (384 - 399) a Inocenta I. (410 - 417), sa nejaví dobre podložený. Korene takéhoto ideálu treba hľadať v dobe apoštolov, keď ideál panenstva a celibátu je už veľmi rozšírený. Aj podľa Tertuliána (Exh. Cast. 13,4) si mnohí predstavitelia kléru volia tento typ života. Fakt, že dekretály pápežov Sirícia a Inocenta I. boli akceptované, je sám osebe znakom tohto apoštolského pôvodu a veľkého rozšírenia praxe zdržanlivosti medzi klerikmi tak na Západe, ako aj na Východe, kde však máme viac svedectiev v porovnaní so Západom.
Príčinou tohto predpisu je evanjeliová a pavlovská doktrína spolu s vplyvom gréckej platónskej a stoickej filozofie: pohania mali vo veľkej vážnosti zdržanlivosť. Kresťania sa vďaka krstu cítia viac schopní ovládať svoje pudy. Čo sa týka klerikov, treba vziať do úvahy aj kultovú zdržanlivosť, ktorá je veľmi rozšírená v mnohých náboženstvách, hlavne v náboženstvách Grécka a Ríma. Zaväzovala k zdržanlivosti pred vykonávaním kultovej činnosti. Tento ideál, prítomný už v apoštolských časoch, sa stále viac upevňoval a inštitucionalizoval, až sa napokon stal normou.
Zákaz druhého manželstva
Jednou etapou tohto procesu inštitucionalizovania je zákaz digamie, teda nového manželstva po vdovstve, podľa Prvého listu Timotejovi 3,2; 3,12 a List Títovi 1,6: ovdovený člen kléru sa nemôže znovu oženiť a znovu ženatý nemôže byť vysvätený. Ak máme veriť kritike, ktorá je v diele Philosophumena 9,12,22 adresovaná pápežovi Kalixtovi I. (217 - 222), takéto pravidlo nebolo dodržiavané vždy. Mnohé koncily počnúc 4. storočím ho opätovne potvrdzujú, pričom občas ho rozširujú na subdiakonov a dokonca na nižší klérus, a takto aj na ženy, ktoré musia byť panny, keď sa vydávajú za osoby patriace ku kléru.
Koncil vo Valence v roku 374 považuje za znovu ženatých tých, ktorí sa prvý raz oženili, keď boli pohanmi. Naproti tomu 17. apoštolský kánon (Const. Apost. 8,47,17) berie do úvahy len manželstvá, ktoré boli uzavreté po prijatí krstu. Hieronym (List 69,6) hovorí o biskupovi, ktorý už bol ženatý, keď bol pohanom, a ktorý sa znovu oženil po krste. Hieronym dodáva, isteže preháňajúc, že „svet je plný biskupov v podobných situáciách“. No nie všetci akceptujú túto líniu správania: podľa Teodora z Mopsuestie a Teodoreta z Kýru, ako to čítame v ich výkladoch Prvého listu Timotejovi 3,2 a Listu Títovi 1,6, apoštol nezakázal členom kléru druhé manželstvá, ale žiadal ich, aby boli príkladmi vernosti vlastnej manželke. Mimochodom, vieme, že v Sýrii boli v 4. storočí biskupi, ktorí sa znovu oženili.
Koncily a pápeži
Podľa hore uvedeného ideálu, ktorého ďalšie predpisy sú formulované počnúc 4. storočím, Ankyrský koncil v roku 314 povoľuje manželstvo slobodného diakona, len ak vo chvíli vysviacky vyhlásil, že sa chce oženiť (10. kánon). Neocézarejský koncil (medzi rokmi 314 a 325) vylučuje z kléru kňaza, ktorý sa oženil (1. kánon). Podľa Elvírskeho koncilu (začiatok 4. storočia) členovia vyššieho kléru, ktorí sa oženili pred vysviackou, sú povinní dodržiavať zdržanlivosť so svojimi manželkami (33. kánon). Takéto pravidlo je potom uložené celému Západu na konci 4. storočia dekretálmi pápežov Sirícia a Inocenta I., ktoré prevezmú mnohé koncily.
Tieto texty sa rôznia v otázke spolužitia člena kléru s manželkou. Na Východe Epifánios (Panarion 59,4) vidí v zdržanlivosti normálny stav života členov vyššieho kléru, hoci sú ženatí, vrátane subdiakonov. No Epifánios dodáva, že „tieto veci nie sú takto všade“. Synesios z Kyrény, ktorého proti jeho vôli zvolili za metropolitu Tolemaidy v Kyrenaike, vie, že sa musí odlúčiť od svojej manželky (List 105 bratovi). Justinián (527 - 565) zaviaže biskupov, čiastočne pre ekonomické motívy - rešpektovanie cirkevného majetku -, aby zostali slobodní alebo poslali manželky do kláštorov. A kňazov a diakonov tento cisár zaviaže, aby žili v počestnosti.
Trullský koncil
Trullský koncil (691), ktorý akceptoval takmer úplne predošlé zákonodarstvo o celibáte, prináša jednu novinku 13. kánonom, ktorý hovorí: „Kňazi a diakoni sa majú zdržiavať manželiek len počas bohoslužobných dní.“ Tento koncil výslovne zakazuje absolútnu zdržanlivosť. No biskupi majú žiť bez rodiny. Toto ustanovenie bude východiskovým bodom odlišnej praxe Východu v porovnaní so Západom. Príčinou tejto zhovievavosti môže byť okolnosť, že z dôvodu nekaždodenného slávenia Eucharistie na Východe sa diakoni a kňazi nemuseli nepretržite zdržiavať manželiek, zatiaľ čo na Západe takéto pravidlo mohlo byť zavedené len pri súbežnom zrušení praxe každodenného slávenia Eucharistie. K tomu sa Západ nikdy neodhodlal.
Ako mohlo každodenné slávenie Eucharistie na Západe podmieniť zavádzanie celibátu vyššieho kléru. Celibát polarizuje. V diskusiách o ňom sa pravidelne argumentuje dejinami. Ihneď môžeme podotknúť, že bez ranej Cirkvi by celibát dnes neexistoval. Cirkev prvých storočí prispela k celibátu viac, ako sa azda domnievame. Príslušné svedectvá z prvých siedmich storočí cirkevných dejín zhrnuli Henri Crouzel z Katolíckej univerzity v Toulouse a László Odrobina zo Szegedskej univerzity pre Nuovo dizionario patristico e di antichità cristiane (2007).
Korene celibátu v apoštolskej dobe
Až do začiatku 4. storočia sa nehovorí o zdržanlivosti ani o celibáte, ktorý je nariadený diakonom, kňazom a biskupom cirkevnými zákonmi. Ale názor, že disciplína zdržanlivosti bola zavedená na Západe až za pápežov Sirícia (384 - 399) a Inocenta I. (410 - 417), sa nejaví dobre podložený. Korene takéhoto ideálu treba hľadať v dobe apoštolov, keď ideál panenstva a celibátu je už veľmi rozšírený. Aj podľa Tertuliána (Exh. Cast. 13,4) si mnohí predstavitelia kléru volia tento typ života. Fakt, že dekretály pápežov Sirícia a Inocenta I. boli akceptované, je sám osebe znakom tohto apoštolského pôvodu a veľkého rozšírenia praxe zdržanlivosti medzi klerikmi tak na Západe, ako aj na Východe, kde však máme viac svedectiev v porovnaní so Západom.
Príčinou tohto predpisu je evanjeliová a pavlovská doktrína spolu s vplyvom gréckej platónskej a stoickej filozofie: pohania mali vo veľkej vážnosti zdržanlivosť. Kresťania sa vďaka krstu cítia viac schopní ovládať svoje pudy. Čo sa týka klerikov, treba vziať do úvahy aj kultovú zdržanlivosť, ktorá je veľmi rozšírená v mnohých náboženstvách, hlavne v náboženstvách Grécka a Ríma. Zaväzovala k zdržanlivosti pred vykonávaním kultovej činnosti. Tento ideál, prítomný už v apoštolských časoch, sa stále viac upevňoval a inštitucionalizoval, až sa napokon stal normou.
Zákaz druhého manželstva
Jednou etapou tohto procesu inštitucionalizovania je zákaz digamie, teda nového manželstva po vdovstve, podľa Prvého listu Timotejovi 3,2; 3,12 a List Títovi 1,6: ovdovený člen kléru sa nemôže znovu oženiť a znovu ženatý nemôže byť vysvätený. Ak máme veriť kritike, ktorá je v diele Philosophumena 9,12,22 adresovaná pápežovi Kalixtovi I. (217 - 222), takéto pravidlo nebolo dodržiavané vždy. Mnohé koncily počnúc 4. storočím ho opätovne potvrdzujú, pričom občas ho rozširujú na subdiakonov a dokonca na nižší klérus, a takto aj na ženy, ktoré musia byť panny, keď sa vydávajú za osoby patriace ku kléru.
Koncil vo Valence v roku 374 považuje za znovu ženatých tých, ktorí sa prvý raz oženili, keď boli pohanmi. Naproti tomu 17. apoštolský kánon (Const. Apost. 8,47,17) berie do úvahy len manželstvá, ktoré boli uzavreté po prijatí krstu. Hieronym (List 69,6) hovorí o biskupovi, ktorý už bol ženatý, keď bol pohanom, a ktorý sa znovu oženil po krste. Hieronym dodáva, isteže preháňajúc, že „svet je plný biskupov v podobných situáciách“. No nie všetci akceptujú túto líniu správania: podľa Teodora z Mopsuestie a Teodoreta z Kýru, ako to čítame v ich výkladoch Prvého listu Timotejovi 3,2 a Listu Títovi 1,6, apoštol nezakázal členom kléru druhé manželstvá, ale žiadal ich, aby boli príkladmi vernosti vlastnej manželke. Mimochodom, vieme, že v Sýrii boli v 4. storočí biskupi, ktorí sa znovu oženili.
Koncily a pápeži
Podľa hore uvedeného ideálu, ktorého ďalšie predpisy sú formulované počnúc 4. storočím, Ankyrský koncil v roku 314 povoľuje manželstvo slobodného diakona, len ak vo chvíli vysviacky vyhlásil, že sa chce oženiť (10. kánon). Neocézarejský koncil (medzi rokmi 314 a 325) vylučuje z kléru kňaza, ktorý sa oženil (1. kánon). Podľa Elvírskeho koncilu (začiatok 4. storočia) členovia vyššieho kléru, ktorí sa oženili pred vysviackou, sú povinní dodržiavať zdržanlivosť so svojimi manželkami (33. kánon). Takéto pravidlo je potom uložené celému Západu na konci 4. storočia dekretálmi pápežov Sirícia a Inocenta I., ktoré prevezmú mnohé koncily.
Tieto texty sa rôznia v otázke spolužitia člena kléru s manželkou. Na Východe Epifánios (Panarion 59,4) vidí v zdržanlivosti normálny stav života členov vyššieho kléru, hoci sú ženatí, vrátane subdiakonov. No Epifánios dodáva, že „tieto veci nie sú takto všade“. Synesios z Kyrény, ktorého proti jeho vôli zvolili za metropolitu Tolemaidy v Kyrenaike, vie, že sa musí odlúčiť od svojej manželky (List 105 bratovi). Justinián (527 - 565) zaviaže biskupov, čiastočne pre ekonomické motívy - rešpektovanie cirkevného majetku -, aby zostali slobodní alebo poslali manželky do kláštorov. A kňazov a diakonov tento cisár zaviaže, aby žili v počestnosti.
Trullský koncil
Trullský koncil (691), ktorý akceptoval takmer úplne predošlé zákonodarstvo o celibáte, prináša jednu novinku 13. kánonom, ktorý hovorí: „Kňazi a diakoni sa majú zdržiavať manželiek len počas bohoslužobných dní.“ Tento koncil výslovne zakazuje absolútnu zdržanlivosť. No biskupi majú žiť bez rodiny. Toto ustanovenie bude východiskovým bodom odlišnej praxe Východu v porovnaní so Západom. Príčinou tejto zhovievavosti môže byť okolnosť, že z dôvodu nekaždodenného slávenia Eucharistie na Východe sa diakoni a kňazi nemuseli nepretržite zdržiavať manželiek, zatiaľ čo na Západe takéto pravidlo mohlo byť zavedené len pri súbežnom zrušení praxe každodenného slávenia Eucharistie. K tomu sa Západ nikdy neodhodlal.
