Kadidlo je voňavá živica z kôry stromu Boswellia sacra, rastúceho v Arábii a Somálsku. U Židov bolo kadidlo symbolom modlitby (Ž 140, 2). V chráme stál zlatý oltár, na ktorom sa ráno a večer spaľovalo kadidlo ako obeta chvály, symbol klaňania sa Bohu. V Západnej cirkvi sa kadidlo nepoužívalo. Dôvodom bolo jeho používanie v pohanských kultoch. Za prenasledovania zvádzali pohania kresťanov k odpadu od viery tým, že mali nasypať kadidlo pod modly alebo obrazy cisára. Až po prenasledovaní, od 5. storočia, sa začalo používať kadidlo pri bohoslužbe (na Východe už od 4. storočia). V Ríme sa pri pohreboch kadidlo spaľovalo na panvách so žeravým uhlím. Neskôr sa v bazilikách používali alebo panvy na podstavcoch, alebo nádoby povešané na retiazkach pred ostatkami mučeníkov a pred obrazmi. Malo to aj hygienický význam. Vo všednom živote sa v antike používalo kadidlo na „dezinfekciu“ vzduchu (na osvieženie nevetraného priestoru a pri pohreboch).
V Karolínskej dobe sa okiadzal oltár a kríž. Na Východe sa okiadzal celý chrámový priestor na počesť Krista, čím bol očistený a pripravený na slávenie liturgie. Podobný význam nadobudlo okiadzanie na Západe pri rozličných požehnaniach (vody, domov, pri pohrebe, svätení oltára,...). V polovici 5. storočia sa na Západe pri obetovaní okiadzali obetné dary (v podobe kruhu a kríža), aby sa názorne ukázalo, že sú vyňaté z denného používania, a že sú požehnané a posvätené, aby boli prijaté Bohom. Okiadzanie Evanjeliára pred hlásaním Božieho Slova sa dostalo do liturgie neskôr. Symbolizuje úctu, vzdávanú Kristovi a symbolu ľúbeznosti jeho náuky, ktorá poslucháčom prináša požehnanie. V stredoveku sa kadidlo, položené na žeravé uhlie, žehná krížom. Na konci stredoveku sa pripája aj okiadzanie kňaza diakonom. Misál po Tridentskom koncile presne usporiadal obrad okiadzania.
Jednotlivé elementy používané pri kadidle mali svoj význam. Rozžeravený oheň bol znakom blízkosti Boha (Ex 1, 13); vôňa kadidla bola znakom láskavosti Boha, vyhasnutia Božieho „hnevu“ (Gn 8, 21); vznášajúci sa dym kadidla bol znakom zjavenia sa Jahveho (Iz 6, 4). Pri kadidlovej obete sa vznášajúci dym kadidla chápe ako ľud, ktorý stál vonku (ktorý videl iba oblak dymu), ako povznášajúce sa modlitby zhromaždených (por. Ž 141, 2; Ex 34-38). Používané kadidlo s presne určeným zložením elementov poukazovalo na prítomnosť Boha vo svätyni, ktorá je „Jeho príbytkom“. Ono z jednej strany vyjadrovalo vznešenosť Boha, z druhej zasa, ako produkt činnosti človeka, bolo prejavom jeho odovzdania sa Bohu. Obsahovalo teda dialogický charakter. V Starom Zákone bolo znakom prijatia obety. V Jánovom Zjavení, v liturgii neba, je kadidlo jedným z elementov tejto liturgie a vyjadruje modlitby svätých (5, 8).
Od tohto tvrdenia je už iba krok k pozemskej liturgii, zvlášť v porovnaní s náukou sv. Pavla, ktorý používanie kadidla spája s apoštolskou činnosťou veriacich, ktorí roznášajú „po všetkých miestach vôňu poznania Krista“. Sme totiž vôňou príjemnou Bohu, tak pre tých, ktorí dosahujú spásu - vôňou oživujúcou, ako i pre tých, ktorí idú do zatratenia - smrtonosnou vôňou. Kadidlo nakoniec dostalo význam vzdávania pocty a zvelebovania. Týmto spôsobom sa mohlo vzťahovať na rôzne predmety používané v liturgii, ako i na osoby. Symbolika kadidla sa zrejme najkrajšie prejavuje pri posviacke kostola a oltára. Obrad zapálenia kadidla na novoposvätenom oltári naznačuje, že Kristova obeta, sprítomnená v symboloch chleba a vína, sa na oltári musí vznášať ako vôňa milá Bohu. Vznášajúci sa dym kadidla, to je aj symbol modlitieb veriacich, ktoré sú prednášané pred Boží trón.
Okiadzanie stien kostola počas jeho posviacky je znakom, že kostol sa stal domom modlitby. A po incenzácii oltára a stien kostola nasleduje ešte incenzácia prítomných veriacich. Tá zdôrazňuje ich hodnosť Božieho ľudu, ktorý je chápaný ako živá Božia svätyňa a duchovné oltáre. Hoci je dnešná liturgia jednoduchá, možno ju obohatiť použitím kadidla, ktoré vyjadruje úctu a modlitbu. Kadidlo možno v dnešnej liturgii použiť ľubovoľne pri akejkoľvek forme svätej omše. Podľa smerníc Rímskeho misála sa môže kadidlo používať: a) pri vstupnom sprievode, keď sa ide k oltáru; b) na začiatku svätej omše na okiadzanie kríža a oltára; c) v sprievode k Evanjeliu a pred jeho prednesom; d) počas obetovania na okiadzanie obetných darov, kríža, oltára, kňaza i ľudu; e) pri pozdvihovaní hostie a kalicha po premenení. Keď kňaz vkladá tymian do kadidelnice, požehná ho znakom kríža, pričom nevyslovuje žiadne slová. Pred a po okiadzaní sa koná hlboký úklon osobe alebo veci, ktorá je incenzovaná, okrem oltára a obetných darov na obetu svätej omše.
Tromi ťahmi kadidelnice sa incenzujú: Najsvätejšia Sviatosť, relikvie Svätého Kríža a obrazy Pána vystavené na verejnú úctu, obetné dary na obetu svätej omše, oltárny kríž, evanjeliár, paškál, kňaz a ľud. Dvomi ťahmi kadidelnice sa incenzujú relikvie a obrazy svätých vystavené na verejnú úctu, a to len na začiatku slávenia, po incenzovaní oltára. Oltár sa incenzuje jedným ťahom. Ak je kríž na oltári alebo pri ňom, okiadza sa pred incenzáciou oltára. Ak je kríž za oltárom, kňaz ho okiadza vtedy, keď prechádza pred ním. Kňaz incenzuje obetné dary pred incenzáciou kríža a oltára tromi ťahmi kadidelnice, alebo urobí nad obetnými darmi kadidelnicou znak kríža. Vidíme, že v liturgii po Druhom vatikánskom koncile sa obnovil a zjednodušil obrad incenzácie, ktorá sa stala v dnešnej svätej omši dobrovoľnou, podľa uváženia celebranta.
Zodpovedá to triezvosti človeka technického veku a tiež praktickým dôvodom; v príliš malých priestoroch sa častou, predtým predpísanou incenzáciou, presbytérium tak zatemnilo, že nebolo možné dobre sledovať liturgické úkony. Vo vzácnych pamätných chrámoch sa incenzáciou znehodnocovali fresky a obrazy. Rovnako však pozorujeme, že niekedy sa dištancujeme od kadidla v mene jednoduchosti, avšak veľakrát je to aj z pohodlnosti celebrujúceho. Argumentácia „za“ používanie kadidla sa zakladá na biblických údajoch, ukazuje sa aj ekumenický aspekt (východné liturgie), niekedy sa autori odvolávajú aj na terapeutický význam kadidla. Liturgické činnosti vyjadrujú radosť pred Pánom, sú činnosťami slobodných ľudí, oživených láskou Ducha Svätého. Kadidlo je jedným z elementov radosti, vytvára sviatočnú atmosféru, prenáša prítomných do sveta inej ako každodennej skutočnosti, avšak pravdivej, ako je tá, ktorá je každodenne zakusovaná.