Autor: Mons. František Rábek | biskup a ordinár OS a OZ SR
Zdroj: © Katolícke noviny, č. 46/2021 | katolícky týždenník na Slovensku
Datum napsání:
21.11.2021
Zverme našu spoločnosť do rúk láskavého Kráľa
Ježiš Kristus je prorok, kňaz a kráľ. Kráľovský úrad nám dáva nádej, že naše rodiny i celú spoločnosť a všetky jej problémy má v starostlivých rukách Kristus Kráľ, ktorý ako jediný svojou mocou môže zmeniť naše srdcia. Pri uvažovaní nad titulkom, ktorý redakcia Katolíckych novín dala tejto téme duchovnej obnovy, som sa zamyslel nad stavom našej spoločnosti, ktorú chceme zveriť do rúk láskavého Kráľa. Nechcem tu robiť detailnejšie analýzy života našej vlasti. V akom stave sa nachádzame z hľadiska náboženského, morálneho, z hľadiska medziľudských vzťahov, aká je úroveň manželstiev a rodín, ako vyzerá výchova našej mladej generácie, aké sú ekonomické a sociálne podmienky našich ľudí, ako je to s kultúrou a politikou... Každý z nás o tom niečo vie a zrejme sa zhodneme v tom, že popri mnohom dobrom a krásnom je u nás aj veľa znepokojujúcich a aj priamo zlých javov.
Čo to znamená zveriť sa do rúk Kráľa
Čo si predstavujeme pod „zverením našej spoločnosti do rúk láskavého Kráľa“? Možno to, že na sviatok Krista Kráľa zveríme nejakou peknou modlitbou Ježišovi Kristovi našu vlasť, jej obyvateľov so všetkými problémami, s ktorými si nevieme rady, s nádejou, že on to nejako vyrieši. Iste, Kristus Kráľ má neobmedzené možnosti a mohol by zmeniť naše myšlienky, naše srdcia, naše rozhodnutia smerom k lepšiemu. Je správne mať takúto dôveru v neho, je správne zverovať do jeho milosrdnej lásky problémy, s ktorými si nevieme rady. Pokiaľ by sme však zostali iba pri tomto, nebolo by to asi v poriadku.
Odkaz Božieho slova
Sväté písmo hovorí: „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky!“ (Hebr 13, 8). To znamená, že ako sa Ježiš prejavoval počas svojho pozemského života, taký je aj ako oslávený Kráľ v nebi. Pozrime sa teda na to, ako riešil spoločenské problémy svojej doby. Začína v nazaretskej synagóge oznámením, že ho Boží Duch poslal hlásať evanjelium chudobným, uzdraviť skrúšených srdcom, dať slepým zrak a uväzneným slobodu.
Jeho spoluobyvatelia na to reagovali s pobúrením, takže spomedzi nich odišiel a nemohol tam urobiť väčší zázrak okrem uzdravenia niekoľkých chorých. Ťažiskom jeho zachraňujúceho pôsobenia bolo oznamovanie Božieho kraľovania, ktorého reálnu prítomnosť dokazoval svojimi zázrakmi pre dobro ľudí. Avšak účinnosť tohto Božieho kraľovania v ľuďoch závisela od toho, či prijali s vierou Ježišove slová a v duchu pokánia ich uskutočňovali, alebo ich zobrali nahlucho, prípadne ich priamo odmietli.
V takých prípadoch mal láskavý Ježiš na adresu obyvateľov miest, v ktorých urobil najviac zázrakov, a nekajali sa, oznámenie ich nešťastnej budúcnosti: „Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida!“ (Mt 11, 21). Ježiš nezasahoval do politiky, rešpektoval spravodlivé zákony (ako napríklad o platení daní cisárovi), ale nedal sa manipulovať Herodesovými hrozbami a otvorene ho nazval „líškou“ (porov. Lk 13, 32).
Neurobil nijaký zázrak na zmenu Herodesa, keď stál zviazaný pred ním; mlčal a nepovedal mu ani slovo. Aj predavači v chráme boli súčasťou vtedajšej spoločnosti, dokonca náboženskej spoločnosti. Ježiš nepoužil svoju božskú moc na ich vnútornú zmenu, lež uplatnil korbáč, aby bránil priestor ticha na modlitbu. Miloval hlavné mesto svojho národa, pôsobil v ňom. No keď to všetko bolo bezvýsledné, bezmocne nad ním zaplakal a predpovedal mu strašnú skazu.
Kráľ sa podrobuje Otcovmu plánu spásy
Jeho priznanie sa k svojmu mesiášskemu poslaniu pred veľradou vzbudilo u týchto predstaviteľov národa nenávisť proti nemu. Ježiš v pokore prijíma ich rozhodnutie dať ho ukrižovať. Podrobuje sa Otcovmu plánu spásy, kladie svoj život za svoj národ i za všetkých ľudí. Prosí Otca o odpustenie pre tých, ktorí ho zabíjajú. Dáva ten najväčší dôkaz svojej pravdy a Božej zachraňujúcej lásky vo svojom zmŕtvychvstaní a posiela Ducha Svätého, ktorý sa prejavuje cez svedectvo apoštolov. Keď však väčšina národa a hlavne jeho predstavitelia neboli ochotní uveriť, ponecháva ich svojmu osudu. Na záchranu svojho národa robí ešte jeden zázrak, ktorým bolo obrátenie Šavla pred Damaskom. Cez tohto apoštola oslovoval Židov nielen v Palestíne, ale po celom vtedajšom svete. Svoju skúsenosť s ich nevierou vyjadril Pavol na ich adresu vo svojom rímskom väzení: „Dobre povedal Duch Svätý skrze proroka Izaiáša vašim otcom: ,Lebo otupelo srdce tohto ľudu... aby srdcom nechápali a neobrátili sa - aby som ich neuzdravil‘“ (Sk 28, 25-27).
Kráľ nám posiela svojich svedkov
Musíme predpokladať, že Ježiš Kristus aj ako víťazný Kráľ má tieto isté postoje voči nám ako jednotlivcom i ako voči spoločnosti, aké mal počas svojho pozemského pôsobenia. Na jednej strane je láskavý a robí všetko pre naše obrátenie. Na druhej strane rešpektuje naše slobodné rozhodnutie, žiaľ, aj rozhodnutie k neviere a k nerešpektovaniu Božích prikázaní. Svoju zachraňujúcu lásku voči nám prejavuje aj v tom, že nám posiela ľudí, ktorí sú jeho svedkami a služobníkmi i v našej dobe.
Nemáme vidieť takýto prejav jeho zachraňujúcej lásky voči nám aj v nedávnej návšteve Svätého Otca Františka na Slovensku? Zamysleli sme sa nad jeho slovami, vnímali sme Kristovu prítomnosť a starostlivú lásku v pápežových činoch a stretnutiach, najmä pri slávení Eucharistie? Celkom iste to bol prejav starostlivosti o nás zo strany Krista, láskavého Kráľa. Čo sa zmenilo v našej spoločnosti od tejto pápežovej návštevy? Na to si už musí odpovedať každý z nás. V tejto súvislosti mi prichádza na um záver podobenstva o boháčovi a Lazárovi.
Tam cez osobu Abraháma Ježiš hovorí: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal“ (Lk 16, 31). Ak nepočúvame slová evanjelia, ak nepočúvame ani samého pápeža, ako nám môže pomôcť „láskavý Kráľ“? Možno vyznieva táto moja úvaha na danú tému dosť pesimisticky. Ale, nie je to tak? Ak si aj na základe týchto slov uvedomíme, že na našu záchranu je nevyhnutné úprimné obrátenie a pokánie, tak potom nás Kristus Kráľ môže zachrániť a naplno prejaví svoju životodarnú lásku na nás, tak na jednotlivcoch, ako i na celej našej spoločnosti.
Sviatok Krista Kráľa
Cirkevný rok sa v Katolíckej cirkvi končí slávnosťou Krista Kráľa. Sviatok Krista Kráľa zaviedol pápež Pius XI. a stanovil preň poslednú októbrovú nedeľu. Prvýkrát sa Nedeľa Krista Kráľa slávila na konci Svätého roku 1925 ako svedectvo lásky Cirkvi voči svojmu božskému Ženíchovi - preto bola spojená s modlitbami a poklonami, ktoré mali vzbudzovať v srdciach veriacich túžby a predsavzatia naprávať svoj život, aby Krista lepšie prijímali za svojho Pána a Kráľa. A modlitba zasvätenia ľudstva Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu pred vystavenou Oltárnou sviatosťou od začiatku bola a je obdarená úplnými odpustkami.
Liturgickou reformou po Druhom vatikánskom koncile bol sviatok povýšený na slávnosť - najvyšší stupeň slávenia - a veľmi vhodne bol preložený na poslednú, 34. cezročnú nedeľu v liturgickom roku. Veď takto lepšie vystihuje vôľu večného Otca „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1, 10), a kresťanom každoročne priamo pripomína, že Kristus je „Alfa a Omega, Počiatok i Koniec“ (Zjv 21, 6).
Liturgický rok sa začína Adventom - prípravou na slávnosť Narodenia Pána - a končí sa oslavou Krista Kráľa, na ktorého sa Otec rozhodol všetko zamerať a v ňom zjednotiť. V kresťanskej ikonografii je Kristus Kráľ zväčša zobrazovaný so žezlom v ruke, väčšinou v podobe kríža. Nielen kríž, ale už samotné slovo žezlo vyjadruje službu. Grécky výraz skeptron pochádza totiž zo slovesa skeptesthai, čiže podopierať, pomáhať. Kristus Kráľ nevlastní žezlo pyšnej moci, ktorým druhých zráža a ponižuje, ale žezlo služby, ktorým druhých podopiera a dvíha. Druhý význam termínu skeptron je palica pútnika alebo pastiera. Kristus Kráľ nesedí pohodlne na tróne, ale ako obetavý pastier predpovedaný prorokom Ezechielom hľadá svoje stratené ovce, zranené obväzuje, slabé posilňuje. Ježiš ako pútnik ustavične kráča k tým, ktorí ho potrebujú.
Zasvätenie ľudského pokolenia Božskému Srdcu predpísané na sviatok Krista Kráľa
K: Ježišu, Vykupiteľ ľudského pokolenia, zhliadni na nás, pokorne kľačiacich pred tvojím oltárom:
Ľ: Tvoji sme a tvoji chceme zostať.
K: Aby sme sa mohli s tebou ešte vrúcnejšie spojiť,
Ľ: každý z nás sa dnes dobrovoľne zasväcuje tvojmu najsvätejšiemu Srdcu.
K: Mnohí ľudia ťa doteraz nepoznali, mnohí pohrdli tvojimi prikázaniami a odmietli ťa.
Ľ: Zmiluj sa nad nimi, dobrotivý Ježišu, a všetkých strhni k tvojmu svätému Srdcu.
K: Pane, buď kráľom nielen svojim verným, ktorí ťa nikdy neopustili, ale aj márnotratným synom a dcéram;
Ľ: daj, aby sa čím skôr vrátili do otcovského domu a nezahynuli hladom a biedou.
K: Pane, buď kráľom i tým, ktorých od teba odlúčili mylné názory a rozkolníctvo;
Ľ: priveď ich naspäť do prístavu pravdy a k jednote viery, aby bolo jedno stádo a jeden pastier.
K: Daruj svojej Cirkvi slobodu a bezpečnosť, všetkým národom poriadok a pokoj; nech zo všetkých končín zeme zaznieva jeden hlas:
Ľ: Sláva Božskému Srdcu, ktoré nám prinieslo spásu; jemu česť a chvála naveky.
V: Amen.
Zdroj: Modlitebník pre verejné pobožnosti, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2001
Ježiš Kristus je prorok, kňaz a kráľ. Kráľovský úrad nám dáva nádej, že naše rodiny i celú spoločnosť a všetky jej problémy má v starostlivých rukách Kristus Kráľ, ktorý ako jediný svojou mocou môže zmeniť naše srdcia. Pri uvažovaní nad titulkom, ktorý redakcia Katolíckych novín dala tejto téme duchovnej obnovy, som sa zamyslel nad stavom našej spoločnosti, ktorú chceme zveriť do rúk láskavého Kráľa. Nechcem tu robiť detailnejšie analýzy života našej vlasti. V akom stave sa nachádzame z hľadiska náboženského, morálneho, z hľadiska medziľudských vzťahov, aká je úroveň manželstiev a rodín, ako vyzerá výchova našej mladej generácie, aké sú ekonomické a sociálne podmienky našich ľudí, ako je to s kultúrou a politikou... Každý z nás o tom niečo vie a zrejme sa zhodneme v tom, že popri mnohom dobrom a krásnom je u nás aj veľa znepokojujúcich a aj priamo zlých javov.
Čo to znamená zveriť sa do rúk Kráľa
Čo si predstavujeme pod „zverením našej spoločnosti do rúk láskavého Kráľa“? Možno to, že na sviatok Krista Kráľa zveríme nejakou peknou modlitbou Ježišovi Kristovi našu vlasť, jej obyvateľov so všetkými problémami, s ktorými si nevieme rady, s nádejou, že on to nejako vyrieši. Iste, Kristus Kráľ má neobmedzené možnosti a mohol by zmeniť naše myšlienky, naše srdcia, naše rozhodnutia smerom k lepšiemu. Je správne mať takúto dôveru v neho, je správne zverovať do jeho milosrdnej lásky problémy, s ktorými si nevieme rady. Pokiaľ by sme však zostali iba pri tomto, nebolo by to asi v poriadku.
Odkaz Božieho slova
Sväté písmo hovorí: „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky!“ (Hebr 13, 8). To znamená, že ako sa Ježiš prejavoval počas svojho pozemského života, taký je aj ako oslávený Kráľ v nebi. Pozrime sa teda na to, ako riešil spoločenské problémy svojej doby. Začína v nazaretskej synagóge oznámením, že ho Boží Duch poslal hlásať evanjelium chudobným, uzdraviť skrúšených srdcom, dať slepým zrak a uväzneným slobodu.
Jeho spoluobyvatelia na to reagovali s pobúrením, takže spomedzi nich odišiel a nemohol tam urobiť väčší zázrak okrem uzdravenia niekoľkých chorých. Ťažiskom jeho zachraňujúceho pôsobenia bolo oznamovanie Božieho kraľovania, ktorého reálnu prítomnosť dokazoval svojimi zázrakmi pre dobro ľudí. Avšak účinnosť tohto Božieho kraľovania v ľuďoch závisela od toho, či prijali s vierou Ježišove slová a v duchu pokánia ich uskutočňovali, alebo ich zobrali nahlucho, prípadne ich priamo odmietli.
V takých prípadoch mal láskavý Ježiš na adresu obyvateľov miest, v ktorých urobil najviac zázrakov, a nekajali sa, oznámenie ich nešťastnej budúcnosti: „Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida!“ (Mt 11, 21). Ježiš nezasahoval do politiky, rešpektoval spravodlivé zákony (ako napríklad o platení daní cisárovi), ale nedal sa manipulovať Herodesovými hrozbami a otvorene ho nazval „líškou“ (porov. Lk 13, 32).
Neurobil nijaký zázrak na zmenu Herodesa, keď stál zviazaný pred ním; mlčal a nepovedal mu ani slovo. Aj predavači v chráme boli súčasťou vtedajšej spoločnosti, dokonca náboženskej spoločnosti. Ježiš nepoužil svoju božskú moc na ich vnútornú zmenu, lež uplatnil korbáč, aby bránil priestor ticha na modlitbu. Miloval hlavné mesto svojho národa, pôsobil v ňom. No keď to všetko bolo bezvýsledné, bezmocne nad ním zaplakal a predpovedal mu strašnú skazu.
Kráľ sa podrobuje Otcovmu plánu spásy
Jeho priznanie sa k svojmu mesiášskemu poslaniu pred veľradou vzbudilo u týchto predstaviteľov národa nenávisť proti nemu. Ježiš v pokore prijíma ich rozhodnutie dať ho ukrižovať. Podrobuje sa Otcovmu plánu spásy, kladie svoj život za svoj národ i za všetkých ľudí. Prosí Otca o odpustenie pre tých, ktorí ho zabíjajú. Dáva ten najväčší dôkaz svojej pravdy a Božej zachraňujúcej lásky vo svojom zmŕtvychvstaní a posiela Ducha Svätého, ktorý sa prejavuje cez svedectvo apoštolov. Keď však väčšina národa a hlavne jeho predstavitelia neboli ochotní uveriť, ponecháva ich svojmu osudu. Na záchranu svojho národa robí ešte jeden zázrak, ktorým bolo obrátenie Šavla pred Damaskom. Cez tohto apoštola oslovoval Židov nielen v Palestíne, ale po celom vtedajšom svete. Svoju skúsenosť s ich nevierou vyjadril Pavol na ich adresu vo svojom rímskom väzení: „Dobre povedal Duch Svätý skrze proroka Izaiáša vašim otcom: ,Lebo otupelo srdce tohto ľudu... aby srdcom nechápali a neobrátili sa - aby som ich neuzdravil‘“ (Sk 28, 25-27).
Kráľ nám posiela svojich svedkov
Musíme predpokladať, že Ježiš Kristus aj ako víťazný Kráľ má tieto isté postoje voči nám ako jednotlivcom i ako voči spoločnosti, aké mal počas svojho pozemského pôsobenia. Na jednej strane je láskavý a robí všetko pre naše obrátenie. Na druhej strane rešpektuje naše slobodné rozhodnutie, žiaľ, aj rozhodnutie k neviere a k nerešpektovaniu Božích prikázaní. Svoju zachraňujúcu lásku voči nám prejavuje aj v tom, že nám posiela ľudí, ktorí sú jeho svedkami a služobníkmi i v našej dobe.
Nemáme vidieť takýto prejav jeho zachraňujúcej lásky voči nám aj v nedávnej návšteve Svätého Otca Františka na Slovensku? Zamysleli sme sa nad jeho slovami, vnímali sme Kristovu prítomnosť a starostlivú lásku v pápežových činoch a stretnutiach, najmä pri slávení Eucharistie? Celkom iste to bol prejav starostlivosti o nás zo strany Krista, láskavého Kráľa. Čo sa zmenilo v našej spoločnosti od tejto pápežovej návštevy? Na to si už musí odpovedať každý z nás. V tejto súvislosti mi prichádza na um záver podobenstva o boháčovi a Lazárovi.
Tam cez osobu Abraháma Ježiš hovorí: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal“ (Lk 16, 31). Ak nepočúvame slová evanjelia, ak nepočúvame ani samého pápeža, ako nám môže pomôcť „láskavý Kráľ“? Možno vyznieva táto moja úvaha na danú tému dosť pesimisticky. Ale, nie je to tak? Ak si aj na základe týchto slov uvedomíme, že na našu záchranu je nevyhnutné úprimné obrátenie a pokánie, tak potom nás Kristus Kráľ môže zachrániť a naplno prejaví svoju životodarnú lásku na nás, tak na jednotlivcoch, ako i na celej našej spoločnosti.
Sviatok Krista Kráľa
Cirkevný rok sa v Katolíckej cirkvi končí slávnosťou Krista Kráľa. Sviatok Krista Kráľa zaviedol pápež Pius XI. a stanovil preň poslednú októbrovú nedeľu. Prvýkrát sa Nedeľa Krista Kráľa slávila na konci Svätého roku 1925 ako svedectvo lásky Cirkvi voči svojmu božskému Ženíchovi - preto bola spojená s modlitbami a poklonami, ktoré mali vzbudzovať v srdciach veriacich túžby a predsavzatia naprávať svoj život, aby Krista lepšie prijímali za svojho Pána a Kráľa. A modlitba zasvätenia ľudstva Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu pred vystavenou Oltárnou sviatosťou od začiatku bola a je obdarená úplnými odpustkami.
Liturgickou reformou po Druhom vatikánskom koncile bol sviatok povýšený na slávnosť - najvyšší stupeň slávenia - a veľmi vhodne bol preložený na poslednú, 34. cezročnú nedeľu v liturgickom roku. Veď takto lepšie vystihuje vôľu večného Otca „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1, 10), a kresťanom každoročne priamo pripomína, že Kristus je „Alfa a Omega, Počiatok i Koniec“ (Zjv 21, 6).
Liturgický rok sa začína Adventom - prípravou na slávnosť Narodenia Pána - a končí sa oslavou Krista Kráľa, na ktorého sa Otec rozhodol všetko zamerať a v ňom zjednotiť. V kresťanskej ikonografii je Kristus Kráľ zväčša zobrazovaný so žezlom v ruke, väčšinou v podobe kríža. Nielen kríž, ale už samotné slovo žezlo vyjadruje službu. Grécky výraz skeptron pochádza totiž zo slovesa skeptesthai, čiže podopierať, pomáhať. Kristus Kráľ nevlastní žezlo pyšnej moci, ktorým druhých zráža a ponižuje, ale žezlo služby, ktorým druhých podopiera a dvíha. Druhý význam termínu skeptron je palica pútnika alebo pastiera. Kristus Kráľ nesedí pohodlne na tróne, ale ako obetavý pastier predpovedaný prorokom Ezechielom hľadá svoje stratené ovce, zranené obväzuje, slabé posilňuje. Ježiš ako pútnik ustavične kráča k tým, ktorí ho potrebujú.
Zasvätenie ľudského pokolenia Božskému Srdcu predpísané na sviatok Krista Kráľa
K: Ježišu, Vykupiteľ ľudského pokolenia, zhliadni na nás, pokorne kľačiacich pred tvojím oltárom:
Ľ: Tvoji sme a tvoji chceme zostať.
K: Aby sme sa mohli s tebou ešte vrúcnejšie spojiť,
Ľ: každý z nás sa dnes dobrovoľne zasväcuje tvojmu najsvätejšiemu Srdcu.
K: Mnohí ľudia ťa doteraz nepoznali, mnohí pohrdli tvojimi prikázaniami a odmietli ťa.
Ľ: Zmiluj sa nad nimi, dobrotivý Ježišu, a všetkých strhni k tvojmu svätému Srdcu.
K: Pane, buď kráľom nielen svojim verným, ktorí ťa nikdy neopustili, ale aj márnotratným synom a dcéram;
Ľ: daj, aby sa čím skôr vrátili do otcovského domu a nezahynuli hladom a biedou.
K: Pane, buď kráľom i tým, ktorých od teba odlúčili mylné názory a rozkolníctvo;
Ľ: priveď ich naspäť do prístavu pravdy a k jednote viery, aby bolo jedno stádo a jeden pastier.
K: Daruj svojej Cirkvi slobodu a bezpečnosť, všetkým národom poriadok a pokoj; nech zo všetkých končín zeme zaznieva jeden hlas:
Ľ: Sláva Božskému Srdcu, ktoré nám prinieslo spásu; jemu česť a chvála naveky.
V: Amen.
Zdroj: Modlitebník pre verejné pobožnosti, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2001
