Hnev je darom od Boha ... ▪ Šebastián Moric

No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: „Hlupák," pôjde pred veľradu. A kto mu povie: „Ty bohapustý blázon," pôjde do pekelného ohňa › Mt 5, 22.

V dnešnom svete sa hnev často prezentuje ako niečo potrebné. Prevláda názor, že bez neho sa v kritických situáciách nezaobídeme a kto ho nevyužíva, nikdy nedosiahne svoj cieľ. Veď človek, ktorý vzplanie hnevom, väčšinou dosiahne svoje, lebo tí slabší mu ustúpia. Z tohto pohľadu, by sme ho mohli vnímať ako niečo pozitívne. K tomuto názoru sa ešte pridáva jeden populárny fakt, že hnev je vynikajúci ventil nahromadenej zlosti. Aký je potom na hnev správny názor? Prečo patrí do zoznamu hlavných hriechov? Hnev v skutočnosti je darom od Boha, pokiaľ nás nevedie k zlým cieľom. Pomáha nám k obrane seba samého alebo blížneho v nebezpečenstve. Taktiež môže byť adekvátnou reakciou na krutosť, nespravodlivosť. Súčasne aj zvyšuje našu horlivosť, oddanosť pre dobré veci. Bez daru hnevu by sme sa stali v duchovnom živote apatickými a pasívnymi.

Avšak v Jakubovom liste čítame: „Každý človek má byť rýchly, keď treba počúvať, ale pomalý do rečí a pomalý do hnevu, lebo človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom.“ (Jak 1, 19-20) Božie slovo nám teda zjavuje aj obrátenú tvár hnevu. Paradoxom je skutočnosť, že práve túto stránku hnevu, ktorá slúži vyložene proti blížnemu, využívame najčastejšie. To je dôvod, prečo je hnev v zozname siedmich hlavných hriechov. Správne s ním zaobchádzať nie je pre nikoho z nás jednoduché. Uvedomoval si to už pred mnohými stáročiami aj Aristoteles, keď napísal: „Hnevať sa môže každý - nie je na tom nič ťažké. No hnevať sa správne, v správnej miere, v správnu dobu, pre správny dôvod a správnym spôsobom - to vôbec nie je ľahké.“

Súčasná psychológia definuje hnev ako emočný stav, ktorý má rozličnú intenzitu, od podráždenia až po zúrivosť. Tieto stupne hnevu predstavujú aktívny hnev, no v živote človeka existuje i pasívny hnev. Prejavuje sa stíšením, nevrlosťou alebo nevšímavosťou. Zároveň sa psychológovia zhodujú na tvrdení, že používať hnev ako ventil zlosti, vedie k určitej závislosti a k neustálej podráždenosti. Z týchto zistení vidíme, že hnev má väčšinou negatívny a zhubný dopad na osobné, ale i sociálne vzťahy. Veď žiť s človekom, ktorý sa nevie ovládať, je veľmi komplikované. Preto neraz berieme spravodlivosť a riešenie do vlastných rúk, čím môžeme danú situáciu ešte viac skomplikovať. Lebo hnev, podobne ako ostatné hriechy, sa postupne obráti proti jeho autorovi. Starorímsky filozof Seneca opisuje hnev ako „kyselinu, ktorá môže viac poškodiť nádobu, v ktorej ju uskladňujeme, ako miesta, na ktoré je vyliata.“

Pozrime sa na hnev teraz z pohľadu našej viery. Thomas Merton, trapistický mních, vysvetľuje, prečo sa vlastne hneváme na druhých ľudí: „Nie sme uzmierení s ostanými ľuďmi, pretože nie sme zmierení sami so sebou. A sami so sebou nie sme zmierení kvôli tomu, že nie sme uzmierení s Bohom.“ Teda príčinou nášho hnevu je nedostatok vnútorného pokoja, inými slovami povedané, v našom srdci ešte stále nevládne Ježiš Kristus. Rovnako i otcovia púšte tvrdia, že hnev je v človekovi. Jeden brat sa neustále hneval na niekoho alebo na niečo. Preto sa rozhodol ísť na púšť, do samoty. Avšak i tu, v samote, bol plný hnevu. Neraz mu k tomu stačilo pár kvapiek rozliatej vody z pohára. Takto sa sám presvedčil, že musí zmeniť svoje vnútro a nie skutočnosti okolo seba.

Často sa vulkán hnevu otvorí aj pri nevľúdnom pohľade, či nepríjemnom slove, ktoré sa nás bytostne dotýka. I to poukazuje na naše nezdravé vnútro, túžiace po Kristovom dotyku. Taktiež aj hysterické napomínanie neprináša požadovaný účinok. Otec Makarios k tomu dodáva: „Ak sa rozhneváš, keď chceš napomenúť svojho spolubrata, uspokojuješ tým oveľa viac svoju vášeň ako skutočnú lásku. Nesmieme predsa zahubiť seba, ak chceme zachrániť druhého.“ Vtedy sa podobáme mohutnému stromu, ktorý je však zvnútra zhnitý a stačí slabý vietor, aby nás zlomil. Z týchto slov je zrejmé, že naším jediným víťazstvom nad hnevom je návrat k Bohu, prameňu pokoja.

Dokladá to i svätý Pavol v Liste Rimanom: „Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé; usilujte sa robiť dobre pred všetkými ľuďmi. Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi. Nepomstite sa sami, milovaní, ale ponechajte miesto hnevu Bohu, veď je napísané: Mne patrí pomsta, ja sa odplatím. Ale keď bude tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho, keď je smädný, daj mu piť, lebo tým, že to urobíš, žeravé uhlie mu nahrnieš na hlavu.“ (Rim 12, 17-20) Apoštol Pavol nám tu doporučuje, aby sme sa čo najviac snažili žiť s druhými ľuďmi v láske i v pokoji. Je to logické. Veď väčšinou, keď riešime problémy s hnevom, sa špirála zla len stupňuje a zväčšuje. No pri tejto rade sa svätý Pavol nezastavuje, ale pokračuje prevratnou myšlienkou - keďže pri každom hneve vznikajú prudké emócie, nepotlačuj ich a daj ich najavo, ale neočakávaným, úplne iným spôsobom.

Buď k terču tvojho hnevu dobrý, urobíš tým krok dopredu. Bude to elegantný a kultivovaný krok, ktorý druhého zaskočí a vyvedie z konceptu. Okrem toho, je to spôsob, ako prerušiť cyklus agresie a násilia. Takto vlastne koná samotný Boh. Všimnime si, že keď sa proti Nemu previníme, Jeho prvá reakcia nie je hnev, ale odpustenie. Trpezlivo čaká na naše pokánie a neprestáva nás milovať. Lebo On je Boh milostivý a láskavý, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný, (Ex 34, 6) Počas celých dejín ľudstva sa filozofovia nedokázali zhodnúť na hypotéze, či hnev môže byť aj dobrý, prípadne spravodlivý. Stoici boli toho názoru, že hnev je vždy zlý a nie je v ňom nič pozitívne. No stúpenci Aristotela sa prikláňali k tvrdeniu, že hnev má v sebe i spravodlivú stránku. Keďže kresťanstvo je ovplyvnené aj filozofiou Aristotela, osvojili sme si v pohľade na hnev jeho názor.

Svätý Tomáš Akvinský píše: „Ak je hnev podriadený rozumu, do istej miery ho znepokojuje a môže mu pomôcť pri konaní dobra.“ Toto tvrdenie má však v sebe aj určité riziko. Lebo pre nás krehkých, hriešnych ľudí, sa môže spravodlivý hnev veľmi ľahko zvrtnúť na túžbu po odplate. Čím dlhšie ho v sebe nosíme a živíme, tým rýchlejšie sa obráti proti nám a prinesie so sebou trpké plody utrpenia. Preto jednou z dôležitých úloh v duchovnom živote je aj umenie naučiť sa správne zaobchádzať s hnevom. Svätý Pavol v Liste Efezanom píše: „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom...“ (Ef 4, 26). Je to veľmi cenná rada, lebo ak dovolíme hnevu, aby v našom vnútri dlhšie pôsobil, automaticky sa tým otvárame pôsobeniu zlého ducha. Z tohto dôvodu je lepšie nebrať spravodlivosť do vlastných rúk, čiže neživiť v sebe hnev, ale nechať to na Boha, ktorý najlepšie pozná celú pravdu a spravodlivosť.

Duchovným liekom na hnev je mlčanie. Náš hnev sa totiž väčšinou vyjadruje slovami, ktoré vzápätí neraz ľutujeme. Ak teda mávame s hnevom časté problémy, skúsme si denne vytvoriť priestor mlčania a ticha v spoločenstve s Bohom. V ňom sa nás bude nebeský Otec jemne dotýkať a učiť mlčaniu i pokoju. Týmto spôsobom sa aj v našom rozbúrenom vnútri postupne začne kreovať obraz Ježiša Krista, ktorému keď zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo. (1 Pt 2, 23).