Sväté prijímanie nás robí jedným telom ▪ Raniero Cantalamessa

Spojený s Kristom a jeho Cirkvou.

„Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 16-17). Slovo „telo“ sa v týchto dvoch veršoch objavuje síce dvakrát, no vždy s iným významom. Prvý raz „telo“ označuje reálne telo Krista, narodeného z Márie, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Druhý raz „telo“ označuje mystické telo, Cirkev. Už sa asi ani nedalo jasnejšie povedať, že prijímanie Eucharistie vždy utvára spoločenstvo medzi nami a Bohom, ako aj medzi nami a našimi bratmi a sestrami; že má takpovediac vertikálny aj horizontálny rozmer. Začnime tým prvým.

 Spoločenstvo s Kristom

Istý ateistický filozof raz povedal: „Človek je tým, čo je.“ Tým chcel povedať, že niet kvalitatívneho rozdielu medzi hmotou a duchom, ale všetko možno zredukovať na organické a materiálne komponenty. Tento ateista však zároveň nevedomky vyslovil tú najlepšiu formuláciu jedného kresťanského tajomstva. Vďaka Eucharistii je kresťan naozaj tým, čo je! Ako kedysi dávno napísal svätý Lev Veľký: „Naša účasť na Kristovom tele a na jeho krvi nesmeruje k ničomu inému, než aby sme sa stali tým, čo požívame.“

V Eucharistii tak nedochádza len k vytvoreniu spoločenstva medzi nami a Kristom, ale aj k asimilácii; prijímanie nie je len spojením dvoch tiel, dvoch myslí, dvoch vôlí, ale je asimiláciou do jedného tela, jednej mysle a vôle Krista. „Kto sa spája s Pánom, je s ním jeden Duch“ (1 Kor 6, 17). To o sýtení - o jedení a pití - nie je len analógiou eucharistického prijímania. Rád by som zdôraznil ešte inú analógiu, ktorá nám môže pomôcť pochopiť povahu eucharistického prijímania ako spoločenstva medzi ľuďmi, ktorí sa poznajú a chcú vytvárať spoločenstvo. 

Budú dvaja v jednom tele

List Efezanom hovorí, že manželstvo je symbolom zväzku Krista a Cirkvi: „Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele“ (5, 31-32). Eucharistia - ak môžem použiť tento odvážny, ale pravdivý obraz - je konzumáciou manželstva medzi Kristom a Cirkvou. Podľa svätého Pavla bezprostredným dôsledkom manželstva je to, že telo (to jest celá osoba) manžela patrí jeho žene a naopak, telo manželky patrí jej manželovi (pozri 1 Kor 7, 4). To znamená, že neporušiteľné a životodarné telo vteleného Slova sa stáva „mojím“, no i to, že moje telo, moje človečenstvo sa stáva Kristovým, je ním privlastnené. V Eucharistii prijímame Kristovo telo a krv, ale aj Kristus „prijíma“ naše telo a krv.

Naše človečenstvo sa stáva Kristovým človečenstvom

Skúsme pochopiť, aké má toto všetko dôsledky. Ježiš počas svojho pozemského života nemohol zažiť všemožné ľudské skúsenosti. Napríklad bol mužom, nie ženou; nezakúsil teda to, čo zakusuje polovica ľudstva. Nebol ženatý; nezakúsil, aké je to byť spojený na celý život s iným stvorením, aké je to mať deti alebo, čo je horšie, stratiť ich. Zomrel mladý; nepoznal starobu. No teraz vďaka Eucharistii všetky tieto skúsenosti má. V našom živote nie je nič, čo by nepatrilo Kristovi. To, čo Kristus nemohol zažiť „podľa tela“, žije a „zakúša“ teraz „podľa Ducha“ vďaka manželskému splynutiu svätej omše.

Aký nevyčerpateľný prameň úžasu a útechy nám prináša myšlienka, že naše človečenstvo sa stáva Kristovým! No aká z toho plynie pre nás aj zodpovednosť! Ak sa moje oči stali očami Krista a moje ústa Kristovými ústami, mám potom pádny dôvod na to, aby môj pohľad nespočinul na oplzlých obrazoch, aby môj jazyk neškodil mojim blížnym, aby moje telo neslúžilo ako nástroj hriechu. „Vari neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi? Môžem teda vziať Kristove údy a urobiť ich údmi neviestky?“ (1 Kor 6, 15) píše svätý Pavol. A predsa to ešte nie je všetko; to najkrajšie ešte chýba. Telo nevesty patrí ženíchovi; to je pravda, no telo ženícha zasa patrí neveste. Od dávania musí človek okamžite prejsť k prijímaniu. A čo musí prijímať? Nič iné ako Kristovu svätosť! Kedy sa má v živote veriaceho udiať tá „úžasná výmena“ (admirabile commercium), o ktorej hovorí liturgia, ak nenastane v okamihu svätého prijímania?

Pri ňom máme príležitosť dať Ježišovi svoje špinavé handry a prijať od neho „plášť spravodlivosti“ (Iz 61, 10). A skutočne je napísané, že „vy ste z neho v Kristovi Ježišovi, ktorý sa pre nás stal múdrosťou od Boha i spravodlivosťou, posvätením a vykúpením“ (pozri 1 Kor 1, 30). Potrebujeme pamätať len na jednu vec: my patríme Kristovi podľa práva; on patrí nám na základe milosti! Tento objav má potenciál - môže dať krídla nášmu duchovnému životu. Toto je odvážna črta viery a my by sme mali prosiť Boha, aby nám nedovolil zomrieť pred tým, než dosiahneme tento cieľ.

Spoločenstvo medzi nami

Od týchto závratných výšin sa teraz vráťme na zem a prejdime k druhému rozmeru eucharistického prijímania: k spoločenstvu s telom Krista, ktorým je Cirkev. Pripomeňme si slová Apoštola: „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 17). Svätý Augustín vidí analógiu v spôsobe, akým sa formujú dve Kristove telá: eucharistické a cirkevné. V prípade Eucharistie máme najskôr pšenicu rozptýlenú po kopcoch, ktorá sa potom vymláti, zomelie, zmieša s vodou a pečie na ohni, a tak sa stáva chlebom, ktorý sa dostáva na oltár. V prípade Cirkvi máme množstvo ľudí, ktorí, spojení evanjeliovým kázaním, zomletí pôstom a pokáním, uhnetení vo vode krstu a upečení v ohni Ducha utvárajú telo, ktorým je Cirkev.

V tomto smere nám vychádza v ústrety Kristovo slovo: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar“ (Mt 5, 23-4). Svätý Augustín ľuďom hovorieval, že ak človek ide na prijímanie, ale urazil svojho brata, nezmieril sa s ním a prechováva voči nemu hnev, pripomína človeka, ktorý vidí prichádzať priateľa, ktorého nevidel celé roky. Beží k nemu, aby sa s ním stretol, a vstáva pritom na špičky, aby ho pobozkal na čelo. No pritom, ako to robí, nevšíma si, že mu čižmami so železnými hrotmi stúpa po nohách. Naši bratia a sestry sú Ježišovými nohami, ktoré ešte stále chodia po tejto zemi.

Spoločenstvo s chudobnými

Toto obzvlášť platí o ľuďoch chudobných, sužovaných, odsunutých na okraj spoločnosti. Ten, ktorý o chlebe povedal: „Toto je moje telo,“ povedal to aj o chudobných. Povedal to vtedy, keď - hovoriac o tom, čo sa vykonalo pre hladných, smädných a nahých - slávnostne vyhlásil: „Mne ste to urobili!“ To je to isté, akoby povedal: „To ja som ten hladný, ja som bol ten smädný, ten cudzinec, ten chorý, ten väzeň“ (pozri Mt 25, 31-46). Presne si pamätám na chvíľu, keď táto pravda explodovala v mojom vnútri. Bol som vtedy na misiách v jednej veľmi chudobnej krajine. Ako som sa tak prechádzal ulicami hlavného mesta, všade som videl deti odeté do niekoľkých špinavých handier bežiace za smetiarskymi autami, v ktorých hľadali niečo na jedenie. V istom okamihu som vnímal, akoby mi Ježiš hovoril: „Dobre sa pozri; toto je moje telo!“ Vzalo mi to dych.

Nik z nás nie je v takej situácii, žeby počas týždňa nemohol vykonať jedno z tých gest, o ktorých Ježiš povedal: „Mne ste to urobili.“ Podeliť sa neznamená len „niečo dať“. Znamená to aj niekoho navštíviť: väzňa, chorého, staršieho človeka, ktorý je sám. Nie je to len o darovaní peňazí, ale aj o darovaní času. Chudobní a trpiaci nepotrebujú solidaritu a lásku o nič menej ako chlieb a oblečenie. Ježiš povedal: „Veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy“ (Mt 26, 11). Toto tiež platí aj v tom zmysle, že nie vždy môžeme prijímať Kristovo telo v Eucharistii, no v chudobných ho môžeme prijímať stále. Tu nie sú žiadne obmedzenia, treba len, aby sme to chceli. Chudobných máme nablízku stále. Zakončím malým príbehom, ktorý som kdesi čítal. Istý muž, ktorý uvidel podvyživené dievča, bosé a chvejúce sa zimou, takmer s hnevom zakričal na Boha: „Ó, Bože, prečo pre to dievčatko niečo neurobíš?“ A Boh mu odpovedal: „Samozrejme, že som pre to dievčatko niečo urobil: stvoril som teba!“