Zo všetkých otázok na svete si túto kladieme asi najčastejšie. Podniky si ju kladú , keď hodnotia stav svojich financií či kvalitu výrobku alebo služby, ktorú poskytujú. Učitelia si ju neustále kladú , aby zistili, či ich žiaci dostávajú dobré vzdelanie. Politici si ju kladú , lebo vedia, že ak nesplnia svoje sľuby, nebudú opätovne zvolení. A samozrejme, rodičia si kladú túto otázku, keď chcú čo najlepšie vychovávať svoje deti.
Ako je na tom Cirkev?
Prekvapilo by vás, že aj Cirkev si kladie takúto otázku? Je to vlastne otázka, ktorú nám kladie Boh . Otcovia 2. vatikánskeho koncilu učili, že Cirkev je „svätá a zároveň stále potrebuje očisťovanie “, a z tohto dôvodu „ ustavične kráča cestou pokánia a obnovy“ (O Cirkvi, 8). Preto vidíme, že Cirkev v rôznych dobách robí úpravy a zmeny podobne, ako to bolo na 2. vatikánskom koncile. Naše učenie a dogmy sa nikdy nemôžu zmeniť, ale spôsob, akým sa toto učenie predkladá, sa časom mení. Otázka „Ako na tom sme?“ stojí aj za zmenami vo svätej omši, ktoré prináša každé nové typické vydanie Rímskeho misála. Kým napríklad v anglicky hovoriacom svete zavedenie prekladu tretieho typického vydania tohto misála od Prvej adventnej nedele tohto roku spôsobí malú revolúciu, nás jeho vydanie ešte len čaká. A nebude pre nás znamenať nejaké veľké zmeny, lebo preklad do slovenčiny bol oveľa vernejší ako preklad do angličtiny. Ale ruku na srdce: Koľkí sme šomrali, keď sa zmenili postoje pri svätej omši? A je fakt, že mnohí ani nevieme, že misál, ktorý teraz používame na Slovensku, obsahuje viaceré eucharistické modlitby či prefácie, ktoré sme mnohí nikdy ešte nepočuli, lebo ani niektorí kňazi nie sú ochotní zmeniť stereotyp a urobiť liturgiu pestrejšou. Pritom v liturgii vždy platí, že keď sa aj navonok niečo mení, v hlbšom zmysle ostáva všetko rovnaké.
Prečo však robiť zmeny? Jednoduchá odpoveď znie, že keď si biskupi spolu so Svätým Otcom na II. vatikánskom koncile položili otázku: „Ako na tom sme?“, vnímali, že by sme mohli lepšie sláviť svätú omšu. A aj po koncile sa občas na spôsob slávenia liturgie pozrú a vidia, čo sa dá vylepšiť. Aj preto používame v slovenčine preklad druhého typického vydania Rímskeho misála a pracuje sa na preklade tretieho typického vydania, ktorý bude hotový za dva-tri roky. V našom druhom článku sa bližšie pozrieme na to, ako Cirkev prichádza k zmenám v slávení liturgie. Tu však chceme hovoriť o tom, ako sme dospeli k tej forme svätej omše, akú máme dnes. Chceme sa v krátkosti pozrieť na jej dlhé dejiny , aby sme zistili, ako rokmi rástla a rozvíjala sa. Takto môžeme pochopiť, že všetky zmeny v liturgii sú súčasťou širšieho obrazu.
Ako sa to všetko začalo
Ježiš pri Poslednej večeri povedal svojim nasledovníkom: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19). A práve toto robíme posledných dvetisíc rokov. Zhromaždili sme sa ako Boží ľud, počúvali sme Božie slovo, modlili sme sa jeden za druhého a mali sme účasť na chlebe a víne . Od samého začiatku sme verili, že chlieb a víno, na ktorých máme účasť, je bezpochyby Kristovým telom a krvou .V prvých desaťročiach po Turícach sa svätá omša zrejme slávila s menšou formálnosťou než dnes. Ľudia sa zhromaždili u niekoho doma, čítali úryvky z Písma, vyučoval sa Ježišov príbeh a pokrstení prijímali Kristovo telo a krv . Keď Cirkev rástla a rozšírila sa z Jeruzalema, slávenie Pánovej večere, ako sa najprv svätá omša nazývala, sa tiež rozšírilo. Cirkvi v rôznych mestách slávili Večeru rôzne. Keď tieto tradície rástli, skladali sa formálnejšie modlitby - niektoré v Ríme, niektoré v Antiochii, niektoré v Jeruzaleme a na iných miestach. Takto sa svätá omša rozvíjala počas stáročí. Hlavné prvky boli vždy rovnaké, ale modlitby sa odlišovali. Časom na rôznych miestach vznikli misály, aby každý v tej istej diecéze mal prístup k rovnakým modlitbám. Boli to však regionálne misály: Francúzi mali iné modlitby než Portugalčania, k atolíci v Miláne sa riadili inými smernicami než katolíci na Veľkej Morave . A Rím mal iný misál než Konštantínopol. Cirkvi z času na čas revidovali a upravovali svoje liturgie, takže texty a úkony svätej omše sa postupne vyvinuli do liturgického obradu, ktorý poznáme dnes.
Nová výzva
Potom prišla výzva protestantskej reformácie, ktorá otvorila nový súbor otázok. Je Ježiš naozaj prítomný pod spôsobom chleba a vína alebo je prítomný len symbolicky? Naozaj svätá omša sprítomňuje Ježišovu obetu na Kalvárii alebo nám len pomáha pripomenúť si tieto udalosti? Takéto otázky boli často predmetom vášnivých diskusií, ktoré spôsobili rozdelenie v cirkvách, ba aj vojny. Mnohí ľudia mali zmätok v tom, čomu Cirkev naozaj verí. Ako odpoveď na túto krízu sa biskupi zišli na Tridentskom koncile. Pochopili, že musia urobiť viac, ako len hovoriť o dogmách Cirkvi. Museli nájsť spôsob, ako zjednotiť veriacich, ktorí húfne odchádzali z Cirkvi. Požiadali pápeža Pia V., aby vydal jednotný misál, ktorý by sa používal v každom kostole na celom svete. Cirkev by tak mohla chváliť Pána jedným hlasom - a veriaci by všade počuli ohlasovanie tých istých právd. Pius V. vydal roku 1570 Missale Romanum (Rímsky misál) obsahujúci texty a rubriky, ktoré používali všetci katolíci rímskeho (latinského) obradu na celom svete. Aby pápež pomohol zachovať jednotu a solidaritu, vyhlásil, že eucharistická liturgia sa má sláviť len v latinčine.
Jeden hlas, veľa jazykov
Rímsky misál sa z času na čas počas ďalších 400 rokov upravoval. Pápež sa spolu so svojimi poradcami pýtal: „Ako na tom sme?“ a pozmenil, pridal alebo vynechal časti, aby presnejšie vyjadrovali, ako Cirkev cháp e Eucharistiu . Tieto úpravy boli vždy výsledkom túžby po úplnej vernosti tradícii, ktorú nám odovzdal Ježiš a jeho apoštoli. Najzásadnejšie zmeny sa zaviedli v roku 1969, keď pápež Pavol VI. vydal úplne revidované vydanie Rímskeho misála ako odpoveď na II. vatikánsky koncil. Asi najväčšia a najviditeľnejšia zmena spočívala v tom, že svätá omša sa mohla sláviť v jazyku ľudu, a nielen v latinčine. To znamenalo, že prvýkrát po stáročiach musela Cirkev preložiť jeden autorizovaný text - Rímsky misál - do stoviek rôznych jazykov. Revízia z roku 1969 a jej preklady sa pokladali za dobrý prvý krok, ale niečo im chýbalo a museli sa ešte dopracovať. V roku 1975 pápež Pavol VI. schválil nové vydanie Rímskeho misála, v poradí druhé . V slovenskom preklade ho používame od roku 1980. Pápež Ján Pavol II. pri slávení Veľkého jubilea roku 2000 požiadal o ďalšiu revíziu misála. Začali sa práce na novom, treťom vydaní, ktoré bolo schválené roku 2002. A aj keď obsahuje nové modlitby , neprináša nové myšlienky alebo učenie. Ne mení základné pravdy o tom, kým sme, ani o tom, čo znamená oslavovať Pána pri svätej omši.
Stála otázka
Od Poslednej večere sa veľa zmenilo, ale oveľa viac ostalo bez zmien. Či v slovenčine, maďarčine, nemčine alebo angličtine, či vo veľkolepej katedrále, vidieckom kostolíku, v predmestskej farnosti alebo na akademickej pôde, Boží ľud sa všade zhromažďuje, aby oslavoval Boha, počúval jeho slovo a prijímal jeho Syna. Pokým to budeme robiť - pokým budeme sláviť svätú omšu -, naši biskupi si budú klásť tú istú otázku: „Ako na tom sme?“