Autor: Peter Mášik
Zdroj: © Katolícke noviny, č. 4/2012 | katolícky týždenník na Slovensku
Datum napsání:
25.01.2012
Eucharistia, výhra, ktorú si nemožno nechať ujsť
Sviatosťou Eucharistie sa završuje uvádzanie do kresťanského Života. Tí, čo boli krstom povýšení do hodnosti kráľovského kňazstva a birmovaním hlbšie pripodobnení Kristovi, získavajú v Eucharistii spolu s celým spoločenstvom účasť na samej Pánovej obete. Eucharistia je prameň a vrchol osobného kresťanského života, ako aj života spoločenstva Cirkvi. Všetky ostatné sviatosti či všetky cirkevné služby a apoštolské úlohy sa viažu na Eucharistiu a sú jej podriadené. Svätá Eucharistia obsahuje totiž celý duchovný poklad Cirkvi, teda samého Krista, nášho veľkonočného Baránka. Slávením Eucharistie sa už spájame s nebeskou liturgiou a zúčastňujeme sa na nebeskom živote, kde Boh bude všetko vo všetkých. Eucharistia je teda súhrnom a vrcholom našej viery. Hovoríme, že svätá omša je nebo na zemi.
Rôzne mená z rôznych pohľadov
Bohatosť obsahu naznačuje aj veľká rozmanitosť termínov, ktorými kresťanská tradícia pomenovala túto sviatosť. Veriaci sú niekedy zneistení, lebo si neuvedomujú, že jednu a tú istú sviatosť označujeme viacerými názvami. Každé meno odráža určitý aspekt tejto sviatosti. Spomeňme aspoň tie najčastejšie používané. „Eucharistia“ je meno odvodené od slov, ktoré Pán Ježiš vyslovil pri Poslednej večeri, keď vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal slová premenenia. Konkrétne z gréckeho slova „vzdával vďaky“. Výraz Eucharistia by bolo treba doslovne preložiť ako vďakyvzdávanie. Pomenovanie „sväté prijímanie“ vyjadruje účinky tejto sviatosti v kresťanovi. Ide o preklad z latinského sancta communio, sväté spoločenstvo, spojenie, keďže v Eucharistii sa spájame so samotným Ježišom Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom tele a krvi, aby sme tvorili jedno telo.
„Najsvätejšia sviatosť“ sa volá preto, lebo je to sviatosť sviatostí, kráľovná medzi sviatosťami. „Oltárna sviatosť“ zase vyjadruje to, že eucharistické spôsoby sa uchovávajú vo svätostánku, ktorý sa stáva miestom prítomnosti Ježiša Krista a ktorý bol v minulosti na oltári, ale aj preto, lebo sa slávi a rodí na oltári. Dnes sú svätostánky väčšinou mimo hlavného oltára. „Najsvätejšia sviatosť Kristovho tela a krvi“ označuje, že sám Kristus prítomný na oltári pod spôsobmi chleba a vína sa premieňa na svoje najsvätejšie telo a krv. Názov „svätá obeta“ alebo „najsvätejšia obeta“ vyjadruje sprítomnenie jedinej obety Krista Spasiteľa a zahŕňa obetu Cirkvi. „Svätá omša“, či len „omša“, vzniklo z liturgických slov na konci slávenia Eucharistie - o poslaní veriacich (lat. Ite missa est), aby plnili Božiu vôľu vo svojom každodennom živote. Z latinského missa potom vzniklo slovenské omša. Na kresťanskom Východe sa najčastejšie používa pomenovanie „svätá a božská liturgia“.
Eucharistia je dar, nie majetek
Pán Ježiš ustanovil Eucharistiu v najposvätnejších chvíľach svojho pozemského života. Pripravoval sa na svoje úplné sebadarovanie pre záchranu duší a spásu ľudí. Chystal sa obetovať vlastný život, podstúpiť zradu, bolestné umučenie, smrť na kríži vo vedomí, že to je podľa Otcovej vôle jeho cesta k sláve zmŕtvychvstania a k jeho definitívnemu víťazstvu. Počas Poslednej večere toto svoje sebadarovanie už Ježiš uskutočnil sviatostne, keď ustanovil sviatosť, ktorá v sebe obsahuje celé tieto dejiny spásy akoby v skratke. Tento najvznešenejší dar, lebo Eucharistia je on sám, odovzdal apoštolom a prostredníctvom nich celému spoločenstvu Cirkvi. Jeho slová pri nanebovstúpení: A hľa, ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta (Mt 28, 20) treba rozumieť v prvom rade ako jeho prítomnosť eucharistickú. Eucharistia je, ako to dosvedčujú cirkevní otcovia, akoby pokračovaním a predĺžením vtelenia. Veď prostredníctvom nej sa vtelené Slovo spája tým najintímnejším spôsobom s jednotlivými ľuďmi, aby z nich vytváralo tajomnú jednotu na spôsob svojho tela.
Každé slávenie svätej omše je teda tým najväčším darom pre Cirkev. Cirkev Eucharistiu neprestajne prijíma ako stále nový a nevyčerpateľný poklad, nesmierne bohatstvo milosti a požehnania. Nie sme vlastníkmi liturgie, sme iba jej správcami. Nemôžeme ľubovoľne deformovať liturgické slávenie ani s ním manipulovať, lebo nie je naším majetkom, je nám ustavične darované. A na dar človek nemá právo, môže ho len s vďakou prijať, prípadne odmietnuť. Táto možnosť je obsiahnutá v samotnej povahe daru. Teda pri každom slávení svätej omše nebo zostupuje na zem. Treba však povedať, že posvätné dianie pri liturgickom slávení môžeme vnímať aj inak. Ako zem vystupujúcu do neba. Pri posvätnej liturgii sa totiž zhromaždenie pridáva k zástupom, ktoré sa klaňajú Ježišovi Kristovi v nebi. Pozemská liturgia nám vlastne umožňuje účasť na nebeskej liturgii. Už tu na zemi prekračujeme priestor a čas a vstupujeme do nebeského diania. Krátko pred premenením liturgické zhromaždenie spieva hymnus Svätý, svätý, svätý, ktorým sa pridáva Cirkev na zemi k Cirkvi v nebi.
Eucharistické zázraky
Pán nám dáva aj zázraky, ktoré majú za cieľ v rozličných obdobiach oživiť, posilniť a zvrúcniť vieru a lásku k osobnej, pravej a skutočnej prítomnosti nášho Pána pod spôsobmi chleba a vína v Najsvätejšej sviatosti. Cirkevná história zaznamenáva viac ako stošesťdesiat uznaných eucharistických zázrakov. Spomeňme aspoň dva. Na začiatku ôsmeho storočia istého baziliánskeho mnícha z Lanciana v Taliansku po prednesení slov premenenia počas svätej omše mučili pochybnosti. Svätá hostia sa pred jeho očami premenila na telo okrem jej stredu, v ktorom zostal sviatostný spôsob nedotknutý. Konsekrované víno sa zmenilo na jasnočervenú krv, ktorá vytvorila päť malých zrazenín. Táto zázračná hostia a krv sa zachovali do dnešného dňa. Pápeži potvrdili pravosť zázraku. V roku 1970 Svätá stolica poverila skupinu vedcov, aby urobili laboratórny rozbor. L’Osservatore Romano z 3. apríla 1971 podalo správu o výsledkoch, ktoré potvrdili, že uvedená krv je skutočnou krvou a mäso je tkanivom srdcového svalu. Toto tkanivo aj krv patria jednej a tej istej osobe. Tento zázrak trvá už 1 200 rokov. Pápež Lev X., Klement X. a Lev XIII. a iní potvrdili pravosť a úctu k eucharistickému zázraku v Lanciane.
Druhým zázrakom je udalosť mnícha Petra z Prahy. Bolo to v čase eucharistických kontroverzií 13. storočia. Rehoľný kňaz Peter v roku 1263 slúžil svätú omšu pri hlavnom oltári v Kostole sv. Kristíny v Bolsene. V opise udalosti sa uvádza, že ho napadli pochybnosti o pravde, čo sa týka Eucharistie. Keď predniesol nad hostiou slová premenenia a pozdvihoval ju, nekvasený chlieb sa premenil na mäso a začal hojne krvácať. Novina sa rýchlo dostala až k vtedajšiemu pápežovi Urbanovi IV., ktorý bol v tom čase v Orviete. Ten sa vydal do Bolseny. Na jeho žiadosť mu miestny biskup priniesol zázračnú hostiu. Pápež padol na kolená a klaňal sa eucharistickému Pánovi, ktorého krvácajúce eucharistické telo ležalo na korporáli. Korporál sa uchováva v orvietskej katedrále dodnes. Nasledujúci rok v auguste 1264 pápež ustanovil sviatok Kristovho tela a poveril sv. Tomáša Akvinského, aby napísal ofícium sviatku. Slávne hymny na Najsvätejšiu sviatosť O Salutaris hostia a Tantum ergo od sv. Tomáša sú práve z tohto obdobia.
Cirkev odobrila vierohodnosť týchto i mnohých iných eucharistických zázrakov. V posledných rokoch potvrdila podobné zázraky, napríklad krvácanie Eucharistie vo Venezuele. Ľudia reagujú na tieto skutočnosti rôzne: od nedôvery a nevery, cynizmu a ľahostajnosti cez mlčanie, údiv a úžas pred týmto tajomstvom až po vyznanie viery v Eucharistiu, v Katolícku cirkev, vo sviatosť kňazstva, obrátenie. Príliš často aj tí, ktorí veria v Eucharistiu, prežívajú jej slávenie a prijímanie príliš mechanicky. Kristus chce prostredníctvom svätého prijímania byť v nás a chce, aby sme my boli v ňom, ako on je v Otcovi a Otec v ňom. Keby veriaci na čele s kňazmi, ktorí slávia denne svätú omšu a prijímajú eucharistického Krista, naozaj verili a snažili sa zakúsiť túto prítomnosť celým svojím srdcom a prežívali by túto úchvatnú božskú skutočnosť, nespočetné duše by boli očistené a obrátené.
Ešte P. S.
Slávny taliansky spisovateľ Alessandro Manzoni denne chodieval na svätú omšu. Keď bol starší, dostal silnú astmu. Bola práve nedeľa a veľmi zlé počasie. Manželka ho prehovorila, aby nešiel do chrámu na svätú omšu, aby sa jeho zdravotný stav nezhoršil. Napokon bol však celý deň nepokojný. Čosi mu chýbalo. Keď ho popoludní navštívil priateľ, zbadal jeho nespokojnosť a spýtal sa na príčinu. On mu všetko vyrozprával a povedal, že ho veľmi mrzí, že nebol na svätej omši. Priateľ ho začal upokojovať, vraj to bol oprávnený dôvod, lebo jeho zdravie je skutočne chatrné. Vtedy mu Manzoni povedal: „Predstav si, že lós, ktorý som zakúpil, by vyhral milión lír. Dnes by bol posledný deň, keď sa dá nahlásiť výhra, a musím to urobiť osobne.
Do piatej hodiny sa to musí nahlásiť, ináč výhra prepadne. No počasie by bolo zlé a môj zdravotný stav vážny. Mám nechať prepadnúť výhru? Nebola by to škoda? Moja žena a ty by ste ma nahovárali, aby som nešiel? Zaiste by ste mi povedali: Len sa dobre obleč, zober si dáždnik, lebo to by bola veľká škoda nechať prepadnúť toľké peniaze.“ Priateľ prikývol hlavou. A spisovateľ pokračoval: „Vidíš, milión lír je veľká škoda. Každá svätá omša má nekonečnú hodnotu, a tej nie je škoda?“ Pomyslime si, čo svätá omša znamená a čo spôsobuje sväté prijímanie. Účinkom tejto sviatosti nastáva v duši toho, kto ju hodne prijíma, zjednotenie človeka s Kristom. A všetky účinky, ktoré má telesný pokrm a nápoj na telesný život - jeho udržiavanie, vzrast, obnovovanie a potešenie -, spôsobuje táto sviatosť v duchovnom živote.
Sviatosťou Eucharistie sa završuje uvádzanie do kresťanského Života. Tí, čo boli krstom povýšení do hodnosti kráľovského kňazstva a birmovaním hlbšie pripodobnení Kristovi, získavajú v Eucharistii spolu s celým spoločenstvom účasť na samej Pánovej obete. Eucharistia je prameň a vrchol osobného kresťanského života, ako aj života spoločenstva Cirkvi. Všetky ostatné sviatosti či všetky cirkevné služby a apoštolské úlohy sa viažu na Eucharistiu a sú jej podriadené. Svätá Eucharistia obsahuje totiž celý duchovný poklad Cirkvi, teda samého Krista, nášho veľkonočného Baránka. Slávením Eucharistie sa už spájame s nebeskou liturgiou a zúčastňujeme sa na nebeskom živote, kde Boh bude všetko vo všetkých. Eucharistia je teda súhrnom a vrcholom našej viery. Hovoríme, že svätá omša je nebo na zemi.
Rôzne mená z rôznych pohľadov
Bohatosť obsahu naznačuje aj veľká rozmanitosť termínov, ktorými kresťanská tradícia pomenovala túto sviatosť. Veriaci sú niekedy zneistení, lebo si neuvedomujú, že jednu a tú istú sviatosť označujeme viacerými názvami. Každé meno odráža určitý aspekt tejto sviatosti. Spomeňme aspoň tie najčastejšie používané. „Eucharistia“ je meno odvodené od slov, ktoré Pán Ježiš vyslovil pri Poslednej večeri, keď vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal slová premenenia. Konkrétne z gréckeho slova „vzdával vďaky“. Výraz Eucharistia by bolo treba doslovne preložiť ako vďakyvzdávanie. Pomenovanie „sväté prijímanie“ vyjadruje účinky tejto sviatosti v kresťanovi. Ide o preklad z latinského sancta communio, sväté spoločenstvo, spojenie, keďže v Eucharistii sa spájame so samotným Ježišom Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom tele a krvi, aby sme tvorili jedno telo.
„Najsvätejšia sviatosť“ sa volá preto, lebo je to sviatosť sviatostí, kráľovná medzi sviatosťami. „Oltárna sviatosť“ zase vyjadruje to, že eucharistické spôsoby sa uchovávajú vo svätostánku, ktorý sa stáva miestom prítomnosti Ježiša Krista a ktorý bol v minulosti na oltári, ale aj preto, lebo sa slávi a rodí na oltári. Dnes sú svätostánky väčšinou mimo hlavného oltára. „Najsvätejšia sviatosť Kristovho tela a krvi“ označuje, že sám Kristus prítomný na oltári pod spôsobmi chleba a vína sa premieňa na svoje najsvätejšie telo a krv. Názov „svätá obeta“ alebo „najsvätejšia obeta“ vyjadruje sprítomnenie jedinej obety Krista Spasiteľa a zahŕňa obetu Cirkvi. „Svätá omša“, či len „omša“, vzniklo z liturgických slov na konci slávenia Eucharistie - o poslaní veriacich (lat. Ite missa est), aby plnili Božiu vôľu vo svojom každodennom živote. Z latinského missa potom vzniklo slovenské omša. Na kresťanskom Východe sa najčastejšie používa pomenovanie „svätá a božská liturgia“.
Eucharistia je dar, nie majetek
Pán Ježiš ustanovil Eucharistiu v najposvätnejších chvíľach svojho pozemského života. Pripravoval sa na svoje úplné sebadarovanie pre záchranu duší a spásu ľudí. Chystal sa obetovať vlastný život, podstúpiť zradu, bolestné umučenie, smrť na kríži vo vedomí, že to je podľa Otcovej vôle jeho cesta k sláve zmŕtvychvstania a k jeho definitívnemu víťazstvu. Počas Poslednej večere toto svoje sebadarovanie už Ježiš uskutočnil sviatostne, keď ustanovil sviatosť, ktorá v sebe obsahuje celé tieto dejiny spásy akoby v skratke. Tento najvznešenejší dar, lebo Eucharistia je on sám, odovzdal apoštolom a prostredníctvom nich celému spoločenstvu Cirkvi. Jeho slová pri nanebovstúpení: A hľa, ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta (Mt 28, 20) treba rozumieť v prvom rade ako jeho prítomnosť eucharistickú. Eucharistia je, ako to dosvedčujú cirkevní otcovia, akoby pokračovaním a predĺžením vtelenia. Veď prostredníctvom nej sa vtelené Slovo spája tým najintímnejším spôsobom s jednotlivými ľuďmi, aby z nich vytváralo tajomnú jednotu na spôsob svojho tela.
Každé slávenie svätej omše je teda tým najväčším darom pre Cirkev. Cirkev Eucharistiu neprestajne prijíma ako stále nový a nevyčerpateľný poklad, nesmierne bohatstvo milosti a požehnania. Nie sme vlastníkmi liturgie, sme iba jej správcami. Nemôžeme ľubovoľne deformovať liturgické slávenie ani s ním manipulovať, lebo nie je naším majetkom, je nám ustavične darované. A na dar človek nemá právo, môže ho len s vďakou prijať, prípadne odmietnuť. Táto možnosť je obsiahnutá v samotnej povahe daru. Teda pri každom slávení svätej omše nebo zostupuje na zem. Treba však povedať, že posvätné dianie pri liturgickom slávení môžeme vnímať aj inak. Ako zem vystupujúcu do neba. Pri posvätnej liturgii sa totiž zhromaždenie pridáva k zástupom, ktoré sa klaňajú Ježišovi Kristovi v nebi. Pozemská liturgia nám vlastne umožňuje účasť na nebeskej liturgii. Už tu na zemi prekračujeme priestor a čas a vstupujeme do nebeského diania. Krátko pred premenením liturgické zhromaždenie spieva hymnus Svätý, svätý, svätý, ktorým sa pridáva Cirkev na zemi k Cirkvi v nebi.
Eucharistické zázraky
Pán nám dáva aj zázraky, ktoré majú za cieľ v rozličných obdobiach oživiť, posilniť a zvrúcniť vieru a lásku k osobnej, pravej a skutočnej prítomnosti nášho Pána pod spôsobmi chleba a vína v Najsvätejšej sviatosti. Cirkevná história zaznamenáva viac ako stošesťdesiat uznaných eucharistických zázrakov. Spomeňme aspoň dva. Na začiatku ôsmeho storočia istého baziliánskeho mnícha z Lanciana v Taliansku po prednesení slov premenenia počas svätej omše mučili pochybnosti. Svätá hostia sa pred jeho očami premenila na telo okrem jej stredu, v ktorom zostal sviatostný spôsob nedotknutý. Konsekrované víno sa zmenilo na jasnočervenú krv, ktorá vytvorila päť malých zrazenín. Táto zázračná hostia a krv sa zachovali do dnešného dňa. Pápeži potvrdili pravosť zázraku. V roku 1970 Svätá stolica poverila skupinu vedcov, aby urobili laboratórny rozbor. L’Osservatore Romano z 3. apríla 1971 podalo správu o výsledkoch, ktoré potvrdili, že uvedená krv je skutočnou krvou a mäso je tkanivom srdcového svalu. Toto tkanivo aj krv patria jednej a tej istej osobe. Tento zázrak trvá už 1 200 rokov. Pápež Lev X., Klement X. a Lev XIII. a iní potvrdili pravosť a úctu k eucharistickému zázraku v Lanciane.
Druhým zázrakom je udalosť mnícha Petra z Prahy. Bolo to v čase eucharistických kontroverzií 13. storočia. Rehoľný kňaz Peter v roku 1263 slúžil svätú omšu pri hlavnom oltári v Kostole sv. Kristíny v Bolsene. V opise udalosti sa uvádza, že ho napadli pochybnosti o pravde, čo sa týka Eucharistie. Keď predniesol nad hostiou slová premenenia a pozdvihoval ju, nekvasený chlieb sa premenil na mäso a začal hojne krvácať. Novina sa rýchlo dostala až k vtedajšiemu pápežovi Urbanovi IV., ktorý bol v tom čase v Orviete. Ten sa vydal do Bolseny. Na jeho žiadosť mu miestny biskup priniesol zázračnú hostiu. Pápež padol na kolená a klaňal sa eucharistickému Pánovi, ktorého krvácajúce eucharistické telo ležalo na korporáli. Korporál sa uchováva v orvietskej katedrále dodnes. Nasledujúci rok v auguste 1264 pápež ustanovil sviatok Kristovho tela a poveril sv. Tomáša Akvinského, aby napísal ofícium sviatku. Slávne hymny na Najsvätejšiu sviatosť O Salutaris hostia a Tantum ergo od sv. Tomáša sú práve z tohto obdobia.
Cirkev odobrila vierohodnosť týchto i mnohých iných eucharistických zázrakov. V posledných rokoch potvrdila podobné zázraky, napríklad krvácanie Eucharistie vo Venezuele. Ľudia reagujú na tieto skutočnosti rôzne: od nedôvery a nevery, cynizmu a ľahostajnosti cez mlčanie, údiv a úžas pred týmto tajomstvom až po vyznanie viery v Eucharistiu, v Katolícku cirkev, vo sviatosť kňazstva, obrátenie. Príliš často aj tí, ktorí veria v Eucharistiu, prežívajú jej slávenie a prijímanie príliš mechanicky. Kristus chce prostredníctvom svätého prijímania byť v nás a chce, aby sme my boli v ňom, ako on je v Otcovi a Otec v ňom. Keby veriaci na čele s kňazmi, ktorí slávia denne svätú omšu a prijímajú eucharistického Krista, naozaj verili a snažili sa zakúsiť túto prítomnosť celým svojím srdcom a prežívali by túto úchvatnú božskú skutočnosť, nespočetné duše by boli očistené a obrátené.
Ešte P. S.
Slávny taliansky spisovateľ Alessandro Manzoni denne chodieval na svätú omšu. Keď bol starší, dostal silnú astmu. Bola práve nedeľa a veľmi zlé počasie. Manželka ho prehovorila, aby nešiel do chrámu na svätú omšu, aby sa jeho zdravotný stav nezhoršil. Napokon bol však celý deň nepokojný. Čosi mu chýbalo. Keď ho popoludní navštívil priateľ, zbadal jeho nespokojnosť a spýtal sa na príčinu. On mu všetko vyrozprával a povedal, že ho veľmi mrzí, že nebol na svätej omši. Priateľ ho začal upokojovať, vraj to bol oprávnený dôvod, lebo jeho zdravie je skutočne chatrné. Vtedy mu Manzoni povedal: „Predstav si, že lós, ktorý som zakúpil, by vyhral milión lír. Dnes by bol posledný deň, keď sa dá nahlásiť výhra, a musím to urobiť osobne.
Do piatej hodiny sa to musí nahlásiť, ináč výhra prepadne. No počasie by bolo zlé a môj zdravotný stav vážny. Mám nechať prepadnúť výhru? Nebola by to škoda? Moja žena a ty by ste ma nahovárali, aby som nešiel? Zaiste by ste mi povedali: Len sa dobre obleč, zober si dáždnik, lebo to by bola veľká škoda nechať prepadnúť toľké peniaze.“ Priateľ prikývol hlavou. A spisovateľ pokračoval: „Vidíš, milión lír je veľká škoda. Každá svätá omša má nekonečnú hodnotu, a tej nie je škoda?“ Pomyslime si, čo svätá omša znamená a čo spôsobuje sväté prijímanie. Účinkom tejto sviatosti nastáva v duši toho, kto ju hodne prijíma, zjednotenie človeka s Kristom. A všetky účinky, ktoré má telesný pokrm a nápoj na telesný život - jeho udržiavanie, vzrast, obnovovanie a potešenie -, spôsobuje táto sviatosť v duchovnom živote.
