Autor: P. Anton Adam, CM
Zdroj: © Duchovný Pastier, č. 7/2021, s. 314-322 | vydáva Spolok sv. Vojtecha | Trnava 2021
Datum napsání:
13.11.2021
Eucharistia - Kristus solidárny so svojím ľudom
V tebe sú všetky moje pramene » Ž 87, 7.
Známy francúzsky katolícky spisovateľ, novinár a filozof André Frossard, ktorý bol blízkym priateľom pápeža svätého Jána Pavla II. vo svojej autobiografickej knihe Boh jestvuje, ja som sa s ním stretol, hovorí o svojej konverzii ku katolicizmu, ku ktorej došlo v roku 1935. O svojom vzťahu k Eucharistii povedal: „Istý kňaz z kongregácie Svätého Ducha začal moju prípravu na krst. Všetko, čo mi rozprával o kresťanských pravdách, som s radosťou prijímal. [...] Jedine Eucharistia ma prekvapila. Nie preto, že by sa mi bola zdala neuveriteľnou. Práve naopak. Udivovalo ma, že Božia láska si zvolila taký neslýchaný prostriedok k tomu, aby sa dávala a nadovšetko ma prekvapilo, že si na to vybrala chlieb, ktorý je potravou chudobného a obľúbeným jedlom detí. Eucharistia bola najkrajším zo všetkých darov, ktoré mi kresťanstvo v takej hojnej miere predložilo.“[1] Svätý Ján Pavol II. pripomína: „V Eucharistii sa sprítomňuje, čiže obnovuje obeta na kríži, ktorá je totálnym darom Krista svojej Cirkvi, darom jeho obetovaného tela a vyliatej krvi, čím Kristus vydal najväčšie svedectvo toho, že je Hlavou a Pastierom, Služobníkom a Ženíchom Cirkvi.“ [2]
Poznanie Ježiša Krista presahuje ľudskú skúsenosť aj schopnosť úplnej ľudskej interpretácie. Hovoríme o novom poznaní, ktoré človek nemôže dosiahnuť vlastnými silami - je mu darované zhora, je „zjavené“. Dokument Kongregácie pre náuku viery Dominus Iesus [„Ježiš je Pán“] už na samotnom začiatku nadväzuje na vyznanie prvotnej Cirkvi, ktoré apoštol Pavol (porov. Rím 10, 9) odovzdal ako prejav pravdy pôsobiaceho Ducha Svätého, ktorý je darcom každého dobra. Svätý Pavol preberá a opakuje vyznanie, ktoré Nový zákon uznáva za primárny prameň kresťanského vyznania viery, ktoré prednáša apoštol svätý Peter. Petrovo vyznanie je odpoveďou na otázku, ktorú Ježiš Kristus položil svojim učeníkom, keď sa nachádzali v okolí Cézarey Filipovej po tom, čo zaznela prvá otázka smerujúca na učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ (Mt 16,13). Odpoveď poukazuje na rôzne postoje, ktoré ľudia zaujímali voči Ježišovej osobe: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov“ (Mt 16, 14). V tomto kontexte rezonuje Kristova otázka na svojich učeníkov: „A za koho ma pokladáte vy?“ (Mt 16, 15).
Evanjelium sv. Marka uvádza Petrovu odpoveď: „Ty si Mesiáš“ (Mk 8, 29). V Matúšovom evanjeliu nachádzame rozšírené vyznanie: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16). Ježiš vyznanie svojho apoštola Petra potvrdzuje slovami, ktoré jasne poukazujú, že vyznanie viery nie je prejavom ľudskej interpretácie, ale má nadprirodzený charakter: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach” (Mt 16, 17). Pavlova i Petrova forma vyznania sa líšia v dvoch bodoch. Svätý Peter sa obracia na Ježiša a jeho vyznanie je „modlitbou“; Pavlova forma vyznania poukazuje na pôsobenie Ducha Svätého, pod vplyvom ktorého sa formuje Credo, ktoré spoločenstvo vyslovuje pred Bohom počas liturgie; vyslovuje ho súčasne pred svetom ako prejav svojej totožnosti a ako podstatu toho, čo má povedať ľudstvu. [3] Je potrebné poukázať aj na druhý aspekt, na rozdielnu formu vyjadreného vyznania. Apoštol Peter sa v titule Krista (Mesiáš, Kráľ) snaží zachytiť tajomstvo Ježiša, pričom nadväzuje na postavu Dávida, posledného kráľa, na ktorého sa vzťahujú slová Žalmu: „Ty si môj Syn, ja som ťa dnes splodil“ (Ž 2, 7).
Sám Ježiš sa vyhýbal tomuto titulu, lebo napriek tomu, že bol zakorenený v dejinách Izraela, mohol byť nesprávne interpretovaný. [4] Z toho dôvodu jednoduchá formula v evanjeliu sv. Marka je u sv. Lukáša už rozšírená. Formulácia Markovho evanjelia „Ty si Mesiáš“ (Mk 8, 29) je u sv. Lukáša rozšírená: „A vy ma za koho pokladáte?“, opýtal sa ich. Odpovedal Peter: „Za Božieho Mesiáša“ (Lk 9, 20). V evanjeliu sv. Matúša prijíma formu: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16). U svätého Pavla pojem „Kristus -Mesiáš“ je nahradený slovom „Kyrios - Pán“, ktoré v gréckej verzii Starého zákona nahrádzalo nevysloviteľné meno Boha; „svätý Pavol týmto spôsobom stotožňuje Ježiša s Bohom, jasne poukazuje na jeho božstvo.“ [5] Ježiš ostáva prítomný v eucharistickom pokrme podľa vlastného prisľúbenia, ktorý súvisí s misijným rozkazom: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 19-20). Kristus je neustále prítomný v dejinách, lebo stále znovu tvorí svoje telo, zhromažďuje spoločenstvo ľudí, v ktorom je ustavične prítomný; je to stále prítomná Cirkev. Ježiš nie je skutočnosťou minulej doby, aleje dnes a naveky (porov. Hebr 13, 8).
Ježiš sa stal pre nás chlebom nového života a táto pravda presahuje každú dobu a bude trvať do konca čias. Od každého veriaceho človeka vyžaduje správny vzťah a životný postoj, pretože pokrm večného života môžeme prijímať iba vtedy, keď sa pre neho otvárame celým životom, keď ho prijímame do svojho srdca: „Hľa, stojím pri dverách a klopem: Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (Zjv 3, 20). Otvoriť dvere - to nie je proces jednej chvíle. Vyžaduje si človeka, ktorý si uvedomuje význam Ježišovej prítomnosti. Kardinál Ratzinger uvažuje: „Otvor mi - hovorí Pán - tak ako som sa ja otvoril pre teba. Otvor pre mňa svoj svet, tak, aby som mohol do neho vstúpiť, tak, aby som vás mohol osvietiť, aby som mohol zvíťaziť nad zatvrdlivosťou vašich sŕdc. Otvor mi, tak ako som ja dovolil, aby bolo pre teba otvorené moje srdce. Pusť ma dovnútra! Pán to hovorí každému z nás, hovorí to celému nášmu spoločenstvu.“ [6]
V modlitbe Pána prosíme o „každodenný“ chlieb. Je to prosba učeníkov, ktorá sa stala aj našou prosbou, lebo sme si osvojili Pánove slová, ktoré odovzdal apoštolom ako vzor každej modlitbe, keď na ich prosbu: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov“ (Lk 11,1), odpovedal: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia“ (Lk 11, 2-4; porov. Mt 6, 9-13). Prosba o chlieb v istom zmysle slova prepája prvé tri prosby, ktoré sa vzťahujú na Božie kráľovstvo s ďalšími troma prosbami, ktoré sa dotýkajú našich potrieb. [7] Prosím tak, ako Ježišovi učeníci, o denný pokrm pre telo, ktorý je dôležitý - ba priam nevyhnutný pre zachovanie existencie na tomto svete. Táto prosba je však oveľa hlbšia, ako sa na prvý pohľad zdá. Výraz „každodenný“ je typický práve pre modlitbu „Otče náš“.
Exegéti diskutujú nad významom slova epiusios a zastávajú názor, že pravdepodobne znamená vyjadrenie formulované výrazom: „daj nám zajtrajší chlieb, teda chlieb budúceho sveta“. Eucharistia vyjadruje podstatnú pravdu o chlebe, ktorý slúži pre zajtrajšok: pre budúci svet. Prítomnosť presahuje do eschatologickej „budúcnosti", v ktorej Kristus je stále prítomný „tu a teraz“. To je pravda eucharistického pokrmu, ktorý ponúka Ježiš Kristus, aby sme v ňom mali večný život. Tým, ktorí sa zbehli k Tiberiadskému moru. Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka“ (Jn 6, 26-27). Prosba o každodenný chlieb sa stáva prosbou o príchod Božieho kráľovstva. Skrze Eucharistiu prichádza nebo na svet, Boží zajtrajšok sa sprítomňuje už dnes, pričom budúci svet uvádza do súčasného sveta. [8]
Prosba o chlieb má duchovnú hĺbku, keď sa spája s vnútorným oslobodením od zlého. Účasťou na prijímaní sviatostného pokrmu - chleba pre večný život, sa máme stávať otvorenými pre dobro nielen telesné, ale aj duchovné. Je potrebné si uvedomiť, že Kristus nás pozval a neustále pozýva, aby sme v sebe budovali Boží príbytok, aby sme sa stávali príbytkom Ducha Svätého. Eucharistia nás posväcuje takým spôsobom, že sme zjednotení s Kristom pre večný život: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť. [...] Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne. A toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem, lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho ktorý ma poslal. A vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň“ (Jn 6, 35-39).
Keď Pán Ježiš v synagóge v Kafarnaume skončil svoju reč o eucharistickom pokrme, mnoho učeníkov od neho odišlo. Ježišove slová sa im javili ako príliš náročné nielen na pochopenie, ale predovšetkým na akceptovanie vnútorného obsahu, ktorého pravda vychádzala mimo ľudskej skúsenosti. Roztržka medzi Židmi vrcholí otázkou: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ (Jn 6, 52). Ježiš dáva jasnú odpoveď: „Veru, veru, hovorím vám: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 53-56). Chlieb sa stáva Kristovým telom. Pozemský chlieb sa stáva Božím chlebom, „mannou“ z neba, v ktorej človek prijíma pokrm večného života, pričom ho pripravuje na nový život, život oslávenia v Pánovi.
Ježiš sa vydáva za nás ako obetný dar nebeskému Otcovi a takýmto spôsobom sám seba premieňa na dar, ktorý môže dávať človeku. Rovnakým spôsobom Kristus obetuje za nás svoju krv, ktorá sa vylieva pre našu spásu. Môže ju dávať nám ako pravý nápoj, lebo je vyliata za každého z ľudského rodu. Ježiš Kristus je pribitý na kríž a zomiera v mukách utrpenia. Nemožno si nevšimnúť, že Kristus zomiera na kríži pričinením ľudskej zloby; rozhodne však v slobodnom prijatí tohto ľudského utrpenia. V tejto situácii obety na kríži môžeme sledovať aj hlbší rozmer premenenia, ku ktorému dochádza pri ustanovení Eucharistie. Ľudské násilie premieňa Ježiš na akt odovzdania seba za každého človeka, ako akt lásky. Ježiš neodpovedá na ľudský hnev a nenávisť podobným spôsobom, ale ukončí násilie tak, že ho premieňa na úkon obetujúcej lásky. Skutok vraždy a následnej smrti je premenený na lásku; láska je silnejšia ako smrť. Láska trvá naveky.
Kardinál Ratzinger hovorí: „Týmto spôsobom Ježišovo premenenie obsahuje v sebe iné: premenenie smrti na zmŕtvychvstanie, zomrelého tela na zmŕtvychvstalé telo. Zmŕtvychvstalý j e vydaním seba, je oživujúcim duchom a ako taký je darom. To neznamená zavrhnutie matérie, lebo týmto spôsobom matéria dosahuje svoj cieľ: bez materiálneho procesu smrti a jej vnútornej porážky toto všetko by nebolo možné. Preto po zmŕtvychvstaní Kristus je naďalej prítomný, aleje tak premenený, že telesnosť a odovzdanie seba nevylučujú, ale sa navzájom doplňujú.“ [9] Svätý Pavol hovorí: „Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou; posledný Adam oživujúcim Duchom. Ale nie je prv duchovné lež živočíšne, až potom duchovné. Prvý človek zo zeme, je pozemský; druhý človek je z neba“ (1 Kor 15, 45-47).
Dvanásti ostávajú pri Ježišovi ako svedkovia tohto tajomstva, ktoré sa ich životnej skúsenosti a zároveň misijnom poslaní bude stále aktualizovať v Kristom postoji. Šimon Peter vyzná; „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (Jn 6, 68-69). Apoštoli ostávajú v spoločenstve s Kristom a táto jednota bude znakom ich zjednotenia sa navzájom aj v prvotnom cirkevnom spoločenstve, ktoré sa bude rozvíjať a naďalej zjednocovať pri slávení eucharistickej hostiny. V Prvom liste sv. Pavla Korinťanom čítame: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 16-17). Pojem communio je zakorenený najmä vo sviatosti Eucharistie. Kardinál Ratzinger poukazuje na spoločenský rozmer Eucharistie a hovorí, že sviatosťou Kristovho tela a krvi nadväzujeme na spoločenstvo krvi s Kristom takým spôsobom, že dochádza k vzájomnému prenikaniu Kristovho života a nášho života. Vychádzame z poznania hebrejskej mentality, v ktorej krv vyjadruje „život“. Ten, kto má účasť na Kristovej krvi, má účasť na jeho živote. Táto pravda bližšie objasňuje význam Ježišovho vyjadrenia o prijímaní jeho tela a pití jeho krvi. V kontexte Eucharistie „krv“ znamená aj darovanie seba, existenciu, ktorá je „vyliata“ darovaná za nás. To Kristus obetoval sám seba, vylial za nás svoju krv a týmto aktom slobodnej voľby priniesol obetu nebeskému Otcovi za nás, ako Baránok bez poškvrny. [10]
Ešte výraznejšie sú slová, ktoré sa dotýkajú chleba. Chlieb znamená telesné zjednotenie sa s Kristom, ktoré apoštol Pavol prirovnáva k zjednoteniu muža a ženy ( porov. 1 Kor 6, 17n; Ef 5, 26-32). Kristus nás prijíma do seba. Svätý Augustín to vyjadruje slovami, ktoré počul vo videní: „Som pokrmom silných, vzrastaj a budeš ma požívať. Nie Ty mňa premeníš, ako premieňaš svoj pokrm v seba samého, ale Ty budeš premenený vo mňa.“ [11] Kresťania svojou účasťou na Eucharistickej obete obetujú seba samých ako „obetu živú, svätú, príjemnú Bohu“ (Rim 12, 1), a tým vydávajú svedectvo viery. Viera vďaka láske dozrieva v poznanie zvláštneho typu, keď vnútorná skúsenosť privádza ku kontemplácii milujúceho Krista. Človek vďaka živej viere objavuje Krista v Eucharistii a vo svojom srdci. [12] Zjavujúci sa Kristus plní predpoveď danú pri Poslednej večeri: „Ešte chvíľku a svet ma už neuvidí, ale vy ma uvidíte, lebo ja žijem a aj vy budete žiť. V ten deň spoznáte, že ja som v svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás. Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého“ (Jn 14,19-21).
Eucharistický pokrm privádza k spáse. Chlieb, ktorý dáva Ježiš, je súčasťou jeho života a už počas verejného účinkovania poukazuje na nové poslanie, keď z chleba ako telesného pokrmu sa stane chlebom pre posilnenie duše. Základná potreba tela sa stáva bodom útoku pre pokušenie Ježiša: Ak si Boží Syn...“ Tieto slová počúvame aj pod krížom: „Ak si Boží Syn, zostúp z kríža“! (Mt 27, 40). V týchto slovách zaznieva výsmech, ale sú zároveň aj výzvou: Ježiš Kristus má dokázať vierohodnosť svojich výrokov. Téma chleba preniká celé Evanjelium; je potrebné všímať si túto problematiku v celej šírke. Evanjeliá prinášajú ešte dve správy spojené s Kristovým pôsobením, ktoré sú spojené s chlebom. Prvá je rozprávanie o rozmnožení chleba pre tisíce osôb, ktoré nasledovali Pána. Ježiš teraz robí to, čo nechcel robiť pri pokúšaní po štyridsaťdennom pôste.
Ľudia nasledovali Ježiša a pritom opustili všetko; odišli zo svojich príbytkov, aby sa otvorili celkom pre Boha aj na seba navzájom. Keď idú za Ježišom, majú dôvod na nádej, že bude o nich postarané. Zázrak rozmnoženia chleba predpokladá tri veci. V prvom rade je to hľadanie Boha v nachádzaní jeho náuky, ktoré sa týka celého života. Svojím spôsobom je to hľadanie múdrosti pre spravovanie života. Následne ľudia prosia o chlieb, lebo cesta je náročná a je nebezpečenstvo, aby nepoomdlievali na ceste. Napokon podstatným elementom zázraku je ochota deliť sa s inými. Kristus nie je nevšímavý na potreby ľudského tela, ale všetkému dáva primeraný poriadok. Rozprávanie o chlebe je prípravou na Poslednú večeru, ktorá sa stáva Eucharistiou Cirkvi a neustálym zázrakom rozmnoženia chleba. Ježiš sa stal odumretým zrnom, ktoré prináša bohatú úrodu (porov. Jn 12, 24). On sám sa pre nás stal chlebom a v slávení Eucharistie toto tajomné rozmnoženie chlebov trvá až do konca čias. Kardinál Ratzinger v diele Na ceste k Ježišovi Kristovi pripomína dôležitosť slov nemeckého jezuitu Alfréda Delpa, ktorý bol nacistami odsúdený na smrť: „Chlieb je dôležitý, sloboda je dôležitejšia, a najdôležitejšia je nepretržitá adorácia.“ [13]
Boh zanechal trvalú stopu svojej prítomnosti v ustanovení eucharistického pokrmu, keď sa nám všetkým daroval pre posilnenie nášho života na ceste k večnému cieľu. Spôsob, ako si zachovať život, je zotrvanie v spoločenstve s Ježišom, lebo v ňom je spása. Telesný pokrm, ktorý prijíma človek, si privlastní naše telo. Večný chlieb je však iný: je väčší od nás. Nie my si ho prisvojujeme, ale on si prisvojuje nás, tak že sa s ním zjednocujeme. Všetci sa zjednocujeme s Kristom a zároveň v ňom sa zjednocujeme navzájom. Komunia s Kristom je zároveň aj komuniou medzi nami. Po prijatí Ježiša v Najsvätejšej sviatosti odchádzame znovu k svojim životným potrebám a povinnostiam, čo však neznamená, že končíme naše spoločenstvo, ale naopak, stávame sa otvorenými pre naplnenie jeho odkazu milovať blížnych v konkrétnych skutkoch tak telesného, ako aj duchovného milosrdenstva. Pravá eucharistická zbožnosť má spoločenský charakter na základe autentického vzťahu ku Kristovi, ktorý v spoločenstve rozvíja kristologický a kristocentrický rozmer.
Kritériom pravdy môjho vzťahu ku Kristovi je moja autentická láska k bratom, s ktorými sa navzájom zjednocujeme pri prijímaní Eucharistie. Nezáleží pritom, či sa navzájom vidíme a sme blízko pri sebe, alebo sme od seba vzdialení. Láska Ježiša Krista, ktorá nás všetkých spája, nepozná ľudské limity a hranice. Kde je človek viery zjednotený s Kristom, tam je zjednotený aj so svojím blížnym. Táto jednota sa nezačína, ale ani nekončí v kostolnej lavici; tam sa však začína a stáva sa telom a krvou v každodenných udalostiach môjho života, v ktorom sa spájam s mojimi bratmi a sestrami po celom svete. Komunio nie je vymedzené priestorovo ani časovo: zjednocovanie sa s Mesiášom - Kristom má transcendentálny charakter a privádza k eschatologickému naplneniu v prijímaní Ježiša pre večný život. Je dôležité si uvedomiť, že Cirkev nie je federácia niekoľkých jednotlivých spoločenstiev na národnostnom, alebo inom princípe, ale že je to spoločenstvo viery, ktoré vyrastá z jedného chleba a jedného kalicha. V Eucharistii nachádzame jednotu Cirkvi. Jednota, o ktorej hovoríme, nie je výsledkom centrálneho riadenia, ako by sa to niekomu mohlo zdať.
Centrálna jednota je možná jedine preto, lebo uprostred spoločenstva je živý Kristus. Jednoznačne konštatované: Kristus je princípom jednoty; Kristus prítomný v Oltárnej sviatosti ako pravý pokrm pre naše duše. Eucharistické zjednotenie sa s Ježišom privádza k rozpoznaniu kresťanskej misie, ktorá vyjadruje vernosť Ježišovej náuke realizovanej v praktickom živote. Ten, kto poznáva svojho Učiteľa v Eucharistii, bude ho spoznávať a prijímať aj v bratoch a sestrách. O takom vernom nasledovníkovi zaznejú Pánove slová: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne“ (Mt 25, 34-36). Žiť obetavú lásku nie je jednoduché, ani ľahké. Kristus to vedel, preto nám dal seba za pokrm, aby upevnil naše sily. Svätý Lev Veľký v kázni na Narodenie Pána zvolal: „Posilňuj sa nesmrteľným Chlebom, ktorý ti dodá síl!“ [14] Svätý Augustín napísal: „Neuspokojil by ma Boh, ak by mi nesľúbil seba samého. Čo je celá zem, čo je celé more, čo je slnko, čo sú zástupy anjelov! Túžim po Stvoriteľovi ich všetkých, po ňom samom dychtím! Jemu hovorím: ,Lebo u teba je prameň života (Ž 36/35), a on mi odpovedá: ,Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba (Jn 6,41). Nech som lačný, nech som smädný počas môjho putovania, len aby som sa nasýtil tvojou prítomnosťou.“ [15]
Prejav starostlivosti a záujmu o človeka v krízovej situácii sa javí ako nevyhnutný predpoklad pre realizáciu solidárnosti so všetkými, ktorých životná situácia si to vyžaduje. Kristov príklad dosvedčuje, že byť solidárnym zodpovedá príkazu lásky. Ak Ježišova láska privádza až k ustanoveniu eucharistického pokrmu, môžeme povedať, že práve v Eucharistii sa Boží Syn solidarizuje s každým človekom, pretože každý človek žije v kríze svojej zranenej ľudskej prirodzenosti a potrebuje nadprirodzenú pomoc, aby dosiahol naplnenie svojho cieľa. Ježiš Kristus sa obetuje za spásu sveta a ostáva uprostred nás, aby jeho prítomnosť v ľudskom spoločenstve vyjadrovala neustálu solidaritu s človekom, ktorý má byť v duchu lásky solidárny so svojimi blížnymi. Tak predsa rezonujú Ježišove slová, ktoré nachádzame v Matúšovom evanjeliu v reči o poslednom súde: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).
Pri Poslednej večeri Pán Ježiš anticipuje udalosti z Golgoty. Prijíma smrť na kríži a tým samým premieňa akt násilia na úkon odovzdávania seba samého. Pri Poslednej večeri kríž je už prítomný - prijatý a premenený Ježišom. „Táto prvá a základná premena nesie so sebou iné - smrteľné telo sa stáva zmŕtvychvstalým telom, „oživujúcim duchom“. Na tomto základe sa stáva možné tretie premenenie: dary chleba a vína, dary Stvoriteľa a súčasne ovocie ľudského pohostenia a „premenenia stvorenia“, sú premenené, takže je v nich prítomný Pán, ktorý vydáva seba za nás, ktorý je vydaním seba. [16]
Ježišova eucharistická premena nie je samoúčelná. Vieme, že Kristus hovorí o večnom živote, ku ktorému prichádzame v zjednotení s tým, ktorý je „cesta, pravda a život“ (porov. Jn 14, 5). Cieľom Eucharistie je premenenie tých, ktorí majú účasť na eucharistickom pokrme, ktorí prijímajú Ježišovo telo a krv a takto vytvárajú pravé communio s jeho premenením. Eucharistia začína proces premien, na ktorom máme účasť už tu počas pozemského života v prijímaní sviatostného pokrmu, keď sa v Kristovi stávame novým životom a potom sme povolaní byť premenení v nový život nebeského kráľovstva. Apoštol národov, svätý Pavol, povzbudzuje veriacich v Korinte: „Hľa, poviem vám tajomstvo: Nie všetci umrieme, ale všetci sa premeníme: razom, v jednom okamihu na zvuk poslednej poľnice. Lebo keď zaznie, mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my sa premeníme. Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť’ a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť“ (1 Kor 51-53).
Zmŕtvychvstalý Kristus sa po svojom nanebovstúpení stáva centrom všetkého, k nemu všetko smeruje a k tomu pohľadu dozrieva viera. Účasť na Eucharistii zjednocuje ľudskú lásku s láskou Boha. Ubi caritas et amor, Deus ibi est! Kde je láska, tam je Boh. Svätý pápež Pius X. sa riadil zásadou instaurare omnia in Christo (všetko obnoviť v Kristovi) a Eucharistiu vnímal ako jeden zo zásadných prostriedkov pre zjednotenie sa s Kristom, čo privádza aj k obnove života. Ježiš ustanovil Eucharistiu, aby zostal so svojimi až do konca sveta, (porov. Mt 28, 20) a nielen skrze svojho Ducha, ale aj vo svojom tele, z ktorého ako z prameňa tryská nový život (porov. Jn 6, 54-57; 7, 37-39). Pre objasnenie tohto mystéria je vhodné povedať, že ono spôsobuje najprv aktuálnu Kristovu prítomnosť, to znamená prítomnosť „v čase“, medzi minulosťou kríža a budúcnosťou našej slávy v nebi, ale aj prítomnosť „v priestore“, čo znamená prítomnosť, ktorú je možno pocítiť a napokon „prítomnosť fyzickú, keď v spôsoboch chleba a vína jestvujú skutočným spôsobom hoci tajomne ako Telo a Krv Ježiša Krista.“ [17]
V Eucharistii je prítomný Kristus vo svojom vlastnom, oslávenom - zmŕtvychvstalom tele, v ktorom nachádzame dar života (eucharistický pokrm ako posila v tomto čase, ale aj ako záruka večného života) a napokon v eucharistickom Kristovi stretávame celé telo Cirkvi, v ktorom on zotrváva vďaka eucharistickej liturgii, ktorú slávi Cirkev, keď sprítomňuje obetu kríža. [18] Druhý vatikánsky koncil hovorí: „Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža, v ktorej „bol obetovaný náš veľkonočný Baránok Kristus“ (1 Kor 5, 7), uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia. Sviatosťou eucharistického chleba sa zároveň predstavuje a utváraj jednota veriacich, ktorí tvoria v Kristovi jedno telo (porov. 1 Kor 10,17). Na toto zjednotenie s Kristom, ktorý je svetlo sveta, od ktorého pochádzame, skrze ktorého žijeme a ku ktorému smerujeme, sú povolaní všetci ľudia.“ [19] Novozákonné spoločenstvo je zjednocované plnosťou Kristovej obety. Spoločenstvo Ježiša Krista je vybudované na základe viery a v jednote prijímania Kristovho Tela a Krvi.
V Skutkoch apoštolov nachádzame svedectvo života prvých Kristových nasledovníkov: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm“ (Sk 2, 42.46). Kresťanské spoločenstvá objavovali v Eucharistii Boží dar, ktorý sa rozdeľoval (porov. 1 Kor 10,17; 11, 23-26). Lámanie pri eucharistickej hostine pripomína Ježišove zázraky rozmnoženia chlebov, keď Ježiš lámal chlieb a učeníci ho rozdávali prítomným. Aj v tomto prípade eucharistické slávenie pripomína a poukazuje na solidárnosť eucharistického Krista. [20] Spolu s lámaním chleba sa pre veriacich začína účasť na Božom kráľovstve, ako hovorí Boží Syn pri Poslednej večeri: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve.“ Vzal kalich, vzdával vďaky a povedal: „Vezmite ho a rozdeľte si ho medzi sebou. Lebo hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z plodu viniča, kým nepríde Božie kráľovstvo“ (Lk 22, 16-18).
Sprítomnenie Krista v Eucharistii poukazuje na jeho dielo, ktoré vykonal „pre nás“. „Tento znak je sacramentum sacrificii; Eucharistiaje obetou (1 Kor 10,16; 11, 24), ktorá vďaka spomínaniu (anámnesis) sprítomňuje smrť na kríži a zmŕtvychvstanie Krista - opus redemptionis, dielo vykúpenia. Obeta Krista ako akt kultu je pohybom vystupujúcim, ale súčasne je pohybom zostupujúcim, lebo sa uskutočňuje posvätenie zhromaždených, ak sú splnené vyžadované podmienky.“ [21] Kristus mocou umučenia berie na seba umučenie všetkých ľudí a robí z neho spásnu obetu, ktorej ovocím je zmŕtvychvstanie. Vo chvíľach utrpenia a smrti sa završuje dielo, ktoré Kristus konal na zemi. Keď prijímame Ježišovo telo, prijímame „celého“ Krista, vo všetkých tajomstvách jeho života. V každej svätej omši, pri každom slávení liturgie eucharistie je nám Kristus blízky v spásnych udalostiach, ktoré sú „zhustené“ v jednom akte, v jednom stretnutí slávenej Eucharistie. Hľa, aké tajomstvo eucharistickej prítomnosti Ježiša Krista! Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Sacrosanctum concilium učí: „Náš Spasiteľ pri Poslednej večeri, v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a svojej krvi, aby ňou v priebehu vekov trvalo zachoval obetu kríža, kým nepríde, a aby tak zveril Cirkvi, milovanej neveste, pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania.“ [22]
Prijať Ježiša znamená otvoriť mu svoje srdce, aby vstúpil k nám a pretváral nás na nových ľudí. Aj dnes je aktuálne pozvanie: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou. Toho, kto zvíťazí, posadím vedľa seba na mojom tróne, ako som aj ja zvíťazil a zasadol som s mojím Otcom na jeho tróne“ (Zjv 3, 20-21). Chceme nechať vstúpiť Ježiša do nášho srdca, aby sme boli pretvorení jeho duchom. Žiť s ním je istý spôsob, ako nezablúdiť na komplikovaných cestách života, ale mať správnu orientáciu v zmysluplnom prijímaní Božej vôle. Pápež Benedikt XVI. poukazuje na kauzálny princíp Cirkvi v kontexte s Eucharistiou: „Cirkev môže sláviť a adorovať tajomstvo Krista prítomného v Eucharistii práve preto, že sám Kristus sa ako prvý daroval Cirkvi v obete kríža. To, že Cirkev môže konať Eucharistii!, je plne zakorenené v dare, ktorým sa jej daroval sám Kristus. Aj tu objavujeme presvedčivé vyjadrenie svätého Jána: On nás miloval prvý“ (1 Jn 4, 19).“ [23] Svätý Otec František v encyklike Lumen fidei zdôrazňuje, že Eucharistia je skutočnosť viery, ktorá je stále prítomná v dejinách sveta. Podľa pápeža Františka sa v Eucharistii prelínajú dve osi, po ktorých prechádza viera: „Na jednej strane je to os dejín: Eucharistia je úkon pamäti, aktualizácia mystéria, v ktorom minulosť ako smrť i vzkriesenie prejavuje svoju schopnosť otvárať budúcnosť a anticipovať konečnú plnosť. Na druhej strane je tu aj os, ktorá vedie z viditeľného sveta do neviditeľného.“ [24]
Veľkonočná cesta k Otcovi, ktorej svedkami boli Ježišovi učeníci, má svoje naplnenie aj v našej súčasnej dobe, pretože prítomnosť Ježiša Krista v Oltárnej sviatosti ostáva trvale aktuálnym prostriedkom pre naplnenie posledného cieľa - naplnenie ľudského života v Bohu. Ježiš nám zanecháva Eucharistiu ako každodennú pamäť Cirkvi, ktorá nás čoraz hlbšie vovádza do Veľkej noci (porov. Lk 22,19). Z Eucharistie, ktorá živí a vnútorne posilňuje kresťanov, pramení ich schopnosť vydávať v každodennom živote autentické evanjeliové svedectvo.
----------
[1] FROSSARD, A: Boh jestvuje, ja som sa s ním stretol. Bratislava: Lúč 1992, s. 102.
[2] JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 23.
[3] Porov. RATZINGER, J: Na ceste k Ježišovi Kristovi. Kraków: Wydawnictwo Salwator 2004, s .36.
[4] TRESE, L.: W co wierzymy. Kraków: Wydawnictwo AA 2007, s. 293.
[5] RATZINGER, J: Na ceste k Ježišovi Kristovi. Kraków: Vydavateľstvo Salwator 2004, s. 36.
[6] RATZINGER, J: Na ceste k Ježišovi Kristovi. Kraków: Vydavateľstvo Salwator 2004, s. 72.
[7] Porov: TRESE, L.: W co wierzymy. Kraków: Wydawnictwo AA 2007, s. 306.
[8] Porov: RATZINGER, J: Na ceste k Ježišovi Kristovi. Kraków: Vydavateľstvo Salwator 2004, s. 73.
[9] RATZINGER, J: Na ceste k Ježišovi Kristovi. Krakow: Vydavateľstvo Salwator 2004, s. 89.
[10] Porov: RATZINGER, J: Na ceste k Ježišovi Kristovi. Kraków: Vydavateľstvo Salwator 2004, s. 81.
[11] AUGUSTÍN: Vyznania. Dostupné na: http://a-repko.sk/knihy/vyznania.htm. [cit.15.3.2021].
[12] Porov. ŚWIERZAWSKI, W: Učiteľ, kde bývaš? Sandomierz: Vydavateľstvo Hodie 1994, s. 116.
[13] RATZINGER, J: Na ceste k Ježišovi Kristovi. Kraków: Vydavateľstvo Salwator 2004, s. 61.
[14] LEV VEĽKÝ: Kázeň na Narodenie Pána (XXII) II. In: Antológia patristickej modlitby, s. 171.
[15] AUGUSTÍN: In: STAROWIEYSKI. Živí Otcovia (II), s.344 - 345.
[16] RATZINGER, J: Na ceste k Ježišovi Kristovi. Krakow: Vydavateľstvo Salwator 2004, s. 90.
[17] ŚWIERZAWSKI, W: Učiteľ, kde bývaš? Sandomierz: Vydavateľstvo Hodie 1994, s. 117.
[18] Porov. BENOIT, P: Les récits de L 'institution et leur portée. In: LV 31 (1957) 60 - 76.
[19] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: vieroučná konštitúcia Lumen pentium, 3.
[20] Porov. ZIEMBICKI, I.: Kristus a jeho kňazi. Sandomierz: Diecézne vydavateľstvo 1998, s. 35.
[21] ŚWIERZAWSKI, W: Učiteľ, kde bývaš? Sandomierz: Vydavateľstvo Hodie 1994, s. 112.
[22] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia Sacrosanctum concilium, 47.
[23] BENEDIKT XVI.: posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis, 14.
[24] FRANTIŠEK: encyklika Lumenfidei, 44.
V tebe sú všetky moje pramene » Ž 87, 7.
Známy francúzsky katolícky spisovateľ, novinár a filozof André Frossard, ktorý bol blízkym priateľom pápeža svätého Jána Pavla II. vo svojej autobiografickej knihe Boh jestvuje, ja som sa s ním stretol, hovorí o svojej konverzii ku katolicizmu, ku ktorej došlo v roku 1935. O svojom vzťahu k Eucharistii povedal: „Istý kňaz z kongregácie Svätého Ducha začal moju prípravu na krst. Všetko, čo mi rozprával o kresťanských pravdách, som s radosťou prijímal. [...] Jedine Eucharistia ma prekvapila. Nie preto, že by sa mi bola zdala neuveriteľnou. Práve naopak. Udivovalo ma, že Božia láska si zvolila taký neslýchaný prostriedok k tomu, aby sa dávala a nadovšetko ma prekvapilo, že si na to vybrala chlieb, ktorý je potravou chudobného a obľúbeným jedlom detí. Eucharistia bola najkrajším zo všetkých darov, ktoré mi kresťanstvo v takej hojnej miere predložilo.“[1] Svätý Ján Pavol II. pripomína: „V Eucharistii sa sprítomňuje, čiže obnovuje obeta na kríži, ktorá je totálnym darom Krista svojej Cirkvi, darom jeho obetovaného tela a vyliatej krvi, čím Kristus vydal najväčšie svedectvo toho, že je Hlavou a Pastierom, Služobníkom a Ženíchom Cirkvi.“ [2]
Poznanie Ježiša Krista presahuje ľudskú skúsenosť aj schopnosť úplnej ľudskej interpretácie. Hovoríme o novom poznaní, ktoré človek nemôže dosiahnuť vlastnými silami - je mu darované zhora, je „zjavené“. Dokument Kongregácie pre náuku viery Dominus Iesus [„Ježiš je Pán“] už na samotnom začiatku nadväzuje na vyznanie prvotnej Cirkvi, ktoré apoštol Pavol (porov. Rím 10, 9) odovzdal ako prejav pravdy pôsobiaceho Ducha Svätého, ktorý je darcom každého dobra. Svätý Pavol preberá a opakuje vyznanie, ktoré Nový zákon uznáva za primárny prameň kresťanského vyznania viery, ktoré prednáša apoštol svätý Peter. Petrovo vyznanie je odpoveďou na otázku, ktorú Ježiš Kristus položil svojim učeníkom, keď sa nachádzali v okolí Cézarey Filipovej po tom, čo zaznela prvá otázka smerujúca na učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ (Mt 16,13). Odpoveď poukazuje na rôzne postoje, ktoré ľudia zaujímali voči Ježišovej osobe: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov“ (Mt 16, 14). V tomto kontexte rezonuje Kristova otázka na svojich učeníkov: „A za koho ma pokladáte vy?“ (Mt 16, 15).
Evanjelium sv. Marka uvádza Petrovu odpoveď: „Ty si Mesiáš“ (Mk 8, 29). V Matúšovom evanjeliu nachádzame rozšírené vyznanie: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16). Ježiš vyznanie svojho apoštola Petra potvrdzuje slovami, ktoré jasne poukazujú, že vyznanie viery nie je prejavom ľudskej interpretácie, ale má nadprirodzený charakter: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach” (Mt 16, 17). Pavlova i Petrova forma vyznania sa líšia v dvoch bodoch. Svätý Peter sa obracia na Ježiša a jeho vyznanie je „modlitbou“; Pavlova forma vyznania poukazuje na pôsobenie Ducha Svätého, pod vplyvom ktorého sa formuje Credo, ktoré spoločenstvo vyslovuje pred Bohom počas liturgie; vyslovuje ho súčasne pred svetom ako prejav svojej totožnosti a ako podstatu toho, čo má povedať ľudstvu. [3] Je potrebné poukázať aj na druhý aspekt, na rozdielnu formu vyjadreného vyznania. Apoštol Peter sa v titule Krista (Mesiáš, Kráľ) snaží zachytiť tajomstvo Ježiša, pričom nadväzuje na postavu Dávida, posledného kráľa, na ktorého sa vzťahujú slová Žalmu: „Ty si môj Syn, ja som ťa dnes splodil“ (Ž 2, 7).
Sám Ježiš sa vyhýbal tomuto titulu, lebo napriek tomu, že bol zakorenený v dejinách Izraela, mohol byť nesprávne interpretovaný. [4] Z toho dôvodu jednoduchá formula v evanjeliu sv. Marka je u sv. Lukáša už rozšírená. Formulácia Markovho evanjelia „Ty si Mesiáš“ (Mk 8, 29) je u sv. Lukáša rozšírená: „A vy ma za koho pokladáte?“, opýtal sa ich. Odpovedal Peter: „Za Božieho Mesiáša“ (Lk 9, 20). V evanjeliu sv. Matúša prijíma formu: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16). U svätého Pavla pojem „Kristus -Mesiáš“ je nahradený slovom „Kyrios - Pán“, ktoré v gréckej verzii Starého zákona nahrádzalo nevysloviteľné meno Boha; „svätý Pavol týmto spôsobom stotožňuje Ježiša s Bohom, jasne poukazuje na jeho božstvo.“ [5] Ježiš ostáva prítomný v eucharistickom pokrme podľa vlastného prisľúbenia, ktorý súvisí s misijným rozkazom: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 19-20). Kristus je neustále prítomný v dejinách, lebo stále znovu tvorí svoje telo, zhromažďuje spoločenstvo ľudí, v ktorom je ustavične prítomný; je to stále prítomná Cirkev. Ježiš nie je skutočnosťou minulej doby, aleje dnes a naveky (porov. Hebr 13, 8).
Ježiš sa stal pre nás chlebom nového života a táto pravda presahuje každú dobu a bude trvať do konca čias. Od každého veriaceho človeka vyžaduje správny vzťah a životný postoj, pretože pokrm večného života môžeme prijímať iba vtedy, keď sa pre neho otvárame celým životom, keď ho prijímame do svojho srdca: „Hľa, stojím pri dverách a klopem: Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (Zjv 3, 20). Otvoriť dvere - to nie je proces jednej chvíle. Vyžaduje si človeka, ktorý si uvedomuje význam Ježišovej prítomnosti. Kardinál Ratzinger uvažuje: „Otvor mi - hovorí Pán - tak ako som sa ja otvoril pre teba. Otvor pre mňa svoj svet, tak, aby som mohol do neho vstúpiť, tak, aby som vás mohol osvietiť, aby som mohol zvíťaziť nad zatvrdlivosťou vašich sŕdc. Otvor mi, tak ako som ja dovolil, aby bolo pre teba otvorené moje srdce. Pusť ma dovnútra! Pán to hovorí každému z nás, hovorí to celému nášmu spoločenstvu.“ [6]
V modlitbe Pána prosíme o „každodenný“ chlieb. Je to prosba učeníkov, ktorá sa stala aj našou prosbou, lebo sme si osvojili Pánove slová, ktoré odovzdal apoštolom ako vzor každej modlitbe, keď na ich prosbu: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov“ (Lk 11,1), odpovedal: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia“ (Lk 11, 2-4; porov. Mt 6, 9-13). Prosba o chlieb v istom zmysle slova prepája prvé tri prosby, ktoré sa vzťahujú na Božie kráľovstvo s ďalšími troma prosbami, ktoré sa dotýkajú našich potrieb. [7] Prosím tak, ako Ježišovi učeníci, o denný pokrm pre telo, ktorý je dôležitý - ba priam nevyhnutný pre zachovanie existencie na tomto svete. Táto prosba je však oveľa hlbšia, ako sa na prvý pohľad zdá. Výraz „každodenný“ je typický práve pre modlitbu „Otče náš“.
Exegéti diskutujú nad významom slova epiusios a zastávajú názor, že pravdepodobne znamená vyjadrenie formulované výrazom: „daj nám zajtrajší chlieb, teda chlieb budúceho sveta“. Eucharistia vyjadruje podstatnú pravdu o chlebe, ktorý slúži pre zajtrajšok: pre budúci svet. Prítomnosť presahuje do eschatologickej „budúcnosti", v ktorej Kristus je stále prítomný „tu a teraz“. To je pravda eucharistického pokrmu, ktorý ponúka Ježiš Kristus, aby sme v ňom mali večný život. Tým, ktorí sa zbehli k Tiberiadskému moru. Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka“ (Jn 6, 26-27). Prosba o každodenný chlieb sa stáva prosbou o príchod Božieho kráľovstva. Skrze Eucharistiu prichádza nebo na svet, Boží zajtrajšok sa sprítomňuje už dnes, pričom budúci svet uvádza do súčasného sveta. [8]
Prosba o chlieb má duchovnú hĺbku, keď sa spája s vnútorným oslobodením od zlého. Účasťou na prijímaní sviatostného pokrmu - chleba pre večný život, sa máme stávať otvorenými pre dobro nielen telesné, ale aj duchovné. Je potrebné si uvedomiť, že Kristus nás pozval a neustále pozýva, aby sme v sebe budovali Boží príbytok, aby sme sa stávali príbytkom Ducha Svätého. Eucharistia nás posväcuje takým spôsobom, že sme zjednotení s Kristom pre večný život: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť. [...] Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne. A toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem, lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho ktorý ma poslal. A vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň“ (Jn 6, 35-39).
Keď Pán Ježiš v synagóge v Kafarnaume skončil svoju reč o eucharistickom pokrme, mnoho učeníkov od neho odišlo. Ježišove slová sa im javili ako príliš náročné nielen na pochopenie, ale predovšetkým na akceptovanie vnútorného obsahu, ktorého pravda vychádzala mimo ľudskej skúsenosti. Roztržka medzi Židmi vrcholí otázkou: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ (Jn 6, 52). Ježiš dáva jasnú odpoveď: „Veru, veru, hovorím vám: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 53-56). Chlieb sa stáva Kristovým telom. Pozemský chlieb sa stáva Božím chlebom, „mannou“ z neba, v ktorej človek prijíma pokrm večného života, pričom ho pripravuje na nový život, život oslávenia v Pánovi.
Ježiš sa vydáva za nás ako obetný dar nebeskému Otcovi a takýmto spôsobom sám seba premieňa na dar, ktorý môže dávať človeku. Rovnakým spôsobom Kristus obetuje za nás svoju krv, ktorá sa vylieva pre našu spásu. Môže ju dávať nám ako pravý nápoj, lebo je vyliata za každého z ľudského rodu. Ježiš Kristus je pribitý na kríž a zomiera v mukách utrpenia. Nemožno si nevšimnúť, že Kristus zomiera na kríži pričinením ľudskej zloby; rozhodne však v slobodnom prijatí tohto ľudského utrpenia. V tejto situácii obety na kríži môžeme sledovať aj hlbší rozmer premenenia, ku ktorému dochádza pri ustanovení Eucharistie. Ľudské násilie premieňa Ježiš na akt odovzdania seba za každého človeka, ako akt lásky. Ježiš neodpovedá na ľudský hnev a nenávisť podobným spôsobom, ale ukončí násilie tak, že ho premieňa na úkon obetujúcej lásky. Skutok vraždy a následnej smrti je premenený na lásku; láska je silnejšia ako smrť. Láska trvá naveky.
Kardinál Ratzinger hovorí: „Týmto spôsobom Ježišovo premenenie obsahuje v sebe iné: premenenie smrti na zmŕtvychvstanie, zomrelého tela na zmŕtvychvstalé telo. Zmŕtvychvstalý j e vydaním seba, je oživujúcim duchom a ako taký je darom. To neznamená zavrhnutie matérie, lebo týmto spôsobom matéria dosahuje svoj cieľ: bez materiálneho procesu smrti a jej vnútornej porážky toto všetko by nebolo možné. Preto po zmŕtvychvstaní Kristus je naďalej prítomný, aleje tak premenený, že telesnosť a odovzdanie seba nevylučujú, ale sa navzájom doplňujú.“ [9] Svätý Pavol hovorí: „Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou; posledný Adam oživujúcim Duchom. Ale nie je prv duchovné lež živočíšne, až potom duchovné. Prvý človek zo zeme, je pozemský; druhý človek je z neba“ (1 Kor 15, 45-47).
Dvanásti ostávajú pri Ježišovi ako svedkovia tohto tajomstva, ktoré sa ich životnej skúsenosti a zároveň misijnom poslaní bude stále aktualizovať v Kristom postoji. Šimon Peter vyzná; „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (Jn 6, 68-69). Apoštoli ostávajú v spoločenstve s Kristom a táto jednota bude znakom ich zjednotenia sa navzájom aj v prvotnom cirkevnom spoločenstve, ktoré sa bude rozvíjať a naďalej zjednocovať pri slávení eucharistickej hostiny. V Prvom liste sv. Pavla Korinťanom čítame: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 16-17). Pojem communio je zakorenený najmä vo sviatosti Eucharistie. Kardinál Ratzinger poukazuje na spoločenský rozmer Eucharistie a hovorí, že sviatosťou Kristovho tela a krvi nadväzujeme na spoločenstvo krvi s Kristom takým spôsobom, že dochádza k vzájomnému prenikaniu Kristovho života a nášho života. Vychádzame z poznania hebrejskej mentality, v ktorej krv vyjadruje „život“. Ten, kto má účasť na Kristovej krvi, má účasť na jeho živote. Táto pravda bližšie objasňuje význam Ježišovho vyjadrenia o prijímaní jeho tela a pití jeho krvi. V kontexte Eucharistie „krv“ znamená aj darovanie seba, existenciu, ktorá je „vyliata“ darovaná za nás. To Kristus obetoval sám seba, vylial za nás svoju krv a týmto aktom slobodnej voľby priniesol obetu nebeskému Otcovi za nás, ako Baránok bez poškvrny. [10]
Ešte výraznejšie sú slová, ktoré sa dotýkajú chleba. Chlieb znamená telesné zjednotenie sa s Kristom, ktoré apoštol Pavol prirovnáva k zjednoteniu muža a ženy ( porov. 1 Kor 6, 17n; Ef 5, 26-32). Kristus nás prijíma do seba. Svätý Augustín to vyjadruje slovami, ktoré počul vo videní: „Som pokrmom silných, vzrastaj a budeš ma požívať. Nie Ty mňa premeníš, ako premieňaš svoj pokrm v seba samého, ale Ty budeš premenený vo mňa.“ [11] Kresťania svojou účasťou na Eucharistickej obete obetujú seba samých ako „obetu živú, svätú, príjemnú Bohu“ (Rim 12, 1), a tým vydávajú svedectvo viery. Viera vďaka láske dozrieva v poznanie zvláštneho typu, keď vnútorná skúsenosť privádza ku kontemplácii milujúceho Krista. Človek vďaka živej viere objavuje Krista v Eucharistii a vo svojom srdci. [12] Zjavujúci sa Kristus plní predpoveď danú pri Poslednej večeri: „Ešte chvíľku a svet ma už neuvidí, ale vy ma uvidíte, lebo ja žijem a aj vy budete žiť. V ten deň spoznáte, že ja som v svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás. Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého“ (Jn 14,19-21).
Eucharistický pokrm privádza k spáse. Chlieb, ktorý dáva Ježiš, je súčasťou jeho života a už počas verejného účinkovania poukazuje na nové poslanie, keď z chleba ako telesného pokrmu sa stane chlebom pre posilnenie duše. Základná potreba tela sa stáva bodom útoku pre pokušenie Ježiša: Ak si Boží Syn...“ Tieto slová počúvame aj pod krížom: „Ak si Boží Syn, zostúp z kríža“! (Mt 27, 40). V týchto slovách zaznieva výsmech, ale sú zároveň aj výzvou: Ježiš Kristus má dokázať vierohodnosť svojich výrokov. Téma chleba preniká celé Evanjelium; je potrebné všímať si túto problematiku v celej šírke. Evanjeliá prinášajú ešte dve správy spojené s Kristovým pôsobením, ktoré sú spojené s chlebom. Prvá je rozprávanie o rozmnožení chleba pre tisíce osôb, ktoré nasledovali Pána. Ježiš teraz robí to, čo nechcel robiť pri pokúšaní po štyridsaťdennom pôste.
Ľudia nasledovali Ježiša a pritom opustili všetko; odišli zo svojich príbytkov, aby sa otvorili celkom pre Boha aj na seba navzájom. Keď idú za Ježišom, majú dôvod na nádej, že bude o nich postarané. Zázrak rozmnoženia chleba predpokladá tri veci. V prvom rade je to hľadanie Boha v nachádzaní jeho náuky, ktoré sa týka celého života. Svojím spôsobom je to hľadanie múdrosti pre spravovanie života. Následne ľudia prosia o chlieb, lebo cesta je náročná a je nebezpečenstvo, aby nepoomdlievali na ceste. Napokon podstatným elementom zázraku je ochota deliť sa s inými. Kristus nie je nevšímavý na potreby ľudského tela, ale všetkému dáva primeraný poriadok. Rozprávanie o chlebe je prípravou na Poslednú večeru, ktorá sa stáva Eucharistiou Cirkvi a neustálym zázrakom rozmnoženia chleba. Ježiš sa stal odumretým zrnom, ktoré prináša bohatú úrodu (porov. Jn 12, 24). On sám sa pre nás stal chlebom a v slávení Eucharistie toto tajomné rozmnoženie chlebov trvá až do konca čias. Kardinál Ratzinger v diele Na ceste k Ježišovi Kristovi pripomína dôležitosť slov nemeckého jezuitu Alfréda Delpa, ktorý bol nacistami odsúdený na smrť: „Chlieb je dôležitý, sloboda je dôležitejšia, a najdôležitejšia je nepretržitá adorácia.“ [13]
Boh zanechal trvalú stopu svojej prítomnosti v ustanovení eucharistického pokrmu, keď sa nám všetkým daroval pre posilnenie nášho života na ceste k večnému cieľu. Spôsob, ako si zachovať život, je zotrvanie v spoločenstve s Ježišom, lebo v ňom je spása. Telesný pokrm, ktorý prijíma človek, si privlastní naše telo. Večný chlieb je však iný: je väčší od nás. Nie my si ho prisvojujeme, ale on si prisvojuje nás, tak že sa s ním zjednocujeme. Všetci sa zjednocujeme s Kristom a zároveň v ňom sa zjednocujeme navzájom. Komunia s Kristom je zároveň aj komuniou medzi nami. Po prijatí Ježiša v Najsvätejšej sviatosti odchádzame znovu k svojim životným potrebám a povinnostiam, čo však neznamená, že končíme naše spoločenstvo, ale naopak, stávame sa otvorenými pre naplnenie jeho odkazu milovať blížnych v konkrétnych skutkoch tak telesného, ako aj duchovného milosrdenstva. Pravá eucharistická zbožnosť má spoločenský charakter na základe autentického vzťahu ku Kristovi, ktorý v spoločenstve rozvíja kristologický a kristocentrický rozmer.
Kritériom pravdy môjho vzťahu ku Kristovi je moja autentická láska k bratom, s ktorými sa navzájom zjednocujeme pri prijímaní Eucharistie. Nezáleží pritom, či sa navzájom vidíme a sme blízko pri sebe, alebo sme od seba vzdialení. Láska Ježiša Krista, ktorá nás všetkých spája, nepozná ľudské limity a hranice. Kde je človek viery zjednotený s Kristom, tam je zjednotený aj so svojím blížnym. Táto jednota sa nezačína, ale ani nekončí v kostolnej lavici; tam sa však začína a stáva sa telom a krvou v každodenných udalostiach môjho života, v ktorom sa spájam s mojimi bratmi a sestrami po celom svete. Komunio nie je vymedzené priestorovo ani časovo: zjednocovanie sa s Mesiášom - Kristom má transcendentálny charakter a privádza k eschatologickému naplneniu v prijímaní Ježiša pre večný život. Je dôležité si uvedomiť, že Cirkev nie je federácia niekoľkých jednotlivých spoločenstiev na národnostnom, alebo inom princípe, ale že je to spoločenstvo viery, ktoré vyrastá z jedného chleba a jedného kalicha. V Eucharistii nachádzame jednotu Cirkvi. Jednota, o ktorej hovoríme, nie je výsledkom centrálneho riadenia, ako by sa to niekomu mohlo zdať.
Centrálna jednota je možná jedine preto, lebo uprostred spoločenstva je živý Kristus. Jednoznačne konštatované: Kristus je princípom jednoty; Kristus prítomný v Oltárnej sviatosti ako pravý pokrm pre naše duše. Eucharistické zjednotenie sa s Ježišom privádza k rozpoznaniu kresťanskej misie, ktorá vyjadruje vernosť Ježišovej náuke realizovanej v praktickom živote. Ten, kto poznáva svojho Učiteľa v Eucharistii, bude ho spoznávať a prijímať aj v bratoch a sestrách. O takom vernom nasledovníkovi zaznejú Pánove slová: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne“ (Mt 25, 34-36). Žiť obetavú lásku nie je jednoduché, ani ľahké. Kristus to vedel, preto nám dal seba za pokrm, aby upevnil naše sily. Svätý Lev Veľký v kázni na Narodenie Pána zvolal: „Posilňuj sa nesmrteľným Chlebom, ktorý ti dodá síl!“ [14] Svätý Augustín napísal: „Neuspokojil by ma Boh, ak by mi nesľúbil seba samého. Čo je celá zem, čo je celé more, čo je slnko, čo sú zástupy anjelov! Túžim po Stvoriteľovi ich všetkých, po ňom samom dychtím! Jemu hovorím: ,Lebo u teba je prameň života (Ž 36/35), a on mi odpovedá: ,Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba (Jn 6,41). Nech som lačný, nech som smädný počas môjho putovania, len aby som sa nasýtil tvojou prítomnosťou.“ [15]
Prejav starostlivosti a záujmu o človeka v krízovej situácii sa javí ako nevyhnutný predpoklad pre realizáciu solidárnosti so všetkými, ktorých životná situácia si to vyžaduje. Kristov príklad dosvedčuje, že byť solidárnym zodpovedá príkazu lásky. Ak Ježišova láska privádza až k ustanoveniu eucharistického pokrmu, môžeme povedať, že práve v Eucharistii sa Boží Syn solidarizuje s každým človekom, pretože každý človek žije v kríze svojej zranenej ľudskej prirodzenosti a potrebuje nadprirodzenú pomoc, aby dosiahol naplnenie svojho cieľa. Ježiš Kristus sa obetuje za spásu sveta a ostáva uprostred nás, aby jeho prítomnosť v ľudskom spoločenstve vyjadrovala neustálu solidaritu s človekom, ktorý má byť v duchu lásky solidárny so svojimi blížnymi. Tak predsa rezonujú Ježišove slová, ktoré nachádzame v Matúšovom evanjeliu v reči o poslednom súde: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).
Pri Poslednej večeri Pán Ježiš anticipuje udalosti z Golgoty. Prijíma smrť na kríži a tým samým premieňa akt násilia na úkon odovzdávania seba samého. Pri Poslednej večeri kríž je už prítomný - prijatý a premenený Ježišom. „Táto prvá a základná premena nesie so sebou iné - smrteľné telo sa stáva zmŕtvychvstalým telom, „oživujúcim duchom“. Na tomto základe sa stáva možné tretie premenenie: dary chleba a vína, dary Stvoriteľa a súčasne ovocie ľudského pohostenia a „premenenia stvorenia“, sú premenené, takže je v nich prítomný Pán, ktorý vydáva seba za nás, ktorý je vydaním seba. [16]
Ježišova eucharistická premena nie je samoúčelná. Vieme, že Kristus hovorí o večnom živote, ku ktorému prichádzame v zjednotení s tým, ktorý je „cesta, pravda a život“ (porov. Jn 14, 5). Cieľom Eucharistie je premenenie tých, ktorí majú účasť na eucharistickom pokrme, ktorí prijímajú Ježišovo telo a krv a takto vytvárajú pravé communio s jeho premenením. Eucharistia začína proces premien, na ktorom máme účasť už tu počas pozemského života v prijímaní sviatostného pokrmu, keď sa v Kristovi stávame novým životom a potom sme povolaní byť premenení v nový život nebeského kráľovstva. Apoštol národov, svätý Pavol, povzbudzuje veriacich v Korinte: „Hľa, poviem vám tajomstvo: Nie všetci umrieme, ale všetci sa premeníme: razom, v jednom okamihu na zvuk poslednej poľnice. Lebo keď zaznie, mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my sa premeníme. Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť’ a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť“ (1 Kor 51-53).
Zmŕtvychvstalý Kristus sa po svojom nanebovstúpení stáva centrom všetkého, k nemu všetko smeruje a k tomu pohľadu dozrieva viera. Účasť na Eucharistii zjednocuje ľudskú lásku s láskou Boha. Ubi caritas et amor, Deus ibi est! Kde je láska, tam je Boh. Svätý pápež Pius X. sa riadil zásadou instaurare omnia in Christo (všetko obnoviť v Kristovi) a Eucharistiu vnímal ako jeden zo zásadných prostriedkov pre zjednotenie sa s Kristom, čo privádza aj k obnove života. Ježiš ustanovil Eucharistiu, aby zostal so svojimi až do konca sveta, (porov. Mt 28, 20) a nielen skrze svojho Ducha, ale aj vo svojom tele, z ktorého ako z prameňa tryská nový život (porov. Jn 6, 54-57; 7, 37-39). Pre objasnenie tohto mystéria je vhodné povedať, že ono spôsobuje najprv aktuálnu Kristovu prítomnosť, to znamená prítomnosť „v čase“, medzi minulosťou kríža a budúcnosťou našej slávy v nebi, ale aj prítomnosť „v priestore“, čo znamená prítomnosť, ktorú je možno pocítiť a napokon „prítomnosť fyzickú, keď v spôsoboch chleba a vína jestvujú skutočným spôsobom hoci tajomne ako Telo a Krv Ježiša Krista.“ [17]
V Eucharistii je prítomný Kristus vo svojom vlastnom, oslávenom - zmŕtvychvstalom tele, v ktorom nachádzame dar života (eucharistický pokrm ako posila v tomto čase, ale aj ako záruka večného života) a napokon v eucharistickom Kristovi stretávame celé telo Cirkvi, v ktorom on zotrváva vďaka eucharistickej liturgii, ktorú slávi Cirkev, keď sprítomňuje obetu kríža. [18] Druhý vatikánsky koncil hovorí: „Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža, v ktorej „bol obetovaný náš veľkonočný Baránok Kristus“ (1 Kor 5, 7), uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia. Sviatosťou eucharistického chleba sa zároveň predstavuje a utváraj jednota veriacich, ktorí tvoria v Kristovi jedno telo (porov. 1 Kor 10,17). Na toto zjednotenie s Kristom, ktorý je svetlo sveta, od ktorého pochádzame, skrze ktorého žijeme a ku ktorému smerujeme, sú povolaní všetci ľudia.“ [19] Novozákonné spoločenstvo je zjednocované plnosťou Kristovej obety. Spoločenstvo Ježiša Krista je vybudované na základe viery a v jednote prijímania Kristovho Tela a Krvi.
V Skutkoch apoštolov nachádzame svedectvo života prvých Kristových nasledovníkov: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm“ (Sk 2, 42.46). Kresťanské spoločenstvá objavovali v Eucharistii Boží dar, ktorý sa rozdeľoval (porov. 1 Kor 10,17; 11, 23-26). Lámanie pri eucharistickej hostine pripomína Ježišove zázraky rozmnoženia chlebov, keď Ježiš lámal chlieb a učeníci ho rozdávali prítomným. Aj v tomto prípade eucharistické slávenie pripomína a poukazuje na solidárnosť eucharistického Krista. [20] Spolu s lámaním chleba sa pre veriacich začína účasť na Božom kráľovstve, ako hovorí Boží Syn pri Poslednej večeri: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve.“ Vzal kalich, vzdával vďaky a povedal: „Vezmite ho a rozdeľte si ho medzi sebou. Lebo hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z plodu viniča, kým nepríde Božie kráľovstvo“ (Lk 22, 16-18).
Sprítomnenie Krista v Eucharistii poukazuje na jeho dielo, ktoré vykonal „pre nás“. „Tento znak je sacramentum sacrificii; Eucharistiaje obetou (1 Kor 10,16; 11, 24), ktorá vďaka spomínaniu (anámnesis) sprítomňuje smrť na kríži a zmŕtvychvstanie Krista - opus redemptionis, dielo vykúpenia. Obeta Krista ako akt kultu je pohybom vystupujúcim, ale súčasne je pohybom zostupujúcim, lebo sa uskutočňuje posvätenie zhromaždených, ak sú splnené vyžadované podmienky.“ [21] Kristus mocou umučenia berie na seba umučenie všetkých ľudí a robí z neho spásnu obetu, ktorej ovocím je zmŕtvychvstanie. Vo chvíľach utrpenia a smrti sa završuje dielo, ktoré Kristus konal na zemi. Keď prijímame Ježišovo telo, prijímame „celého“ Krista, vo všetkých tajomstvách jeho života. V každej svätej omši, pri každom slávení liturgie eucharistie je nám Kristus blízky v spásnych udalostiach, ktoré sú „zhustené“ v jednom akte, v jednom stretnutí slávenej Eucharistie. Hľa, aké tajomstvo eucharistickej prítomnosti Ježiša Krista! Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Sacrosanctum concilium učí: „Náš Spasiteľ pri Poslednej večeri, v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a svojej krvi, aby ňou v priebehu vekov trvalo zachoval obetu kríža, kým nepríde, a aby tak zveril Cirkvi, milovanej neveste, pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania.“ [22]
Prijať Ježiša znamená otvoriť mu svoje srdce, aby vstúpil k nám a pretváral nás na nových ľudí. Aj dnes je aktuálne pozvanie: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou. Toho, kto zvíťazí, posadím vedľa seba na mojom tróne, ako som aj ja zvíťazil a zasadol som s mojím Otcom na jeho tróne“ (Zjv 3, 20-21). Chceme nechať vstúpiť Ježiša do nášho srdca, aby sme boli pretvorení jeho duchom. Žiť s ním je istý spôsob, ako nezablúdiť na komplikovaných cestách života, ale mať správnu orientáciu v zmysluplnom prijímaní Božej vôle. Pápež Benedikt XVI. poukazuje na kauzálny princíp Cirkvi v kontexte s Eucharistiou: „Cirkev môže sláviť a adorovať tajomstvo Krista prítomného v Eucharistii práve preto, že sám Kristus sa ako prvý daroval Cirkvi v obete kríža. To, že Cirkev môže konať Eucharistii!, je plne zakorenené v dare, ktorým sa jej daroval sám Kristus. Aj tu objavujeme presvedčivé vyjadrenie svätého Jána: On nás miloval prvý“ (1 Jn 4, 19).“ [23] Svätý Otec František v encyklike Lumen fidei zdôrazňuje, že Eucharistia je skutočnosť viery, ktorá je stále prítomná v dejinách sveta. Podľa pápeža Františka sa v Eucharistii prelínajú dve osi, po ktorých prechádza viera: „Na jednej strane je to os dejín: Eucharistia je úkon pamäti, aktualizácia mystéria, v ktorom minulosť ako smrť i vzkriesenie prejavuje svoju schopnosť otvárať budúcnosť a anticipovať konečnú plnosť. Na druhej strane je tu aj os, ktorá vedie z viditeľného sveta do neviditeľného.“ [24]
Veľkonočná cesta k Otcovi, ktorej svedkami boli Ježišovi učeníci, má svoje naplnenie aj v našej súčasnej dobe, pretože prítomnosť Ježiša Krista v Oltárnej sviatosti ostáva trvale aktuálnym prostriedkom pre naplnenie posledného cieľa - naplnenie ľudského života v Bohu. Ježiš nám zanecháva Eucharistiu ako každodennú pamäť Cirkvi, ktorá nás čoraz hlbšie vovádza do Veľkej noci (porov. Lk 22,19). Z Eucharistie, ktorá živí a vnútorne posilňuje kresťanov, pramení ich schopnosť vydávať v každodennom živote autentické evanjeliové svedectvo.
----------
[1] FROSSARD, A: Boh jestvuje, ja som sa s ním stretol. Bratislava: Lúč 1992, s. 102.
[2] JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 23.
[3] Porov. RATZINGER, J: Na ceste k Ježišovi Kristovi. Kraków: Wydawnictwo Salwator 2004, s .36.
[4] TRESE, L.: W co wierzymy. Kraków: Wydawnictwo AA 2007, s. 293.
[5] RATZINGER, J: Na ceste k Ježišovi Kristovi. Kraków: Vydavateľstvo Salwator 2004, s. 36.
[6] RATZINGER, J: Na ceste k Ježišovi Kristovi. Kraków: Vydavateľstvo Salwator 2004, s. 72.
[7] Porov: TRESE, L.: W co wierzymy. Kraków: Wydawnictwo AA 2007, s. 306.
[8] Porov: RATZINGER, J: Na ceste k Ježišovi Kristovi. Kraków: Vydavateľstvo Salwator 2004, s. 73.
[9] RATZINGER, J: Na ceste k Ježišovi Kristovi. Krakow: Vydavateľstvo Salwator 2004, s. 89.
[10] Porov: RATZINGER, J: Na ceste k Ježišovi Kristovi. Kraków: Vydavateľstvo Salwator 2004, s. 81.
[11] AUGUSTÍN: Vyznania. Dostupné na: http://a-repko.sk/knihy/vyznania.htm. [cit.15.3.2021].
[12] Porov. ŚWIERZAWSKI, W: Učiteľ, kde bývaš? Sandomierz: Vydavateľstvo Hodie 1994, s. 116.
[13] RATZINGER, J: Na ceste k Ježišovi Kristovi. Kraków: Vydavateľstvo Salwator 2004, s. 61.
[14] LEV VEĽKÝ: Kázeň na Narodenie Pána (XXII) II. In: Antológia patristickej modlitby, s. 171.
[15] AUGUSTÍN: In: STAROWIEYSKI. Živí Otcovia (II), s.344 - 345.
[16] RATZINGER, J: Na ceste k Ježišovi Kristovi. Krakow: Vydavateľstvo Salwator 2004, s. 90.
[17] ŚWIERZAWSKI, W: Učiteľ, kde bývaš? Sandomierz: Vydavateľstvo Hodie 1994, s. 117.
[18] Porov. BENOIT, P: Les récits de L 'institution et leur portée. In: LV 31 (1957) 60 - 76.
[19] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: vieroučná konštitúcia Lumen pentium, 3.
[20] Porov. ZIEMBICKI, I.: Kristus a jeho kňazi. Sandomierz: Diecézne vydavateľstvo 1998, s. 35.
[21] ŚWIERZAWSKI, W: Učiteľ, kde bývaš? Sandomierz: Vydavateľstvo Hodie 1994, s. 112.
[22] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia Sacrosanctum concilium, 47.
[23] BENEDIKT XVI.: posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis, 14.
[24] FRANTIŠEK: encyklika Lumenfidei, 44.
