Autor: P. Daniel Dian | Dioecesis Nitriensis
Zdroj: © Duchovný Pastier, č. 7/2021, s. 323-327 | vydáva Spolok sv. Vojtecha | Trnava 2021
Datum napsání:
14.11.2021
„Eucharistia nie je nijaká vedľajšia vec, ale to najcennejšie čo ako Cirkev máme,“ vyhlásil kardinál Gerhard Ludwig Müller.
Eucharistia - svetlo a život nového tisícročia - to bola téma kongresu, ktorá nás vyzvala, aby sme uvažovali nielen o samotnom eucharistickom tajomstve, ale aj o jeho vzťahu k problémom našich čias. Tajomstvo svetla! Srdce človeka, obťažené hriechom, často dezorientované a unavené i skúšané utrpením všetkého druhu, potrebuje Kristovo svetlo. Svetlo potrebuje aj svet na ceste hľadania pokoja, ktorý sa zdá byť veľmi ďaleko teraz, na prahu tretieho tisícročia, ktoré trápi a ponižuje násilie, terorizmus a vojna. Eucharistia je svetlo! V Božom slove, ktoré sa neustále ohlasuje, v chlebe a víne, ktoré sa stáva telom a krvou Krista, je to práve Pán, čo otvára myseľ a srdce a necháva sa spoznať, ako Emauzským učeníkom v lámaní chleba (porov. Lk 24,25). V tomto úkone opäť prežívame obetu kríža a zakusujeme nekonečnú lásku Boha a cítime sa tiež povolaní šíriť Kristovo svetlo medzi mužmi a ženami našich čias.
Každý deň a najmä v nedeľu, v deň Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev žije z tohto tajomstva. Kresťanské spoločenstvo je pozvané živšie si uvedomiť a hlbšie prežívať slávenie svätej omše, dlhšie adorovať Krista v Eucharistii a viac sa angažovať v službe blížnym. Eucharistia je prameňom a prejavom spoločenstva, je princípom a projektom misií (porov. Mane nobiscum Domine, kap. III. a IV.). Predovšetkým si musíme uvedomiť, že Eucharistia nie je niečo, ale niekto.
Vstaňte, poďme k Eucharistii: „Ježiš je totiž vo svojej veľkosti nehybným slnkom a hýbe všetkým. On je pravý stred sveta a kresťanskej viery a svet musí byť ustavične v pohybe smerom k nemu. On je stredom našich duší a oni od neho dostávajú všetku milosť, osvietenie a vplyv. Odkedy Ježiš Kristus pri Poslednej večeri vyslovil slová: Toto je moje telo... toto je moja krv (porov. Lk 22, 1920), odvtedy je Eucharistia prameňom a vrcholom života Cirkvi. Je srdcom Cirkvi. Cirkev utvára Eucharistiu a Eucharistia utvára Cirkev. Eucharistia sa stáva prameňom a zároveň vrcholom celej evanjelizácie, keďže jej cieľom je spoločenstvo všetkých ľudí s Kristom a v ňom s Otcom a s Duchom Svätým.“ [1] Svätý Ján Pavol II. nazval svoju poslednú encykliku Cirkev žije z Eucharistie, preto v tomto duchu je možné plným právom povedať, že i veriaci katolík má žiť Eucharistie. Ona má byť pre neho prameňom i vrcholom celého jeho duchovného života. „V Eucharistii Ježiš Kristus plne pôsobí, aby pretváral ľudí“, [2] pretože „v Eucharistii sa nachádza sám pôvodca svätosti.“ [3] V Eucharistii, máme možnosť i pristúpiť k tomuto tajomstvu Ježišovej lásky. Sväté prijímanie sa tak stáva stretnutím so sviatostným Ježišom Kristom, ktoré nič iné nemôže na tomto svete nahradiť. Eucharistia je tak dar darov, [4] je tým najväčším bohatstvom, ktorým Cirkev oplýva. Eucharistia teda nie je niečo, ale je niekto - je to opravdivo, skutočne a podstatne celý Kristus.“ [5] Druhý vatikánsky koncil právom vyhlásil, že eucharistická obeta je „prameň a vrchol celého kresťanského života“
„Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka a živý chlieb, ktorý prostredníctvom tela, oživovaného Duchom Svätým, Oživovateľom, dáva ľuďom život“. Preto sa pohľad Cirkvi neustále obracia na svojho Pána, prítomného v Oltárnej sviatosti, v ktorej objavuje plné prejavenie sa jeho nesmiernej lásky. [6] Pápež Ján Pavol II. sa v sobotu 9. októbra 2004 v aule Pavla VI. stretol s mladými Rímskej diecézy, ktorí sa zúčastňovali misií s názvom Ježiš v centre. „Pri tejto osobitnej príležitosti,“ uviedol vo svojom príhovore, „vám zverujem do starostlivosti niektoré dary. Predovšetkým lásku k Eucharistii. Nikdy Eucharistiu neprestávajte sláviť a adorovať ju, spoločne s celým kresťanským spoločenstvom, predovšetkým v nedeľu. Postavte ju do centra vášho osobného i komunitného života, aby vám spojenie s Kristom pomohlo uskutočňovať odvážne rozhodnutia.
Kardinál Tomko „Prichádzame, aby sme hľadali svetlo pre náš život, istotu pri pochybnostiach a odvahu k svedectvu o našej viere pred našimi bratmi a sestrami, ktorí sa nachádzajú v ťažkostiach, ako aj pokrm pre náš život i pre život našich blížnych.“ Svet sa nachádza medzi svetlom a temnými tieňmi a zdôraznil: „Na jednej strane je tu hľadanie niečoho, čo by ľudstvo zjednotilo (túžba po pokoji, opätovné objavenie krásy stvorenia, ochrana ľudských práv, atď.). Na druhej strane zatemňujú tmavé tiene svet - vojny, násilie a konflikty rôzneho druhu, ideologické útoky na rodinu a ľudský život, umlčovanie svedomia, strata schopnosti vernej lásky, neustály strach, ktorý sa mení v hrôzu, tichý ústup viery v niektorých kresťanských oblastiach, agnosticizmus, ktorý nenecháva náboženstvu nijaké miesto, šírenie sa fanatickej religiozity, ktorá sa často stáva fundamentalistickou.“
Eucharistia v sebe určite zjednocuje, „je najväčším darom Ježiša jeho Cirkvi, pretože sa v nej daruje on sám osobne“ „Eucharistia je živý Ježiš Kristus, aj keď je prítomný v chlebe a víne Najsvätejšej Sviatosti. ... Ježiš miloval svojich až do krajnosti a daroval sa nám ako pokrm, aby zostal medzi nami a aby sa s nami jedinečným a vrúcnym spôsobom zjednocoval. Kristova obeta sa obnovuje na oltári a nejde tu iba o spomienku, ako pri sakrálnej divadelnej hre, ale je to znázornenie tejto spásonosnej udalosti vo Sviatosti.“ Uctievajme Ježiša Krista, ktorý je medzi nami skrze Eucharistiu, aby ho chválili, ďakovali mu, a modlili sa k nemu a prosili Pannu Máriu, eucharistickú Ženu o jej príhovor počas života, „aby sme posilnení eucharistickým stolom skrze Krista boli svetlom v temnote, a aby sme žili svoj život úzko s ním spojení“.
Eucharistia pilier života svedka
„...celý život Cirkvi v dejinách i v prítomnosti vrcholí v jedinom bode: v Eucharistii. Všetky teologické práce a školy, všetko skúmanie Svätého písma, všetky knihy a knižnice sveta, všetky kázne, konferencie a katechézy, všetky sviatky a liturgia, všetko smeruje k jedinému cieľu, priviesť človeka k osobnému stretnutiu s Kristom pomôcť mu nadviazať kontakt so živým Ježišom, ktorý žije medzi nami v Eucharistii“'[7]. Bezmedzná viera v eucharistického Krista. Viera v „Dar darov - Ježiš v Eucharistii“ [8] je odrazový mostík, po ktorom človek kráča k výšinám nebies. A iba ten, kto si uvedomuje tento obrovský rozmer dejín sveta a svojich dejín dokáže všetko. „Ježiš je Božie Slovo, ktoré Otec daroval svetu. Keď sa Ježiš v Eucharistii rozdáva ako chlieb, keď sa dá naskrz porozlamovať, aby sa daroval ako živý chlieb ľuďom, potom jeho vzťah k nám neprestáva, lež ustavične zaznieva v jeho vlastnom slove.
Chceme toto slovo, slovo Eucharistie počuť? Čítajme rozlúčkovú reč pri Poslednej večeri. Keď budeme tieto slová počúvať a čítať s takou láskou a vierou, budeme počuť viac než len náuku o Bohu, ako by ju mohol vyjadriť nejaký hlboký človek. Ba budeme počuť viac než len Ježišovu náuku o Otcovi. Budeme počuť to, čo tvorí obsah Eucharistie, a teda to, čo hovorí Ježiš teraz v Cirkvi cez Eucharistiu, v ktorej dáva vyvierať z najhlbšieho srdca svoju lásku k nám. Preto zostáva Eucharistia trvalou pamiatkou v Cirkvi ako to najvyššie, čo nám Ježiš zanechal, čo slovami vysvetlil a vyjadril v rozlúčkovej reči pri Poslednej večeri“. [9] Bez pretkania sveta Eucharistiou sa nič nedá vyriešiť. Keď Ježiš prichádza vo svätej omši po slovách premenenia na oltár medzi nás, chce nadviazať a upevniť práve tieto sľúbené kontakty, aby sme neboli sirotami a aby sme ostali v jeho láske. Premenenie vo svätej omši neutvára len akúsi nehybnú Pánovu prítomnosť medzi nami, lež je to výzva od osoby k osobe - Pán nás volá a chce sa nám darovať. Čo aké ticho panuje cez slávenie Eucharistie, vo chvíli premenenia, mali by sme zachytiť práve toto Ježišovo volanie, ktorým sa obracia na nás všetkých, medzi ktorých prišiel vo svätej omši vo svojej osobnej láske....
Eucharistia je základom pre všetko. Spojenie s Kristom v Eucharistii je základom činnosti, rovnako ako nespojenie s Kristom v Eucharistii je predpokladom neúspechu evanjelizácie.
Eucharistia sa stala srdcom kresťanského života. Preto sa Cirkev vždy znova a znova vracala v hlbokej úcte k evanjeliu, k Božím myšlienkam zachyteným ľudským slovom, ale vracala sa znova k najživšej prítomnosti Krista, vracala sa k Eucharistii ako k Obete i ako ku Kristovej prítomnosti. Ak chceme objaviť ústredný bod a srdce svojho kresťanstva, musíme ho hľadať tam, kde je živý Kristus prítomný s celým svojím dielom a poslaním, so svojou náukou a činmi, so svojím životom, so svojou smrťou, slávou a svätosťou. Aj my všetci musíme nájsť živé, tlčúce srdce kresťanstva. Týmto srdcom je Eucharistia, sviatostná obeta i obetná sviatosť. Svätá omša je stred, okolo ktorého sa spočiatku rozvíjal celý kresťanský život. Prví kresťania s radosťou lámali po domoch chlieb a s radosťou a s úprimným srdcom požívali pokrm, najmä v prvý deň týždňa sa schádzali na lámaní chleba, ako to čítame v Skutkoch apoštolov. Vo všetkých nasledujúcich storočiach sa Cirkev zhromažďovala v chrámoch okolo eucharistického stola. Kresťanstvo si s veľkou láskou udržiavalo tento dotyk s Kristom. Inak by sa bolo stalo len náukou, hnutím, filozofiou, ideológiou, organizáciou či spolkom. Ale Eucharistia je viac.
Kresťania hlboko uverili pamätným slovám o Eucharistii, slovám jasným a plným nádeje: Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta (Jn 6, 51); Kto je moje telo a pije moju krv ostáva vo mne a ja v ňom (Jn 6, 56), bude žiť zo mňa, bude žiť naveky. Samozrejme, že Ježiš nezostáva medzi nami tak, ako ho poznali apoštoli za pozemského života. Je to oslávený Pán, je to vzkriesený Kristus. Prítomný všade. Tak trochu spôsobom, ako sú všade prítomné elektromagnetické vlny. Tento oslávený Pán je natoľko premenený, že sv. Pavol apoštol o ňom hovorí, že Pán je Duch a tento vzkriesený Kristus sa nám dáva v podobách chleba a vína. Toto ústredné postavenie svätej omše, obety a hostiny musíme oživiť a znova pochopiť a premodliť, zaradiť a s láskou prijať do nášho osobného života a do nášho celého spoločenstva: vo farnostiach, v diecézach, vo svetovej Cirkvi, aby sme sa nepotulovali kdesi na periférii, ale aby sme vychádzali priamo zo žriedla kresťanskej existencie, a to je živá Kristova prítomnosť v Eucharistii.
Preto adorácia ihneď po premenení v hlbokom prežívaní slov eucharistickej modlitby! Svätá omša zavŕšená sviatostným prijímaním je žriedlom a srdcom kresťanského života. Svätá omša nie je len pobožnosť, modlitba. Je to vrchol kresťanského života, osobitné a tajomné stretnutie so živým a dobrotivým Ježišom, Pánom a Spasiteľom ľudstva. Svätá omša ako obeta a rodinný stôl nám sprítomňuje celý Ježišov život. Je v nej zahrnuté tajomstvo vtelenia, veď Eucharistia je sviatosť skutočnej prítomnosti človeka Ježiša Krista v podobách chleba a vína. Cez neho, cez jeho telo a krv objímame Ježiša, Božieho Syna. V bohoslužbe slova počúvame jeho náuku, sledujeme jeho myšlienky a jeho božský program, pozorujeme jeho dobrotivosť a lásku zavŕšenú jeho obetou na kríži za nás a víťazstvom nad smrťou. Svätá omša je aj tajomstvom nášho sociálneho zjednotenia v obete jeho lásky. Je našou rodinnou slávnosťou. Okolo oltára sa zhromažďujeme ako okolo stola, prikrytého obrusom, na ktorom je chlieb a víno, dary našej rodinnej hostiny, kde úlohu otca vykonáva kňaz poverený pri vysviacke. Kňaz má byť na čele eucharistickej hostiny. Svätá omša je slávnosť spoločenstva, slávnosť zjednotenia mnohých, nie je to súkromná pobožnosť kňaza, preto kňaz nemá za normálnych okolností slúžiť svätú omšu sám. Svätá omša je zhromaždenie pokrstených. Modlitby svätej omše vyjadrujú toto spoločenstvo od vstupu. Preto je svätá omša aj dnes ustavičnou sociálnou výzvou. Bolo by trápnym nepochopením zúčastniť sa obety svätej omše a neodchádzať z nej s prehĺbenej šou láskou k Bohu a k ľuďom. Svätá omša je žriedlo našej katolíckosti, našej jednoty v Cirkvi, žriedlo kresťanského sociálneho života zjednoteného v láske.
A tak celý život Cirkvi v dejinách i v prítomnosti vrcholí v jedinom bode: v Eucharistii. Všetky teologické práce a školy, všetko skúmanie Svätého písma, všetky knihy a knižnice sveta, všetky kázne, konferencie a katechézy, všetky sviatky a liturgia, všetko smeruje k jedinému cieľu, priviesť človeka k osobnému stretnutiu s Kristom pomôcť mu nadviazať kontakt so živým Ježišom, ktorý žije medzi nami v Eucharistii. Cez celý liturgický rok slávime tajomstvá Kristovho života, smrti a zmŕtvychvstania. Každá nedeľa je osobitnou slávnosťou týchto tajomstiev. Cirkev si veľmi želá, aby ani ostatné pobožnosti neboli izolované, ale aby sa zbiehali do tajomstva Eucharistie, aby v nás prehlbovali lásku k eucharistickému tajomstvu vykúpenia.
Aj všetky sviatosti, ako pramene milostí a zbožstvenia nášho života majú svoje zavŕšenia v Eucharistii. Krst je začiatok, Eucharistia vrchol, ponad ktorý v tomto živote nemožno ísť vyššie. Krst nám dáva právo zasadať za rodinný stôl Eucharistie. Eucharistické spoločenstvo mám umožňuje ustavičnú obnovu krstných sľubov a ustavičnú premenu života. Eucharistia oživuje sviatosť kňazstva i manželstva, ňou sa prehlbuje sviatosť birmovania, oddávna je zavŕšením sviatosti pomazania chorých, najmä ak sa podáva v hraničnej situácii ako viatikum, pokrm na cestu pri prechode do večnosti.
Kresťanský život sa nevyhnutne musel rozvinúť v dejinách, sformovali sa rozličné okruhy inštitúcií a činností od univerzít až po charitu. Stred kresťanského života je jeden, stred Cirkvi je jeden, cieľ je jeden - živý Kristus a spojenie s ním. A živý Kristus je v Eucharistii, v nej sa s ním spájame. Všetky inštitúcie a celá činnosť veriacich je požehnaním len vtedy, keď sa pohybuje po špirále, ktorá vrcholí v živej Kristovej prítomnosti a v našom spojení s ním. Preto má v Eucharistii žriedlo všetka naša činnosť, aj naše vydávanie svedectva. Len z osobného vzťahu s Kristom a v spojení s ním môžeme o ňom vydávať účinné svedectvo. Zo svätej omše odchádzame do sveta ako poslaní - iďte v mene Božom. Ako apoštoli. Mali by sme odchádzať plní viery a plní lásky. Veriace generácie kresťanov vždy chápali toto vrcholné postavenie Eucharistie, osobitne v osobnom živote každého z nás v celom svojom živote Cirkvi. Jedna z najvzácnejších kníh kresťanského života - Nasledovanie Krista vyjadruje túto neprevýšiteľnosť Eucharistie v živote. Vidí v nej spásu duše i tela, liek, ktorý uzdravuje slabosť, krotí vášne, mierni pokušenie, upevňuje vieru, dvíha nádej, roznecuje lásku a vlieva milosť, veď Eucharistia je milosť sama. Kto aspoň do istej miery pochopí, čím je Eucharistia, ten pochopí aj to, čo je najväčšie šťastie našich životov a života sveta.
Konvertita Francúz André Frossard v knihe „Boh jestvuje, ja som sa s ním stretol“ napísal: „Všetko, čo mi kňaz predkladal v kresťanských pravdách, som s radosťou prijímal. Učenie Cirkvi je pravdivé do poslednej čiarky, uvedomoval som si to pri každom riadku s rastúcou radosťou tak, ako plesáme s radosťou a nadšením, keď strela zasiahne priamo stred terča, jedine Eucharistia ma prekvapila, ale nie v tom zmysle, že by sa mi bola zdala neuveriteľnou, práve naopak, udivovalo ma, že Božia láska si zvolila taký neuveriteľný prostriedok, aby sa nám rozdávala. A nadovšetko ma prekvapilo, že si na to vybrala chlieb, ktorý je obľúbeným pokrmom zvlášť chudobných a detí. Eucharistia bola najkrajším zo všetkých darov, ktoré mi kresťanstvo v takej hojnej miere predložilo“.
Cirkev toto všetko vie, preto v konštitúcii Svetlo národov hovorí, že Eucharistia je zdrojom a vrcholom kresťanského života. Cirkev to však nespoznala len dnes. Vie to stáročia, vie to od poslednej večere, vie to cez celé svoje dejiny a pri pohľade na ňu si to uvedomovali aj mnohí iní, čo žijú mimo Cirkvi, až po mohamedánov. V knihe o živote trinásteho storočia uvažuje jeden moslim nad kresťanmi, ktorých stretol a pozoroval takto: „Viera kresťanov má v sebe čosi zvláštne, čím sa nemôže pochváliť nijaká iná viera. Je to blízke spojenie s Bohom, možnosť čerpať plným priehrštím pokladnice Božej milosti. „Kresťania môžu,“ napísal tento moslim, „kedy len chcú prichádzať do styku so svojím Bohom.“
A tak, na záver už iba jedno: Keď prechádzame v našich dedinách a mestách okolo kostolov, spomeňme si, že v každom kostole pred oltárom svieti červené svetielko, ktoré nám hovorí, kto je na oltári prítomný. Upozorňujme už deti, že tam je prítomný Pán Ježiš. Keby sme si všetci uvedomovali, že v každom katolíckom chráme je prítomný Ježiš, Slovensko by bolo šťastnejšie. [10]
[1] JÁN PAVOL II., Encyklika Ecclesia de Eucharistia, č. 22, SSV, Trnava 2003, s. 27.
[2] Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 1074, SSV, Trnava 1998, s. 281.
[3] TRIDENTSKÝ KONCIL, Dekrét o najsvätejšej sviatosti: DH 1640; NR 571.
[4] Porov. J. CH. KOREC, O Eucharistii, Lúč, Bratislava 1997, s. 146.
[5] Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, Kánony o sviatosti Najsvätejšej Eucharistie: DH 1651; NR 577.
[6] JÁN PAVOL II.: Ecclesia de Eucharistia. Trnava SSV 2003.
[7] KOREC, J.CH.: Homília na sviatok sv. Cyrila a Metoda. Nitra-Kalvária. 5. júla 2000.
[8] KOREC, J. CH.: Duchovné cvičenia vo Vatikáne. LÚČ - vydavateľské družstvo Bratislava 1998, s. 144. ISBN 80 -7114-223-9.
[9] KOREC, J. CH.: Duchovné cvičenia vo Vatikáne. LÚČ - vydavateľské družstvo Bratislava 1998, s. 147 -148. ISBN 80 -7114-223-9.
[10] KOREC, J. CH.: Homília na sviatok sv. Cyrila a Metoda. Nitra-Kalvária. 5. júla 2000.
Eucharistia - svetlo a život nového tisícročia - to bola téma kongresu, ktorá nás vyzvala, aby sme uvažovali nielen o samotnom eucharistickom tajomstve, ale aj o jeho vzťahu k problémom našich čias. Tajomstvo svetla! Srdce človeka, obťažené hriechom, často dezorientované a unavené i skúšané utrpením všetkého druhu, potrebuje Kristovo svetlo. Svetlo potrebuje aj svet na ceste hľadania pokoja, ktorý sa zdá byť veľmi ďaleko teraz, na prahu tretieho tisícročia, ktoré trápi a ponižuje násilie, terorizmus a vojna. Eucharistia je svetlo! V Božom slove, ktoré sa neustále ohlasuje, v chlebe a víne, ktoré sa stáva telom a krvou Krista, je to práve Pán, čo otvára myseľ a srdce a necháva sa spoznať, ako Emauzským učeníkom v lámaní chleba (porov. Lk 24,25). V tomto úkone opäť prežívame obetu kríža a zakusujeme nekonečnú lásku Boha a cítime sa tiež povolaní šíriť Kristovo svetlo medzi mužmi a ženami našich čias.
Každý deň a najmä v nedeľu, v deň Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev žije z tohto tajomstva. Kresťanské spoločenstvo je pozvané živšie si uvedomiť a hlbšie prežívať slávenie svätej omše, dlhšie adorovať Krista v Eucharistii a viac sa angažovať v službe blížnym. Eucharistia je prameňom a prejavom spoločenstva, je princípom a projektom misií (porov. Mane nobiscum Domine, kap. III. a IV.). Predovšetkým si musíme uvedomiť, že Eucharistia nie je niečo, ale niekto.
Vstaňte, poďme k Eucharistii: „Ježiš je totiž vo svojej veľkosti nehybným slnkom a hýbe všetkým. On je pravý stred sveta a kresťanskej viery a svet musí byť ustavične v pohybe smerom k nemu. On je stredom našich duší a oni od neho dostávajú všetku milosť, osvietenie a vplyv. Odkedy Ježiš Kristus pri Poslednej večeri vyslovil slová: Toto je moje telo... toto je moja krv (porov. Lk 22, 1920), odvtedy je Eucharistia prameňom a vrcholom života Cirkvi. Je srdcom Cirkvi. Cirkev utvára Eucharistiu a Eucharistia utvára Cirkev. Eucharistia sa stáva prameňom a zároveň vrcholom celej evanjelizácie, keďže jej cieľom je spoločenstvo všetkých ľudí s Kristom a v ňom s Otcom a s Duchom Svätým.“ [1] Svätý Ján Pavol II. nazval svoju poslednú encykliku Cirkev žije z Eucharistie, preto v tomto duchu je možné plným právom povedať, že i veriaci katolík má žiť Eucharistie. Ona má byť pre neho prameňom i vrcholom celého jeho duchovného života. „V Eucharistii Ježiš Kristus plne pôsobí, aby pretváral ľudí“, [2] pretože „v Eucharistii sa nachádza sám pôvodca svätosti.“ [3] V Eucharistii, máme možnosť i pristúpiť k tomuto tajomstvu Ježišovej lásky. Sväté prijímanie sa tak stáva stretnutím so sviatostným Ježišom Kristom, ktoré nič iné nemôže na tomto svete nahradiť. Eucharistia je tak dar darov, [4] je tým najväčším bohatstvom, ktorým Cirkev oplýva. Eucharistia teda nie je niečo, ale je niekto - je to opravdivo, skutočne a podstatne celý Kristus.“ [5] Druhý vatikánsky koncil právom vyhlásil, že eucharistická obeta je „prameň a vrchol celého kresťanského života“
„Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka a živý chlieb, ktorý prostredníctvom tela, oživovaného Duchom Svätým, Oživovateľom, dáva ľuďom život“. Preto sa pohľad Cirkvi neustále obracia na svojho Pána, prítomného v Oltárnej sviatosti, v ktorej objavuje plné prejavenie sa jeho nesmiernej lásky. [6] Pápež Ján Pavol II. sa v sobotu 9. októbra 2004 v aule Pavla VI. stretol s mladými Rímskej diecézy, ktorí sa zúčastňovali misií s názvom Ježiš v centre. „Pri tejto osobitnej príležitosti,“ uviedol vo svojom príhovore, „vám zverujem do starostlivosti niektoré dary. Predovšetkým lásku k Eucharistii. Nikdy Eucharistiu neprestávajte sláviť a adorovať ju, spoločne s celým kresťanským spoločenstvom, predovšetkým v nedeľu. Postavte ju do centra vášho osobného i komunitného života, aby vám spojenie s Kristom pomohlo uskutočňovať odvážne rozhodnutia.
Kardinál Tomko „Prichádzame, aby sme hľadali svetlo pre náš život, istotu pri pochybnostiach a odvahu k svedectvu o našej viere pred našimi bratmi a sestrami, ktorí sa nachádzajú v ťažkostiach, ako aj pokrm pre náš život i pre život našich blížnych.“ Svet sa nachádza medzi svetlom a temnými tieňmi a zdôraznil: „Na jednej strane je tu hľadanie niečoho, čo by ľudstvo zjednotilo (túžba po pokoji, opätovné objavenie krásy stvorenia, ochrana ľudských práv, atď.). Na druhej strane zatemňujú tmavé tiene svet - vojny, násilie a konflikty rôzneho druhu, ideologické útoky na rodinu a ľudský život, umlčovanie svedomia, strata schopnosti vernej lásky, neustály strach, ktorý sa mení v hrôzu, tichý ústup viery v niektorých kresťanských oblastiach, agnosticizmus, ktorý nenecháva náboženstvu nijaké miesto, šírenie sa fanatickej religiozity, ktorá sa často stáva fundamentalistickou.“
Eucharistia v sebe určite zjednocuje, „je najväčším darom Ježiša jeho Cirkvi, pretože sa v nej daruje on sám osobne“ „Eucharistia je živý Ježiš Kristus, aj keď je prítomný v chlebe a víne Najsvätejšej Sviatosti. ... Ježiš miloval svojich až do krajnosti a daroval sa nám ako pokrm, aby zostal medzi nami a aby sa s nami jedinečným a vrúcnym spôsobom zjednocoval. Kristova obeta sa obnovuje na oltári a nejde tu iba o spomienku, ako pri sakrálnej divadelnej hre, ale je to znázornenie tejto spásonosnej udalosti vo Sviatosti.“ Uctievajme Ježiša Krista, ktorý je medzi nami skrze Eucharistiu, aby ho chválili, ďakovali mu, a modlili sa k nemu a prosili Pannu Máriu, eucharistickú Ženu o jej príhovor počas života, „aby sme posilnení eucharistickým stolom skrze Krista boli svetlom v temnote, a aby sme žili svoj život úzko s ním spojení“.
Eucharistia pilier života svedka
„...celý život Cirkvi v dejinách i v prítomnosti vrcholí v jedinom bode: v Eucharistii. Všetky teologické práce a školy, všetko skúmanie Svätého písma, všetky knihy a knižnice sveta, všetky kázne, konferencie a katechézy, všetky sviatky a liturgia, všetko smeruje k jedinému cieľu, priviesť človeka k osobnému stretnutiu s Kristom pomôcť mu nadviazať kontakt so živým Ježišom, ktorý žije medzi nami v Eucharistii“'[7]. Bezmedzná viera v eucharistického Krista. Viera v „Dar darov - Ježiš v Eucharistii“ [8] je odrazový mostík, po ktorom človek kráča k výšinám nebies. A iba ten, kto si uvedomuje tento obrovský rozmer dejín sveta a svojich dejín dokáže všetko. „Ježiš je Božie Slovo, ktoré Otec daroval svetu. Keď sa Ježiš v Eucharistii rozdáva ako chlieb, keď sa dá naskrz porozlamovať, aby sa daroval ako živý chlieb ľuďom, potom jeho vzťah k nám neprestáva, lež ustavične zaznieva v jeho vlastnom slove.
Chceme toto slovo, slovo Eucharistie počuť? Čítajme rozlúčkovú reč pri Poslednej večeri. Keď budeme tieto slová počúvať a čítať s takou láskou a vierou, budeme počuť viac než len náuku o Bohu, ako by ju mohol vyjadriť nejaký hlboký človek. Ba budeme počuť viac než len Ježišovu náuku o Otcovi. Budeme počuť to, čo tvorí obsah Eucharistie, a teda to, čo hovorí Ježiš teraz v Cirkvi cez Eucharistiu, v ktorej dáva vyvierať z najhlbšieho srdca svoju lásku k nám. Preto zostáva Eucharistia trvalou pamiatkou v Cirkvi ako to najvyššie, čo nám Ježiš zanechal, čo slovami vysvetlil a vyjadril v rozlúčkovej reči pri Poslednej večeri“. [9] Bez pretkania sveta Eucharistiou sa nič nedá vyriešiť. Keď Ježiš prichádza vo svätej omši po slovách premenenia na oltár medzi nás, chce nadviazať a upevniť práve tieto sľúbené kontakty, aby sme neboli sirotami a aby sme ostali v jeho láske. Premenenie vo svätej omši neutvára len akúsi nehybnú Pánovu prítomnosť medzi nami, lež je to výzva od osoby k osobe - Pán nás volá a chce sa nám darovať. Čo aké ticho panuje cez slávenie Eucharistie, vo chvíli premenenia, mali by sme zachytiť práve toto Ježišovo volanie, ktorým sa obracia na nás všetkých, medzi ktorých prišiel vo svätej omši vo svojej osobnej láske....
Eucharistia je základom pre všetko. Spojenie s Kristom v Eucharistii je základom činnosti, rovnako ako nespojenie s Kristom v Eucharistii je predpokladom neúspechu evanjelizácie.
Eucharistia sa stala srdcom kresťanského života. Preto sa Cirkev vždy znova a znova vracala v hlbokej úcte k evanjeliu, k Božím myšlienkam zachyteným ľudským slovom, ale vracala sa znova k najživšej prítomnosti Krista, vracala sa k Eucharistii ako k Obete i ako ku Kristovej prítomnosti. Ak chceme objaviť ústredný bod a srdce svojho kresťanstva, musíme ho hľadať tam, kde je živý Kristus prítomný s celým svojím dielom a poslaním, so svojou náukou a činmi, so svojím životom, so svojou smrťou, slávou a svätosťou. Aj my všetci musíme nájsť živé, tlčúce srdce kresťanstva. Týmto srdcom je Eucharistia, sviatostná obeta i obetná sviatosť. Svätá omša je stred, okolo ktorého sa spočiatku rozvíjal celý kresťanský život. Prví kresťania s radosťou lámali po domoch chlieb a s radosťou a s úprimným srdcom požívali pokrm, najmä v prvý deň týždňa sa schádzali na lámaní chleba, ako to čítame v Skutkoch apoštolov. Vo všetkých nasledujúcich storočiach sa Cirkev zhromažďovala v chrámoch okolo eucharistického stola. Kresťanstvo si s veľkou láskou udržiavalo tento dotyk s Kristom. Inak by sa bolo stalo len náukou, hnutím, filozofiou, ideológiou, organizáciou či spolkom. Ale Eucharistia je viac.
Kresťania hlboko uverili pamätným slovám o Eucharistii, slovám jasným a plným nádeje: Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta (Jn 6, 51); Kto je moje telo a pije moju krv ostáva vo mne a ja v ňom (Jn 6, 56), bude žiť zo mňa, bude žiť naveky. Samozrejme, že Ježiš nezostáva medzi nami tak, ako ho poznali apoštoli za pozemského života. Je to oslávený Pán, je to vzkriesený Kristus. Prítomný všade. Tak trochu spôsobom, ako sú všade prítomné elektromagnetické vlny. Tento oslávený Pán je natoľko premenený, že sv. Pavol apoštol o ňom hovorí, že Pán je Duch a tento vzkriesený Kristus sa nám dáva v podobách chleba a vína. Toto ústredné postavenie svätej omše, obety a hostiny musíme oživiť a znova pochopiť a premodliť, zaradiť a s láskou prijať do nášho osobného života a do nášho celého spoločenstva: vo farnostiach, v diecézach, vo svetovej Cirkvi, aby sme sa nepotulovali kdesi na periférii, ale aby sme vychádzali priamo zo žriedla kresťanskej existencie, a to je živá Kristova prítomnosť v Eucharistii.
Preto adorácia ihneď po premenení v hlbokom prežívaní slov eucharistickej modlitby! Svätá omša zavŕšená sviatostným prijímaním je žriedlom a srdcom kresťanského života. Svätá omša nie je len pobožnosť, modlitba. Je to vrchol kresťanského života, osobitné a tajomné stretnutie so živým a dobrotivým Ježišom, Pánom a Spasiteľom ľudstva. Svätá omša ako obeta a rodinný stôl nám sprítomňuje celý Ježišov život. Je v nej zahrnuté tajomstvo vtelenia, veď Eucharistia je sviatosť skutočnej prítomnosti človeka Ježiša Krista v podobách chleba a vína. Cez neho, cez jeho telo a krv objímame Ježiša, Božieho Syna. V bohoslužbe slova počúvame jeho náuku, sledujeme jeho myšlienky a jeho božský program, pozorujeme jeho dobrotivosť a lásku zavŕšenú jeho obetou na kríži za nás a víťazstvom nad smrťou. Svätá omša je aj tajomstvom nášho sociálneho zjednotenia v obete jeho lásky. Je našou rodinnou slávnosťou. Okolo oltára sa zhromažďujeme ako okolo stola, prikrytého obrusom, na ktorom je chlieb a víno, dary našej rodinnej hostiny, kde úlohu otca vykonáva kňaz poverený pri vysviacke. Kňaz má byť na čele eucharistickej hostiny. Svätá omša je slávnosť spoločenstva, slávnosť zjednotenia mnohých, nie je to súkromná pobožnosť kňaza, preto kňaz nemá za normálnych okolností slúžiť svätú omšu sám. Svätá omša je zhromaždenie pokrstených. Modlitby svätej omše vyjadrujú toto spoločenstvo od vstupu. Preto je svätá omša aj dnes ustavičnou sociálnou výzvou. Bolo by trápnym nepochopením zúčastniť sa obety svätej omše a neodchádzať z nej s prehĺbenej šou láskou k Bohu a k ľuďom. Svätá omša je žriedlo našej katolíckosti, našej jednoty v Cirkvi, žriedlo kresťanského sociálneho života zjednoteného v láske.
A tak celý život Cirkvi v dejinách i v prítomnosti vrcholí v jedinom bode: v Eucharistii. Všetky teologické práce a školy, všetko skúmanie Svätého písma, všetky knihy a knižnice sveta, všetky kázne, konferencie a katechézy, všetky sviatky a liturgia, všetko smeruje k jedinému cieľu, priviesť človeka k osobnému stretnutiu s Kristom pomôcť mu nadviazať kontakt so živým Ježišom, ktorý žije medzi nami v Eucharistii. Cez celý liturgický rok slávime tajomstvá Kristovho života, smrti a zmŕtvychvstania. Každá nedeľa je osobitnou slávnosťou týchto tajomstiev. Cirkev si veľmi želá, aby ani ostatné pobožnosti neboli izolované, ale aby sa zbiehali do tajomstva Eucharistie, aby v nás prehlbovali lásku k eucharistickému tajomstvu vykúpenia.
Aj všetky sviatosti, ako pramene milostí a zbožstvenia nášho života majú svoje zavŕšenia v Eucharistii. Krst je začiatok, Eucharistia vrchol, ponad ktorý v tomto živote nemožno ísť vyššie. Krst nám dáva právo zasadať za rodinný stôl Eucharistie. Eucharistické spoločenstvo mám umožňuje ustavičnú obnovu krstných sľubov a ustavičnú premenu života. Eucharistia oživuje sviatosť kňazstva i manželstva, ňou sa prehlbuje sviatosť birmovania, oddávna je zavŕšením sviatosti pomazania chorých, najmä ak sa podáva v hraničnej situácii ako viatikum, pokrm na cestu pri prechode do večnosti.
Kresťanský život sa nevyhnutne musel rozvinúť v dejinách, sformovali sa rozličné okruhy inštitúcií a činností od univerzít až po charitu. Stred kresťanského života je jeden, stred Cirkvi je jeden, cieľ je jeden - živý Kristus a spojenie s ním. A živý Kristus je v Eucharistii, v nej sa s ním spájame. Všetky inštitúcie a celá činnosť veriacich je požehnaním len vtedy, keď sa pohybuje po špirále, ktorá vrcholí v živej Kristovej prítomnosti a v našom spojení s ním. Preto má v Eucharistii žriedlo všetka naša činnosť, aj naše vydávanie svedectva. Len z osobného vzťahu s Kristom a v spojení s ním môžeme o ňom vydávať účinné svedectvo. Zo svätej omše odchádzame do sveta ako poslaní - iďte v mene Božom. Ako apoštoli. Mali by sme odchádzať plní viery a plní lásky. Veriace generácie kresťanov vždy chápali toto vrcholné postavenie Eucharistie, osobitne v osobnom živote každého z nás v celom svojom živote Cirkvi. Jedna z najvzácnejších kníh kresťanského života - Nasledovanie Krista vyjadruje túto neprevýšiteľnosť Eucharistie v živote. Vidí v nej spásu duše i tela, liek, ktorý uzdravuje slabosť, krotí vášne, mierni pokušenie, upevňuje vieru, dvíha nádej, roznecuje lásku a vlieva milosť, veď Eucharistia je milosť sama. Kto aspoň do istej miery pochopí, čím je Eucharistia, ten pochopí aj to, čo je najväčšie šťastie našich životov a života sveta.
Konvertita Francúz André Frossard v knihe „Boh jestvuje, ja som sa s ním stretol“ napísal: „Všetko, čo mi kňaz predkladal v kresťanských pravdách, som s radosťou prijímal. Učenie Cirkvi je pravdivé do poslednej čiarky, uvedomoval som si to pri každom riadku s rastúcou radosťou tak, ako plesáme s radosťou a nadšením, keď strela zasiahne priamo stred terča, jedine Eucharistia ma prekvapila, ale nie v tom zmysle, že by sa mi bola zdala neuveriteľnou, práve naopak, udivovalo ma, že Božia láska si zvolila taký neuveriteľný prostriedok, aby sa nám rozdávala. A nadovšetko ma prekvapilo, že si na to vybrala chlieb, ktorý je obľúbeným pokrmom zvlášť chudobných a detí. Eucharistia bola najkrajším zo všetkých darov, ktoré mi kresťanstvo v takej hojnej miere predložilo“.
Cirkev toto všetko vie, preto v konštitúcii Svetlo národov hovorí, že Eucharistia je zdrojom a vrcholom kresťanského života. Cirkev to však nespoznala len dnes. Vie to stáročia, vie to od poslednej večere, vie to cez celé svoje dejiny a pri pohľade na ňu si to uvedomovali aj mnohí iní, čo žijú mimo Cirkvi, až po mohamedánov. V knihe o živote trinásteho storočia uvažuje jeden moslim nad kresťanmi, ktorých stretol a pozoroval takto: „Viera kresťanov má v sebe čosi zvláštne, čím sa nemôže pochváliť nijaká iná viera. Je to blízke spojenie s Bohom, možnosť čerpať plným priehrštím pokladnice Božej milosti. „Kresťania môžu,“ napísal tento moslim, „kedy len chcú prichádzať do styku so svojím Bohom.“
A tak, na záver už iba jedno: Keď prechádzame v našich dedinách a mestách okolo kostolov, spomeňme si, že v každom kostole pred oltárom svieti červené svetielko, ktoré nám hovorí, kto je na oltári prítomný. Upozorňujme už deti, že tam je prítomný Pán Ježiš. Keby sme si všetci uvedomovali, že v každom katolíckom chráme je prítomný Ježiš, Slovensko by bolo šťastnejšie. [10]
[1] JÁN PAVOL II., Encyklika Ecclesia de Eucharistia, č. 22, SSV, Trnava 2003, s. 27.
[2] Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 1074, SSV, Trnava 1998, s. 281.
[3] TRIDENTSKÝ KONCIL, Dekrét o najsvätejšej sviatosti: DH 1640; NR 571.
[4] Porov. J. CH. KOREC, O Eucharistii, Lúč, Bratislava 1997, s. 146.
[5] Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, Kánony o sviatosti Najsvätejšej Eucharistie: DH 1651; NR 577.
[6] JÁN PAVOL II.: Ecclesia de Eucharistia. Trnava SSV 2003.
[7] KOREC, J.CH.: Homília na sviatok sv. Cyrila a Metoda. Nitra-Kalvária. 5. júla 2000.
[8] KOREC, J. CH.: Duchovné cvičenia vo Vatikáne. LÚČ - vydavateľské družstvo Bratislava 1998, s. 144. ISBN 80 -7114-223-9.
[9] KOREC, J. CH.: Duchovné cvičenia vo Vatikáne. LÚČ - vydavateľské družstvo Bratislava 1998, s. 147 -148. ISBN 80 -7114-223-9.
[10] KOREC, J. CH.: Homília na sviatok sv. Cyrila a Metoda. Nitra-Kalvária. 5. júla 2000.
