Uprostred jesene, keď akoby odumierali rastliny a stromy, naše spomienky a city nás vedú k hrobom našich drahých zosnulých. V tom čase iste každého pri hroboch napadnú rozličné myšlienky a každý sa zamyslí nad životom a smrťou. Odumierajúca príroda nám ponúka trpké myšlienky na porovnanie prírody so životom zosnulých. Stromy nad ich hrobmi mali puky, kvet a ovocie ako prejav životaschopnosti. Potom však nastal akýsi zdanlivý zánik života spojený s opadávaním lístia. A tak akosi podobne bolo aj s tými, ktorí odpočívajú v hroboch. Ich život, ich činnosť prestala príchodom smrti.
Ľudia umierajú každý deň a umierajú rôzne. Väčšina však na to nemyslí, alebo myslí len veľmi málo. Smrť však môže prekvapiť každého bez rozdielu a v každom čase Keď sa na smrť pozeráme ako na bránu, ktorou vchádzame do večného života, potom nie je dôležité, kedy a ako zomrieme, ale v akom duševnom stave. Túto pravdu nám zdôrazňuje aj Písmo: Aká smrť, taká večnosť. Dobrá smrť sa nedá vytvoriť, ani objednať. Na dobrú a spokojnú smrť sa veriaci človek má dôkladne a stále pripravovať.
A v čom pozostáva táto príprava? Či azda v tom, že žijeme zamyslení nad svojím životom a nad tým, že sa raz skončí? Čiastočne aj v tom. Ale takáto príprava nie je úplná. Veriaci - kresťan sa dôkladne pripravuje na smrť radostnou službou Bohu a blížnym a žije bez ťažkých hriechov, pričom radostne slúži Bohu i blížnym. K takejto príprave nás denne povzbudzuje aj Cirkev pri sv. Liturgii: „Aby sme tento deň prežili dokonale, sväto, v pokoji a bez hriechu, Pána prosme.“ A na túto vrúcnu prosbu odpovedáme: „Daj nám, Pane.“
Za dobrú a spokojnú smrť sa treba aj úprimne modliť. Cirkev nás k tomu nabáda častými výzvami vo sv. Liturgii aj pri iných príležitostiach, najmä keď prosí: „Aby kresťanské zakončenie nášho života bolo bez bolesti, zármutku a pokojné, aby sme dali dobrú odpoveď na poslednom súde Kristovom ...“ Ľudia zomierajú rôzne. Ako zomrieme raz my, to si musíme vybrať sami. Žime však tak, aby sme sa nikdy nemuseli báť a desiť príchodu smrti!