Pamiatke zomrelých ▪ Pavel Kompér

V prvé novembrové dni, pohrúžení do svojich myšlienok, so zvláštnymi pocitmi vstupujeme do záhrady mŕtvych na konci dediny alebo mesta. Prvé, na čom spočinie náš zrak, je vysoký drevený alebo betónový kríž, na ktorom s rozopätými rukami a sklonenou hlavou visí Spasiteľ sveta. Pod ním blkotajú sviečky a po stranách mramorové alebo prosté pomníky, ozdobené hroby, sviečky zapaľujúci a v tichom zamyslení stojaci ľudia, Zastavím sa nad mohylou svojich drahých a nielen spomínam, ale aj znovu prežívam udalosti, ktoré sa v m ojej pamäti krútia ako film a splývajú s dôstojnou melódiou: „Blažení vsi bojaščiji s ja Hospoda.

V tomto zvláštnom prostredí mŕtvych stávam sa opäť dieťaťom. Som akýsi nesvoj. Nevidel ma nikto, že tu som našiel to, čo som skrýval pred ľuďmi? Večerný súmrak zakrýva tma. Sviečky ešte svietia. Rady ľudí riednu. Ešte posledný pohľad na veľký cintorínsky kríž s výrazným nápisom: „Ja som cesta, pravda a život... Alfa i Omega... začiatok i koniec ...

Čím viac sa vzďaľujem od cintorína, tým viac sa ma zmocňuje paradoxná myšlienka, že i ja sa blížim k nemu každým dňom, vždy bližšie a bližšie, že i ja raz budem prach a popol. To vnucuje povzbudzujúcu myšlienku, aby som žil v plnej láske k Bohu i blížnym.

To je hodnota, ktorá neumiera a nemení sa nikdy v popol a prach!