Keď hroby hovoria a svietia ▪ Emil Korba

Naše cintoríny v týchto jesenných dňoch znovu ožili plnejším ruchom. Dušičkový sviatok nás privádza k hrobom našich drahých so sviečkami, kvetami, slzami, spomienkami i modlitbami.

Ak sme sa s hlbokou vnútornou pozornosťou zadívali do tejto trúchlivej jesennej nádhery, nemohli sme plne neporozumieť tomuto živému obrazu a menej reči, ktorý nám poskytujú posledné príbytky odpočívajúcich tiel našich mŕtvych. Sviece, ktoré zapaľovala a kvety, ktoré kládla na ich hroby láska a vďačnosť, nie sú len dôstojným symbolom, ale tiež dôraznou pripomienkou. Aj keď vieme, že svetlá zhasnú a kvety zvädnú - nemal by zhasnúť ani zvädnúť ich presvedčujúci dušičkový príhovor. Vynikajúci nórsky dramatik Henrik Johan Ibsen kdesi veľmi príznačne napísal, že „túžba po svetle je príkazom života”.

Pomíjajúce svetielka novembrových hrobov a vädnúce kvety na nich sú veľmi účinným mementom nepomíjajúceho svetla večného a nevädnúceho venca slávy života večného. K zapáleniu tohto svetla nezhasínajúceho a k získaniu nevädnúceho venca slávy nás nabáda apoštol národov sv. Pavol, keď píše: „Nasledujte môj príklad a hľaďte na tých, ktorí tak žijú, ako vám my dávame príklad!” (Filip 3, 17)

Nech dušičkové svetlá na hroboch našich drahých zosnulých nie sú iba výrazom našej lásky a vďačnosti voči tým, ktorí nás predišli na ceste k večnému domovu, ale povzbudzujúcou pohnútkou k rozvíjaniu aktívnej bliženeckej lásky k všetkým živým. Nech rozplamenia jas nášho srdca, naplnený rýdzou vzájomnou láskou, aby nielen hriala a svietila, ale aby predovšetkým nezhasínala! Aby svietila stále jasnejším plamom a ukazovala nám i všetkým ostatným, že ideme verne v znamení Spasiteľovej výzvy: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali Otca vášho, ktorý je v nebesiach." (Mt 5, 16)

V populárnej knihe T. Culbranssena Večne spievajú lesy sa na jednom mieste stretávame s veľmi povznášajúcom myšlienkou, že „dobrí ľudia sú silní nielen v živote, ale i po smrti.” Dôsledne pochopiť túto šľachetnú myšlienku môžeme len vtedy ak sa sami podriadime silnému príkazu lásky a dobroty.

V dušičkovom plápole horiacich sviečok a jesennom vädnutí kvetov v novembrových záhradách živých i mŕtvych, je nielen tvrdá pravda skutočnosti, ale aj povzbudzujúce posilnenie našej viery, nádeje a lásky. Akoby nám toto všetko spolu so slovami veľkého českého básnika spolu- potvrdzovalo pravdu a platnosť jeho úchvatnej myšlienky: „Najsilnejší život je život najväčšieho množstva nádeje.”

Pretvárať nádeje na vieru a vieru aktivizovať láskou, to je cesta, ktorá nás naučí pristupovať bez strachu a bolesti nielen k hrobom tých, čo nás už navždy opustili, ale aj k nášmu vlastnému hrobu!