Autor: P. Pavel Kompér st. | Archieparchia Presoviensis
Zdroj: © Slovo, č. 11/1976 | časopis Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku | casopisslovo.sk
Datum napsání:
01.11.1976
V predvečer pamiatky zosnulých ožívajú naše cintoríny, lebo tam prichádzajú živí vzdať vďačnú spomienkovú úctu svojim drahým zosnulým. Vencami ozdobené hroby, blikotajúce sviečky na nich, dojatí návštevníci cintorína, pohrúžení do svojich myšlienok, v ktorých ožíva spomienka na tých, ktorí nás predišli do večnosti - to všetko pripomína pominuteľnosť a zdôrazňuje všetkým, že tu končí všetko. Boli ako my a my budeme ako oni.
Áno, boli, mali svoje radosti i starosti a teraz odpočívajú ich telesné schránky v tichej cintorínskej zemi. Ich telesné schránky, na ktoré boli hrdí a ktoré opatrovali, chránili od nemocí a iných ziel, to všetko zvädlo ako ružový kvet, ako ranná rosa. Všetko sa stratilo ako lúč zapadajúceho slnka a z tej hrdej telesnej schránky neostalo nič, len popol a prach.
Keď tak zamyslený stojím v záhrade živých a mŕtvych, napadá ma otázka: žeby naozaj po človekovi nezostalo nič len popol a prach? Človek je predsa viac ako telesná schránka, je tvorivý a rozumný duch, predurčený pre život večný, pre večnú blaženosť a tomu duchu želáme blažený pokoj a to, aby mu svietilo svetlo večné.
Sviečky pomaly dohasínajú, večerný súmrak padá na kraj i celý cintorín. Posledné Zbohom a my opúšťame hroby zosnulých so spomienkou na nich, ale aj s presvedčením, že život aj keď končí, neprestáva, nezaniká.
Nech naši mŕtvi odpočívajú vo svätom pokoji a my sa snažme, aby sme raz aj my boli hodní tejto prosby tých, ktorí ju budú vyslovovať za nás!
Áno, boli, mali svoje radosti i starosti a teraz odpočívajú ich telesné schránky v tichej cintorínskej zemi. Ich telesné schránky, na ktoré boli hrdí a ktoré opatrovali, chránili od nemocí a iných ziel, to všetko zvädlo ako ružový kvet, ako ranná rosa. Všetko sa stratilo ako lúč zapadajúceho slnka a z tej hrdej telesnej schránky neostalo nič, len popol a prach.
Keď tak zamyslený stojím v záhrade živých a mŕtvych, napadá ma otázka: žeby naozaj po človekovi nezostalo nič len popol a prach? Človek je predsa viac ako telesná schránka, je tvorivý a rozumný duch, predurčený pre život večný, pre večnú blaženosť a tomu duchu želáme blažený pokoj a to, aby mu svietilo svetlo večné.
Sviečky pomaly dohasínajú, večerný súmrak padá na kraj i celý cintorín. Posledné Zbohom a my opúšťame hroby zosnulých so spomienkou na nich, ale aj s presvedčením, že život aj keď končí, neprestáva, nezaniká.
Nech naši mŕtvi odpočívajú vo svätom pokoji a my sa snažme, aby sme raz aj my boli hodní tejto prosby tých, ktorí ju budú vyslovovať za nás!
