Dušičkové dumky ▪ Ladislav Hučko

Prišiel chmúrny november... U koho by nevyvolali jeho melancholické jesenné dni vážnejšie myšlienky?

Ja vidím v ňom pútnika, ktorý bez vlasti, bez domova ošklbané a vydrancované v melódii opadaného lístia ševelí okolo nás. V svojej jarnej sviežosti bo! pôvodne krásnym dieťaťom. Prišlo leto. Kvety pomaly opadali a úrodu mu zobrali. Teraz stojí pred nami ako suchý strom. Človek v ňom vidí seba. Bezstarostné detské roky pominuli a naša mladosť možno už vyprchala ako para na úsvite. Mnoho pracujeme, ale nie pre seba; ovocie práce budú iní užívať. Roky prejdú a možno my tiež budeme čakať ako november na poslednú hodinu - smrť.

Nedopusťme však, aby jesenná hmla zastrela náš jasný zrak. Tak ako strom bez lístia má puky, ktoré na jar vyklíčia, aj náš novembrový život má zálohu jednej krajšej budúcnosti: vieru a nádej.

Cirkev svätá akoby nám otvorila brány neba a volá: „Hore srdcia!" My, ktorí veríme v život večný a v obcovanie svätých, pohliadnime svojím duševným zrakom v tento deň na svätých, anjelov a nespočítateľných zomrelých, na ktorých okrem modlitby spomíname aj návštevou cintorína. Tu takmer na všetkých hroboch horia svetlá a my pri ich žiare uvažujeme o smrti. Keby som nemal vieru, nemohol by som zniesť hĺbku hrobu. Stále by som myslel: Prečo žijem? ...Prečo zápasím so životom? ...Prečo milujem? ...Prečo tak ťažko pracujem, keď raz zomriem.

Viem, že raz aj moja životná púť sa v cintoríne dokončí. A to bolí. Boh pochopí môj bôľ, veď vie, že som len človek a toto lúčenie bolí, pri ktorom hranicou je večnosť. Ježiš nezakazuje slzy, len to chce, aby som nestál nad hrobom ako pohan, ktorý nemá nádej. Ba učí ma, že On, večný Sudca nepošliape moje srdce ani vtedy, keď aj pahrebu môjho života zhasil. Dáva vieru, ktorá hovorí: Stretneme sa!

Keď sa; prechádzam medzi hrobmi, moja viera ináč vidí a cení život ako inokedy. Na každom hrobe je kríž, ktorý hlása: Nie preto som bol stvorený, aby som sa stal stravou pre červy. Rakev je len kolískou, v ktorej už večnosť kolíšu. Verím, že hrob je len brána, za ktorou sa otvára krajšia a šťastnejšia budúcnosť - večnosť. Zastavím sa pri hrobe svojej mamičky. Ô, ako rád by som ešte raz pobozkal jej vráskavé ruky a povedal: Ďakujem ti, mamička moja, za život, ktorý si mi dala, za lásku, prácu, dobrotu, za ktorú som ti nikdy nepoďakoval. Teraz by som ťa už vedel ľúbiť... Odpusť mi! Na tom mieste spí svoj večný spánok moje drahé dieťa, ktoré ma za svojho života urobilo tak šťastným ... Jedného dňa prestalo biť zlaté srdce môjho dieťaťa ... Ó, Pane, prečo? Neďaleko odpočíva môj nepriateľ, s ktorým nás nezmierila ani smrť. Bože môj, bolo toho treba? Nemohol som mu ja podať ruku na zmierenie?

Hroby však mlčia. Na Dušičky, keď sa prechádzam medzi hrobmi, vždy mi na um príde, že nás živých mŕtvi čakajú doma na večnosti. Čaká ma otec, mamička ... Čakajú ma všetci tí, ktorých som kedysi miloval. A toto čakanie mi prikazuje: Ži tu na zemi tak, aby si tam, na druhej strane ešte raz mohol pobozkať matku, otca, deti... aby si ešte raz mohol objať toho, koho si celý život miloval, aby si mohol padnúť na kolená pred dobrotivým Ježišom a na veky odpočinúť na jeho Srdci. Pane, ohromila ma myšlienka pominuteľnosti, ale moja viera mi nedá zúfať, lebo verím, že smrť a hrob nie je konečná stanica, ale len prestupná zastávka. Sviece na Dušičky však sú len svetlá reflektorov tam, kde ma čakajú moji drahí... milovaní a Ty, Pane Ježišu, ktorý nie si smrť, ale večný život.
-----
November prvý padol ako gaštanový lístok
V chráme zvonia, ľudia modlia sa a svieca horí
November vniká v cintorín, les i tmavou kryptou
buráca desivé a tvrdé: Memento mori!

Už mnoho chvíľ sme stratili a strach je s nami
Z priateľov preverný, ako pes, studienka v poli
S ním a v ňom nám spieva slohu desivú - Dňami
nocami a od vekov: Memento mori!

Straťme svoj strach Mŕtvi ho k mŕtvym zanesú.
V prachu stlie ako spopolnené telo - Horí
prekrásne hviezda dnešnej noci - Na adresu
hviezd a sveta píše: Memento mori!

(E. K.: Z cyklu Domovina mŕtvych).