Autor: P. Peter Dufka, SJ
Datum napsání:
07.02.2023
Vedenie Duchom Svätým
V dôležitých životných okolnostiach a pri vážnych rozhodnutiach pociťuje každý človek potrebu poradiť sa s niekým, kto je rozumnejší, rozhľadenejší a kto má viac skúseností ako on sám. Múdry človek sa obyčajne nespolieha len na svoj vlastný úsudok, ale požiada o radu aj svojich najbližších priateľov. Neraz vyhľadá človeka, o ktorom vie, že žije duchovne a že mu nielen dobre poradí, ale akosi sprostredkuje i Božiu radu. Toto presvedčenie, že cez niektorých ľudí ku mne hovorí samotný Boh a zjavuje mi svoju vôľu, bolo v dejinách duchovného sprevádzania vždy prítomné. Základom tohto presvedčenia je text evanjelia podľa Matúša: "Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás" (Mt 10,20).
Duchovné sprevádzanie na kresťanskom Východe má veľmi dlhú tradíciu a mnohé apoftegmy hovoria o múdrosti, prezieravosti a dobrej rade starcov, na ktorých sa ľudia obracali s otázkou: "Otče, povedz mi, čo mám robiť, aby som dosiahol spásu?". Boli presvedčení, že táto duchovná osobnosť má nielen dar kardiognózie, čiže osobitného vhľadu do srdca človeka, ale je plná Ducha Svätého a jeho prostredníctvom vníma i Božie zámery. Skúsme si všimnúť niekoľko znakov prítomnosti Ducha Svätého, ktoré by duchovným sprievodcom nemali chýbať. Podľa niektorých autorov sú znakmi toho, že nás prostredníctvom nich vedie samotný Duch Svätý.
Integrita
Takáto osoba jedno a to isté myslí, hovorí a koná. Je jej cudzí spôsob hovoriť podľa toho, čo chce počuť okolie a pritom myslieť a konať rozdielne. Prítomnosť Ducha Svätého je charakterizovaná niečím, čo byzantský mních Simeon Nový Teológ (949-1022), ktorého spisy mali veľký vplyv na teológiu a spiritualitu Východu, nazýva "umenie umení". Podľa neho ide o vlastnenie toho, čo duchovný sprievodca radí druhým. Poznamenáva, že nič nie je ťažšie, ako práve táto úloha a nič nie je ľahšie, ako viesť slovami. Je však potrebné viesť svojím vlastným životom. Možno trochu netypické je vyjadrenie, ktoré sa vzťahuje na hudobné umenie. Nikdy nezabudnem na poznámku istého profesora na Hudobnej fakulte VŠMU: "Slovami sa dá oklamať, ale hudbou nie. Ona o vás povie všetko, prezradí i veci ukryté, ktoré sa na prvý pohľad nevidia". A skutočne, hudba prezradí o interpretovi nielen jeho intelektuálne danosti, ale tiež jeho citlivosť a vnímavosť. Preto je schopná vypovedať viac ako len slovo. Podobne je to aj s vedením vlastným životom. I tu sa odhalí všetko ukryté a zamaskované.
Nenaviazanosť
Podľa Evagria Pontika je nenaviazanosť znakom prítomnosti Ducha Svätého. Hovorí o troch úrovniach nenaviazanosti či istej slobody: od materiálnych dobier, od ľudí a od vlastných názorov. Pre Evagria je prítomnosť Ducha Svätého tak strhujúca a fascinujúca, že akákoľvek naviazanosť na skutočnosti menej hodnotné stráca zo svojej príťažlivosti. A tak človek plný Ducha Svätého nelipne na materiálnych dobrách, nie je príliš viazaný na ľudí a nevyhľadáva ich len pre príjemný pocit [1]. A nakoniec, nie je fixovaný len na svoje ideológie, predstavy a myšlienkové schémy. Na získanie očí viery, ktoré otvára Duch Svätý, je podľa Evagria potrebné privrieť alebo úplne zavrieť iné oči - oči, ktoré sú fixované na materiálne dobrá, oči uprené na ľudí a oči zahľadené do nás samotných.
Pokora
Ďalším znakom na rozpoznanie prítomnosti Ducha Svätého je pokora. Podľa Teodora Studitu (758-826) sa pokora pri duchovnom vedení medzi iným prejavuje i v istej tendencii nepôsobiť dokonale. Hovorí o tom, ako je ťažko človeku vyznať svoje nedostatky a poklesky pred zdanlivo dokonalou osobou duchovného sprievodcu. Teodor Studita, pohnutý Duchom Božím a pokorou, nemal ťažkosti priznať aj svoje boje a zápasy, ktoré neskončili vždy víťazne. Takýto pravdivý postoj duchovného sprievodcu je neraz povzbudením a posilou pre sprevádzanú osobu.
Jedna apoftegma hovorí o tom, ako jeden mladík veľmi dlho váhal zveriť sa niekomu s ťažkosťou, ktorú nosil na srdci už mnoho rokov. Konečne našiel odvahu, prišiel k istému starcovi a otvoril mu svoje srdce. Keď to starec počul, podrobne mu vyrozprával, ako on sám bojoval s tou istou ťažkosťou dlhé roky a poukázal na prostriedky, ktoré mu pomohli nad ňou zvíťaziť. Mladík povzbudený starcovou pokorou a úprimnosťou za krátky čas skoncoval s hriešnym zlozvykom, ktorý nedokázal ani len vypovedať dlhé roky.
Duchovnosť
V spiritualite kresťanského Východu sa udomácnili výrazy, ako sú zbožštenie a zduchovnenie človeka. Svätý Irenej (130-202), biskup a mučeník, o tom hovorí: "Duša i telo, prijímajúc Ducha Božieho sa mení a robí človeka duchovným". A dodáva: "Ak sa Boží Duch zjednotí s človekom, to, čo je silnejšie, zvíťazí nad tým, čo je slabšie". A tak telo človeka prenikne sila Ducha Svätého a takýto človek už nie je viac telesný, ale duchovný. Na kresťanskom Východe sa práve tento proces nazýva zduchovnenie. Faktom zostáva, že i na tvári človeka sa po niekoľkých rokoch života odráža toto zduchovnenie. Ľudia na prvý pohľad spozorujú, či majú pred sebou duchovnú osobu alebo len rutinného vysluhovateľa sviatostí.
[1] Porov. Evagrio Pontico, Gli otto spiriti di malvagità, Torino 1996, s. 43-45.
V dôležitých životných okolnostiach a pri vážnych rozhodnutiach pociťuje každý človek potrebu poradiť sa s niekým, kto je rozumnejší, rozhľadenejší a kto má viac skúseností ako on sám. Múdry človek sa obyčajne nespolieha len na svoj vlastný úsudok, ale požiada o radu aj svojich najbližších priateľov. Neraz vyhľadá človeka, o ktorom vie, že žije duchovne a že mu nielen dobre poradí, ale akosi sprostredkuje i Božiu radu. Toto presvedčenie, že cez niektorých ľudí ku mne hovorí samotný Boh a zjavuje mi svoju vôľu, bolo v dejinách duchovného sprevádzania vždy prítomné. Základom tohto presvedčenia je text evanjelia podľa Matúša: "Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás" (Mt 10,20).
Duchovné sprevádzanie na kresťanskom Východe má veľmi dlhú tradíciu a mnohé apoftegmy hovoria o múdrosti, prezieravosti a dobrej rade starcov, na ktorých sa ľudia obracali s otázkou: "Otče, povedz mi, čo mám robiť, aby som dosiahol spásu?". Boli presvedčení, že táto duchovná osobnosť má nielen dar kardiognózie, čiže osobitného vhľadu do srdca človeka, ale je plná Ducha Svätého a jeho prostredníctvom vníma i Božie zámery. Skúsme si všimnúť niekoľko znakov prítomnosti Ducha Svätého, ktoré by duchovným sprievodcom nemali chýbať. Podľa niektorých autorov sú znakmi toho, že nás prostredníctvom nich vedie samotný Duch Svätý.
Integrita
Takáto osoba jedno a to isté myslí, hovorí a koná. Je jej cudzí spôsob hovoriť podľa toho, čo chce počuť okolie a pritom myslieť a konať rozdielne. Prítomnosť Ducha Svätého je charakterizovaná niečím, čo byzantský mních Simeon Nový Teológ (949-1022), ktorého spisy mali veľký vplyv na teológiu a spiritualitu Východu, nazýva "umenie umení". Podľa neho ide o vlastnenie toho, čo duchovný sprievodca radí druhým. Poznamenáva, že nič nie je ťažšie, ako práve táto úloha a nič nie je ľahšie, ako viesť slovami. Je však potrebné viesť svojím vlastným životom. Možno trochu netypické je vyjadrenie, ktoré sa vzťahuje na hudobné umenie. Nikdy nezabudnem na poznámku istého profesora na Hudobnej fakulte VŠMU: "Slovami sa dá oklamať, ale hudbou nie. Ona o vás povie všetko, prezradí i veci ukryté, ktoré sa na prvý pohľad nevidia". A skutočne, hudba prezradí o interpretovi nielen jeho intelektuálne danosti, ale tiež jeho citlivosť a vnímavosť. Preto je schopná vypovedať viac ako len slovo. Podobne je to aj s vedením vlastným životom. I tu sa odhalí všetko ukryté a zamaskované.
Nenaviazanosť
Podľa Evagria Pontika je nenaviazanosť znakom prítomnosti Ducha Svätého. Hovorí o troch úrovniach nenaviazanosti či istej slobody: od materiálnych dobier, od ľudí a od vlastných názorov. Pre Evagria je prítomnosť Ducha Svätého tak strhujúca a fascinujúca, že akákoľvek naviazanosť na skutočnosti menej hodnotné stráca zo svojej príťažlivosti. A tak človek plný Ducha Svätého nelipne na materiálnych dobrách, nie je príliš viazaný na ľudí a nevyhľadáva ich len pre príjemný pocit [1]. A nakoniec, nie je fixovaný len na svoje ideológie, predstavy a myšlienkové schémy. Na získanie očí viery, ktoré otvára Duch Svätý, je podľa Evagria potrebné privrieť alebo úplne zavrieť iné oči - oči, ktoré sú fixované na materiálne dobrá, oči uprené na ľudí a oči zahľadené do nás samotných.
Pokora
Ďalším znakom na rozpoznanie prítomnosti Ducha Svätého je pokora. Podľa Teodora Studitu (758-826) sa pokora pri duchovnom vedení medzi iným prejavuje i v istej tendencii nepôsobiť dokonale. Hovorí o tom, ako je ťažko človeku vyznať svoje nedostatky a poklesky pred zdanlivo dokonalou osobou duchovného sprievodcu. Teodor Studita, pohnutý Duchom Božím a pokorou, nemal ťažkosti priznať aj svoje boje a zápasy, ktoré neskončili vždy víťazne. Takýto pravdivý postoj duchovného sprievodcu je neraz povzbudením a posilou pre sprevádzanú osobu.
Jedna apoftegma hovorí o tom, ako jeden mladík veľmi dlho váhal zveriť sa niekomu s ťažkosťou, ktorú nosil na srdci už mnoho rokov. Konečne našiel odvahu, prišiel k istému starcovi a otvoril mu svoje srdce. Keď to starec počul, podrobne mu vyrozprával, ako on sám bojoval s tou istou ťažkosťou dlhé roky a poukázal na prostriedky, ktoré mu pomohli nad ňou zvíťaziť. Mladík povzbudený starcovou pokorou a úprimnosťou za krátky čas skoncoval s hriešnym zlozvykom, ktorý nedokázal ani len vypovedať dlhé roky.
Duchovnosť
V spiritualite kresťanského Východu sa udomácnili výrazy, ako sú zbožštenie a zduchovnenie človeka. Svätý Irenej (130-202), biskup a mučeník, o tom hovorí: "Duša i telo, prijímajúc Ducha Božieho sa mení a robí človeka duchovným". A dodáva: "Ak sa Boží Duch zjednotí s človekom, to, čo je silnejšie, zvíťazí nad tým, čo je slabšie". A tak telo človeka prenikne sila Ducha Svätého a takýto človek už nie je viac telesný, ale duchovný. Na kresťanskom Východe sa práve tento proces nazýva zduchovnenie. Faktom zostáva, že i na tvári človeka sa po niekoľkých rokoch života odráža toto zduchovnenie. Ľudia na prvý pohľad spozorujú, či majú pred sebou duchovnú osobu alebo len rutinného vysluhovateľa sviatostí.
[1] Porov. Evagrio Pontico, Gli otto spiriti di malvagità, Torino 1996, s. 43-45.
