09. prikázanie ▪ Ľubomír Hlad

Už dlhší čas si všímame, že sa v spoločnosti vytvorila atmosféra, ktorá je v zásadnom kontraste voči deviatemu Božiemu prikázaniu (Ex 20, 17). Česká komédia Zbožňovaný, ktorá ponúkla príbeh viacnásobného rodinného zmierenia a odpustenia dlhoročnej nevery, niektorých prekvapila. Či kritické ohlasy zrkadlia názor väčšiny, je ťažké posúdiť, no v recenziách zaznela výčitka, že film vykresľuje príbeh nevery a zmierenia príliš stereotypne: „Neverník je ,potrestaný‘ imobilitou a afáziou... Ženy prijímajú fakt, že všetci muži robia tie isté chyby, a vracajú sa k vareniu a pečeniu. Nerozvinul sa teda ani motív ženskej emancipácie.“ Rodinné spolužitie založené na každodennej vernosti súčasná kultúra, ale tiež humanitné vedy hodnotia ako zastarané, prekonané, nefunkčné, niekedy dokonca nebezpečné.

Posledná žiara stratenej nádhery

Ako objasňuje biblická veda, úlohou deviateho prikázania Dekalógu bola „ochrana hraníc patriarchálnej rodiny“, pretože „netúžiť po veciach a osobách patriacich inej hlave rodiny bolo jedným zo základných pravidiel potrebných na chod vtedajšej spoločnosti“ (Komentár k Starému zákonu). Záštita rodiny pred útokmi zvonka nemala len sociálno-ekonomický význam, ale bola motivovaná aj spirituálne. Veľkosť rodinného spolužitia súvisela s náhľadom, že žena matka predstavuje v rodine Šechinu - Božiu prítomnosť, pred ktorou je potrebné stáť v posvätnej úcte (Malka, Najkrajšie židovské legendy).

Posvätnosť manželstva a rodinného spolužitia sa v plnom jase zjavuje v novozákonnom zjavení a v náuke Cirkvi. Kerygmatickú krásu manželstva vyjadruje teológ Hugo Rahner slovami: „V manželstve sa ukrýva posledná žiara stratenej nádhery. Vždy, keď sa dve ľudské bytosti spájajú v zjednotení lásky kvôli vzniku nového života, uskutočňujú tak repliku tajomstva, na ktoré bol zamilovaný pohľad Boha Stvoriteľa upretý ešte skôr, ako sa vo svojej nekonečnej múdrosti rozhodol pre rozvoj ľudského rodu prostredníctvom pohlavného plodenia: tajomstvo vtelenia. Je to tajomstvo, vďaka ktorému sa mal z potomkov rodu pochádzajúceho z plodivej sily Adama narodiť ten, ktorý ako Boh a zároveň človek mal tento rod priviesť späť do najintímnejšieho spoločenstva života so Svätou Trojicou. Manželstvo je teda skutočným obrazom, tlmenou ozvenou prvotného tajomstva všetkých božských plánov spásy“ (Una teologia della predicazione).

Nie je nadbytočné ani duplikát

Za naplnenie deviateho prikázania je teda správne považovať všetky aktivity, ktoré pred týmto svetom sužovaným žiadostivosťou očí a tela (porov. 1 Jn 2, 16) odhaľujú, vysvetľujú a nadchýnajú sa pre tajomstvo ukryté v rodinnom spolužití. U manželov s tým súvisí prežívanie vlastného vzťahu v radosti z lásky (amoris laetitia), teda znamenie pozvania pre všetkých, ktorí žijú v zovretí egoizmu. Takým sa manželské spolužitie stane len vtedy, keď deviate Božie prikázanie bude v kresťanských komunitách hodnotené s patričnou vážnosťou.

Jeho pozícia takmer na záver Dekalógu môže byť interpretovaná miernejším stupňom záväznosti, podobne ako vyznieva pokrivený argument: „Netráp sa, veď prikázanie ,Nezosmilníš‘ je v poradí až na šiestom mieste, pred ním je ešte päť...“ Podobným uvažovaním by mohlo byť označené aj deviate prikázanie, ktoré sa neraz nesprávne spája so šiestym ako akýsi jeho duplikát, akoby išlo o niečo nadbytočné či menej záväzné. V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť náuku katechizmu: „Desatoro tvorí organickú jednotu, v ktorej každé slovo alebo prikázanie odkazuje na celok. Prestúpiť jedno prikázanie znamená porušiť celý Zákon“ (KKC 2079; 2069).

Prepojenosť Božích prikázaní

O hlbokej previazanosti príkazov učí aj neskoršia židovská tradícia, ktorá naznačuje, že v porušení deviateho príkazu sa skrýva porušenie všetkých ostatných, najmä však prvého. „Keď muž dychtí po žene svojho suseda a dopustí sa smilstva, porušuje prvé prikázanie: ‚Ja som Večný, tvoj Boh‘, pretože svoj zločin spáchal za tmy a domnieval sa, že ho pritom nikto nevidel, dokonca ani Pán, ktorého oči sú schopné vidieť celý svet a vidí dobré ako dobré a zlé ako zlé... Zároveň porušuje ‚Nevezmeš meno Pána nadarmo‘, lebo odprisahá, že sa nedopustil cudzoložstva. Takýto muž je navyše príčinou znesvätenia sabatu... lebo cez svoj nezákonný vzťah takýto muž plodí potomkov, ktorí počas sabatu budú konať kňazské povinnosti v chráme, i keď k tomu ako ľavobočkovia nebudú mať právo.

Štvrté prikázanie bude porušené deťmi cudzoložníka, ktoré budú prejavovať úctu cudzincovi ako svojmu otcovi, pretože svojho pravého otca nepoznajú. Taký muž poruší i prikázanie ‚Nezabiješ‘, ak ho pri čine prekvapí skutočný manžel, lebo zakaždým, keď vojde k cudzej žene, tak robí s vedomím, že jeho konanie môže viesť k smrti jeho alebo blížneho. Poruší i prikázanie ‚Nezosmilníš‘, lebo smilstvo je bezprostredným následkom túžby, ktorá je zakázaná. Prikázanie ‚Nepokradneš‘ porušuje cudzoložník tým, že okráda druhého muža - o zdroj jeho šťastia. Prikázanie ‚Nebudeš krivo svedčiť‘ porušuje žena, ktorá sa dopustila cudzoložstva, lebo predstiera, že plodom zločinného vzťahu je dieťa jej manžela... V tomto zmysle je zhubným následkom porušenia prikázania ‚Nebudeš žiadostivo túžiť‘ i to, že oklamaný manžel odkáže celý svoj majetok človeku, ktorý nie je jeho synom. Je teda cudzoložníkom okradnutý nielen o vlastnú ženu, ale i o svoj majetok“ (Ginzberg, Legendy židov).

Nekompromisný Ježišov postoj

Skutočnosť, že žiadostivosť po žene patriacej inému mužovi alebo po mužovi patriacemu inej žene je súbežne prekročením všetkých príkazov, nás zaväzuje prehodnotiť postoj k žiadostivej túžbe. Hoci súčasná kultúra ju považuje za „silu“, ktorú kedykoľvek sa objaví, je potrebné uposlúchnuť a konať v jej intenciách. Ježiš príkaz ovládnuť nezriadenú žiadostivosť radikalizuje: „Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5, 28). Čo to znamená pre veriaceho? Vysvetlenie ponúka Romano Guardini: „Ježiš hovorí, že zmysel prikázania je hlbší ako len ochrana manželstva a rodinného života.

Ono požaduje úctu k človeku druhého pohlavia, ktoré je dieťaťom toho istého Otca na nebesiach, a zároveň úctu k vlastnej čistote, ktorá nepatrí sama sebe, ale patrí tajomstvu lásky medzi vykúpeným človekom a Bohom. Nejde teda o vonkajší poriadok, ale o čistotu a úctu“ (Pán, 90). Očistiť srdce až do základu, aby úcta a dôstojnosť k druhému ovládli prirodzenú žiadostivosť už pri prvých pohnutiach srdca a mysle, je niečo presahujúce obyčajné ľudské sily. Žiadostivosť, ktorá roztáča špirálu násilia, musí byť transformovaná Božím stvoriteľským zásahom. Na vnútornú zmenu ľudského srdca, schopného radostne plniť príkazy Desatora, je nutné pohliadnuť na Ukrižovaného a vstúpiť do tajomstva jeho sebadarovania.

V ňom jedinom sa dá nájsť prameň žiadanej sily, ako učí svätý Ján Pavol II.: „V Ježišovom spásonosnom kríži, v dare Ducha Svätého, vo sviatostiach, vyvierajúcich z Vykupiteľovho prebodnutého boku, nachádza veriaci milosť a silu, aby vždy, aj za najväčších ťažkostí, zachovával svätý Boží zákon... Bolo by najväčším omylom usudzovať... že norma tradovaná Cirkvou je sama osebe iba ‚ideálom‘, ktorý vraj treba ďalej prispôsobovať, upravovať podľa konkrétnych možností človeka... Kristus nás vykúpil! To znamená: on nám dal možnosť uskutočniť celú pravdu nášho jestvovania; on vyslobodil našu slobodu z moci žiadostivosti“ (VS, 103).

Nevyhnutné stretnutie s Bohom

Milosť splniť deviate prikázanie je obsiahnutá v osobnom stretnutí s Kristom, ktorý miluje svoju nevestu Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky (porov. Ef 5, 25-27). Hĺbku a krásu tohto stretnutia citlivo zachytil francúzsky spisovateľ François Mauriac: „A tak Ježiš zostal s tou ženou sám... Aj ona ostáva, tá, ktorá sa ešte v tejto noci oddávala svojim zločinným rozkošiam... A hľa, teraz už nemyslí na svoju lásku ani na nikoho iného, len na tohto neznámeho, ktorý sa na ňu teraz díva, pretože sú sami a ona už nie je ponížená. I ona sa pozerá naňho, ešte zahanbená, ale nie je to už tá istá hanba.

Plače pre zlo, ktorého sa dopustila. Hriešna túžba ju opúšťa. Naraz v jej srdci vládne veľký mier... Nič ľudské nebolo tomuto Nazaretskému cudzie; pretože však bol Boh, poznal to, čo nemôže vedieť žiadny muž: neprekonateľnú slabosť ženy, tohto ležiaceho a plaziaceho sa tvora, ktorým sa v určitých hodinách stáva pred niektorými ľuďmi. Na celé veky to bude celkom mimoriadne víťazstvo Syna človeka... že v celých légiách svätých žien nahradí žiadostivosť ich krvi túžba po ňom samom“ (Život Ježišov).