08. prikázanie ▪ Jozef Kozák

Ľudské slová, ktoré zabíjajú

„Nepreriekneš krivého svedectva proti svojmu blížnemu.“ Toto prikázanie chráni človeka pred deštrukciou ľudským slovom. Trpel som a prežíval ukrutnú duševnú bolesť. Nevedel som sa zbaviť pocitu krivdy. Nenachádzal som útechu a tie chvíle ma neraz viedli k pocitu hnevu. Akokoľvek som sa snažil, nevedel som pred tým ujsť. A keď sa mi už zdalo, že som to konečne zvládol, vždy prišlo nejaké slovo, poznámka či ohováranie na moju adresu. Kým sa iní na mne zabávali, ja som nevedel rozoznať, čo je pre mňa lepšie. Deň alebo noc. Lebo v noci som nevedel pokojne spať a cez deň chodiť medzi ľudí. Zabili ma rečami. Nedá sa to inak povedať.

Jazyk, nebezpečný ako nôž

„Ohovárač či klebetnica sú ľudia, ktorí zabíjajú - zabíjajú druhých, pretože jazyk zabíja ako nôž! Pozor na to!“ rezonovalo z úst pápeža Františka na generálnej audiencii 14. novembra 2018. „Ten, kto ohovára, je terorista, pretože svojím jazykom vrhá bombu a odchádza preč a vec, ktorú hovorí, táto bomba, ktorú vrhá, ničí povesť druhého, no on si spokojne odchádza preč. Nezabudnite: ohovárať znamená zabíjať.“ Ježišu, ty sa postaraj nie je len názov knihy životného príbehu Dolinda Ruotola, ktorú som prednedávnom prečítal. Sú to aj slová modlitby, ktorá sa mi postupne dostáva na pery. Ešte som nedospel do štádia ako páter Dolindo, ktorý nielenže odpustil svojim udavačom, ale ako obeť prvý požiadal o odpustenie. Čítate dobre. Nie vinníci, ale on. A práve pre ten paradox, lepšie povedané, pre zázrak lásky sa stáva inšpiráciou nám, ktorých ohováranie a osočovanie postihlo, ale zároveň aj témou Cirkvi.

Ôsme Božie prikázanie pod lupou

Keď sa v pravde pozeráme na náš život pri spytovaní svedomia, často sa možno pristihneme práve pri tom, že naše slovo proti blížnemu je aj naším previnením. A že nesprávnym postojom k tomuto hriechu zľahčujeme nielen jeho dopad, ale aj pri samotnom vyznaní hriechov sa veľmi „nepretrhneme“. No keď si ešte raz pripomenieme slová súčasného pápeža: „Ohovárať znamená zabíjať“, musí to nami zatriasť! Som azda aj ja vrahom lásky? Rozumiem, že by sme chceli vyjednávať a povedať - pápež to zjavne prehnal. Nazvať po takom „maličkom“ ohováraní niekoho vrahom, to je predsa absurdné! A keby sme aj pristúpili na to, že ide o nejaký hriech proti láske, bolo by prijateľnejšie povedať: Kto ohovára, kradne - kradne meno človeku. Takže je takým „zlodejíčkom“. Ale to len preto, že sme si zvykli hádzať slovom bez prevzatia zodpovednosti a zamyslenia nad jeho skutočným dopadom!

Hriechu nazúvať pravým menom

Boh nám v tomto prikázaní v skutočnosti odkrýva, ako si on želá, aby sme konali vo vzájomných vzťahoch. A kým v druhom prikázaní mu ide o „ochranu“ svojho dobrého mena - Nevezmeš meno Božie nadarmo, v ôsmom s tou istou vážnosťou pristupuje aj k „menu“ každého z nás. Úctou k „menu“ akoby len potvrdzoval slová Písma: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Práve prijatie závažnosti prestúpenia tohto Božieho prikázania „Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu“ je prvý krok k tomu, aby sme sa pohli ďalej.

V Knihe prísloví čítame: „Šestoro vecí nenávidí Pán a sedmoro je preň ohavnosťou: pyšné oči, jazyk falošný a ruky, ktoré prelievajú krv nevinnú, srdce, ktoré snuje zlé zámery, nohy, čo bežkom utekajú za zlom, kto hovorí lož ako svedok falošný a (ten), kto medzi bratmi zvady rozsieva“ (Prís 6, 16-19). Nazvať teda ohováranie inak ako hriech by znamenalo minúť cieľ.

Ešte raz dajme priestor iným slovám pápeža Františka: „Ohováranie chce zničiť Božie dielo, ohováranie pochádza z veľmi zlej skutočnosti, rodí sa z nenávisti. A kto nenávidí, je satan. Ohováranie ničí v ľuďoch, v ich dušiach to, čo je Božie. Ohováranie používa lož nato, aby sa dostala dopredu. O tom niet pochýb, však? Tam, kde je ohováranie, tam je satan sám“ (Homília v kaplnke Domu sv. Marty, 15. apríla 2013).

Upozorňuje nás na to aj Katechizmus

V  Katechizme Katolíckej cirkvi čítame: „Ôsme prikázanie zakazuje prekrúcať pravdu vo vzťahoch k druhým. Tento morálny predpis vyplýva z povolania svätého ľudu byť svedkom svojho Boha, ktorý je pravda a chce pravdu“ (KKC 2464). Komunikujeme neustále, či si to teda uvedomujeme a priznáme, alebo nie. Preto sme často akoby na vážkach medzi pravdou a lžou. Ľudia by však nemohli spolunažívať, ak by si vzájomne nedôverovali, teda keby si navzájom nehovorili pravdu (porov. KKC 2469). Rešpektovanie dobrého mena osôb zakazuje každý postoj a slovo, ktoré im môže zapríčiniť nespravodlivú škodu.

Najčastejšie sa previňujeme ohováraním, keď bez objektívne platného dôvodu odhaľujeme chyby a previnenia blížneho a „zverujeme“ ich osobám, ktoré o nich nevedia; alebo osočovaním, keď tvrdeniami, ktoré sú v rozpore s pravdou, poškodzujeme dobré meno druhých a dávame príležitosť k mylným úsudkom o nich (porov. KKC 2477). Pričom závažnosť klamstva sa meria vzhľadom na povahu pravdy, ktorú deformuje, okolnosti, zámery toho, kto klame, a škodu, ktorú utrpeli jej obete (porov. KKC 2484).

Čítanie cudzej komunikácie

Páter Dominic Prümmer, OP, vo svojej príručke morálnej teológie píše: „Naše právo na pravdu vo všeobecnosti nesiaha tak ďaleko, aby sme otvorili súkromnú korešpondenciu iných.“ A aj keď on má na mysli klasickú korešpondenciu, pokojne to môžeme preniesť na komunikáciu na sociálnych sieťach či mailovú komunikáciu. Ako sa krádež pácha tajným odoberaním tovaru druhého, tak je krádežou pátrať po tajomstvách iného človeka obsiahnutých v listoch, esemeskách, na sociálnych sieťach.

V komentári k tejto téme som sa tiež dočítal: Dobro a bezpečnosť iných, rešpektovanie súkromia a spoločné dobro sú dostatočné dôvody nato, aby sme mlčali o tom, čo by sa nemalo vedieť, alebo aby sme použili diskrétny jazyk. Povinnosť vyhnúť sa škandálom si často vyžaduje prísnu diskrétnosť. Nikto nie je povinný prezradiť pravdu niekomu, kto ju nemá právo vedieť... Každý by mal zachovávať primeranú rezervu, pokiaľ ide o súkromný život osôb. Osoby zodpovedné za komunikáciu by mali udržiavať spravodlivú rovnováhu medzi požiadavkami spoločného dobra a rešpektovaním práv jednotlivca (porov. KKC 2488, 2489, 2492).

Lichotenie, pokrytectvo a písanie komentárov

Medzi priestupky voči pravde musíme zarátať aj neprimerané či vypočítavé lichotenie. Neúprimným chválením azda získame dobrú vôľu tých, ktorých priazeň, peniaze a pocty hľadáme, potrebujeme. No v skutočnosti svojím pokrytectvom vovádzame iného do lži a vzďaľujeme od pravdy. Takéto správanie sa stáva obzvlášť hriešnym, keď druhého utvrdzuje v zlomyseľnosti alebo hriešnom správaní. Koľkokrát si v živote povieme: „On žije v takej bubline, že ani nečudo, že sa tak zle rozhoduje.“

No koľkí máme v skutočnosti na tom podiel? „Voľakto tára, (ako keby) mečom prekáľal, ale jazyk múdrych je (sťa) liek“ (Prís 12, 18). Platformy sociálnych médií uľahčili zabíjanie lásky - kradnutie mena. Pretože to už dnes môžeme urobiť z bezpečia našich domovov. Už nemusíme hľadať inú osobu, aby sme sa podelili o klebety alebo ohováranie. Teraz to všetko môžeme urobiť rýchlo, online a „bezpečne“ pod neznámym menom. A, žiaľ, v tomto prípade ani nevieme odsledovať dopad našich slov.

Aplikácia ôsmeho Božieho slova

Príbeh, ktorý som použil v úvode, je možno dnes práve tvojím príbehom. Jazyk blížneho ti ublížil a ty si pri tej bolesti uvedomuješ silu slova. Slova, ktoré bolo vyslovené, len Pán Boh vie, z akého dôvodu. Neboj sa však vstúpiť do modlitby. Lebo aj takto spôsobená smrť potrebuje zmŕtvychvstanie. Zmŕtvychvstanie cez odpustenie. Nenechávaj zomierať svoju dušu. A spolu s Ježišom na kríži opakuj slová: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34).

Keď sa po prečítaní tohto príspevku cítime usvedčení, že aj my som ten vrah a zlodej dobrého mena, neostaňme len pri konštatovaní: „Áno, má pravdu.“ Nápravou nech nie je len očistenie mena iného, ale aj aplikovanie dvoch rád. Hovorme menej a rozprávajme po modlitbe. Kto veľa rozpráva, málokedy si ustráži svoje slová, ktoré neustále lavírujú medzi pravdou a lžou. A kto veľa rozpráva, málokedy nechá vyjsť všetky slová zo srdca a lásky. Svätá Matka Tereza nám radí: „Naše slová musia byť ovocím našich modlitieb, plodom nášho pokánia a vrcholom našej adorácie. Čas strávený pri Bohu je najvýznamnejším okamihom dňa.“