Autor: P. Jozef Uram | Dioecesis Neosoliensis
Zdroj: © Katolícke noviny č. 13/2023 | katolícky týždenník na Slovensku
Datum napsání:
02.04.2023
7. prikázanie
Nepokradneš
Nepokradneš a podelíš sa Nepokradneš
Siedme Božie pravidlo pre náš vydarený život hovorí, že ak zoberieš niečo, čo ti nepatrí, tak kradneš a si zlodej. „Nepokradneš“ chráni veci, ktoré patria tebe, iným alebo všetkým ľuďom. Kresťan však ide ďalej - ako milosrdný Samaritán z Ježišovho podobenstva. Vlastnenie pozemských dobier nám má zabezpečiť slobodu a dôstojnosť, aby sa každý mohol postarať o svoje základné potreby i o potreby tých, ktorých má na starosti. Veci v našom vlastníctve nám umožňujú lepší život, dávajú pocit istoty a prinášajú radosť. Preto by bolo nesprávne v mene nejakej ideológie chcieť, aby všetko patrilo štátu.
Súkromné vlastníctvo a správcovstvo
Avšak právo na vlastníctvo je len relatívne, pretože Boh stvoril zem a jej bohatstvo pre všetkých ľudí. A hoci sme pozemské dobrá čestne získali - či už kúpili, zdedili alebo dostali ako dar -, mali by sme si uvedomiť, že neexistuje majetok bez sociálnych záväzkov. Sme správcami Božej prozreteľnosti: o zverené dobrá sa máme nielen starať, zveľaďovať ich, ale vďaka nim môžeme urobiť radosť druhým ľuďom. Blaise Pascal vyznal: „Mám rád peniaze, pretože mi dávajú možnosť pomáhať druhým.“ Inšpiráciou môže byť tiež milosrdný Samaritán z Ježišovho podobenstva, ktorý hmotné dobrá - olej, víno, dobytča i peniaze - využil na nezištný prejav lásky (porov. Lk 10, 25-37).
Krádež na rôzny spôsob
Siedme prikázanie zakazuje krádež, čo je protiprávne prisvojenie si cudzieho vlastníctva proti rozumnej vôli majiteľa. Nemorálne je tak aj ponechať si požičané alebo nájdené veci, podvádzať pri obchodovaní, vyplácať nespravodlivé mzdy, zamestnávať pracovníkov v ľudsky nedôstojných podmienkach, nedodržiavať platne uzavreté zmluvy, premrhať získané peniaze bez ohľadu na sociálne záväzky, umelo udržiavať vysoké alebo - naopak - nízke cenové hladiny, ohrozovať pracovné miesta zverených zamestnancov, podplácať a korumpovať, navádzať podriadených na ilegálnu činnosť, zle vykonávať prácu alebo za ňu požadovať neprimeranú odmenu, plytvať spoločným majetkom alebo ho nedbanlivo spravovať, úmyselne poškodzovať súkromný alebo verejný majetok... Neraz ide o veľmi sofistikované formy krádeže.
Takzvanú vynaliezavosť v rámci daňového systému, čiže daňové podvody nemožno z morálneho hľadiska tolerovať. Veď občania platením daní prispievajú k tomu, aby si štát mohol plniť svoje poslanie. Dane, pravdaže, musia byť spravodlivé a primerané. A čo stávky alebo hazardné hry? Nebezpečné sú jednak tým, že môžu viesť k závislosti. Morálne neprípustnými sa stávajú vtedy, keď nimi hráč ohrozuje svoju existenciu. Ešte horšie sú v prípade, keď nimi ohrozuje životné potreby druhých ľudí, ktorí sú mu zverení.
Aktuálna je aj oblasť duševného vlastníctva. Krádež sa tu začína už odpisovaním v škole a neraz sa končí vytváraním plagiátov. Iné formy odcudzenia predstavuje nelegálne sťahovanie obsahov z internetu, vytváranie pirátskych kópií či obchodovanie s ukradnutými konceptmi a myšlienkami. Nijaký človek nie je vec, ktorá by mohla patriť druhému človeku. Ľudská bytosť, obdarená slobodou a dôstojnosťou, patrí výlučne Bohu, a preto sa nesmie stať tovarom. Žiaľ, v obchodovaní s orgánmi a embryami, v obchode s deťmi na adopciu, vo verbovaní detských vojakov a v prostitúcii sa nanovo prejavuje rovnaká nespravodlivosť ako kedysi pri obchodovaní s otrokmi. Ľudia ponižovaní na obyčajné predmety majú obchodujúcim či majiteľom zabezpečiť zisk, čo je vždy zločin.
Rešpektovanie stvorenstva
Kresťanský pohľad na problematiku životného prostredia vychádza z pozitívnej skutočnosti, že stvorenstvo je dar od Boha. Máme si ho podmaniť vo vedomí zodpovednosti pred Stvoriteľom a budúcimi generáciami. Spomeňme si na svätého Františka z Assisi, ako prežíval svoje kozmické bratstvo so všetkými živými tvormi! Boží stvoriteľský plán napĺňame vtedy, keď sa staráme o zem ako o náš spoločný dom - teda v súlade s jej zákonitosťami života, druhovou rozmanitosťou, prirodzenou krásou a obnovujúcim sa bohatstvom. Sekulárny pohľad na environmentálnu problematiku vychádza skôr z negatívnej skutočnosti, že znečistená príroda ohrozuje život človeka. My ľudia sme v posledných dvoch storočiach rástli na úkor zeme. V súčasnosti nemôžeme nad zdevastovanou prírodou len rezignovane mávnuť rukou.
Pápež František povedal v Assisi ekonómom, vedcom i podnikateľom vážne slová: „Ide o univerzálnu etickú zásadu: škodu treba napraviť. Ak sme vyrástli a zneužívali planétu i atmosféru, musíme sa dnes naučiť obetovať i životný štýl, ktorý je neudržateľný. V opačnom prípade naše deti a vnuci zaplatia účet, ktorý bude príliš vysoký a nespravodlivý.“ Nám sa ale extrémneho konzumizmu nechce zriecť. A tak sa ozývajú hlasy, že za všetko môže demografický rast. Menšina by si za každú cenu chcela ospravedlniť takú mieru spotreby, ktorú nie je možné zovšeobecniť, pretože planéta by nedokázala pojať z nej pochádzajúce odpadky.
Sociálne učenie Cirkvi
Volanie zeme a volanie chudobných je vlastne to isté volanie (porov. Laudato si’) - zdieraná zem a vydedení chudobní. Oni sú prvými poškodenými a tiež prvými zabudnutými. Nielen oxid uhličitý znečisťuje planétu, ale aj priepastná nerovnosť medzi ľuďmi. Na svete žije 1,4 miliardy ľudí, ktorí majú na deň menej ako jedno euro. Denne na podvýživu zomiera viac ako dvadsaťpäťtisíc ľudí, veľkú časť z nich tvoria deti. Nie je to škandál?! Nasledovný príbeh ponúka odpoveď.
V istej rodine s piatimi deťmi rodičia odcestovali. Najstaršiemu synovi nechali sto eur na potraviny. Len čo odišli, vzal si osemdesiat a súrodencom povedal: „Idem s priateľkou na cyklotúru. Aby ste aj vy niečo mali, tu je dvadsať eur.“ Nie je tento chlapec zlodej, keď si nechal pre seba, čo patrilo všetkým piatim súrodencom?
My obyvatelia bohatých krajín však doň nesmieme hodiť kameňom. Lebo hoci tvoríme dvadsať percent ľudstva, spotrebujeme osemdesiat percent svetového bohatstva. V mnohých oblastiach sveta sú ľudia takí chudobní, že v rámci trhu nemajú čo ponúknuť na výmenu, a tak sú naďalej odsúvaní. Preto je potrebné podporovať hospodársku aktivitu, ktorá sa neriadi logikou trhu, ale logikou daru ako výrazu bratstva. Ide tu predovšetkým o to, aby sme chudobným otvárali cesty k ekonomickej nezávislosti tak, aby sa naučili pomôcť si sami. Politika a ekonomika majú slúžiť ľudskému životu. „Čistý súčet individuálnych záujmov nie je schopný splodiť lepší svet pre celé ľudstvo“ (Fratelli tutti, 105).
Zmena zmýšľania je možná
Ak prepadneme modloslužbe blahobytu, srdce sa uzavrie do trezoru pohodlia. Aj Františka z Assisi Pán musel vyzliecť z idolov, ktoré ho držali v izolácii, z rozpakov, ktoré ho ochromovali a uzatvárali do známeho „vždy to tak bolo“. Ako ho Pán uzdravil z nespokojného smútku tých, ktorí si žijú iba sami pre seba? Najprv k nemu prehovoril z kríža v Kostole sv. Damiána a následne sa František zahľadel do tvárí poznačených biedou, začínajúc malomocným človekom. Až následne mu Pán daroval schopnosť spievať chválospev, ktorý je výrazom radosti, slobody a sebadarovania. Kiežby Františkova skúsenosť bola proroctvom i v dnešnej dobe!
Chýba nám spiritualita, ktorá sa nedá pohltiť dominantnou logikou vlastnenia. Človek má väčšiu cenu pre to, čím je, ako pre to, čo má. Skôr než po hmotných statkoch prahne po zmysle. Preto prvý kapitál každej spoločnosti je duchovný kapitál. Vďaka nemu vieme, prečo máme každý deň vstávať a chodiť do práce. Tento kapitál vytvára radosť zo života, ktorá je nevyhnutná i pre ekonomiku. Hodnoty v živote človeka nie sú určované cenovkou v obchode. Veď môžeš si kúpiť lieky, ale nie zdravie; posteľ, ale nie spánok; sex, ale nie lásku; dom, ale nie domov; lichotenie, ale nie pravdu; pätolizačov, ale nie priateľov; hodinky, ale nie čas...
Už staroveký Aristoteles si povzdychol: „Bohatý človek je často iba chudák s množstvom peňazí.“ Vzťahy medzi ľuďmi sa ochudobňujú. Súčasný konzumný spôsob života sa snaží zaplniť prázdnotu ľudských vzťahov čoraz dômyselnejším tovarom. S tým súvisí aj nastupujúca demografická zima. Vzťah k deťom nahrádza láskyplný vzťah k psíčkom a mačičkám. Na čom teda záleží? „Šľachtické tituly a peniaze sú iba zdrap papiera: to, čo v živote zaváži, je ušľachtilosť ducha, čiže spôsob, ktorým milujeme Boha a blížneho.“ Svoju krátku životnú skúsenosť do týchto slov zhrnul blahoslavený Carlo Acutis. Láska k chudobným musí byť poznávací znak nás kresťanov. Hľadiac na Ježiša, začíname chápať, že chudobných nemožno odbiť almužnou, pretože majú právo na spravodlivosť. Kresťania majú povinnosť deliť sa o to, čo majú.
