Autor: P. Peter Nákačka | Dioecesis Scepusiensis
Zdroj: © Katolícke noviny č. 9/2023 | katolícky týždenník na Slovensku
Datum napsání:
05.03.2023
3. prikázanie
Spomni, aby si deň sviatočný svätil
Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni Spomni, aby si deň sviatočný svätil
Kresťanská nedeľa odkazuje na tri podstatné skutočnosti. Pripomína stvorenie sveta, ďalej deň, keď bol svet obnovený v Ježišovi Kristovi jeho zmŕtvychvstaním a je to zároveň deň odpočinku. Keď sa istého žiaka spýtali, aký predmet má v škole najradšej, odpovedal: „Prestávku.“ Ak by sme veriacim položili otázku k Božím prikázaniam, analogicky podľa zmýšľania školáka by sme mohli očakávať: „Tretie, pretože prikazuje urobiť si v živote prestávky.“ No skúsenosť nás učí, že to nie je celkom tak. V súvislosti s úvahami o zrušení nedeľného predaja neraz sledujeme ostré diskusie.
Deň odpočinku pre Pána, tvojho Boha
Tretie prikázanie Dekalógu znie: „Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni.“ Takéto znenie však v Biblii nenájdeme. Ide totiž o katechetickú formuláciu, ktorá vznikla na základe dvoch biblických prameňov. Prvý je v Knihe Exodus: „Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil! Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec“ (Ex 20, 8-10).
A ďalej: „Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval“ (Ex 20, 11). Druhý prameň nájdeme v Knihe Deuteronómium: „Zachovávaj sobotňajší deň, aby si ho zasvätil, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh. Šesť dní budeš pracovať a robiť každú svoju prácu, ale siedmy deň je sobota, (to jest odpočinok) pre Pána, tvojho Boha; vtedy nebudeš konať nijakú prácu“ (Dt 5, 12-14).
Deň tréningu pre večný odpočinok
Istý človek miloval spánok a veľmi rád leňošil. Keď mu to vyčítali, obhajoval sa: „Ja už trénujem na večný odpočinok.“ Úsmevné, ale trefné. Práve nedeľa má byť takým „dňom tréningu na večný odpočinok“. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že nedeľa „zvestuje večný odpočinok človeka v Bohu“ (KKC 2175). V spoločnosti sa víkend chápe ako čas rozptýlenia - „resetu“ a zabudnutia na starosti všedných dní.
Kresťanská nedeľa však nie je len psychohygienickou prestávkou v pracovnom kolotoči a už vôbec nie útekom od reality. Katechizmus nás učí, že nedeľný oddych má mať nadprirodzený charakter - máme odpočívať v Bohu. To znamená ponoriť sa do Božej prítomnosti, otvoriť sa Bohu, aby nás čím viac naplnil. Vzájomné prebývanie (človek v Bohu a Boh v človeku) je spomínaným tréningom na večný odpočinok v nebi.
Teológia nazýva život trojjediného Boha termínom perichoréza, čo znamená vzájomné prenikania božských osôb tvoriacich jedinú podstatu. Boh nás chce vtiahnuť do tejto zjednocujúcej dynamiky. Ježiš v takzvanej veľkňazskej modlitbe prosí: „Aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno - ja v nich a ty vo mne“ (Jn 17, 21-23).
Privilegovaným prostriedkom, ktorý nás môže priviesť k takémuto prebývaniu, je svätá omša, najmä keď pristúpime k svätému prijímaniu. Veď ide o intímny moment, keď priam fyzicky prijímame Krista a zároveň (a predovšetkým) on prijíma nás. Preto svätá omša stojí v centre kresťanského slávenia nedele. Čím viac sa nám podarí otvoriť svoje srdce Bohu a prežiť nedeľu ponorení do Božej prítomnosti, tým viac dostane nedeľa príchuť neba - „večného odpočinku“.
Deň zabraňujúci kultúre skartovania
Jožko sledoval dedka, ktorý spal na gauči a hlasno chrápal. Zrazu sa otočil na druhý bok a stíchol. Vnúčik začal kričať: „Babka, poď rýchlo sem, dedkovi sa pokazil motor.“ My ľudia sme v pokušení pozerať sa na človeka ako na bytosť „s motorom“. Akoby zmyslom ľudskej existencie bol len výkon, produktivita a prospešnosť pre spoločnosť. Človek sa degraduje na úroveň „živého“ stroja, ktorý sa dá nahradiť automatom, mladšími a výkonnejšími „alternatívami“, a pristupuje sa k nemu v duchu hesla: použi a zahoď. Pápež František to nazýva „kultúrou skartovania“. Kardinál Walter Kasper pripomína, že stvorenie človeka vyúsťuje do siedmeho dňa, do slávenia šabbathu. Človek teda nebol stvorený ako ťažné zviera, ale pre šabbath, ktorý má byť dňom pre Boha, dňom voľna pre spoločnú slávnosť, dňom voľného času stráveného spolu a jeden pre druhého.
Deň proti degradácii človeka na stroj
Keď Boh daroval ľuďom Desatoro, stalo sa tak bezprostredne po vyslobodení Izraelitov z otroctva. Ako otroci museli stále pracovať a ich identita i hodnota sa odvodzovali od výkonu. Boh ich však vyslobodil a na púšti učil sláviť šabbath. Už nie sú otroci. Práca už nemá byť centrom ich života a výkonnosť základom identity i hodnoty. Kým Kniha Exodus uvádza ako teologické zdôvodnenie príkazu sláviť šabbath fakt stvorenia, Kniha Deuteronómium zdôvodňuje tento príkaz práve faktom oslobodenia z otroctva a nútenej práce: „Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ. Preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň“ (Dt 5, 15). V úryvku evanjelia o vyvolení Dvanástich nachádzame, že Ježiš nepovolal apoštolov len preto, aby mu pomáhali, ale najmä aby boli s ním (porov. Mk 3, 13). Aj nás Boh povolal k životu preto, aby sme boli s ním a s blížnymi. Tretí Boží príkaz nás teda pozýva vytvoriť si na takéto stretnutie čas. Kresťanské slávenie nedele je liek proti degradácii človeka na „živý“ stroj.
Deň kontemplácie toho, čo sa udialo
V Biblii na konci prvej správy o stvorení je v hebrejskej pôvodine sloveso „menuha“ - „odpočíval“. (Boh odpočíval.) Biblista Abrahám Heschel pripomína, že „menuha“ nevyjadruje pasívny odpočinok, ale skôr cieľavedomú kontempláciu. Ide o proces, pomocou ktorého sa človek stáva vnútorne pokojným, aby bol schopný uvažovať a vidieť hlbšie. V závere príbehu o stvorení sa nachádza obraz Boha, ktorý už nie je zameraný na nové diela, ale je úplne ponorený do svojho stvorenia, radostne sa ohliada na „veľmi dobré“ diela šiestich dní (porov. Gn 1, 31).
Ide o kontemplatívny, až zamilovaný pohľad Stvoriteľa na stvorenstvo. Keď hľadíme na „odpočívajúceho“ Boha, pochopíme, že Desatoro je proti chápaniu oddychu ako úteku od reality, ale ako prijímanie reality. Nedeľa má byť dňom ohliadnutia za uplynulým týždňom, časom kontemplácie toho, čo sa udialo, uvažovania nad hlbším zmyslom. Snažíme sa „stráviť“, čo týždeň priniesol, a tiež naplniť výzvu apoštola Pavla za všetko ďakovať (porov. 1 Sol 5, 18).
Žijeme vo svete ranenom dedičným hriechom, v ktorom už neplatí, že všetko je „veľmi dobré“. No Boh nás učí zmierlivo objať aj temné stránky uplynulého týždňa, hľadať pozitíva aj v tom negatívnom a všetko mu odovzdať. On dokáže dať zmysel všetkému, veď tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré (porov. Rim 8, 28). A v centre nedele stojí svätá omša - Eucharistia (vzdávanie vďaky). Ak sa naučíme odpočívať ako Boh, celá nedeľa sa stane veľkou eucharistiou. Dňom ustavičného vzdávania vďaky.
Deň oddychu
Známy edukátor Stephen Covey rozlišuje štyri dimenzie ľudskej bytosti: fyzickú, duchovnú, mentálnu a spoločensko-emocionálnu. Podľa amerického lekára Georga Sheehana s tým súvisia aj základné životné úlohy: byť dobrým „živočíchom“ (fyzická dimenzia), stať sa majstrom svojho odboru (mentálna dimenzia), stať sa dobrým priateľom (sociálna dimenzia) a byť ušľachtilým, svätým človekom (duchovná dimenzia).
Snažme sa dopriať každému rozmeru nášho bytia potrebný oddych. Starajme sa o naše telo (správna výživa, dostatočný odpočinok, pravidelné cvičenie...), o obnovu duchovných síl (modlitba, duchovná literatúra...), o rozvoj spoločensko-emocionálnej dimenzie (stretnutia s priateľmi, účasť na kultúrnych podujatiach...) a tiež mentálnej (rozširovanie poznatkov).
Lekári niekedy povedia, že naše bolesti sú psychosomatické, že i keď bolí telo, pôvod je psychický. Psychiatri zase tvrdia, že depresia môže byť fyzického pôvodu, napríklad z nedostatku vitamínov. A spovedníci nás môžu upozorniť, že niektoré hriechy majú koreň v našom psychickom napätí. Všetky rozmery sú navzájom neoddeliteľne prepojené, preto nás Cirkev učí, že hoci v centre sviatočného dňa je duchovný rozmer, nemáme zabúdať na zotavenie celej našej bytosti (porov. KKC 2185).
Dar, ktorý sa vždy vráti darcovi
Keď som bol malý, rodičom som k sviatku rád daroval bonboniéru. Vedel som, že ju otvoria a ponúknu ma. Tretí Boží príkaz nás pozýva, aby sme niekoľko dní roka zasvätili, darovali Bohu. A Boh nás z tohto daru vždy „ponúkne“. Veď správne slávenie sviatočného dňa výrazne zvyšuje kvalitu nášho života. Oslobodí nás od otroctva práce a kultu peňazí, pripomenie nám našu dôstojnosť, pomôže nám spracovať rôzne traumy, môže uzdraviť rodiny, prehĺbiť priateľské vzťahy, uchrániť pred syndrómom vyhorenia a pripraviť na večný život. Nech nás aj tieto riadky motivujú, aby sme dokázali nedeľu veľkodušne darovať Bohu a druhým ľuďom, a tak v konečnom dôsledku obdarovali samých seba.
