Autor: sr. Dagmar Kráľová, FMA
Zdroj: © Katolícke noviny č. 8/2023 | katolícky týždenník na Slovensku
Datum napsání:
26.02.2023
2. prikázanie
Nevezmeš meno Božie nadarmo
Nevezmeš meno Božie nadarmo Nevezmeš meno Božie nadarmo
Druhé Božie prikázanie sa nám javí ako jasné a praktizujúcemu kresťanovi i ľahké splniť. No zdanie niekedy klame, oplatí sa nad tým hlbšie zamyslieť. V istej chatárskej oblasti začal akýsi šarvanec z mesta žartom volať o pomoc, že ho napadli vlci. Chcel vyskúšať, či niekto zareaguje a príde ho vyslobodiť. Odvážlivci vybehli, no vlkov nikde. Rozruch, ktorý spôsobil, sa mu zapáčil a na druhý deň to zopakoval. Zase išlo len o hlúpy žart. Samozrejme, že miestnym sa to nepáčilo. O niekoľko dní podvečer na konci chotára však skutočne stretol medveďa. Začal úpenlivo volať a kričať o pomoc, aby ho niekto zachránil. Ale pomoc neprišla.
Úcta k menu
Keď medzi dvoma neznámymi preskočí iskra, obvykle sa jeden druhému predstavia. Poskytnutím mena vyjadria svoje bytie a tomu druhému dovolia na seba vplývať. Keďže meno je obraz osoby, znamenie dôstojnosti toho, kto ho nosí, vyžaduje rešpekt. Tušíme, že rozhodujúcou hranicou medzi láskou a pohŕdaním zo strany iného k nám je úcta. Na svoje meno bývame citliví. Je ako naša tvár a nebýva nám ľahostajné ani to, akým štýlom ho niekto vysloví. Meno, späté s nami navždy, je slovo, ktoré sa kompletne dotýka nášho vnútra. A keďže podľa Písma Boh pozná každého po mene, naše meno je sväté.
Boh našich otcov
Už na počiatku Boh zakončil svoje stvoriteľské dielo tým, že tvorom dal mená. Podľa proroka Izaiáša dokonca pomenoval každú hviezdu. Po stvorení poveril Adama, aby živé bytosti označil menami on. Tým sa začala dôstojná vláda človeka nad svetom, lebo práve prostredníctvom mena vstupuje do kontaktu s niekým mimo seba. Odvtedy meno nosí v sebe intímnu pravdu o veciach a ešte viac o osobách. V staroveku nebolo meno len označením druhého, ale vyjadrovalo jeho poslanie vo vesmíre. Prezradiť vlastné meno inému znamenalo dať mu nad sebou moc. Obzvlášť to platilo pri zaklínaní mien pohanských božstiev, lebo pohania ich tak chceli dotlačiť k vypočutiu.
Náš Boh, ktorého Abrahámovi potomkovia volali Bohom našich otcov, nám však vyjavil nielen svoje meno, ale seba samého v horiacom kríku. Mojžišovi povedal: „Ja som, ktorý som!“ (Ex 3, 14). V inom, alternatívnom preklade: Ja som jestvujúci a zároveň Ja som vždy. No nie ako abstraktné bytie, ale dokonale aktívne, v zmysle: Som tu pre vás, až po dôverné Ja som s tebou.
A predsa to nie je Pánovo meno v úplnom význame, lebo on je pre naše ľudské možnosti nepostihnuteľný. Židia považovali Božie sebavyjavenie za mimoriadne sväté, a preto ho z úcty nikdy nevyslovovali. V Písmach zapisovali iba jeho štyri počiatočné písmená, takzvaný tetragram. A keď sa s ním stretli v Božom zákone, tak ho čítali Adonaj, po našom Pán či Hospodin, alebo mu pridávali ďalšie mená ako: Elohím, Él Šaddaj, Él eljón atď. Dodnes je Božie meno pre nás ako tvár milovaného s paletou najhlbších citov, s nežnými záchvevmi lásky či dojatia.
Prvé Božie slová
Desatoro prikázaní sa v hebrejčine označuje ako desať slov, z gréčtiny je odvodený presnejší, tiež zaužívaný názov Dekalóg (deka-logoi). Teda nie sú to v prvom rade prikázania, ale dar. Prvé slová, ktorými sa Boh prihovoril už nie jednotlivcovi, ale svojmu národu. Dnes je samozrejmé, že náš Boh k nám hovorí. No v staroveku bolo nevídané a ohromujúce privilégium, že izraelský ľud má Boha, ktorý nemlčí ako pohanské božstvá. Druhé prikázanie poznáme v znení: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo.“ Výstižnejšie sa prekladá ako nepoužiješ Božie meno naprázdno, falošne, ničomne. Zrejme nepoužívať Božie meno v hneve alebo zbytočne bude trochu málo na jeho naplnenie. Toto prikázanie spolu s prvým slúžilo na vymedzenie proti okolitým národom a ich bohom.
V prvom „slove“ Pán Izraelitom povedal, že on je ich pravý Boh a že si ho nemáme zamieňať s inými modlami. Pri druhom „slove“, bežne hovoríme druhom prikázaní, ide na prvý pohľad len o to, aby sme Božie meno nevyslovovali bez úcty. Ak nám však Boh v tom prvom vyjavil svoju pravú tvár, otvoril sa nám, pozval nás do vzťahu s ním, máme byť aj my praví a odpovedať mu na toto pozvanie pravdivo, bez pokrytectva či formalizmu. Nič na Boha nehrať a nepretvarovať sa ani pred sebou, ani pred inými. Aj pápež František hovorí, že druhé prikázanie vyžaduje, aby sme nepoužívali Božie meno bez pravdy, povrchne, čiže nezneužívali ho. Chce od nás, aby sme nevstupovali do kontaktu s Bohom klamne. Čiže brali smrteľne vážne jeho prítomnosť a činnosť vo svete i v našom osobnom živote.
Nie modloslužbe
Aj zbytočné používanie Božieho mena môže byť rúhaním a degraduje v prvom rade človeka samého – v jeho vlastných očiach i v srdciach tých, ktorí ho bez zadosťučinenia Bohu počúvajú. Modlárstvo z prvého prikázania je koreňom všetkých hriechov. Ale rúhanie je hriechom nad hriech, opakom vyznania viery, pretvárkou zbožnosti, hrubým nedostatkom osobnej integrity a neochoty k nej. Už falošní proroci používali Božie meno ničomne, vyprázdňujúco, čiže na potvrdenie svojich názorov a vymyslených predpovedí. Zneužívanie Božieho mena nesie so sebou úsilie mať veci pod kontrolou, čo bežne hrozí aj nám. Vyslovovať Božie meno naprázdno a ešte skôr falošne obsahuje snahu znížiť jeho božskú prevahu vo vlastných očiach alebo u toho druhého.
Všetko, čo potom z Božieho majestátu ostane, je banálne, bezcenné, neisté meno spolu s hlbokou duchovnou škodou. To, že nesmieme mať modly, chápeme dobre. Menej však, že ani z nášho Boha si nemáme robiť prázdnu modlu, pred ktorou rapkáme svoje modlitby. Veď k modle nemožno mať ľudský vzťah, len do nej premietať svoje podvedomé potreby. Je predsa férové, že náš Boh od nás žiada skutočný osobný vzťah. A práve o tom je druhé Božie prikázanie. Napokon, aj naše srdce túži po ozajstnosti. My totiž všetko dokážeme zahrať, len autenticitu nie. Naopak, svätí sú praví, lebo si nič nenechali pre seba, žiadne zákutia v srdci. Láska sa platí láskou. Medzi Bohom celého vesmíru a Bohom prebývajúcim v hĺbkach môjho vnútra má byť jedinečne pravdivý vzťah.
Chváliace srdcia
Prvým, kto nádherne chváli človeka, je Boh sám. Považuje nás za svoje vrcholné dielo, ktoré hodnotí ako veľmi dobré. Táto jeho fandiaca láska presvitá z celých dejín spásy a jemnosť, s akou k nám hovorí, napĺňa svet nádejou. Ako v raji mohli jesť prví rodičia všetko okrem jedného ovocia z jediného stromu, podobne je to aj pri Dekalógu. Toho, čo by sme pri druhom príkaze nemali robiť, je málo a toho, čo môžeme, je, naopak, veľmi veľa.
Smieme Bohu ďakovať, prosiť ho a odprosovať, chváliť i vzývať a ospevovať ho. Veď potrebujeme jeho blízkosť. Lebo vzývať jeho meno znamená volať ho do svojho vnútra. Kedykoľvek mu vzdávame vďaky, vyjadrujeme, aký je úžasný. A keď pre únavu nenachádzame vhodné slová, máme k dispozícii mnoho žalmov s prekrásnymi chválami na Pánovo meno. Alebo si v Písme nájdeme, ako ho vzývali mnohí bohabojní muži a ženy. Chvála Boha rúca múry egoizmu a Pánovo meno lieči naše vnútro, je ako antibiotikum na zlo v nás i okolo.
Ježišovo meno
Sľubovať alebo prisahať znamená volať Boha za svedka toho, že hovoríme pravdu. Avšak akým právom, ak by môj vzťah k Pánovi nebol autentický? Nečudo, že Ježiš nám radí neprisahať ani na veci, nieto ešte na Boha. Chce, aby sme boli pravdiví do hĺbky a nemuseli prisahať vôbec. V Novom zákone sa druhé prikázanie o pravom vzťahu s Bohom neodmysliteľne premieta do Ježišovho príkazu lásky k Bohu celým srdcom, mysľou či silou. On ako Dobrý pastier nás v tejto láske predchádza a pozná každú svoju ovcu po mene. Apoštol Ján zasa dosvedčuje, že mená vyvolených sú zapísané v nebi (porov. Zjv). My už nemusíme Boha zaklínať, lebo podľa Ježiša nás rád vypočuje. Dokonca všetkých povzbudzuje, aby sme v jeho mene prosili Otca o čokoľvek a dostaneme to. A naozaj, odvolávajúc sa na Ježišovo meno, učeníci uzdravujú chorých, vyháňajú diablov, prinášajú do sŕdc pokoj. Sme pokrstení v Božom mene, dokonca v mene celej Najsvätejšej Trojice aj s krstným menom.
Navyše silu a požehnanie každej božskej osoby na seba vzývame pri každučkom prežehnaní. V súčasnosti modernú, lacno získanú familiárnosť občas aplikujeme aj na Najvyššieho. Zrejme by sme mali byť rozvážnejší, lebo ide o dvojsečnú zbraň. Môže nám pomôcť získať Božie Srdce, ale s podmienkou, že sme hlboko úprimní. Možno sme zabudli na modlitbu Litánií k Najsvätejšiemu menu Ježiš, ktorá je tiež školou úcty a lásky. S nesmiernym úžitkom pre celý svet, do vyčerpania môžeme vzývať Ježišovo meno strelnými modlitbami. Lebo samotné jeho meno je už modlitba. Veď znamená, že Boh je záchrana, spasenie a vyslovovať ho je ako prosba, aby mňa či mojich drahých ochránil.
