Druhá časť našej sondy do ranokresťanskej démonológie chce priblížiť predovšetkým chápanie tejto otázky v monastickej literatúre. Autori duchovnej a teologickej literatúry, ktorá vznikla v prostredí mníšskych komunít, odovzdávali svoju osobnú skúsenosť, ako aj skúsenosti svojich učiteľov - starších mníchov, ktorí ich uvádzali do života v tichosti púšte alebo kláštora. Monastická literatúra je v rámci patrológie veľmi bohatou a obsažnou knižnicou. Vzhľadom na zvolenú tému nás zaujali najmä tie časti, v ktorých sa hovorí o zlých duchoch, ich pôsobení a hlavne o spôsobe, ako čeliť ich sile a zvodom.
Diabol a ostatní zlí duchovia nepatria do rozprávok a bájí, ale sú, žiaľ, reálnymi bytosťami. Ich pôsobenie môžeme vidieť v každom čase. Temné sily a zlí duchovia sú negatívnou skutočnosťou. Náš príspevok však nemá za cieľ naháňať čitateľom hrôzu alebo šíriť negatívne myslenie. Naopak, chce poukázať na javy, ktoré sú tu, nedajú sa poprieť, ale môžeme im vzdorovať a hlavne je nad nimi možné zvíťaziť. Každý, kto uveril v Ježiša Krista a skutočne ho prijal za Pána svojho života, skusuje pravdivosť jeho slov, ktorými sa obrátil na svojich učeníkov: „Toto som vám povedal, aby ste našli vo mne pokoj. Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!" (Jn 16, 33)
Ježiš povedal tieto slová učeníkom, aby ich vopred pripravil na skutočnosť, že budú skusovať ťažkosti a prenasledovanie. Toto prenasledovanie je dielom zlých duchov. Kristus však nad týmto zlom zvíťazil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Jeho učeníci preto majú počítať s pôsobením diabla, ale zároveň majú žiť v nádeji a v istote, že moc Ježiša Krista je omnoho mocnejšia. Nad človekom, ktorý žije v sile jeho vykupiteľského diela a v sile Ducha Svätého, diabol nemá moc. Tradícia a skúsenosť kresťanského mníšstva svedčia o tejto pravde. Preto sa teraz pokúsime priblížiť si podstatu mníšskej spirituality a jej postoj k zlým duchom, čiže démonológiu ranokresťanského mníšstva.
Hoci mníšske hnutie nevidí v Origenovi (185 - 253) svojho zakladateľa, už tento kresťanský autor prvej polovice 3. storočia vo svojom spise Povzbudenie k mučeníctvu píše, že zrieknutie sa sveta je pre kresťana najlepšou prípravou na to, aby mohol úplne odovzdať svoj život Kristovi. Toto úplné odovzdanie života videl Origenes v mučeníckej smrti. Postupne sa ale v živote cirkvi objavuje fenomén mníšskeho života, ktorý sa chápal ako „biele mučeníctvo" (nekrvavé mučeníctvo), pretože tí, ktorí cítili vo svojom srdci povolanie k tejto forme života a rozhodli sa napĺňať mníšsky ideál, prežívali mučeníctvo ducha.
Mních je ten, kto opustil všetko a odišiel na púšť. Je potrebné podotknúť, že pochopenie výrazu „púšť" tu má podstatný význam. Nejde iba o púšť v geografickom zmysle. Prázdnota púšte, tvrdosť prírodných podmienok, horúčava a vôbec ťažké podmienky pre život, ktoré tu vládnu, viedli k tomu, že tento výraz má svoj význam i v duchovnom zmysle: púšť je priestor ovládnutý diablom a zlými duchmi. Mních sa odoberá na púšť podobne, ako sa kedysi dávno utiahli na toto miesto Mojžiš, prorok Eliáš, sv. Ján Krstiteľ, alebo aj sám Kristus. Túži tam premôcť diabla pomocou prísnej askézy a modlitby. Avšak púšť je zároveň miestom, kde je možné stretnúť Boha a kde môže človek počuť jeho hlas.
Čo sa týka pôsobenia zlých duchov, démonov, ranokresťanskí autori zhodne tvrdia, že pôsobenie diabla je rôznorodé, pričom jeho cieľ je jediný: stavať človeka proti Bohu a prekážať Božiemu plánu spásy človeka. Vždy sa usiluje priblížiť k ľudskej duši pod rúškom ľsti. Aby zničil dobro a odviedol človeka od jeho večného určenia (čiže od spásy), Satan volí cestu klamstva. Zlo, ku ktorému zvádza, predstavuje v podobe dobra. Pohanské kulty sú dielom démonov, ktorí sa usilovali takouto cestou odvádzať ľudí od pravého Boha a viedli ho do duchovnej temnoty a otroctva.
Odvtedy, ako prišiel na svet Boží Syn, Spasiteľ, sa útoky zlých duchov orientujú na neho samého a na jeho učeníkov. Diabol bojuje proti Kristovej cirkvi. Vonkajšie prenasledovania, ktoré prví kresťania znášali, pokladali ranokresťanskí autori za jasný znak pôsobenia Zlého. Takisto vnútorné rozpory medzi kresťanmi, nejednota, rôzne bludné učenia, ktoré sa v kresťanstve objavujú, sú dielom zlých duchov, ktorí chcú zviesť človeka z cesty spásy. Túto náuku možno nájsť taktiež v spisoch sv. Cypriána. Napríklad v diele De unitate Ecclesiae Cyprián píše: „Nepriateľ (diabol), odhalený a porazený príchodom Ježiša Krista, teraz vymyslel herézy a schizmy, ktorými chce vyvracať vieru, ničiť pravdu a rozbíjať jednotu. Ktorých nedokáže udržať v zaslepenosti starej cesty, tých zasadzuje a zvádza bludom novej cesty" » Pod „starou cestou" sa rozumejú pohanské kulty a výraz „nová cesta" označuje bludné kresťanské náuky. - In: Demonologia w nauce Ojców Kościoła. Hipolit: O Antychryście. Wydawnictwo WAM, Kraków 2002, s. 49.
Mníšska tradícia vníma tieto nábožensko-spoločenské javy podobne. Mnohí mnísi sa angažovali (najmä kazateľskou službou alebo teologickou tvorbou) v zápase proti pohanstvu, ako aj pri obrane ortodoxie, čiže pravovernosti náuky. V mníšskej spiritualite zohrával zápas s diablami a ich pokušeniami dôležitú úlohu. Celá askéza mnícha mala jediný cieľ: prostredníctvom zdržanlivosti, modlitby, pôstu, práce a bdelosti posväcovať seba samého, konať pokánie za hriechy (svoje i hriechy iných), rásť v láske k Bohu a spolupracovať s Božou milosťou na vlastnej spáse. Miestami, na ktorých sa mních zvlášť mohol stretnúť s démonmi, boli ruiny pohanských svätýň, staré hroby, ako aj iné opustené miesta.
Tieto tvrdenia nie sú iba nejakou fikciou a predstavou fantázie. Ide o jav, ktorému exorcisti hovoria „duchovne zamorené prostredie". Práve pohanské svätyne vzhľadom na to, že mnohé staroveké kulty používali magické a okultné praktiky (hoci v dobrej viere, že prejavujú službu bohom), stávali sa miestami, kde sa udomácňovali démoni a temné sily. Takisto opustené hroby alebo dávno nepoužívané pohrebiská boli objektom určitých magických úkonov, ktoré tieto miesta a ľudí, ktorí sa na daných obradoch zúčastňovali, otvárali pôsobeniu temných duchovných síl. Podobné praktiky sa v okultizme a mágii používajú napokon dodnes.
Musíme si ale uvedomiť, že skúsenosti s temnými silami a podobnými javmi, ako je spomínané duchovné zamorenie určitých miest, sa od čias staroveku zmenili a posunuli dopredu. Aj vďaka poznatkom modernej psychológie a príbuzných vied, ktoré študujú človeka a jeho spirituálno-duševný rozmer, môžeme v tejto oblasti uvažovať a konať kompetentnejšie a dokážeme jasnejšie rozlišovať, čo je pôsobenie diabolských, démonických síl a čo oblasť pre psychologickú alebo psychiatrickú pomoc človekovi.
Z bohatstva monastickej tradície ponúkame skúsenosti sv. Antona Pustovníka (asi 251 - 356), pričom musíme pamätať na to, že kresťanská tradícia pod démonmi chápe diabla a ostatných zlých duchov, ako sme spomenuli už v predchádzajúcej časti našej štúdie. Zároveň treba podotknúť, že diela, ktoré vznikli v monastickom prostredí, majú za cieľ povzbudiť k jednoznačnému nasledovaniu Ježiša Krista a k láske voči Bohu. Ich autori sledovali predovšetkým otázky, ktoré patria do oblasti spirituálnej teológie, čiže tematike siekt sa prioritne nevenujú.
Život sv. Antona Pustovníka
Sv. Anton pochádzal z bohatej kresťanskej rodiny. Narodil sa okolo roku 251/252 v severnom Egypte. Keď mal dvadsať rokov, zomreli mu obaja rodičia. Anton sa staral o svoju mladšiu sestru. Jedného dňa ho oslovili v chráme slová evanjelia: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj svoj majetok, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma." (Mt 19, 21) Cítil, že ho Pán volá, aby vykročil touto cestou, preto predal svoj majetok. Čo bolo potrebné na zabezpečenie jeho sestry, zveril aj so sestrou hodnoverným nábožným ženám, ktoré sa mali postarať o jej výchovu, ostatné rozdal núdznym a začal neďaleko od rodného mesta žiť prísnym pustovníckym životom.
Keďže ho stále vyhľadávali ľudia, odišiel neskôr hlbšie do púšte, aby tam našiel úplnú samotu. Živil sa fyzickou prácou. Dni prežíval v striedaní modlitby a práce, pričom praktizoval prísnu askézu a veľa sa postil. Utiahol sa do jedného opusteného hrobu vytesaného v skale, kde zažil prvé silné pokušenia a útoky zlých duchov. V Antonovom živote sa tieto útoky a zápasy objavovali stále, preto jeho učenie o tom, ako bojovať s démonmi malo pre ďalšie generácie mníchov veľký význam. Anton zomrel vo vysokom veku (asi 105 rokov) v roku 356. Tento svätec mal silný vplyv na svoju generáciu, ale bol tiež veľkou inšpiráciou aj pre nasledujúce generácie kresťanov. Vplyvom jeho osobného života sa pre prísny pustovnícky život rozhodli tisíce kresťanov, mužov a neskôr i žien. Preto je sv. Anton Pustovník nazývaný otcom mníšstva.
Sv. Anton a démonické sily
Základným prameňom, v ktorom nájdeme duchovnú náuku a odkaz sv. Antona, je súbor Listy, ktoré adresoval mníchom. Ďalej sú to apoftegmy - výroky zachytené jeho žiakmi, ktoré sa dostali do jedného z kľúčových diel mníšskej spirituality Gerontikon, a potom viaceré diela z mníšskeho prostredia, v ktorých nájdeme myšlienky, rady, postrehy a odporúčania sv. Antona. Tieto texty pochádzajú z tvorby jeho žiakov. Najvýznamnejším dielom približujúcim hlavne hagiografické informácie o sv. Antonovi je spis Život. Napísal ho sv. Atanáz (295/299 - 373) okolo roku 370. V našom príspevku si priblížime postoj a náuku sv. Antona v otázkach týkajúcich sa démonológie.
Sv. Anton učí, že démoni sa tak nazývajú nie preto, lebo boli ako takí stvorení. Boh predsa nestvoril nič, čo by bolo zlé. Boli stvorení ako dobrí, ale odlúčili sa od múdrosti nebies. Podľa neho rozdiely medzi duchovnými bytosťami povstali v dôsledku odlúčenia sa od Boha. Spočiatku existovali iba jedny duchovné bytosti stvorené Bohom. Došlo však k narušeniu tejto jednoty, v dôsledku čoho sú anjeli (svätí duchovia) a démoni (zlí duchovia, diabli). Sv. Anton ich nazýva aj „nepriateľmi čností".
Zvláštnou otázkou je miesto, kde démoni prebývajú. Sv. Anton jasne poukazuje na fakt, že ľudské telo môže slúžiť démonom za príbytok natoľko, nakoľko jeho duša prijme ich zlobu a zvrátenosť. Zaujímavé, hoci nie nové, je Antonovo presvedčenie, že zlí duchovia prebývajú vo vzduchu. Hovorí o tom vo svojom Štvrtom liste: „Veru, hovorím vám, synovia moji, schránka, v ktorej teraz prebývame, je príbytkom, v ktorom zúri boj. Veru, hovorím vám, synovia moji: duša toho, kto bude vychutnávať svoje vlastné žiadosti a poddá sa svojim vlastným myšlienkam; kto s otvoreným srdcom prijme toto semienko a v ňom bude hľadať svoju radosť, do neho bude vkladať nádej svojho srdca, ako keby ono bolo veľkým a vznešeným tajomstvom a ešte si bude ospravedlňovať toto svoje konanie, stane sa podobne ako vzduch sídlom zlých duchov."
S názorom, že démoni sú prítomní vo vzduchu, sa stretávame už v dielach gréckych filozofov. Takisto apoštol Pavol v Liste Efezanom píše: „Aj vy ste boli mŕtvi vo svojich prestúpeniach a hriechoch, v ktorých ste kedysi žili podľa ducha tohto sveta, podľa kniežaťa nadzemských mocností, ducha, ktorý teraz pôsobí v neposlušných synoch." (Ef 2, 1-2) A o niečo ďalej upozorňuje: „Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám, mocnostiam, vládcom tohto temného sveta a nadzemským duchom zla." (Ef 6, 12) Podobne niektorí kresťanskí autori píšu o vzduchu ako o priestore prebývania a pôsobenia diabla, pričom zdôrazňujú, že priestor okolo Zeme nebol prirodzeným miestom prebývania zlých duchov, ale je to miesto, kam boli zvrhnutí z neba po svojom hriechu. Dôsledkom prítomnosti démonov vo vzduchu je ovzdušie napätia, nepokoja a neporiadku. Svet démonov sa predstavuje ako priestor ustavičného zápasu a boja. Atenagoras z Atén (133 - 190) zastával názor, že démoni sú zdrojom vnútorných nepokojov duše. Toto poznanie sa stalo základom pre vytvorenie pravidiel rozlišovania duchov.
Sv. Anton nevidel v každom pokušení, ktoré znepokojuje človeka, úskok démona. Na druhej strane zdôrazňuje rôzne formy, ktorými diabol postupuje: „Či nepoznáte rozmanitosť ich nástrah?" » sv. Anton: List IV, 6, c. d., s. 191. Na základe vlastného pozorovania a skúseností tvrdí, že vo svojom živote môžeme sledovať tri konania. Hovorí: „Usudzujem, že telo má v sebe prirodzené hnutia. To ale nepôsobí, ak to nechce duša; ide len o pohyb tela bez účasti vášne. Existujú ešte iné hnutia, ktoré vznikajú tým, že človek svoje telo živí a rozohňuje pokrmami a nápojmi, v dôsledku čoho krv prebúdza zvláštnym teplom telo k činnosti. (...) Potom ešte existuje akési ďalšie hnutie, ktoré prichádza v dôsledku úkladov a závisti démonov na ľudí, ktorí sa snažia o dokonalosť. Takže je dobré vedieť, že sú tri telesné hnutia: jedno prirodzené, druhé z nedbanlivosti v stravovaní a tretie od démonov."
Hoci druhý typ pohnútok charakterizuje sv. Anton ako prirodzený, predsa v ňom vidí nebezpečenstvo pre dušu. Človek, ktorý príliš povoľuje prirodzeným telesným túžbam (jedlo a pitie, najmä víno), vystavuje svoju dušu nebezpečenstvu otupenia. Takáto duša ľahšie upadne do osídel pokušení. Celkovo prvé dva druhy pohnútok síce nepripisuje pôsobeniu diabla, predsa však človek musí byť obozretný voči týmto hnutiam svojej prirodzenosti. Ak ich totiž podcení a stane sa voči nim povoľný, jeho srdce ovládnu démoni, a to tak, že budú do neho zasievať náruživosti a vášne, ktoré ovplyvnia prirodzené hnutia tela.
Pre človeka 21. storočia môžu tieto tvrdenia vyznieť akosi archaicky, nepriateľsky naladené voči telu. Nie je to tak. Zdravá askéza napomáha skutočný rozvoj ľudskej osobnosti, najmä jeho duchovnej stránky, a uschopňuje človeka k duchovnej obozretnosti. Sv. Anton a určite aj mnohí iní mnísi, ktorí o týchto praktikách askézy píšu, vychádzali z vlastnej skúsenosti. Nejde u nich o negatívny postoj k telesnej schránke človeka, akú stretávame v gnostických duchovných prúdoch a kresťanských sektách ovplyvnených gnosticizmom.
Podľa týchto filozoficko-náboženských smerov, ktoré vychádzali z platonizmu, ľudskú dušu obmedzuje telo; je v ňom uväznená. Hmotný svet (a teda aj ľudské telo) nepochádzajú od Boha, ale sú dielom demiurga, ktorý nie je Boh Otec, pôvodca všetkého. Hmota sa tu vníma ako negatívny prvok, pretože duch a hmota sú protiklady. Tento dualistický prístup k vzťahu duch - hmota je však cudzí tak Starému, ako i Novému zákonu a kresťanskému učeniu vôbec. Kresťanstvo stojí na tajomstve vtelenia Božieho Syna (porov. Jn 1, 14), na pravde o jeho ľudskom živote, fyzickej smrti a reálnom, fyzickom vzkriesení (porov. Lk 24, 36-43; Jn 20, 24-29). Apoštol Pavol vo svojich listoch na viacerých miestach hovorí o dôstojnosti ľudského tela, ktoré je „chrámom Ducha Svätého" (porov. 1 Kor 6, 12-20) a je určené na vzkriesenie a oslávenie (porov. Flp 3, 20-21). Telo je potrebné umŕtvovať, aby človeka neovládla žiadostivosť v akejkoľvek podobe (porov. 1 Kor 9, 27; Gal 5, 17, 24), ale telo rozhodne nie je negatívna časť ľudského bytia, protikladom duše. Je Božím dielom určeným na vzkriesenie a oslávenie. Telo a duša tvoria jednotu a spoločne sú určené na oslávenie (porov. 1 Tes 5, 23).
Sv. Anton vo svojom liste uvádza aj spôsoby, akými zlý duch koná v srdci človeka. Píše: „Áno, synovia moji, žiarlivosť, akú voči nám prechovávajú démoni, sa neustále prejavuje: zlé myšlienky, skryté prenasledovania, zhubná úlisnosť, uvádzanie do pokušenia, rúhavé myšlienky, ktoré nám našepkávajú, každodenné nevernosti, ktoré zasievajú do našich sŕdc, zaslepenosť srdca, ktorá sa stáva osudnou, a taktiež rôzne obavy, ktoré každodenne odoberajú odvahu nášho srdca, unášanie hnevom z akéhokoľvek dôvodu, vzájomné zlorečenia, ospravedlňovanie vlastného konania a ponižovanie druhých. To oni (démoni) zasievajú takéto myšlienky v našich srdciach" » Sv. Anton: List IV, 5, c. d., s. 189. Výsledkom je, že človek vo všeobecnosti duchovne ochabne, prihlási sa zatvrdnutosť srdca, ľahkovážnosť v rečiach, urážanie druhých, prepadanie zármutku, sebaľútosť, označovanie druhých ako príčinu utrpení, ktoré znášame, obviňovanie a ohováranie iných a pod. Dostaví sa vnútorný nepokoj, v dôsledku ktorého nie sme schopní vychádzať s inými.
Diabol spôsobí, že tí, ktorí sú v jeho moci, nedokážu nažívať v pokoji s blížnymi. Takýto stav človeka značne vnútorne vyčerpáva, odoberá mu životnú silu, odvahu, chuť do života a oslabuje jeho pracovnú schopnosť. Takýmto spôsobom sa démoni usilujú človeka zviesť z cesty spravodlivosti a vedú k jeho zotročeniu. Sv. Anton pripomína, že takéto pokušenia diabol smeruje najmä proti tým, ktorí sa usilujú o duchovnú dokonalosť, hľadajú celým srdcom Boha a túžia mu slúžiť, mníchov nevynímajúc. Proti takýmto dušiam sú nasmerované veľmi silné a rafinované útoky démonov, pretože za každú cenu túžia horlivé duše dostať pod svoju moc, aby ich odviedli od cesty spásy. Preto mních musí počítať s týmito útokmi a musí byť zvlášť duchovne obozretný, pestovať pokoru srdca a pevnú dôveru v Božiu pomoc.
Ak sa zamyslíme nad týmito názormi veľkého Pustovníka a pozrieme sa analyticky na svoj osobný život, zistíme, že sú veľmi aktuálne a môžu nám v mnohých oblastiach poslúžiť. Je obdivuhodné, akú životnú múdrosť v sebe skrývajú. Mnohé životné skúsenosti, ktoré nachádzame v monastickej literatúre, korešpondujú s modernými poznatkami z oblasti psychológie a môžu byť pre dnešného človeka inšpiráciou pre kvalitný, plnohodnotný ľudský život.
Fyzická podoba démonov
Je potrebné dotknúť sa ešte jednej otázky, a to spôsobu, akým démoni pôsobia na človeka a akým vedú proti nemu svoj boj. Ostáva ich konanie iba v duchovnej sfére, vnútornej, alebo môžu nadobúdať aj podobu skutočného fyzického boja, teda pôsobiť aj zvonku, fyzicky? Môžu démoni brať na seba skutočnú, fyzickú podobu? Keď si prečítame životopis sv. Antona Pustovníka, nájdeme v ňom dosť miest, na ktorých sa píše o fyzických zápasoch so zlými duchmi. Títo sa Antonovi predstavovali v rôznych fyzických podobách (hady, medvede, levy, leopardy a rôzna iná divá zver), zúrili proti nemu, chystali sa na neho zaútočiť a skočiť a pod. Skúsenosť, ktorú prežil sv. Anton v opustenom hrobe, bola zvlášť tvrdá a náročná, pretože zlí duchovia ho napádali fyzicky, bili ho a ubližovali mu.14 Na druhej strane sám sv. Anton vo svojom liste píše: „Musíš však pozorne hľadieť: hriech, neprávosť, ktoré proti tebe (démoni) vymýšľajú, nemôžeš postrehnúť materiálne, pretože samotní démoni sú materiálne neviditeľní."
Podobne aj mnohé apoftegmy hovoria o nehmotnej podstate diabla, z čoho vyplýva, že pokušenia sú nehmotné.16 Skúsenosť duchovného života ale podáva dosť svedectiev o tom, že pokušenia a navádzanie na zlé skutky nie sú jediným spôsobom, ako sa prejavuje aktivita Satana a ostatných zlých duchov (démonov). Ak sa pozrieme na literárne texty, v ktorých sa píše o skúsenostiach s démonickými silami, musíme rozlišovať medzi dielami z oblasti spirituálnej teológie a hagiografickými spismi.
Autori diel, ktoré zaraďujeme do spirituálnej teológie, mali za cieľ odovzdať a sprostredkovať svoju osobnú duchovnú skúsenosť (to sú predovšetkým diela mystickej teológie), alebo sa venovali analýze duchovného života kresťana, jeho posvätenia a cesty k svätosti. Povzbudzujú k otvorenosti voči Božiemu pôsobeniu, poskytujú určité rady, odporúčania, jednoducho povedané odovzdávajú skúsenosť a múdrosť duchovného života ďalším generáciám. To, čo nachádzame v týchto spisoch z oblasti démonológie, je teda duchovného charakteru. Pisatelia necítia nejakú zvláštnu potrebu opisovať vonkajšie zápasy s temnými, démonickými silami. Mnohokrát to nerobia najmä z pokory, aby nevystavovali svoju osobu obdivu; a pravdepodobne aj preto, aby sa nepodporovala senzáciechtivosť ľudí, ktorá by sa tým zrejme prebudila.
Avšak hagiografická literatúra sleduje trochu iný cieľ. Predovšetkým ju nepísali tí, ktorých životné osudy zachytáva. Nejde o autobiografické diela. Životopisy svätých písali napríklad žiaci alebo nasledovníci toho-ktorého svätca, prípadne iní autori, na základe zachovaných svedectiev o dotyčnom svätom či svätici » Do životopisov svätých sa niekedy dostali i nehodnoverné udalosti alebo epizódky, a to v dôsledku nepresných údajov, alebo niekedy aj v snahe „vylepšiť" profil daného svätca či svätice. Napriek tomu nemôžeme popierať a spochybňovať všetky správy, ktoré tieto životopisy obsahujú. Moderná hagiografia pracuje na základe seriózneho historického výskumu, štúdia zachovaných prameňov a kritického prístupu k informáciám. Aj moderní životopisci uvádzajú rozličné zvláštne udalosti, ktoré sa v živote toho či onoho svätca, respektíve svätice skutočne odohrali. Hagiografické diela obsahujú viaceré zmienky o tom, ako svätých trápili nečistí duchovia aj navonok. Nebol to iba sv. Anton Pustovník, ktorý zažil fyzické trápenie a útoky démonov. Spomeňme napríklad správy farníkov sv. Jána Márie Vianneyho (1786 - 1859), alebo rehoľných spolubratov, ktorí žili v jednej komunite so sv. Jánom Boscom (1815 - 1888) či so sv. Piom z Pietrelciny (1887 - 1968). Títo novodobí svätci tiež zažili fyzické útoky diabla, a nie raz.
A nezabúdajme ani na skúsenosti, ktoré opisujú vo svojich knihách súčasní exorcisti. Tiež boli počas exorcizmu svedkami viacerých pokusov démonických síl fyzicky ublížiť posadnutej alebo trápenej osobe. Napokon mnohých ľudí k dverám exorcistov priviedli práve takéto skúsenosti, ktoré znepríjemňovali ich život a často ich privádzali až k hranici zúfalstva. Preto vyhľadali pomoc a službu exorcistu. Záver je nasledovný: Je možné, aby démoni na seba vzali fyzickú podobu a tak sa približovali k človeku, hoci omnoho častejší spôsob ich útokov je formou vnuknutí a navádzania na konanie zla (čiže majú nehmotnú podobu).
Spôsob boja s démonmi
Zápas s diablom a zlými duchmi je v živote mnícha nevyhnutný. Sv. Anton často pripomína, že človek má vo svojom pozemskom živote smerovať k spáse, preto práve ona je cieľom askézy mnícha. V zápase s démonmi človek nedosiahne víťazstvo vlastnými silami. Zlí duchovia sú inteligentné bytosti. Vedia rôznymi úskokmi oklamať človeka a presvedčiť ho, aby uveril ich vnuknutiam. Diabol zaujme voči človekovi taký postoj, v akom rozpoložení a situácii ho nájde. Keď človek dostane strach a stratí dôveru, zlý duch to využíva a útočí cez toto nestrážené miesto. Naopak, keď nájde človeka zaujatého Božími vecami a vidí, že jeho myšlienky sú pri Ježišovi Kristovi, vtedy nemá k nemu prístup. Božia moc chráni človeka pred Zlým. Sv. Anton, ako aj ostatní autori monastickej literatúry súhlasne zdôrazňujú nutnosť zotrvania v Ježišovi Kristovi, ktorý je jediným garantom nášho víťazstva nad Satanom a démonmi. Je to moc Božia, ktorá víťazí v nás a skrze nás, ak sa jej odovzdáme, a nie naše schopnosti, čo vedie človeka prirodzene k duchu pokory a láskyplnému odovzdaniu sa Bohu.
Záver
My kresťania vieme, že zlí duchovia existujú a pôsobia, ale nemôžeme preceňovať ich pôsobenie, no na druhej strane ani podceňovať. Je potrebné pestovať ducha modlitby a snahou o skutočný hlboký duchovný život prosiť Boha o dar rozlišovania aj v tejto oblasti, aby sme sa neotvárali hocakej duchovnej sile, ktorá sa nám dnes ponúka, napríklad aj v nespočetných náboženských sektách či ezoterických a okultných praktikách, ale aby sme prehlbovali svoj osobný vzťah s trojjediným Bohom. Božia moc je väčšia, než moc zlých duchov. Oni sú len Božie stvorenia, aj keď duchovné, inteligentné, mocné, ale predsa stvorenia. Nie sú rovní Bohu a nie sú pre neho rovnocennými partnermi. Božia láska nás chráni a sviatostný život je veľmi silným prostriedkom Božej ochrany pred Zlým. Preto sa nemáme báť zlých duchov, ale v úprimnej odovzdanosti Bohu sme pozvaní vzdorovať im. Boh nás stvoril pre nebo, preto nám ponúka všetky prostriedky potrebné na to, aby sme tento cieľ mohli dosiahnuť.