Autor: P. Branislav Dado | Dioecesis Scepusiensis
Zdroj: © Rozmer, č. 4/2014, s. 8-11 | časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu | rozmer.sk
Datum napsání:
17.12.2014
Démonológia v dielach cirkevných otcov (1)
V spiritualite dnešných čias sa stretávame s rôznymi prúdmi a javmi. Nie všetky však slúžia skutočnému rozvoju ľudského ducha. Preto skôr, ako siahneme po niektorej ponuke, je dôležité pozorne skúmať, k čomu nás v konečnom dôsledku daný smer privedie a aký bude mať vplyv na kvalitu nášho života. Apoštol Ján nám dáva múdru radu: „Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú od Boha, lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov." (1 Jn 4, 1) Jedným zo súčasných negatívnych javov je aj komunikácia s rôznymi duchovnými silami. Často sú to démonické sily. Nasledujúci príspevok chce preto priblížiť, kto je to démon a v čom spočíva riziko démonského pôsobenia. Predstavíme stručný prierez démonológie, ako ju chápali filozofi neskorej antiky a ako ju vo svojich dielach charakterizovali niektorí ranokresťanskí cirkevní otcovia, ktorí sa vo svojom teologickom myslení danou témou hlbšie zaoberali.
Nový zákon a démoni
Pri čítaní Nového zákona sa čitateľ stretne s viacerými výrazmi, ktoré mu môžu byť nejasné, prípadne môžu vyvolávať pocit archaickosti. Také sú aj pojmy démon, démoni a démonický. Keď vezmeme do rúk grécky text novozákonných kníh, zistíme, že tieto slová sa v nich naozaj pomerne často vyskytujú. Božie slovo teda svedčí o tom, že démoni sú reálne duchovné bytosti a pokladá ich za temné duchovné sily. Sú to zlí duchovia, diabli. Ježiš vyháňal démonov z posadnutých a oslobodzoval ich od zviazanosti démonickými silami.
Aj apoštol Pavol vo svojich listoch hovorí o pohanských obetách, ktoré sa prinášajú démonom. Kresťanov napomína, aby nemali na nich účasť, pričom vysvetľuje, že modla sama osebe nie je v podstate ničím (boli to sochy), ale úmysel, s ktorým sa zúčastňujú na danom obrade, je rozhodujúci a otvára ich srdcia pre pôsobenie duchovnej bytosti, nezriedka démonickej. Píše: „Čo tým chcem povedať? Že mäso obetované modlám je niečo? Alebo že modla je niečo? Ale čo obetujú, obetujú démonom, nie Bohu. No ja nechcem, aby ste mali spoločenstvo s démonmi. Nemôžete piť z Pánovho kalicha aj z kalicha démonov; a nemôžete mať podiel na Pánovom stole aj na stole démonov. Alebo máme roztrpčovať Pána? Sme azda silnejší ako on? Všetko je dovolené, no nie všetko osoží. Všetko je dovolené, no nie všetko buduje." (1 Kor 10, 19-23)
Nie je to tvrdé vyjadrenie? Veď pohania, ktorí boli od detstva vychovávaní vo svojich tradičných kultoch (podľa toho, k akému národu patrili a aké božstvá ich ľud uctieval), prinášali obety týmto bohom z nábožnosti. Prečo Pavol takto radikálne odmieta pohanské kulty? Dnešným slovníkom, ktorý je taký moderný a rozšírený, by sme mohli Pavla označiť za nábožensky netolerantného. Potrebujeme preto pochopiť podstatu problému. Pavlovi nejde o odsúdenie človeka. Naopak, miloval týchto ľudí, a preto im jasne hovorí pravdu, ktorej bol svedkom. Apoštol Pavol zblízka poznal svet pohanských náboženských praktík, veď žil v období, keď tieto kulty prekvitali. V každodennom živote však videl, aké následky so sebou nesie modloslužba, pričom nešlo iba o etický rozmer týchto dôsledkov, ale o celú ľudskú osobnosť, o kvalitu ľudského života.
Démonológia antických filozofov
Pavol však nie je prvý a novozákonné spisy nie sú jediné písomné pramene, kde sa stretávame s démonmi. Už v dielach antických filozofov sa píše o démonických bytostiach. Ranokresťanské komunity žili v prostredí, kde pohanské kulty boli samozrejmosťou a boli ovplyvnené ich religiozitou. Mnohí práve od týchto náboženských praktík konvertovali na kresťanskú vieru. Tak, ako v každej dobe, aj v časoch raného kresťanstva mali rôzne ideologické prúdy a religiózne i filozofické smery vplyv na svojich súčasníkov. Populárny bol v tých časoch najmä platonizmus a novoplatonizmus. V rámci filozofického myslenia týchto smerov sa vyvinula tzv. démonológia - náuka, ktorá učí o existencii bytostí, ktoré sú určitým spôsobom nadradené človekovi, ale nie sú bohmi.
My ich označujeme ako nadprirodzené bytosti, ale musíme pamätať na to, že pre Grékov tých čias bol pojem prirodzenosti omnoho širší, ako je pre nás. Preto zahŕňal aj takéto bytosti. Pokúsme sa aspoň stručne priblížiť tieto myšlienkové prúdy. Často nie je možné presne odpovedať na otázku, či sú napríklad Platónovi bohovia osobami, mýtmi alebo abstraktnými princípmi. V jeho spisoch a v dielach stúpencov jeho Akadémie (vrátane Aristotela) nachádzame záujem tiež o démonov. Platón (427 - 347 pred Kr.) odmietal prijať myšlienku, že by bohovia mohli spôsobovať niečo zlé. Bohovia nutne museli byť mravné bytosti; zlo spôsobujú nemravní duchovia.
Náuka o dobrých a zlých duchoch sa medzi platonikmi všeobecne ujala od čias Xenokrata (asi 396 - asi 314 pred Kr.). Tento filozof rozlišoval tri druhy démonov: niektorí ako démoni existujú od večnosti, druhú skupinu tvoria duše ľudí, ktoré sa po odlúčení od tela stali démonmi, a napokon Xenokratés uznáva démonov v nás, ktorých stotožňuje s našou dušou. Toto jeho učenie vychádza z Platóna, pričom je tu silne cítiť Platónov dualizmus. Platón chápal človeka tým spôsobom, že duša je v jeho tele „uväznená". Duša a telo tvoria dve podstaty, ktoré nie sú navzájom spojené. Duša sa musí oslobodiť od viazanosti na hmotu, čím sa vráti do jej vlastného, čisto duchovného bytia.
Plutarchos (asi 45/46 - asi 125/127) chápal démonov podobne ako Platón a Xenokratés. Z jeho vyjadrení sa však zdá, akoby ľudský intelekt pokladal za démona. Podľa neho intelekt nie je človeku vlastný, ale je démonom, preto ho Plutarchos oddeľuje od duše človeka. Rímsky vzdelanec Aulus Cornelius Celsus (asi 25 pred Kr. - 50 po Kr.) označil matériu za prameň zla a vo svojich textoch narába s pojmom „národných démonov". Bol prvým platonikom, ktorý ostro vystúpil proti kresťanstvu a po ňom celý jeden prúd novoplatonikov šiel v jeho šľapajach. Plotinos (asi 203/205 - asi 269/270), jeden z mysliteľov 3. storočia, vo svojom ponímaní len ťažko pripúšťa existenciu zlých démonov. Patril k významným predstaviteľom novoplatonizmu. Predovšetkým v dielach novoplatonikov z 2. storočia nachádzame zaujímavé riešenie otázky dobra a zla. Zlo podľa viacerých z nich bolo nutné pre vytvorenie dobra. Tento argument nachádzame aj u stoikov a tiež u Platóna.
Podrobnejšie sa nebudeme na tomto mieste zaoberať klasickou antickou filozofiou. Ale už tento stručný pohľad stačí na to, aby sme pochopili, že pohanský myšlienkový svet nemal jednoznačné učenie o démonoch. Niektorí ich pokladali za bytosti, ktoré sú schopné dobra i zla, iní zase za pôvodcov zla a ďalší naopak popierali, že by mohli spôsobovať zlo a za koreň zla pokladali matériu. Naproti tomu kresťanské učenie je v tejto otázke jednoznačné a démonom pripisuje zásadne negatívny rozmer (sú príčinou zla). Táto náuka nevychádza z rozumovej špekulácie, ale z osobnej životnej skúsenosti a Božieho zjavenia. Otázka démonológie takto patrí k jedným z bodov, v ktorých sa kresťanské učenie radikálne odlišuje od polyteistickej viery pohanov. Takisto aj v chápaní pôvodu démonov sa kresťanské učenie zásadne odlišuje od pohanského chápania týchto bytostí.
Démonológia ranokresťanských apologétov
Už od čias apologétov6 sa stretávame s dielami, ktoré hovoria o démonoch a ich zhubnom pôsobení na ľudské duše. Výrazom démoni sa tu v podstate označujú temné, diabolské bytosti. Ranokresťanské spisy, ktoré sa nám zachovali, na mnohých miestach hovoria o démonoch a ich činnosti. Ľudia tých čias hovorili o démonoch tak prirodzene a samozrejme, ako my v dnešných časoch diskutujeme o evolúcii.
Na druhej strane musíme mať ale na zreteli fakt, že ranokresťanskí autori neponímali otázku diabla a démonov systematicky. Démonológiu cirkevných otcov nájdeme v ich dielach roztrúsenú medzi ostatnými vieroučnými a morálnymi témami, ktoré riešili. Zaoberali sa obzvlášť otázkou pôvodu diabla a zlých duchov. Božie zjavenie, obsiahnuté vo Svätom písme, učí, že všetko tvorstvo pochádza od Boha. Vzhľadom na túto pravdu cirkevní otcovia učili, že duchovia boli stvorení nekonečne dobrým Bohom. Keďže ten nemohol chcieť a ani stvoriť nič zlé, stvoril diabla a ostatných zlých duchov pôvodne ako anjelov svetla. Zvrátenosť satana a ostatných démonov nepochádza teda od Boha, ale od nich samých. Nie sú od prirodzenosti zlí; zloba im nebola „vrodená". Má pôvod v ich slobodnej vôli, ktorou sa rozhodli postaviť sa proti Bohu.
Satan je slobodnou bytosťou, ktorá sa ako prvá spomedzi stvorení dobrovoľne rozhodol pre možnosť odlúčiť sa od prameňa všetkého bytia a šťastia, čiže od Boha. Opierajúc sa o Knihu múdrosti (Múd 2, 23-24) cirkevní otcovia učili, že príčinou hriechu diabla bola jeho závisť, že Boh človeka tak bohato obdaroval účasťou na večnom živote, a tiež odmietnutie tajomstva vtelenia Ježiša Krista. Tento názor nájdeme u Lucia Lactantia (asi 240/260 - asi 317/320). Neskôr sv. Augustín (354 - 430) rozvinul náuku o pýche a vzbure diabla a zlých duchov. Cirkevní otcovia tak reagovali na mylné názory gnostikov.
Gnosticizmus vychádza vo svojom teologickom myslení z dualizmu. V jeho rozličných smeroch stále nachádzame rozdiel medzi Bohom, ktorého najčastejšie gnostici nazývajú inými menami (napríklad Otec), a stvoriteľom materiálneho sveta (kozmu) najčastejšie označovaným ako demiurgos. Viditeľný, hmotný svet je podľa gnostikov vnímaný negatívne, pretože je väzením pre duchovný, spirituálny rozmer (podobne, ako sa v platonizme chápe ľudské telo ako väzenie duše, z ktorého je potrebné vyslobodzovať sa). Z tohto dôvodu sa i demiurgos v gnosticizme chápe ako negatívny princíp. Vzhľadom na niektoré vlastnosti, ktoré mu gnostickí myslitelia pripisujú, sa chápanie demiurga približuje biblickému chápaniu satana. Gnostici sa usilovali zbaviť Boha zodpovednosti za stvorenie materiálneho sveta a človeka, a zároveň túto zodpovednosť pripisovali akémusi inému bytiu, čiže demiurgovi, ktorého činili zodpovedným za všetko zlo. Niektorí z nich sa usilovali zblížiť s kresťanským učením, čím vznikali starokresťanské gnostické sekty. Cirkev, verná Božiemu zjaveniu, však nemohla tieto smery prijať a podporovať.
Na prelome 2. a 3. storočia sa kresťanská náuka postupne formovala, pričom zápasila s rôznymi bludnými názormi vo vnútri Cirkvi. Tie sa často objavovali v dobrej vôli úprimne hľadať pravdu, no musíme stále pamätať na vplyv súdobých filozoficko-teologických predstáv, ako i na skutočnosť, že vyjadriť ľudským slovom pravdy, ktoré nás nekonečne presahujú, je veľmi náročné. Diskutabilným sa stal napríklad pohľad Origena (asi 182/185 - asi 253/254), ktorý patril k najplodnejším a najvplyvnejším kresťanským spisovateľom Blízkeho východu. Jeho dielo ovplyvnilo mnohých veľkých mysliteľov kresťanstva. Vo svojom uvažovaní a kontemplácii nekonečnej Božej dobroty vyjadril nádej, že na konci sveta Boh definitívne premôže skutočnosť zla a zbaví ho všetkej moci. Tento názor s Origenom zdieľali aj niektorí iní autori, napríklad Diodor z Tarzu alebo Teodor z Mopsuestie. Tradícia Cirkvi však toto tvrdenie odmietla, pretože vychádza skôr z filozofického uvažovania, no nezhoduje sa s pravdou Zjavenia, ktoré jednoznačne učí o večnosti zatratenia a nezvratnosti rozhodnutia diablov.
Kresťanskí autori sa tiež zamýšľali nad otázkou prirodzenosti a možnosti pohybu démonov. Spravidla sú podľa nich duchovnými bytosťami, ktoré sa však môžu zjavovať, pričom si poslúžia „vlastným telom" alebo telom niekoho iného. Vďaka svojim skúsenostiam presahujú ľudí svojím poznaním, dokážu čítať myšlienky, no ich znalosti tajomstiev spásy sú veľmi ohraničené. Diabol a zlí duchovia nepochopili ani hĺbku významu vtelenia Ježiša Krista a jeho utrpenia na kríži. S týmito pohľadmi sa neskôr stretneme taktiež u sv. Augustína.
Presvedčenie, že zlí duchovia, démoni, si môžu poslúžiť nejakým telom či podobou, nebolo v ranom kresťanstve len výsledkom uvažovania a ovocím dobových predstáv, ako by si niekto mohol myslieť. Opieralo sa o konkrétnu skúsenosť vtedajšieho obdobia, s ktorou sa napokon stretávame v rôznych formách aj v súčasnosti. Preto už od apoštolských čias kresťania jednoznačne odmietali akúkoľvek účasť na modloslužbe, a preto Pavol napísal kresťanom do Korintu slová, ktoré sme citovali v úvode nášho príspevku. A taktiež kresťanskí apologéti vo svojich dielach z toho istého dôvodu radikálne odmietali nielen modloslužbu ako takú.
Napokon sama staroveká Cirkev v podstate až do počiatku 4. storočia viedla diskusie o vhodnosti či nevhodnosti znázorňovania Božstva, aj keď šlo o Ježiša Krista. Pohanské bohoslužby a náboženské rituály boli totiž často spojené s magickými a okultnými prvkami. V bohatej miere sa využívalo veštenie, niektoré kulty boli zviazané so sexuálnymi prejavmi a požívaním vína v kombinácii s niektorými omamnými látkami. Účastníci boli nezriedka za pomoci hudby a tanca privádzaní do stavu tranzu. Silne sa tu prejavovala túžba po vnútornom zážitku „za každú cenu". Ako sme už spomínali, ľudia tieto bohoslužby väčšinou mysleli úprimne, avšak apoštol Pavol mal pravdu, keď tvrdil, že tým všetkým slúžili zlým duchom, hoci boli presvedčení, že uctievajú Boha. Ľudia sa pri týchto obradoch otvárali duchovnej sile, ktorá sa dávala pocítiť, aj sa často prejavovala, ale nepoznali jej pôvodcu.
Kresťanskí autori ako Atenagoras z Atén žijúci v 2. storočí a Tertulián (asi 155/160 - asi 220/230) tvrdili, že idolatria (modloslužba), mýty, mágia a iné démonické praktiky sú inšpirované zlými duchmi. Títo ich využívajú ako prostriedky na to, aby zavádzali ľudí a bránili im v pravom uctievaní skutočného Boha. Takisto sv. Justín (asi 100 - asi 165) a jeho žiak Tacián videli v pohanských obradoch, ktorými sa uctievali božstvá, kult démonov. Podľa Justína sama modla je mŕtvym predmetom, obrazom, ale diabol ich môže využiť ako prostriedok svojho pôsobenia a dodatočne sa môžu stať jeho sídlom. Zlí duchovia robia všetko pre to, aby odviedli človeka od pravého Boha: zosielajú choroby a živelné pohromy, sú pôvodcami mágie, astrológie, vytláčajú z ľudských sŕdc zdravú náuku a nahrádzajú ju mýtmi a bludmi. Navádzajú človeka na hriech a roznecujú v ňom zlé náklonnosti.
Tertulián hovorí, že modloslužba je jedným z najväčších hriechov, ktoré vyvolávajú Boží hnev. Viera v pohanské božstvá je dielom démonov spôsobujúcich, že ľudské myšlienky a duch človeka sa obracajú k bezvýznamnému kultu. Prostredníctvom usporadúvania rôznych procesií, prinášania obiet modlám a účasťou na kultoch sa stávajú zmocnencami týchto zlých duchov. Ďalej Tertulián upozorňuje na skutočnosť, že modloslužba vo svojej podstate spočíva v prejavovaní neprimeranej úcty ľuďom, keďže božstvá, uctievané pohanmi, boli kedysi dávno ľuďmi. Pravý Boh, pôvodca všetkého, sa dostáva takto do úzadia a ľudia prejavujú úctu, ktorá patrí jedine jemu, obyčajným stvoreniam.
Podobne sa vyjadruje tiež Teofil z Antiochie (asi 120 - asi 186) vo svojej kritike idolatrie. Hovorí, že mená pohanských bohov sú v podstate menami dávno mŕtvych ľudí, ktorí si nezasluhujú byť nazývaní bohmi. Tvrdil taktiež, že sochy božstiev sú dielami ľudských rúk, ktoré zlí duchovia využívajú na svoje pôsobenie. Z týchto príčin starovekí kresťanskí autori modloslužbu pokladali jednoznačne za jeden z najťažších hriechov. Na začiatku 4. storočia biskupi zídení na Synode v Elvíre (306) konštatovali, že mágia a modloslužba majú k sebe blízko a sú úzko spojené. Ak niekto z kresťanov prostredníctvom mágie či prekliatia uškodí inému človekovi alebo spôsobí jeho smrť, nesmie byť pripustený k Eucharistii. Tu sme vlastne pri koreni problému, prečo kresťanstvo od počiatku odmietalo modloslužbu a chápalo démonické bytosti výlučne ako temné, diabolské sily. Prostredníctvom démonických kultov sa skutočne dalo pôsobiť na tento svet. Bolo to opravdivé otvorenie sa človeka silám, ktoré pôsobili. Ale pôsobili deštrukčne na samých účastníkov.
Nezabúdajme, že mnohí ranokresťanskí autori (aj niektorí z tých, ktorých sme tu citovali) boli konvertiti, ktorí na vlastnom živote zakúsili zhubnosť pohanských kultov. Boli totiž ich vyznávačmi skôr, ako prišli do styku s evanjeliom Ježiša Krista a jeho skutočnou božskou uzdravujúcou mocou. Ak odmietali modloslužbu ako úctu prejavovanú dávno mŕtvym ľudským bytostiam, ktoré boli neskôr „vyhlásené" za bohov, a na druhej strane uctievali sami Ježiša Krista, ktorý taktiež žil ako človek na zemi, nie je to protirečenie, ale osobná skúsenosť s pravdou o Zmŕtvychvstalom vtelenom Božom Synovi, ktorý skutočne pôsobí v srdciach a životoch ľudí; skutočne oslobodzuje od duchovných zviazaností a otroctva. Túto skúsenosť má kresťanstvo od svojho počiatku až podnes. Mnoho by o tom vedeli hovoriť tí, ktorí sa v Cirkvi venujú službe oslobodzovania. Stačí si prečítať ich osobné skúsenosti zachytené v literatúre.
Záver
Takisto v našej súčasnosti sa ľudia obracajú na rôzne spirituálne smery. Často sa zahrávajú so svetom mágie, populárnym sa stáva novopohanstvo, ktorého cieľom je oživovať staré božstvá a ich kulty, pričom ich protagonisti ich ponúkajú ako niečo „nové", ako „alternatívu" v spirituálnom živote a kultúre moderného človeka. V skutočnosti je to však naďalej brána otvorená pochybným, zlým silám, ktoré dokážu veľmi zhubne pôsobiť na človeka v jeho komplexnosti; čiže nielen na dušu, ale i na jeho telo. Preto ostávajú stále aktuálne slová apoštola Pavla: „Všetko smiem, no nie všetko mi osoží. Všetko smiem, ale ja sa ničím nedám zotročiť;" (1 Kor 6, 12), ako i jeho povzbudenie: „Neprestajne sa modlite. Za všetko vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi. Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte, ale všetko skúmajte; dobrého sa držte! Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe!" (1 Tes 5, 17-22)
Najviac skúseností s pôsobením diabolských síl spomedzi ranokresťanských autorov mali mnísi, ktorí v tichosti a samote púšte hľadali celým srdcom Boha a túžili mu úprimne a bezvýhradne slúžiť. Monastická literatúra je preto jedným z najobsiahlejších prameňov, ktoré nám približujú démonológiu patristického obdobia. Tejto literatúre sa budeme venovať v ďalšom pokračovaní, pretože ponúka bohatú studnicu skúseností a praktických rád, ktoré môžu byť užitočné aj pre moderného človeka.
V spiritualite dnešných čias sa stretávame s rôznymi prúdmi a javmi. Nie všetky však slúžia skutočnému rozvoju ľudského ducha. Preto skôr, ako siahneme po niektorej ponuke, je dôležité pozorne skúmať, k čomu nás v konečnom dôsledku daný smer privedie a aký bude mať vplyv na kvalitu nášho života. Apoštol Ján nám dáva múdru radu: „Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú od Boha, lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov." (1 Jn 4, 1) Jedným zo súčasných negatívnych javov je aj komunikácia s rôznymi duchovnými silami. Často sú to démonické sily. Nasledujúci príspevok chce preto priblížiť, kto je to démon a v čom spočíva riziko démonského pôsobenia. Predstavíme stručný prierez démonológie, ako ju chápali filozofi neskorej antiky a ako ju vo svojich dielach charakterizovali niektorí ranokresťanskí cirkevní otcovia, ktorí sa vo svojom teologickom myslení danou témou hlbšie zaoberali.
Nový zákon a démoni
Pri čítaní Nového zákona sa čitateľ stretne s viacerými výrazmi, ktoré mu môžu byť nejasné, prípadne môžu vyvolávať pocit archaickosti. Také sú aj pojmy démon, démoni a démonický. Keď vezmeme do rúk grécky text novozákonných kníh, zistíme, že tieto slová sa v nich naozaj pomerne často vyskytujú. Božie slovo teda svedčí o tom, že démoni sú reálne duchovné bytosti a pokladá ich za temné duchovné sily. Sú to zlí duchovia, diabli. Ježiš vyháňal démonov z posadnutých a oslobodzoval ich od zviazanosti démonickými silami.
Aj apoštol Pavol vo svojich listoch hovorí o pohanských obetách, ktoré sa prinášajú démonom. Kresťanov napomína, aby nemali na nich účasť, pričom vysvetľuje, že modla sama osebe nie je v podstate ničím (boli to sochy), ale úmysel, s ktorým sa zúčastňujú na danom obrade, je rozhodujúci a otvára ich srdcia pre pôsobenie duchovnej bytosti, nezriedka démonickej. Píše: „Čo tým chcem povedať? Že mäso obetované modlám je niečo? Alebo že modla je niečo? Ale čo obetujú, obetujú démonom, nie Bohu. No ja nechcem, aby ste mali spoločenstvo s démonmi. Nemôžete piť z Pánovho kalicha aj z kalicha démonov; a nemôžete mať podiel na Pánovom stole aj na stole démonov. Alebo máme roztrpčovať Pána? Sme azda silnejší ako on? Všetko je dovolené, no nie všetko osoží. Všetko je dovolené, no nie všetko buduje." (1 Kor 10, 19-23)
Nie je to tvrdé vyjadrenie? Veď pohania, ktorí boli od detstva vychovávaní vo svojich tradičných kultoch (podľa toho, k akému národu patrili a aké božstvá ich ľud uctieval), prinášali obety týmto bohom z nábožnosti. Prečo Pavol takto radikálne odmieta pohanské kulty? Dnešným slovníkom, ktorý je taký moderný a rozšírený, by sme mohli Pavla označiť za nábožensky netolerantného. Potrebujeme preto pochopiť podstatu problému. Pavlovi nejde o odsúdenie človeka. Naopak, miloval týchto ľudí, a preto im jasne hovorí pravdu, ktorej bol svedkom. Apoštol Pavol zblízka poznal svet pohanských náboženských praktík, veď žil v období, keď tieto kulty prekvitali. V každodennom živote však videl, aké následky so sebou nesie modloslužba, pričom nešlo iba o etický rozmer týchto dôsledkov, ale o celú ľudskú osobnosť, o kvalitu ľudského života.
Démonológia antických filozofov
Pavol však nie je prvý a novozákonné spisy nie sú jediné písomné pramene, kde sa stretávame s démonmi. Už v dielach antických filozofov sa píše o démonických bytostiach. Ranokresťanské komunity žili v prostredí, kde pohanské kulty boli samozrejmosťou a boli ovplyvnené ich religiozitou. Mnohí práve od týchto náboženských praktík konvertovali na kresťanskú vieru. Tak, ako v každej dobe, aj v časoch raného kresťanstva mali rôzne ideologické prúdy a religiózne i filozofické smery vplyv na svojich súčasníkov. Populárny bol v tých časoch najmä platonizmus a novoplatonizmus. V rámci filozofického myslenia týchto smerov sa vyvinula tzv. démonológia - náuka, ktorá učí o existencii bytostí, ktoré sú určitým spôsobom nadradené človekovi, ale nie sú bohmi.
My ich označujeme ako nadprirodzené bytosti, ale musíme pamätať na to, že pre Grékov tých čias bol pojem prirodzenosti omnoho širší, ako je pre nás. Preto zahŕňal aj takéto bytosti. Pokúsme sa aspoň stručne priblížiť tieto myšlienkové prúdy. Často nie je možné presne odpovedať na otázku, či sú napríklad Platónovi bohovia osobami, mýtmi alebo abstraktnými princípmi. V jeho spisoch a v dielach stúpencov jeho Akadémie (vrátane Aristotela) nachádzame záujem tiež o démonov. Platón (427 - 347 pred Kr.) odmietal prijať myšlienku, že by bohovia mohli spôsobovať niečo zlé. Bohovia nutne museli byť mravné bytosti; zlo spôsobujú nemravní duchovia.
Náuka o dobrých a zlých duchoch sa medzi platonikmi všeobecne ujala od čias Xenokrata (asi 396 - asi 314 pred Kr.). Tento filozof rozlišoval tri druhy démonov: niektorí ako démoni existujú od večnosti, druhú skupinu tvoria duše ľudí, ktoré sa po odlúčení od tela stali démonmi, a napokon Xenokratés uznáva démonov v nás, ktorých stotožňuje s našou dušou. Toto jeho učenie vychádza z Platóna, pričom je tu silne cítiť Platónov dualizmus. Platón chápal človeka tým spôsobom, že duša je v jeho tele „uväznená". Duša a telo tvoria dve podstaty, ktoré nie sú navzájom spojené. Duša sa musí oslobodiť od viazanosti na hmotu, čím sa vráti do jej vlastného, čisto duchovného bytia.
Plutarchos (asi 45/46 - asi 125/127) chápal démonov podobne ako Platón a Xenokratés. Z jeho vyjadrení sa však zdá, akoby ľudský intelekt pokladal za démona. Podľa neho intelekt nie je človeku vlastný, ale je démonom, preto ho Plutarchos oddeľuje od duše človeka. Rímsky vzdelanec Aulus Cornelius Celsus (asi 25 pred Kr. - 50 po Kr.) označil matériu za prameň zla a vo svojich textoch narába s pojmom „národných démonov". Bol prvým platonikom, ktorý ostro vystúpil proti kresťanstvu a po ňom celý jeden prúd novoplatonikov šiel v jeho šľapajach. Plotinos (asi 203/205 - asi 269/270), jeden z mysliteľov 3. storočia, vo svojom ponímaní len ťažko pripúšťa existenciu zlých démonov. Patril k významným predstaviteľom novoplatonizmu. Predovšetkým v dielach novoplatonikov z 2. storočia nachádzame zaujímavé riešenie otázky dobra a zla. Zlo podľa viacerých z nich bolo nutné pre vytvorenie dobra. Tento argument nachádzame aj u stoikov a tiež u Platóna.
Podrobnejšie sa nebudeme na tomto mieste zaoberať klasickou antickou filozofiou. Ale už tento stručný pohľad stačí na to, aby sme pochopili, že pohanský myšlienkový svet nemal jednoznačné učenie o démonoch. Niektorí ich pokladali za bytosti, ktoré sú schopné dobra i zla, iní zase za pôvodcov zla a ďalší naopak popierali, že by mohli spôsobovať zlo a za koreň zla pokladali matériu. Naproti tomu kresťanské učenie je v tejto otázke jednoznačné a démonom pripisuje zásadne negatívny rozmer (sú príčinou zla). Táto náuka nevychádza z rozumovej špekulácie, ale z osobnej životnej skúsenosti a Božieho zjavenia. Otázka démonológie takto patrí k jedným z bodov, v ktorých sa kresťanské učenie radikálne odlišuje od polyteistickej viery pohanov. Takisto aj v chápaní pôvodu démonov sa kresťanské učenie zásadne odlišuje od pohanského chápania týchto bytostí.
Démonológia ranokresťanských apologétov
Už od čias apologétov6 sa stretávame s dielami, ktoré hovoria o démonoch a ich zhubnom pôsobení na ľudské duše. Výrazom démoni sa tu v podstate označujú temné, diabolské bytosti. Ranokresťanské spisy, ktoré sa nám zachovali, na mnohých miestach hovoria o démonoch a ich činnosti. Ľudia tých čias hovorili o démonoch tak prirodzene a samozrejme, ako my v dnešných časoch diskutujeme o evolúcii.
Na druhej strane musíme mať ale na zreteli fakt, že ranokresťanskí autori neponímali otázku diabla a démonov systematicky. Démonológiu cirkevných otcov nájdeme v ich dielach roztrúsenú medzi ostatnými vieroučnými a morálnymi témami, ktoré riešili. Zaoberali sa obzvlášť otázkou pôvodu diabla a zlých duchov. Božie zjavenie, obsiahnuté vo Svätom písme, učí, že všetko tvorstvo pochádza od Boha. Vzhľadom na túto pravdu cirkevní otcovia učili, že duchovia boli stvorení nekonečne dobrým Bohom. Keďže ten nemohol chcieť a ani stvoriť nič zlé, stvoril diabla a ostatných zlých duchov pôvodne ako anjelov svetla. Zvrátenosť satana a ostatných démonov nepochádza teda od Boha, ale od nich samých. Nie sú od prirodzenosti zlí; zloba im nebola „vrodená". Má pôvod v ich slobodnej vôli, ktorou sa rozhodli postaviť sa proti Bohu.
Satan je slobodnou bytosťou, ktorá sa ako prvá spomedzi stvorení dobrovoľne rozhodol pre možnosť odlúčiť sa od prameňa všetkého bytia a šťastia, čiže od Boha. Opierajúc sa o Knihu múdrosti (Múd 2, 23-24) cirkevní otcovia učili, že príčinou hriechu diabla bola jeho závisť, že Boh človeka tak bohato obdaroval účasťou na večnom živote, a tiež odmietnutie tajomstva vtelenia Ježiša Krista. Tento názor nájdeme u Lucia Lactantia (asi 240/260 - asi 317/320). Neskôr sv. Augustín (354 - 430) rozvinul náuku o pýche a vzbure diabla a zlých duchov. Cirkevní otcovia tak reagovali na mylné názory gnostikov.
Gnosticizmus vychádza vo svojom teologickom myslení z dualizmu. V jeho rozličných smeroch stále nachádzame rozdiel medzi Bohom, ktorého najčastejšie gnostici nazývajú inými menami (napríklad Otec), a stvoriteľom materiálneho sveta (kozmu) najčastejšie označovaným ako demiurgos. Viditeľný, hmotný svet je podľa gnostikov vnímaný negatívne, pretože je väzením pre duchovný, spirituálny rozmer (podobne, ako sa v platonizme chápe ľudské telo ako väzenie duše, z ktorého je potrebné vyslobodzovať sa). Z tohto dôvodu sa i demiurgos v gnosticizme chápe ako negatívny princíp. Vzhľadom na niektoré vlastnosti, ktoré mu gnostickí myslitelia pripisujú, sa chápanie demiurga približuje biblickému chápaniu satana. Gnostici sa usilovali zbaviť Boha zodpovednosti za stvorenie materiálneho sveta a človeka, a zároveň túto zodpovednosť pripisovali akémusi inému bytiu, čiže demiurgovi, ktorého činili zodpovedným za všetko zlo. Niektorí z nich sa usilovali zblížiť s kresťanským učením, čím vznikali starokresťanské gnostické sekty. Cirkev, verná Božiemu zjaveniu, však nemohla tieto smery prijať a podporovať.
Na prelome 2. a 3. storočia sa kresťanská náuka postupne formovala, pričom zápasila s rôznymi bludnými názormi vo vnútri Cirkvi. Tie sa často objavovali v dobrej vôli úprimne hľadať pravdu, no musíme stále pamätať na vplyv súdobých filozoficko-teologických predstáv, ako i na skutočnosť, že vyjadriť ľudským slovom pravdy, ktoré nás nekonečne presahujú, je veľmi náročné. Diskutabilným sa stal napríklad pohľad Origena (asi 182/185 - asi 253/254), ktorý patril k najplodnejším a najvplyvnejším kresťanským spisovateľom Blízkeho východu. Jeho dielo ovplyvnilo mnohých veľkých mysliteľov kresťanstva. Vo svojom uvažovaní a kontemplácii nekonečnej Božej dobroty vyjadril nádej, že na konci sveta Boh definitívne premôže skutočnosť zla a zbaví ho všetkej moci. Tento názor s Origenom zdieľali aj niektorí iní autori, napríklad Diodor z Tarzu alebo Teodor z Mopsuestie. Tradícia Cirkvi však toto tvrdenie odmietla, pretože vychádza skôr z filozofického uvažovania, no nezhoduje sa s pravdou Zjavenia, ktoré jednoznačne učí o večnosti zatratenia a nezvratnosti rozhodnutia diablov.
Kresťanskí autori sa tiež zamýšľali nad otázkou prirodzenosti a možnosti pohybu démonov. Spravidla sú podľa nich duchovnými bytosťami, ktoré sa však môžu zjavovať, pričom si poslúžia „vlastným telom" alebo telom niekoho iného. Vďaka svojim skúsenostiam presahujú ľudí svojím poznaním, dokážu čítať myšlienky, no ich znalosti tajomstiev spásy sú veľmi ohraničené. Diabol a zlí duchovia nepochopili ani hĺbku významu vtelenia Ježiša Krista a jeho utrpenia na kríži. S týmito pohľadmi sa neskôr stretneme taktiež u sv. Augustína.
Presvedčenie, že zlí duchovia, démoni, si môžu poslúžiť nejakým telom či podobou, nebolo v ranom kresťanstve len výsledkom uvažovania a ovocím dobových predstáv, ako by si niekto mohol myslieť. Opieralo sa o konkrétnu skúsenosť vtedajšieho obdobia, s ktorou sa napokon stretávame v rôznych formách aj v súčasnosti. Preto už od apoštolských čias kresťania jednoznačne odmietali akúkoľvek účasť na modloslužbe, a preto Pavol napísal kresťanom do Korintu slová, ktoré sme citovali v úvode nášho príspevku. A taktiež kresťanskí apologéti vo svojich dielach z toho istého dôvodu radikálne odmietali nielen modloslužbu ako takú.
Napokon sama staroveká Cirkev v podstate až do počiatku 4. storočia viedla diskusie o vhodnosti či nevhodnosti znázorňovania Božstva, aj keď šlo o Ježiša Krista. Pohanské bohoslužby a náboženské rituály boli totiž často spojené s magickými a okultnými prvkami. V bohatej miere sa využívalo veštenie, niektoré kulty boli zviazané so sexuálnymi prejavmi a požívaním vína v kombinácii s niektorými omamnými látkami. Účastníci boli nezriedka za pomoci hudby a tanca privádzaní do stavu tranzu. Silne sa tu prejavovala túžba po vnútornom zážitku „za každú cenu". Ako sme už spomínali, ľudia tieto bohoslužby väčšinou mysleli úprimne, avšak apoštol Pavol mal pravdu, keď tvrdil, že tým všetkým slúžili zlým duchom, hoci boli presvedčení, že uctievajú Boha. Ľudia sa pri týchto obradoch otvárali duchovnej sile, ktorá sa dávala pocítiť, aj sa často prejavovala, ale nepoznali jej pôvodcu.
Kresťanskí autori ako Atenagoras z Atén žijúci v 2. storočí a Tertulián (asi 155/160 - asi 220/230) tvrdili, že idolatria (modloslužba), mýty, mágia a iné démonické praktiky sú inšpirované zlými duchmi. Títo ich využívajú ako prostriedky na to, aby zavádzali ľudí a bránili im v pravom uctievaní skutočného Boha. Takisto sv. Justín (asi 100 - asi 165) a jeho žiak Tacián videli v pohanských obradoch, ktorými sa uctievali božstvá, kult démonov. Podľa Justína sama modla je mŕtvym predmetom, obrazom, ale diabol ich môže využiť ako prostriedok svojho pôsobenia a dodatočne sa môžu stať jeho sídlom. Zlí duchovia robia všetko pre to, aby odviedli človeka od pravého Boha: zosielajú choroby a živelné pohromy, sú pôvodcami mágie, astrológie, vytláčajú z ľudských sŕdc zdravú náuku a nahrádzajú ju mýtmi a bludmi. Navádzajú človeka na hriech a roznecujú v ňom zlé náklonnosti.
Tertulián hovorí, že modloslužba je jedným z najväčších hriechov, ktoré vyvolávajú Boží hnev. Viera v pohanské božstvá je dielom démonov spôsobujúcich, že ľudské myšlienky a duch človeka sa obracajú k bezvýznamnému kultu. Prostredníctvom usporadúvania rôznych procesií, prinášania obiet modlám a účasťou na kultoch sa stávajú zmocnencami týchto zlých duchov. Ďalej Tertulián upozorňuje na skutočnosť, že modloslužba vo svojej podstate spočíva v prejavovaní neprimeranej úcty ľuďom, keďže božstvá, uctievané pohanmi, boli kedysi dávno ľuďmi. Pravý Boh, pôvodca všetkého, sa dostáva takto do úzadia a ľudia prejavujú úctu, ktorá patrí jedine jemu, obyčajným stvoreniam.
Podobne sa vyjadruje tiež Teofil z Antiochie (asi 120 - asi 186) vo svojej kritike idolatrie. Hovorí, že mená pohanských bohov sú v podstate menami dávno mŕtvych ľudí, ktorí si nezasluhujú byť nazývaní bohmi. Tvrdil taktiež, že sochy božstiev sú dielami ľudských rúk, ktoré zlí duchovia využívajú na svoje pôsobenie. Z týchto príčin starovekí kresťanskí autori modloslužbu pokladali jednoznačne za jeden z najťažších hriechov. Na začiatku 4. storočia biskupi zídení na Synode v Elvíre (306) konštatovali, že mágia a modloslužba majú k sebe blízko a sú úzko spojené. Ak niekto z kresťanov prostredníctvom mágie či prekliatia uškodí inému človekovi alebo spôsobí jeho smrť, nesmie byť pripustený k Eucharistii. Tu sme vlastne pri koreni problému, prečo kresťanstvo od počiatku odmietalo modloslužbu a chápalo démonické bytosti výlučne ako temné, diabolské sily. Prostredníctvom démonických kultov sa skutočne dalo pôsobiť na tento svet. Bolo to opravdivé otvorenie sa človeka silám, ktoré pôsobili. Ale pôsobili deštrukčne na samých účastníkov.
Nezabúdajme, že mnohí ranokresťanskí autori (aj niektorí z tých, ktorých sme tu citovali) boli konvertiti, ktorí na vlastnom živote zakúsili zhubnosť pohanských kultov. Boli totiž ich vyznávačmi skôr, ako prišli do styku s evanjeliom Ježiša Krista a jeho skutočnou božskou uzdravujúcou mocou. Ak odmietali modloslužbu ako úctu prejavovanú dávno mŕtvym ľudským bytostiam, ktoré boli neskôr „vyhlásené" za bohov, a na druhej strane uctievali sami Ježiša Krista, ktorý taktiež žil ako človek na zemi, nie je to protirečenie, ale osobná skúsenosť s pravdou o Zmŕtvychvstalom vtelenom Božom Synovi, ktorý skutočne pôsobí v srdciach a životoch ľudí; skutočne oslobodzuje od duchovných zviazaností a otroctva. Túto skúsenosť má kresťanstvo od svojho počiatku až podnes. Mnoho by o tom vedeli hovoriť tí, ktorí sa v Cirkvi venujú službe oslobodzovania. Stačí si prečítať ich osobné skúsenosti zachytené v literatúre.
Záver
Takisto v našej súčasnosti sa ľudia obracajú na rôzne spirituálne smery. Často sa zahrávajú so svetom mágie, populárnym sa stáva novopohanstvo, ktorého cieľom je oživovať staré božstvá a ich kulty, pričom ich protagonisti ich ponúkajú ako niečo „nové", ako „alternatívu" v spirituálnom živote a kultúre moderného človeka. V skutočnosti je to však naďalej brána otvorená pochybným, zlým silám, ktoré dokážu veľmi zhubne pôsobiť na človeka v jeho komplexnosti; čiže nielen na dušu, ale i na jeho telo. Preto ostávajú stále aktuálne slová apoštola Pavla: „Všetko smiem, no nie všetko mi osoží. Všetko smiem, ale ja sa ničím nedám zotročiť;" (1 Kor 6, 12), ako i jeho povzbudenie: „Neprestajne sa modlite. Za všetko vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi. Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte, ale všetko skúmajte; dobrého sa držte! Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe!" (1 Tes 5, 17-22)
Najviac skúseností s pôsobením diabolských síl spomedzi ranokresťanských autorov mali mnísi, ktorí v tichosti a samote púšte hľadali celým srdcom Boha a túžili mu úprimne a bezvýhradne slúžiť. Monastická literatúra je preto jedným z najobsiahlejších prameňov, ktoré nám približujú démonológiu patristického obdobia. Tejto literatúre sa budeme venovať v ďalšom pokračovaní, pretože ponúka bohatú studnicu skúseností a praktických rád, ktoré môžu byť užitočné aj pre moderného človeka.
