„Kňazi sú ako lietadlá, počujeme o nich len vtedy, keď padnú. „Pred časom sa takto vyjadril pápež František. Poznáme to. Z médií sa na nás neraz valí vlna škandálov, ktorých hlavnými aktérmi sú (údajne) kňazi či biskupi. Môže nám zvnútra vytrysknúť otázka: Prečo by som mal ostať verný Cirkvi, keď tí, ktorí majú ísť príkladom, robia pravý opak? Táto otázka je na mieste, no nemôže ostať akoby „visieť“ vo vzduchu. Je nutné na ňu adekvátne odpovedať.
G. K. Chesterton na otázku, prečo sa stal katolíkom, keď sa Cirkev chveje v základoch, keď jej predstavitelia nejdú príkladom, ba idú opačným smerom než tým, ktorý hlásajú ako správny, odpovedal: Veď práve preto! Práve preto! Cirkev musí byť tá pravá, musí byť vedená a zjednocovaná Duchom Svätým, lebo niektorí jedinci by ju zakrátko úplne rozložili. Ak by stála na ľudských základoch, neprežila by ani deň, nieto tisícročia. Dôvod jeho presvedčenia ma skutočne očaril, a tak som premýšľala nad tým, aká by bola moja odpoveď. O čo sa môžem oprieť? Napadlo mi, že Boh ráta s našimi slabosťami a na cestu nám dal (okrem iných) aj dary, ktorými sú spoločenstvo Cirkvi - Kristovo mystické telo, sviatosti, Magistérium a - viera. To sú stĺpy, na ktorých stojí moja vernosť Katolíckej cirkvi.
Cirkev je viac ako len inštitúcia
Kladiem si otázku, komu alebo čomu mám byť verná? Bohu? Cirkvi? Či Bohu áno, ale Cirkvi nie? Dá sa to vôbec od seba oddeliť? Nedá, hoci to človeka pri pohľade na kontrast medzi svätosťou Boha a hriešnosťou Cirkvi môže prirodzene lákať. Skúsme si položiť otázku: Čo nám ako prvé napadne pri slove cirkev? Pápež? Kňazi? Biskupi? Kostol? Zrejme niečo z toho. No je to veľmi zúžený, neúplný pohľad. Ako špička ľadovca. Slovami Chestertona: „Konvertita má spočiatku pocit, že sa (na Cirkev) pozerá cez štrbinu. Keď sa však rozhľadí, vidí, že Cirkev je zvnútra omnoho rozsiahlejšia než zvonka. Je to priestor veľkých domov, univerzalita ako svet..." Presne tak, Cirkev nie je iba putujúca (tá, ktorá je viditeľná). Jej členmi nie sú len žijúci pokrstení katolíci - cirkevná hierarchia počnúc pápežom, biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi... až po laikov. Cirkev má okrem tejto ešte dve dimenzie. Tvoria ju duše v očistci (Cirkev trpiaca) i svätci v nebi (Cirkev oslávená). Cirkev je Kristovým mystickým telom, z toho dôvodu ich od seba nemožno oddeliť. Nie je fascinujúce, že sme členmi spoločenstva, ktoré presahuje čas i priestor?
Plnosť prostriedkov spásy
Kristus je prítomný vo všetkých sviatostiach, ktoré sú viditeľnými znakmi jeho neviditeľnej milosti. Sú riadnymi prostriedkami spásy. Nie-kedy sa možno pristihneme, ako premýšľame nad zbytočnosťou či skôr nehodnosťou povolania toho-ktorého kňaza. Negatívna verejná mienka nás natoľko ovplyvňuje, že začneme pochybovať o platnosti ním vysluhovaných sviatostí. Nemajme strach. Aj kňaz, ktorý je v stave ťažkého hriechu, vysluhuje sviatosti platne (ex opere operato - bez ohľadu na stav vysluhovateľa).To je, dá sa povedať, Božia „poistka“. Bez ohľadu na to, či je kňaz svätec alebo hriešnik (každý hriešnik je potenciálny svätec a každý svätec bol kedysi hriešnikom), Božiu milosť to nijako nelimituje. Nelimitujme sa a neochudobňujme sa preto o tieto milosti ani my. Nezanevrime na sviatosti len preto, lebo ich vysluhuje - podľa nás - nehodný kňaz, žiadny totiž nie je hoden... Bola by škoda „zabaliť“ sviatostný život kvôli smrteľnému človeku. Vytrvajme v pristupovaní k sviatostiam kvôli nám samým, kvôli našej spáse, kvôli Bohu, ktorý sa nám chce darovať. Kvôli tomu, že iná - ľahšia cesta do cieľa nejestvuje.
Matka a Učiteľka
Byť verný Cirkvi znamená byť verný Bohu a byť verný Bohu znamená byť verný Cirkvi, to jest uäť a zachovávať všetko, čo Kristus prikázal apoštolom. Cirkev je našou Matkou a Učiteľkou. Ako matka zjednocuje a ako učiteľka vedie po ceste pravdy, hlása pravdu a hlavne - je verná Pravde. Akú dôveru dal Boh človeku, keď sa rozhodol, že bude participovať na stvoriteľskom diele. On chcel, aby s ním človek spolupracoval. Urobil to úžasne, keď apoštolom nadčasovo dáva úlohu: „Učte ich (teda i nás) zachovávať všetko, čo som vám prikázal!“ (Mt 28,19 - 20) Učte tých, ktorí prídu po vás - všetky generácie až do skončenia sveta!
Maják
Sami vieme, aké dôležité je poznať cieľ našej cesty a tiež to, ako sa tam dostať. Keď vieme, kam ideme, nie sme tuláci, ale pútnici. Analogicky by sme to mohli prirovnať k našej púti do večného cieľa. Aj v tomto prípade je nutné vedieť, kadiaľ máme ísť. Čo je pre nás mapou? Máme ju k dispozícii? Ježiš Kristus nám dal na cestu veľký dar - Magistérium, učenie Cirkvi. Učiteľský úrad Cirkvi je majákom na ceste, ktorý nijako neobmedzuje „plavidlo“, ba naopak, osvetľuje mu cestu, aby sa bezpečne dostalo do prístavu. Táto výsada, ktorú (zrejme) často podceňujeme, je pokladom pre veriacich. Je to Božie slovo aktualizované pre konkrétnu dobu a konkrétne sociálne javy. Povedané jazykom dneška: Magistérium je návod na aplikáciu evanjelia.
Cirkev je communio žijúce z Eucharistie
V spoločnosti, kde dominuje individualizmus a egoizmus, je myšlienka spoločenstva cudzia. Nezdravý individualizmus živený sebectvom je priamym protikladom bratskej lásky, ku ktorej nás Ježiš Kristus vyzýva a v ktorej nás zjednocuje. Všetkých, ktorí prijímajú Eucharistiu vo viere a láske, Ježiš Kristus ustanovil za bratské spoločenstvo, ktorým je Cirkev - jeho mystické telo. Charakteristická pre toto spoločenstvo je láska, ktorá pochádza od Boha (láska gr. agapé, lat. caritas), aby sme touto láskou milovali jeho a skrze neho a v ňom našich bratov. Nie je to len prirodzená žičlivosť ľudí navzájom, je to čosi viac, čosi, čo nás vyzýva a uchopuje na neustály exodus zo seba k bratom a sestrám. Spôsobilosť na žitie tejto (aktívnej) lásky získavame v Eucharistii, v Prameni života, v Láske samej.
Zdá sa teda, že argumenty prečo ostať sú , o čosi silnejšie než dôvody, prečo z Cirkvi „odísť“ či zanevrieť na ňu. Nehlaďme na Cirkev (len) ako na spoločenstvo hriešnikov, ona má, ako vidíte, oveľa širší rozmer presahujúci priestor a čas. Otázka na záver: Hoci je škandálov priveľa, Ježiš sa spytuje nás všetkých: „Aj vy chcete odísť?“ (Jn 6,68)