Pomazanie chorých ▪ Anton Adam

Chorí a trpiaci sú neoddeliteľnou súčasťou občianskej spoločnosti a v Cirkvi zaujímajú zvláštne miesto. „Pápež Benedikt XVI. predstavuje charitu ako úlohu Cirkvi. V encyklike Deus caritas est konštatuje: „Láska k blížnemu zakotvená v láske k Bohu je úlohou predovšetkým každého jednotlivého veriaceho, ale aj celého cirkevného spoločenstva, a to na všetkých úrovniach: od miestneho spoločenstva cez partikulárnu cirkev až po univerzálnu Cirkev v jej globalite.“[1]  Takéto poslanie služby blížnemu sa považovalo za základnú úlohu Cirkvi od jej začiatku spolu s vysluhovaním sviatostí a s ohlasovaním Božieho slova. „Prejavovať lásku vdovám a sirotám, väzňom, chorým a biednym každého druhu patrí k jej podstate rovnako ako služba sviatostí a ohlasovanie evanjelia. Cirkev nemôže zanedbávať službu lásky podobne ako nemôže zanechať sviatosti a Božie slovo.“[2]

Katolícka teológia vidí v Jakubovom liste (porov. Jak 5, 14-15) biblický základ pre sviatosť pomazania chorých. Autor listu potom, ako dáva rôzne rady týkajúce sa kresťanského života, ponúka aj pravidlo pre chorých: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu.“ V tomto texte Cirkev pod vplyvom Ducha Svätého v priebehu storočí identifikovala podstatné prvky sviatosti pomazania chorých.

Tridentský koncil (1545 - 1563) priniesol syntézu teológie vzhľadom k sviatosti pomazania chorých (Doctrina de sacramento extremae unctionis - predložené koncilovým otcom) [3]  a výsledkom práce koncilu boli štyri kánony (kapitoly) s úvodom, ktoré sa zaoberajú základnou formuláciou učenia o sviatosti pomazania chorých. [4] (14. zasadanie koncilu - 25. november 1551). V úvode sa označuje „posledné pomazanie“ ako úplné zavŕšenie pokánia v živote chorého a toto pomazanie musí predchádzať sviatostná spoveď. Prvá kapitola pojednáva o ustanovení pomazania Ježišom Kristom, čo promulgoval veriacim apoštol Jakub vo svojom liste. [5]  Druhá kapitola hovorí o náplni sviatostného pomazania, jeho obsahu i účinkov, tretia o vysluhovateľoch a nazýva pomazanie pojmom sacramentum exeuntium, V štvrtej kapitole sa pojednáva o praxi vysluhovania sviatosti pomazania chorých. Tridentský koncil zdôrazňuje, že podľa apoštolského podania v Cirkvi slová Listu sv. Jakuba udávajú matériu, formu, vysluhovateľa, prijímateľa a účinok tejto sviatosti.

Druhý vatikánsky koncil venuje pozornosť aj sviatosti pomazania chorých, keď v konštitúcii Sacrosanctum concilium učí: „Posledné pomazanie, ktoré možno nazvať aj - a to priliehavejšie - pomazanie chorých, nie je sviatosťou iba tých, ktorí sa ocitajú v posledných chvíľach života. Preto vhodný čas na prijatie tejto sviatosti je isto už vtedy, keď veriaci pre chorobu alebo starobu začína byť v nebezpečenstve smrti.“[6] Konštitúcia Lumen gentium uvádza: „Posvätným pomazaním chorých a modlitbou kňazov celá Cirkev odporúča chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby im uľavil a spasil ich (porov. Jak 5, 14-16), ba ich aj povzbudzuje, aby sa dobrovoľne spojili s Kristovým utrpením a jeho smrťou, a tak prispeli k dobru Božieho ľudu (porov. Rim 8,17; Kol 1, 24; 2 Tim 2, 1-12; 1 Pt 4, 13).“ [7] Pápež Pavol VI. v zmysle náuky Druhého vatikánskeho koncilu vydal 30. novembra 1972 apoštolskú konštitúciu Sacram unctionem infirmorum, ktorou reformoval prax udeľovania sviatosti pomazania chorých. V chorobe človek zažíva svoju bezmocnosť, svoje hranice a svoju konečnosť. Aj preto sa pomazanie chorých tradične nazývalo (a tento zvyk pretrváva) „posledným pomazaním“ a zaradzovalo sa medzi sviatosti zomierajúcich - popri prijatí sviatosti pokánia (spovede) a pristúpení k svätému prijímaniu. Pavol VI. však svojou reformou udeľovania pomazania chorých apoštolskou konštitúciou Sacram unctionem infirmorum z 30. novembra 1972 chcel dať iný dôraz: chcel poukázať na uzdravujúci a obnovujúci účinok sviatosti pomazania chorých. Nový rituál sviatosti bol zverejnený kongregáciou 7. decembra 1972 pod titulom Ordo unctionis infirmorum eorumque pastoralis curae, ktoré obsahuje v úvode schvaľovaciu apoštolskú konštitúciu Pavla VI. Sacram  unctionem infirmorum. Nový Obrad pomazania chorých - Ordo unctionis infirmorum, ktorý začal platiť od 1. januára 1974.

Kristus prejavil veľkú starostlivosť o chorých v ich telesných a duchovných potrebách a prikázal, aby sme robili podobne. Keď posiela apoštolov ohlasovať Božie kráľovstvo, dáva im poverenie uzdravovať chorých (porov. Mt 10, 8). Katechizmus Katolíckej cirkvi v tomto kontexte uvádza: „Túto úlohu dostala Cirkev od Pána a snaží sa ju plniť jednak starostlivosťou o chorých, jednak prosebnou modlitbou, ktorou ich sprevádza. Verí v oživujúcu prítomnosť Krista, lekára duše i tela.“[8] Katechizmus Katolíckej cirkvi zahŕňa pomazanie chorých a sviatosť pokánia a zmierenia medzi sviatosti uzdravenia. Kristus, ktorý prišiel na svet, aby „uzdravil celého človeka, dušu i telo; on je lekár, ktorého potrebujú chorí. Jeho súcit so všetkými, čo trpia, ide tak ďaleko, že sa s nimi stotožňuje: ,Bol som chorý a navštívili ste ma (Mt 25, 36).“ [9]  Pán Ježiš Kristus chcel, „aby jeho Cirkev mocou Ducha Svätého pokračovala v jeho diele uzdravovania a spásy, a to aj voči svojim vlastným členom.“ [10] 

predZdravotné ťažkosti môžu viesť k útrapám a občas aj k vzbure proti Bohu, najmä ak ide o choroby ohrozujúce život. Choroby zároveň patria k procesu dozrievania a nastoľujú otázku o Bohu. Kristov súcit s trpiacimi a jeho početné uzdravenia chorých všetkých druhov sú z teologického hľadiska zjavným znamením, že v Kristovi je blízko Božie kráľovstvo. To sa prejavuje aj v odpúšťaní hriechov. Kristus svojou láskou zahŕňa každého trpiaceho a núdzneho človeka. „Prvou milosťou tejto sviatosti je milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí, ktoré sú charakteristické pre stav ťažkej choroby alebo pre stareckú krehkosť. Táto milosť je darom Ducha Svätého, ktorý obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilňuje proti pokušeniam zlého ducha, t. j. proti pokušeniu malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou.“ [11] Chorí ľudia majú svoje miesto v živote Cirkvi aj preto, lebo ich utrpenie nie je márne a tým, že sa dobrovoľne spájajú „s Kristovým utrpením a jeho smrťou“ [12]  prispievajú k dobru Božieho ľudu. Chorý milosťou prijatej sviatosti prispieva k posväteniu Cirkvi a dobru všetkých ľudí, za ktorých Cirkev trpí a obetuje sa skrze Krista Bohu Otcovi. [13]

Pápež František 26. februára 2014 predstavil sviatosť pomazania chorých počas generálnej audiencie: „V minulosti sa táto sviatosť nazývala .posledným pomazaním1, pretože bola považovaná za duchovnú útechu v blízkosti smrti. Keď však hovoríme o .pomazaní chorých1, pomáha nám to rozšíriť pohľad na skúsenosť choroby a utrpenia v horizonte Božieho milosrdenstva. Zakaždým, keď slávime túto sviatosť, Pán Ježiš sa v osobe kňaza približuje k trpiacemu, ťažko chorému či starému človeku. Kristus Cirkvi zveruje tých, ktorí sú utrápení na tele i na duchu, aby sme na nich mohli vylievať bez miery celé jeho milosrdenstvo a spásu.“ [14] Toto poverenie je výslovne potvrdené a spresnené v texte Listu svätého apoštola Jakuba, na ktorý sme už poukázali vyššie (Jak 5, 14-15). Ide teda o prax, ktorá sa vykonávala už za čias apoštolov. 

Prvý dokument Učiteľského úradu, ktorý výslovne hovorí o pomazaní chorých, je list pápeža Inocental. Decentiovi, biskupovi z Gubbia (19. marca 416). Pápež v komentári k Listu sv. apoštola Jakuba, v reakcii na interpretáciu, podľa ktorej sú vysluhovateľmi sviatosti iba kňazi s vylúčením biskupov, odmieta toto obmedzenie a tvrdí, že vysluhovateľmi sviatosti sú kňazi, ale rovnako aj biskupi (porov. DS 216). List pápeža Inocenta L, ako aj ďalšie dokumenty z prvého tisícročia (Caesarius z Arles, ctihodný Beda), však neuvádzajú žiaden dôkaz o tom, že by sviatosť pomazania chorých mohol vysluhovať okrem presbyterov, ktokoľvek druhý. 

V Magistériu Cirkvi a v legislatíve až po Tridentský koncil sa nachádzajú tieto údaje: Gratian vo svojom Decrete (asi z roku 1140) cituje doslovne dispozitívnu časť spomínaného listu Inocenta L (1. časť, b 95, kán. 3. Neskoršie v Dekrétoch Gregora IX. nachádzame vložený Dekrét Alexandra III. (1159 - 1164), v ktorom kladne odpovedá na otázku, či môže kňaz vysluhovať sviatosť pomazania chorých úplne sám, bez prítomnosti iného duchovného, alebo laika (X. 5, 40, 14). Nakoniec Florentský koncil v bule Exsultate Deo (22. novembra 1439) ako všeobecne prijatú pravdu potvrdzuje, že „vysluhovateľom tejto sviatosti je kňaz“ (DS 1325).

Od Tridentského koncilu až po Kódex kanonického práva 7. roku 1917 existujú len dva zásahy Učiteľského úradu Cirkvi, ktoré sa nejakým spôsobom týkajú súčasnej témy. Ide o apoštolskú konštitúciu Etsipastoralis (26. mája 1742, porov. § 5, č. 3: DS 2524) a encykliku Ex quo primům (1. marca 1756) pápeža Benedikta XIV. Prvý dokument uvádza normy v liturgických záležitostiach týkajúcich sa vzťahov katolíkmi západného a východného obradu, ktorí prišli na juh Talianska ako utečenci pred prenasledovaním; druhý dokument schvaľuje a komentuje Eucologium (Rituál) pravoslávnych veriacich, ktorí sa vrátili do plného spoločenstva s Apoštolskou stolicou. Ak ide o sviatosť pomazania chorých, ako všeobecne prijatá pravda sa uvádza, že vysluhovateľom sviatosti je „omnis et solus sacerdos.“ [15]

PRIJÍMATEĽ SVIATOSTI POMAZANIA CHORÝCH

Nebezpečne a ťažko chorí ľudia potrebujú zvláštnu milosť od Boha, aby neklesli na duchu a nestratili vieru. Preto Kristus „svojich chorých veriacich posilňuje sviatosťou pomazania ako mimoriadne silnou ochranou“[16]. Konštitúcia Sacrosanctum concilium pripomína, že „duchovní pastieri musia dbať, aby sa pri liturgických úkonoch nielen zachovávali predpisy o platnom a dovolenom slávení, ale aby sa veriaci zúčastňovali na nich vedome, aktívne a s úžitkom“[17].  Chorí „nech sa pripravia, aby ju prijali s dobrými dispozíciami za pomoci svojho duchovného pastiera a celého cirkevného spoločenstva, ktoré je pozvané zahrnúť celkom osobitným spôsobom chorých svojimi modlitbami a svojou bratskou pozornosťou“ [18].

Obrad v rámci pastorácie chorých stanovuje dve formy vysluhovania sviatosti pomazania: 1) obyčajné, keď pomazaniu zvyčajne predchádza sviatostná spoveď chorého; 2) vysluhovanie sviatosti pomazania väčšiemu počtu chorých počas jedného slávenia, za účasti farského spoločenstva, aj počas svätej omše. Príležitosti na to zahŕňajú duchovné cvičenia, farské misie, ako aj slávenie Svetového dňa chorých. Cirkev však upresňuje, že pri takejto komunitnej liturgii môžu sviatosť pomazania chorých prijať len ťažko chorí a „sväté pomazanie sa môže udeliť aj starým ľuďom, ktorí značne upadli na sile, hoci nevidieť, že by boli nebezpečne chorí“ [19].  K spoločnému sláveniu tejto sviatosti cirkevné právo uvádza: „Spoločné slávenie pomazania chorých súčasne pre viacerých chorých, ktorí majú byť vhodne pripravení a riadne disponovaní, môže sa vykonávať podľa predpisov diecézneho biskupa“ [20].

Nový zákon predstavuje Ježiša Krista ako uzdravovateľa z mnohých chorôb [21]. S chorými a trpiacimi má súcit (porov. Jn 9, 2n) a jeho uzdravujúca sila víťazí nad chorobou (porov. Mt 20, 34). Evanjelista svätý Marek zaznačil zmienku o pomazaní chorých [22] „Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali“ (Mk 6,13).

Kódex kanonického práva predpisuje, kedy je dovolené udeliť tie isté sviatosti kresťanom, ktorí nemajú plné spoločenstvo s Katolíckou cirkvou a nemajú prístup k vysluhovateľovi svojho spoločenstva. V takomto prípade sa požaduje, aby prijímatelia prejavili túto túžbu z vlastnej vôle, prejavujú katolícku vieru a sú riadne disponovaní. [23]

PROBLEMATIKA VEKU PRI PRIJÍMANÍ SVIATOSTI POMAZANIA CHORÝCH

Aj téma veku prijímateľa sviatosti pomazania chorých nachádza odozvu v slovách pápeža Františka počas generálnej audiencie v roku 2014, ktoré predniesol v katechéze o tejto sviatosti uzdravenia. V širšom kontexte povedal: „Ježiš učil svojich učeníkov rovnakej láske k chorým a trpiacim, akú mal on sám, a odovzdal im schopnosť a úlohu ďalej prinášať v jeho mene a podľa túžby jeho srdca úľavu a pokoj, prostredníctvom osobitnej milosti tejto sviatosti. To však nemá byť dôvodom upadnúť do nutkavého vyhľadávania zázraku či očakávať, že je možné vždy a za každých okolností získať uzdravenie. Je tu však istota Ježišovej prítomnosti pri chorom a starom človeku, pretože každý starec, každá osoba, ktorá prekročila vek 65 rokov, môže túto sviatosť prijať. Ježiš je jej nablízku“[24].  Kódex kanonického práva výslovne definuje prijímateľov sviatosti pomazania chorých tak vzhľadom na vek, ako aj na okolnosti zdravotného stavu. „Pomazanie chorých sa môže vyslúžiť veriacemu, ktorý sa po dosiahnutí používania rozumu začína pre chorobu alebo starobu ocitať v nebezpečenstve.“[25] O opakovanom prijímaní tejto sviatosti upresňuje: „Táto sviatosť sa môže opakovať, ak chorý po vyzdravení znova upadol do ťažkej choroby alebo ak sa počas trvania tej istej choroby nebezpečenstvo stalo vážnejším“[26].  Ďalšie usmernenie poskytuje Kódex kánonického práva v prípade pochybnosti, či chorý dosiahol užívanie rozumu, či je nebezpečne chorý alebo či zomrel; taktiež upresňuje prístup k vyslúženiu tejto sviatosti v prípade, že chorý je v bezvedomí a napokon usmerňuje duchovných pastierov v prípadoch, keď chorý tvrdošijne zotrváva v ťažkom hriechu. [27] 

Sviatosť nemožno udeliť mŕtvemu. [28]  S týmto konštatovaním sa spája kritérium smrti. Ťažisko vedeckých prístupov na zistenie smrti sa prenieslo z tradičných srdcovo-dýchacích znakov na neurologické kritériá. Pápež Ján Pavol II. v r. 2000 vyhlásil: „Úplné a nezvratné zastavenie mozgovej aktivity je znakom straty integračnej schopnosti organizmu, je znakom smrti.“ Rímsky rituál uvádza: „Ak kňaza volajú k chorému, ktorý už umrel, nech prosí zaňho Boha, aby mu odpustil hriechy a milostivo ho prijal do svojho kráľovstva: pomazanie nech mu však kňaz neudelí. Ak však pochybuje, či chorý je skutočne mŕtvy, túto sviatosť mu má udeliť obradom, ako sa uvádza ďalej.“ [29] 

POMAZANIE OLEJOM NA ČELE A RUKÁCH

Zmena formy udeľovania, ktorú nariadil dokument Pavla VI., rozširuje perspektívu: čelo a ruky sa pomažú posväteným olejom, zatiaľ čo kňaz hovorí: „Skrze toto sväté pomazanie a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. R: Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. R: Amen.“

V tradičnej forme sa kládol dôraz predovšetkým na odpustenie hriechov tvárou v tvár nebezpečenstvu smrti: „Týmto svätým pomazaním a svojím najjemnejším milosrdenstvom ti Pán odpustí hriechy privodené zrakom (sluchom, čuchom, chuťou a rečou, hmatom, chôdzou). Amen.“

Kódex kanonického práva v kán. 998 hovorí: „Pomazanie chorých, ktorým Cirkev odporúča veriacich, ktorí sú nebezpečne chorí, trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby im uľavil a spasil ich, sa udeľuje pomazaním chorých olejom a vyslovením slov predpísaných v liturgických knihách.“ [30]

Matériou sviatosti pomazania chorých je pomazanie olivovým olejom, ktorý bol požehnaný biskupom na Zelený štvrtok pri omši svätenia olejov a je určený na tento účel. V súrnom prípade, ak kňaz nemá k dispozícii olej požehnaný biskupom, môže olej sám požehnať. V prípade núdze, ak nie v dosahu olivový olej, môže sa použiť aj iný rastlinný olej. Súčasná prax je taká, že kňaz chorého maže na čele a na rukách. Podľa zvyku kňaz pomaže dlane. Kňaz pri pomazaní robí na tele chorého - na čele a dlaniach - znak kríža palcom namočeným v oleji. V nevyhnutnom prípade stačí jediné pomazanie na čele alebo pri mimoriadnom stave chorého na inej vhodnej časti tela, pričom sa povie úplná formula.

VIATIKUM - „POKRM NA CESTU“

Sviatosť pomazania chorých spolu so sviatosťou pokánia a Eucharistiou ako viatikom sa dajú nazvať sviatosti, ktoré pripravujú na nebeskú vlasť alebo sviatosti, ktorými sa končí pozemské putovanie. „Prijatie Kristovho tela a krvi v tejto chvíli prechodu k Otcovi má osobitný význam a dôležitosť. Je semenom večného života a silou vzkriesenia podľa Pánových slov:,Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň (Jn 6, 54). [31] Kódex kánonického práva stanovuje: „Veriaci, ktorí sa z akejkoľvek príčiny nachádzajú v nebezpečenstve smrti, sa majú posilniť svätým prijímaním ako viatikom.“ [32] V ďalšom texte nachádzame usmernenie: „Veľmi sa odporúča, aby tí, ktorí sa ocitli v ohrození života, opäť prijímali, hoci v ten istý deň už boli posilnení svätým prijímaním.“ [33]

Prijatie viatika vo chvíli prechodu k Otcovi má pre veriaceho kresťana osobitný význam a dôležitosť. Veriaci si má vtedy obnoviť aj krstnú vieru a môže získať aj úplné odpustky v okamihu smrti. Pri prijímaní Eucharistie ako viatika kňaz povie: „Telo Kristovo.“ Amen. „Sám Kristus Pán nech ťa chráni a vovedie do života večného.“ Amen.

Kódex kanonického práva výslovne uvádza, kto má povinnosť a právo zaniesť najsvätejšiu Eucharistiu chorým ako viatikum. Eucharistiu ako viatikum ako môže v súrnom prípade udeliť „ktorýkoľvek kňaz alebo iný vysluhovateľ svätého prijímania.“ [34]

V prvom rade je na rodinných príslušníkoch a opatrovníkoch chorého, aby chorého informovali o jeho vážnom zdravotnom stave, pričom nech sú otvorení povzbudiť chorého, aby prijal potrebné sviatosti.. Ak chorý vzhľadom na svoj stav nemôže prijať eucharistiu pod spôsobom chleba, nech sa duchovný pastier postará o to, aby takto chorému bolo umožnené prijať Kristovu krv. Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza: „Možno povedať, že podobne ako sviatosti krstu, birmovania a Eucharistie tvoria jeden celok, ktorý sa volá .sviatosti uvádzania do kresťanského života, tak sviatosti pokánia, pomazania chorých a Eucharistia ako viatikum sú na konci kresťanského života .sviatosťami, ktoré pripravujú na nebeskú vlasť alebo sviatosťami, ktorými sa končí pozemské putovanie.“ [35]

Súvislý obrad sviatosti pokánia, pomazania a viatika sa vysluhuje veriacemu, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti, aby bol posilnený na cestu do večnosti.
Vlastný obrad týchto troch sviatostí sa vysluhuje takto (por. OUI115,118-133):

- čítanie Božieho slova a krátky príhovor (podľa možnosti);
- svätá spoveď, resp. úkon kajúcnosti ak pôjdu k prijímaniu aj iní prítomní veriaci;
- udelenie úplných odpustkov (podľa možnosti);
- vyznanie krstnej viery a litániové prosby (ak to dovoľuje stav chorého);
- sväté pomazanie: vloženie rúk na chorého, modlitba nad olejom, pomazanie na rukách a čele, modlitba;
- Modlitba Pána (Otče náš...);
- viatikum (pre veriaceho, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti);
- sväté prijímanie (pre ostatých pripravených veriacich);
-  záverečná modlitba a požehnanie.

VYSLUHOVATEĽ SVIATOSTI POMAZANIA CHORÝCH

Vysluhovateľom sviatosti pomazania chorých je vždy (aj pri spoločnom vysluhovaní) len kňaz (nikdy nie diakon, resp. iný pastoračný pomocník). Výrok práva je výslovný: „Pomazanie chorých platne vysluhuje každý kňaz a jedine kňaz.“ [36] Pozornosť venujme aj ďalšiemu usmerneniu, ktoré je dôležité z praktickej a pastoračnej praxe, resp. skúsenosti: „Každému kňazovi je dovolené nosiť so sebou požehnaný olej, aby v prípade potreby mohol vysluhovať sviatosť pomazania chorých.“ [37] 

Kongregácia pre náuku viery, 11. februára 2005, v deň spomienky Preblahoslavenej Panny Márie kurdskej, publikovala nótu o vysluhovateľovi sviatosti pomazania chorých. Uvádzame jej znenie: „Kódex kanonického práva v kán. 1003 - § 1 (porov. aj kán. 739 - § 1 Kódexu kánonov východných cirkví) presne preberá doktrínu vyjadrenú Tridentským koncilom (zasadnutie XIV, kán. 4: DS 1719; porov. aj Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1516 ), podľa ktorého vysluhovateľmi sviatosti pomazania chorých sú iba kňazi (biskupi a presbyteri). Táto doktrína je definitívna tenenda. Diakoni ani laici preto nemôžu vykonávať túto službu a každá činnosť v tomto zmysle predstavuje napodobňovanie sviatosti.“ [38] 

Táto nóta bola publikovaná z dôvodu, že Kongregácia pre náuku viery dostávala rôzne otázky týkajúce sa vysluhovateľa sviatosti pomazania chorých. Súčasťou nóty je obsiahly komentár, ktorý - vzhľadom na závažnosťpredmetnej otázky, odporúčam do pozornosti duchovných pastierov, ako aj ich spolupracovníkom.

Tradičná doktrína, ktorú vyjadril Tridentský koncil o vysluhovateľovi sviatosti pomazania chorých, bola kodifikovaná v Kódexe kanonického práva promulgovanom v roku 1917 (kán. 938 - § 1) a takmer rovnakými slovami zopakovaná v Kódexe kanonického práva promulgovanom v roku 1983 (kán. 1003 - § 1) a v Kódexe kánonov východných cirkví z roku 1990 (kán. 739 - § 1).

Na druhej strane všetky obrady sviatosti pomazania chorých vždy predpokladali, že vysluhovateľom tejto sviatosti je biskup alebo kňaz (porov. Ordo Unctionis Infirmorum eorumquepastoralis curae, Editio typica, Typis Polyglottis Vaticanis 1972, Praenotanda, č. 5. 16-19). Preto nikdy neuvažovali o tom, že by vysluhovateľom mohol byť diakon alebo laik.

Nóta Kongregácie pre náuku viery v závere inštrukcie uvádza: „Nakoniec sa zdá vhodné pripomenúť, že kňaz prostredníctvom prijatej sviatosti posvätného stavu jedinečným spôsobom sprítomňuje Ježiša Krista, hlavu Cirkvi. Pri vysluhovaní sviatostí koná in persona Christi Capitis a in persona Ecclesiae. Ten, kto pôsobí vo sviatosti pomazania, je sám Ježiš Kristus, kňaz je jeho živým a viditeľným nástrojom. Jedinečným spôsobom predstavuje a sprítomňuje Krista, čo dáva sviatosti osobitnú dôstojnosť a účinnosť vo vzťahu k sviatostiam, takže - ako hovorí inšpirované Slovo o pomazaní chorých - „Pán mu uľaví“ (Jak 5, 15). Okrem toho kňaz koná in persona Ecclesiae. Modlitba „kňazov Cirkvi“ predstavuje modlitbu celej Cirkvi (porov. Jak 5, 14), ako hovorí sv. Tomáš Akvinský: „Oratio illa non fit a sacerdote in persona sua [...], sed fit in persona totius Ecclesiae“ (SummaTheologiae, Supplementum, q. 31, a. 1, ad 1). A takáto modlitba je vypočutá. 

ÚČINKY SVIATOSTI POMAZANIA CHORÝCH

K účinkom sviatosti pomazania chorých sa Katechizmus Katolíckej cirkvi vyjadruje v niekoľkých bodoch. Ako prvý účinok predstavuje „milosť posilnenia, pokoja a odvahy premáhať ťažkosti, ktoré súvisia s ťažkou chorobou alebo so stareckou krehkosťou. Táto milosť je darom Ducha Svätého, ktorý obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilňuje proti pokúšaniu diabla, proti malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou.“ [39] Ak je to Božia vôľa, táto milosť privádza nemocného k uzdraveniu duše, ale aj tela. Dôležitý je tu tiež prísľub: „Ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5,15).

Ďalším účinkom sviatosti pomazania chorých je zjednotenie s Kristovým utrpením. „Milosťou tejto sviatosti nemocný prijíma silu a dar vnútornejšie sa zjednotiť s Kristovým utrpením: stáva sa akoby zasväteným, aby prinášal ovocie svojich bolestí pripodobnením k Spasiteľovmu vykupiteľskému utrpeniu.“ [40]

Chorý človek je účastný milosti Cirkvi. „Nemocní, ktorí prijímajú túto sviatosť, dobrovoľne sa pridružia ku Kristovmu utrpeniu a jeho smrti“, aby boli na ,osoh aj Božiemu ľudu1. Keď Cirkev slávi túto sviatosť, oroduje za nemocného v spoločenstve svätých.“ [41] Zároveň však chorý milosťou tejto sviatosti prispieva k posväcovaniu Cirkvi a dobru všetkých ľudí.

Človek sa má pripraviť na cestu prechodu z časného do večného života. K takejto príprave poslúži aj sviatosť pomazania chorých. Táto sviatosť je určená nielen tým, ktorí trpia chorobami a slabosťami, ale aj tým, ktorí sa už chystajú z tohto života odísť. Pomazaním nemocných sa končí naše pripodobnenie smrti a zmŕtvychvstaniu Krista tak, ako sa začalo krstom. Úplne ukončuje sväté pomazania, ktoré vyznačujú celý život kresťana: krstné pomazanie v nás spečatilo nový život; birmovné pomazanie nás posilnilo pre zápasy v tomto živote.“ [42] Toto sviatostné pomazanie je silou v našom zápase pred vstupom do domu Otca.

Katechizmus Katolíckej cirkvi o účinkoch sviatosti pomazania chorých učí v bodoch 1520 - 1523, kde sa spomínajú štyri účinky. V zhrnutí tejto náuky nachádzame bod 1532, ktorý uvádza päť účinkov sviatosti pomazania chorých. Tým piatym je odpustenie hriechov. Text znie: „(...) odpustenie hriechov, ak ho chorý nemohol prijať vo sviatosti pokánia.“ [43] 

Takto formulovaná téza vzbudzuje otázku, akým spôsobom môže takáto situácia vzniknúť? Ako je možné udeliť sviatosť pomazania chorých a zároveň neudeliť rozhrešenie? Okrem troch možných spôsobov vysluhovania sviatosti pokánia, z ktorých jeden umožňuje udelenie všeobecného rozhrešenia bez nevyhnutnosti vyznania hriechov, javí sa, že sviatosť pokánia, v jednej z jej možností, môže, ba dokonca musí, predchádzať pomazaniu. Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza: „Individuálna a úplná spoveď a rozhrešenie ostávajú jediným riadnym spôsobom, ktorým sa veriaci zmierujú s Bohom a s Cirkvou, ak od takej spovede neoslobodzuje fyzická alebo morálna nemožnosť.“ [44] Má to svoje hlboké dôvody. V každej sviatosti pôsobí Kristus.“ [45] Ten istý text ďalej uvádza: „Individuálne a úplné vyznanie ťažkých hriechov, po ktorom nasleduje rozhrešenie, je jediným riadnym prostriedkom zmierenia s Bohom a s Cirkvou.“ [46] 

VZŤAH DUCHOVNÉHO PASTIERA K CHORÝM

Podľa odporúčaní obsiahnutých v rituáli by mali duchovní pastieri pravidelne navštevovať ťažko chorých, ležiacich a starých ľudí, ktorí sa nemôžu zúčastniť na liturgii slávenej v kostole; podporiť ich modlitbou spojenou s Božím slovom, vyslúžením sviatosti pokánia a svätým prijímaním. V tejto súvislosti pripomíname nielen všeobecne známe usmernenie vzťahujúce sa na eucharistický pôst aspoň jednu hodinu pred prijatím Eucharistie, ale následné usmernenie, ktoré je potrebné rešpektovať s vedomím poznanej skutočnosti vo vzťahu k chorému či trpiacemu človeku: „Osoby pokročilého veku a tí, ktorí trpia nejakou chorobou, ako aj tí, ktorí ich opatrujú, môžu prijať najsvätejšiu Eucharistiu, hoci v predchádzajúcej hodine niečo požili.“ [47] V tomto kontexte poukazujeme na inštrukciu Kódexu kanonického práva'. „Sväté viatikum sa nemá chorým príliš odďaľovať, duchovní pastieri majú starostlivo dbať, aby sa ním chorí posilnili, kým sú pri plnom vedomí.“ [48] 

V tomto kontexte je vhodné poukázať aj na službu, ktorú chorým a trpiacim môžu poskytnúť ľudia zasväteného života, študenti kňazských seminárov, ako aj aktívni laici. Ak sú vhodným spôsobom pripravení, môžu poslúžiť čítaním Svätého písma, spoločnou modlitbou, či svojou prítomnosťou; pocit opustenosti a prázdnoty, často privádza chorých k ťažkým depresiám. Mimoriadni rozdávatelia svätého prijímania môžu svoju službu prejaviť aj otvoreným prístupom k trpiacim a chorým, keď im častejšie prinesú Eucharistiu. V prípade, že chorý si žiada prijať sviatosť zmierenia, resp. pomazanie chorých, nech akolyta informuje duchovného pastiera.

ZÁVER

Slová pápeža Františka prednesené v katechéze o sviatosti pomazania chorých pri generálnej audiencii 26. februára 2014 môžu byť usmernením a zároveň povzbudením tak pre duchovných pastierov, ktorí vysluhujú sviatosť pomazania chorých, ako aj pre samotných prijímateľov tejto sviatosti: „Kňaz a tí, ktorí sú počas pomazania chorých prítomní, reprezentujú v skutočnosti celé kresťanské spoločenstvo, ktoré sa ako jedno telo, spolu s Ježišom zhromažďuje okolo trpiaceho a jeho rodiny, živiac v nich vieru a nádej, a podporujúc ich modlitbou a bratskou blízkosťou. Najväčšia potecha však vychádza zo skutočnosti, že v tejto sviatosti je prítomný sám Pán Ježiš, ktorý nás berie za ruku, pohládza nás, ako to robieval chorým, a pripomína nám, že mu už patríme a že nič, ani zlo a smrť, nás nemôže od neho odlúčiť. Osvojme si teda tento zvyk zavolať kňaza, aby prišiel k našim chorým - nehovorím o chorých s troj-štvordňovou chrípkou, ale o vážne chorých, a tiež k našim starkým a udelil im túto sviatosť, túto útechu, túto Ježišovu silu ísť ďalej. Urobme tak. Ďakujem.“ [49]

Pápež František v posolstve k 32. svetovému dňu chorých napísal: „Prvá starostlivosť, ktorú v chorobe potrebujeme, je blízkosť plná súcitu a nehy. Preto starostlivosť o chorého znamená predovšetkým starostlivosť o jeho vzťahy, o všetky jeho vzťahy:  s Bohom, s druhými - rodinou, priateľmi, zdravotníckymi pracovníkmi, so stvorením, so sebou samým. Je to možné? Áno, je to možné, a my všetci sa máme snažiť o to, aby sa tak stalo. Pozrime sa na obraz milosrdného Samaritána, na jeho schopnosť spomaliť krok a stať sa blížnym, na jeho nehu, s ktorou tíši rany trpiaceho brata.“ [50]

Kristus často od chorých, ktorí očakávali pomoc uzdravenie, vyžadoval vieru (porov. Mk 5, 34.36; 9,23). Cirkev žiada vieru od všetkých, ktorí pristupujú k sviatostiam. Povinnosťou duchovných pastierov je primeraná a zodpovedná katechizácia a to nielen detí v zmysle školskej katechézy, ale aj intelekutálna náboženská formácia dospelých. Sviatosti sa vysluhujú a prijímajú vo viere Cirkvi.
-----
[1] BENEDIKT XVI. Encyklika Deus caritas est, 20.
[2] BENEDIKT XVI. Encyklika Deus caritas est, 22.
[3] Doctrina de sacramento extremae unctionis, in DENZINGER, H.; SCHÓNMETZER, A.: Enchiridion symbolorum definitionum et declarationum de rébus fldei et morum 1694 -1700.
[4] Doctrina de sacramento extremae unctionis, in DENZINGER, H.; SCHÓNMETZER, A.: Enchiridion symbolorum definitionum et declarationum de rébusfidei et morum 1716 -1719
[5] Porov.: KACZYNSKI, R. Feier der Krankensalbung, in Gottesdienst der Kirche, Telí 7,2 Sakramentliche Feiern 1/2, Regensburg 1992, s. 288.
[6] DRUHÝVATIKÁNSKYKONCIL. Konštitúcia Sacrosanctum concilium, 73. Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1514.
[7] DRUHÝVATIKÁNSKY KONCIL. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 11.
[8] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1503.
[9] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1509.
[10] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1421.
[11] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1520.
[12] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 953.
[13] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1522.
[14] FRANTIŠEK. Katechéza z generálnej audiencie: Sviatosť pomazania chorých, 20.10.2024. 
[15] KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY. Poznámky o vysluhovateľovi sviatosti pomazania chorých [cit.20.11.2024], 
[16] Pomazanie chorých a pastoračná starostlivosť o nich. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, b.5, s.18.
[17] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Konštitúcia Sacrosanctum concilium, 11.
[18] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b.1516.
[19] Pomazanie chorých a pastoračná starostlivosť o nich, b. 11. s.20.
[20] Kódex kánonickéhopráva, kan. 1002.
[21] Porov. Mk 1, 29-31; 5. 1-20; 7, 31-37; 8, 22-26; 9.14-29; 10, 46-52; Lk 11,14; 13,10-17; 14, 1-6; 17,11-19; Jn5,1-9; 9, 1-7.
[22] Tridentský koncil o tomto texte učí, že už tu sv. Marek naznačil sviatosť pomazania chorých (DS 1695). Túto náuku prebral aj Katechizmus Katolíckej cirkvi v b. 1511.
[23] Porov. Kódex kánonického práva, kan. 844 - § 4.
[24]  FRANTIŠEK. Katechéza z generálnej audiencie: Sviatosť pomazania chorých
[25]  Kódex kánonického práva, kan. 1004 § 1.
[26]  Kódex kánonickéhopráva, kan. 1004 § 2.
[27] Porov. Kódex kanonického práva, kan. 1005 - 1007.
[28] Pomazanie chorých a pastoračná starostlivosť o nich, b. 15, s.21.
[29] Pozri. Pomazanie chorých a pastoračná starostlivosť o nich, b. 135, s.115.
[30] Kódex kanonického práva, kan. 998.
[31] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1524.
[32] Kódex kánonického práva, kan. 921 - § 1.
[33] Kódex kánonickéhopráva, kan. 921 - § 2.
[34] Kódex kánonickéhopráva, kan. 911 - § 2.
[35] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b.1525.
[36] Kódex kanonického práva, kan. 1003 - § 1.
[37]  Kódex kanonického práva, kan. 1003 - § 3.
[38] KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY. Poznámky o vysluhovateľovi sviatosti pomazania chorých [online] [cit.20.11.2024]. 
[39] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1520.
[40] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1521.
[41] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1522.
[42] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1523.
[43] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1532.
[44] Porov. Kódex kanonického práva, kan. 960.
[45] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1484.
[46] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b.1497.
[47]  Kódex kanonického práva, kan. 919 - §3.
[48] Kódex kanonického práva, kan. 922.
[49]  FRANTIŠEK. Katechéza z generálnej audiencie: Sviatosť pomazania chorých.
[50] 50 FRANTIŠEK. Posolstvo Svätého Otca Františka na 32.svetový deň chorých [online] [cit.20.10.2024].