Autor: P. Ľubomír Majtán | Dioecesis Žilinensis
Zdroj: © Katolícke noviny, č. 6/2019 | katolícky týždenník na Slovensku
Datum napsání:
10.02.2019
Choroba nás môže priviesť ku Kristovi
Už dávnejšie som dostal otázku od jedného mladého človeka ohľadom biblického pohľadu na vzťah medzi hriechom a chorobou. Nie je ojedinelý názor, že ak človek trpí alebo je chorý, určite je to následok hriechu, ktorý spáchal. Ježiš v Evanjeliu podľa Jána hovorí človeku, ktorého uzdravil: „Ozdravel si! Odteraz už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie“ (Jn 5, 14). Aká je teda súvislosť medzi hriechom a chorobou?Starozákonné vnímanie
V Starom zákone nachádzame miesta, kde je choroba previazaná s hriechom. Týka sa to najmä hriechu nevery, keď sa vyvolený ľud vzoprie Bohu: „Pán dopustí na teba mor, kým ťa celkom nevyhubí z krajiny, do ktorej sa uberáš, aby si ju vlastnil. Pán ťa bude biť suchotami, horúčkou, zimnicou, zápalmi, páľavou, nakazeným povetrím a hrdzou a bude ťa prenasledovať, kým nezahynieš“ (Dt 28, 21-22). Kniha Numeri pripomína, že trest za hriech sa môže dokonca prenášať z otcov na synov: „Pán je zhovievavý a veľmi milostivý, odpúšťa hriechy a poklesky. Nikoho však nenechá bez trestu, navštevuje hriechy otcov na deťoch až do tretieho a štvrtého pokolenia“ (Nm 14, 18). Nie vždy je však choroba chápaná ako dôsledok hriechu. Stačí si spomenúť na Jóba. Pápež svätý Ján Pavol II. v apoštolskom liste Salvifici doloris píše: „Ak je pravda, že utrpenie má zmysel ako trest vtedy, keď je viazané na vinu, naopak, nie je pravda, že každé utrpenie je dôsledkom viny a že má povahu trestu. Osobitným dôkazom toho v Starom zákone je postava spravodlivého Jóba. Ak Boh dovolí utrpením skúšať Jóba, robí to, aby dokázal jeho spravodlivosť. Utrpenie má povahu skúšky“ (SD 11).
Nový zákon
Apoštol Pavol v Liste Rimanom píše: „Mzdou hriechu je smrť“ (Rim 6, 23). Grécky termín opsōnion označuje kompenzáciu, mzdu, protihodnotu za to, čo si človek odpracuje. V tomto zmysle sa teda jedná o dlh, ktorý človeku prináleží. Tým je vytvorený ideálny kontrast k druhej časti vety: „Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi“. Zatiaľ čo smrť nasleduje za hriechom, život je darom Boha. Upresnenie „v Kristovi Ježišovi“ znamená konkrétnu, historickú a reálnu dimenziu života kresťana.
Uzdravenie verzus odpustenie
Evanjelista Lukáš (porov. Lk 5, 17-26)zaznamenáva udalosť uzdravenia ochrnutého, ktorého muži prinášajú na nosidlách k domu, kde Ježiš učí, a cez povalu ho na lôžku spúšťajú pred neho. Zhromaždených udivuje Ježišova reakcia, keď chorého neuzdravuje, ale odpúšťa mu hriechy: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Lk 5, 20). Prečo Ježiš spomína hriechy chorého? Je ochrnutý práve preto, lebo v minulosti zhrešil? V Evanjeliu podľa Jána nachádzame dve zaujímavé state, ktoré poukazujú na vzťah medzi hriechom a chorobou. Prvým je uzdravenie ochrnutého. V Jeruzaleme, blízko Ovčej brány, kde sa nachádzal rybník Betsata, Ježiš stretáva človeka chorého 38 rokov a uzdravuje ho. Na tom by nebolo nič zvláštne. Na mnohých iných miestach v evanjeliu čítame o ďalších zázrakoch uzdravenia.
Tu však pozorujeme istú zvláštnosť. Ježiš opätovne vyhľadá uzdraveného človeka a povie mu tajomnú vetu: „Ozdravel si! Odteraz už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie“ (Jn 5, 14). Mnohí v tomto výroku vidia jasnú spojitosť medzi hriechom a chorobou. Si uzdravený. Ak opäť zhrešíš, postihne ťa niečo horšie. Vzťah medzi hriechom a chorobou, či hriechom a smrťou je dokumentovaný aj na iných miestach Biblie (porov. Sir 38, 10; Ž 38, 4-9.19; 41, 4-5). Je možné vysvetľovať Kristov výrok pomocou hry časov: prítomnosť a budúcnosť človeka. Ježiš vyhľadal uzdraveného, aby mu ukázal krásu prítomného stavu, v ktorom sa teraz nachádza - je zdravý. No upozorňuje ho i na budúci stav, ktorý závisí i od neho. Ježiš rozširuje horizont pohľadu na celú vec. Hriech je kontrastom k životu i k spáse. Nie je len porušením zákona, ale aj uzatvorením sa voči daru života a spásy. Ježiš pozýva uzdraveného človeka, aby sa pozeral ďalej, do budúcnosti, smerom k poslednému súdu, od ktorého závisí spása ľudskej bytosti.
Uzdravenie slepého od narodenia
Pán sa stretáva s človekom slepým od narodenia. Ježiš videl jeho, nie on Ježiša (čo je aj logické). Vyhľadal ho. V tomto úryvku ho Ježiš vyhľadal dokonca dvakrát: na začiatku, a potom ešte raz na konci(porov. Jn 9, 35). Učeníci udalosti sa pýtajú Ježiša: „Učiteľ, kto zhrešil - on či jeho rodičia -, že sa narodil slepý?“ (Jn 9, 2). Učeníci sú presvedčení, že sa pozerajú na dôsledok hriechu. Ani nepripúšťajú inú možnosť. Pre nich je to jasné - niekto musel zhrešiť. Stačí už len prísť na to, kto to bol. Buď zhrešil samotný slepec, alebo jeho rodičia a on teraz „znáša“ ich vinu. Spontánne sa spája choroba s hriechom. Už za čias Ježiša sa polemizovalo o tom, že Boh môže na niekoho dopustiť chorobu aj bez viny. Môže človeka aj skúšať z výchovného aspektu: „Nevzpieraj sa, syn môj, keď ťa cúdi Pán a nech ťa neomŕza jeho karhanie, lebo Pán karhá toho, koho miluje, ako otec syna, ktorého má rád“ (Prís 3, 11-12).
Aby človek mohol udržiavať vzťah s Bohom, potreboval sa sýtiť jeho slovom. Ľudia čítali Zákon. Kto zachováva nariadenia Zákona, dostáva požehnanie; kto ich porušuje, zasluhuje si prekliatie (porov. Dt 28, 1-68). Podľa tohto názoru slepý človek bohužiaľ nemôže čítať. Je mu odobratá táto schopnosť. Hriech sa teda musel udiať keď bol ešte v lone matky, ako to bolo v príbehu o Jakubovi a Ezauovi, ktorí sa pobili ešte pred ich narodením (porov. Gn 25, 22). O možnosti hriechu ešte pred narodením a o súboji o prvenstvo čítame v Midraši Genezis Raba 63, 6. Druhou možnosťou je eventuálny hriech samotných rodičov, ako spomínajú proroci: „Otcovia jedli plánky a synom stŕpli ústa“ (Jer 31, 29). Teda rodičia zhrešili, no účinky hriechu pociťujú ich deti napríklad aj prostredníctvom choroby. Trest za hriech rodičov sa mal prenášať dokonca až do štvrtého pokolenia (porov. Ex 20, 5; 34, 7; Nm 14, 18; Dt 5, 9; Tob 3, 3-5; Ž 79, 8; 109, 14). V čase exilu sa začína viac dostávať do popredia princíp individuálnej zodpovednosti (porov. Dt 24, 16; Jer 31, 29-30; Ez 18, 2.4.20).
Prorok Ezechiel poznamenáva, že zomrie ten, kto zhrešil: „Syn neponesie vinu otca a otec neponesie vinu syna. Spravodlivosť spravodlivého bude na ňom a bezbožnosť bezbožného bude na ňom“ (Ez 18, 20). Babylonský Talmud Shabbat 55a k tomu prináša nasledujúci komentár: „Rabín Ami povedal: «Niet smrti bez hriechu; kto nezhreší, ten nezomrie. Niet utrpenia bez neprávosti». Gemara prináša dôkaz k týmto tvrdeniam: Niet smrti bez hriechu. Človek zomrie len kvôli svojim vlastným hriechom a nie kvôli nejakému hriechu, ktorý bol skôr. A niet utrpenia bez neprávosti, ako je napísane: „Potom ich priestupok trstenicou potrescem a ich neprávosť korbáčom“ (Ž 89, 33).“
Ježišove jasné slová
Ježiš vyvracia názor učeníkov keď hovorí: „Nezhrešil ani on, ani jeho rodičia“ (Jn 9, 3a). Pán popiera fakt, že by za hendikepom slepca bol hriech spáchaný v minulosti. Opäť môžeme zacitovať slová prorokov: „Každý je zodpovedný za seba“ (Jer 31, 30; porov. Ez 18, 1n). V tomto zmysle sa hriech neprenáša z generácie na generáciu, ale každý človek nesie sám vinu za svoj hriech. Týmto Ježiš ruší myslené spojenie medzi hriechom a chorobou. Prečo je teda tento chudák v danom stave? Ježiš pokračuje: „Ale majú sa na ňom ukázať Božie skutky“ (Jn 9, 3b). Podobné slová Ježiš hovorí, keď sa dozvedá o chorobe milovaného priateľa Lazára: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn“ (Jn 11, 4).
Hriešnikom nie je ten, komu sa v živote zle darí, ani ten, kto koná dobro bez odozvy, ale ten, kto odporuje dobru, utláča iných. Zlo nemá posledné slovo. Naopak! Stáva sa priestorom, kde sa môžu prejaviť Božie skutky. Nemôžeme tvrdiť, že zlo napomáha rozkvetu dobra. Môžeme však vnímať, že zlo sa stáva kontrastom k dobru. Tak ako tma je kontrastom k svetlu, tak zlo môže „napomôcť“ aby lepšie vyniklo dobro vo svete. Ježiš nenecháva učeníkov „zacyklených“ v rozmýšľaní nad minulosťou, neustále s otázkou na perách, kto zhrešil v minulosti. Pozýva ich hľadieť do budúcnosti, na Božie skutky, ktoré sa majú zjaviť aj na tomto uzdravenom slepcovi. Namiesto hľadania zodpovednosti a vinníka z minulosti, Ježiš poukazuje na aktuálny stav slepca - je uzdravený, vidí. Možno na ňom obdivovať veľké dobro Boha, ktorý mu dal dar uzdravenia.
Choroba nie je na smrť
Ježiš upozorňuje ochrnutého, aby viac nehrešil, aby sa mu nestalo niečo horšie (porov. Jn 5, 14). O slepom od narodenia vyhlási, že nezhrešil ani on, ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom ukázať Božie skutky (porov. Jn 9, 3). V prípade Lazára, Ježiš skonštatuje, že táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu (porov. Jn 11, 4). Je teda choroba, ktorá vedie k duchovnej smrti a je dôsledkom hriechu, a taká, ktorá vedie k fyzickej smrti a zjavuje sa v nej Božia sláva. Kongregácia pre náuku viery vydala 14. septembra 2000 inštrukciu ohľadom modlitieb za dosiahnutie uzdravenia od Boha, podpísanú ešte vtedajším prefektom Jozefom Ratzingerom. Spomína sa v nej, že choroba môže byť vnímaná ako nástroj spojenia s Kristom a ako duchovné očisťovanie tých, ktorí sa nachádzajú v blízkosti chorého, ale aj ako príležitosť na cvičenie sa v skutkoch lásky. Okrem toho choroba vytvára privilegované miesto modlitby: prosba o milosť, či prijatie Božej vôle.
V Starom zákone nachádzame pohľad na chorobu ako trest za hriechy človeka. V Novom zákone vyvstáva ďalšia otázka: Prečo choroba postihuje i spravodlivých? Odpoveď nachádzame v láskavej misii Ježiša Krista, ktorý chodil po mestách a dedinách, uzdravoval, kriesil, navracal človeku jeho hodnotu. Mesiášské víťazstvo nad chorobou sa prejavuje nielen cez uzdravenia, ale aj prostredníctvom dobrovoľného znášania Ježišovho utrpenia na kríži, čím ponúkol každému trpiacemu človeku možnosť, aby sa s ním spojil. Utrpenie, ktoré sa kedysi javilo ako trest, s príchodom Krista vchádza do novej dimenzie - Kristus povýšil utrpenie na stupeň vykúpenia. Preto každý človek, ktorý trpí v chorobe, nemusí v nej hľadať súvis so spáchaným hriechom, ale spolu so svätým Pavlom môže povedať: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24). Choroba sa tak už nestáva spojitosťou s hriechom, ale spojením s trpiacim Kristom (porov. Salvifici doloris, 19).
