Ak existuje niečo, čo si želáme ľudsky silno a prednostne, tak je to hneď po láske zdravie. Každý vieme prečo. Problém aleje, že ako zdraví zabúdame na tých, ktorí takí práve teraz nie sú.
Škrt cez plán
Choroba si nevyberá ani čas, ani osobu. Nie je výsadou len starých či detí, zle sa stravujúcich, vystresovaných nervákov či workoholikov. Nerozpakuje sa prísť na „návštevu“ ani tam, kde sa dodržiava životospráva, papajú sa vitamíny, otužuje sa. Ba niekedy sa nám vidí až škodoradostné, ak takáto návšteva príde k ľuďom, ktorí pravidelne chodia na všetky prehliadky, vážiac si svoje telo ako chrám Ducha Svätého. Nech už teda príde choroba - od krátkej ako chrípka až po dlhodobú, ktorá na roky pripúta na lôžko - znamená to pre človeka a jeho okolie jedno: všetko sa zrazu mení a život sa zredukuje na nevyhnutné, najpodstatnejšie veci. Neodkladné porady, zadania, úlohy, skúšky, písomky či pracovné nasadenie, plány, generálne upratovanie, prednáška, nácvik divadla či dlho plánovaná návšteva idú bokom. Choroba je presne tým mocným momentom, keď sa všetky starostlivo zapísané políčka v kalendári zosypú na jednu nepriehľadnú kopu a strácajú význam. Paradox je, že väčšina okamžite upriami pozornosť na liečbu tela... hoci mnohokrát je porucha tela (alebo aj duše) len vonkajšou odpoveďou na to, čo sa deje v duši, v srdci človeka - a tak by choroba v prvom rade vždy mala byť pozvaním znovu upriamiť svoju pozornosť na vzťah ja - Boh.
Choroba ako dar...
Koľkí z nás, keď si prinesú pre seba alebo svojho blízkeho od lekára „oštempľovaný“ papier, si vzdychnú: „Už zas? To je trest!“ Ako hlboko v nás je zakódovaná predstava o „stratenom čase“ na lôžku či pri opatrovaní chorého, keď jednoducho nebudeme výkonní, keď nemôžeme robiť žiadnu prácu a cítiť svoju hodnotu? Navyše: predstava „nudy“, ticha a samoty v nás často vyvoláva hrôzu. Čo budem celé dni robiť? Ak vnímame svoju hodnotu a potrebu napriek svojej viere iba takto, sme tí najpovolanejší dostať chorobu ako dar - pretože ona ním napriek všetkej bolesti tela, užívaniu horkých liekov, ba aj napriek nekonečným návštevám lekárov a hľadaniu správnej diagnózy je. Ako je to možné?
Skúsme svoju optiku vnímania obrátiť: Ak veríme Bohu, že má všetko v rukách a dobre (!!!) riadi chod sveta aj náš život, vieme a veríme rovnako, že vo svojej pedagogickej múdrosti nám dáva často dozrieť v situáciách, ktoré nie sú jednoduché a plánované, ba ani chcené. A to preto, aby sme si väčšmi uvedomili svoju pokoru, závislosť od neho, opustili to, čo nám škodí a zveľadili to, čo nás posväcuje. Choroba nás ale učí poznávať aj hodnotu utrpenia, ktorou môžeme - ak ho správne prijmeme - pomôcť mnohým iným tu i v očistci. Teologicky sa to múdro volá „pripodobnenie sa trpiacemu Kristovi“ - ale je v prirodzenosti človeka, že sa utrpeniu vzpiera ako kôň zubadlu. Pretože, buďme úprimní, často si vo víre mnohých bežných povinností, a to aj „svätých“, neuvedomujeme to Božie klopanie na svoje dvere a jeho hlas: „Počuj, to, čo robíš..., nechcem, aby si robil.“ Jednoducho: Boh volá a reakcia žiadna.
Bohu na našom dobre záleží ďalej - a tak ako dobrý rodič nasadí „individuálne vzdelávanie“ vo dvojici. Tento čas sa volá... choroba. Je to presne tak, ako keď žiak neprospieva z anglického jazyka a „nepáli“ mu v škole (pričom dôvody môžu byť rôzne). Dostane preto doučovanie, kde sa mu lektor venuje zvlášť v tichu, vo dvojici trpezlivo dovtedy, kým zameškané a nedoučené nevie. Je neuveriteľné, koľko času, ticha, príležitosti premýšľať a modliť sa dostáva chorý k dispozícii! Teda nie na hlúpe lifestylové časopisy, nekonečné osemsmerovky, visenie na fb či počítači - ale na čas s Bohom. Choroba - moja či môjho blízkeho, ktorého opatrujem - je životnou príležitosťou dať si s Bohom špeciálne dlhé rande a ťažiť z toho požehnanie. Preto aj Cirkev od prvých počiatkov odporúča, aby sa chorý modlil... a znovu nadviazal akékoľvek spojenie s Bohom. Dobre si všimnime: Boh posiela tento čas vždy práve vtedy, keď ktokoľvek z nás či z našich blízkych má taký zvláštny „skratový“ čas - a potrebuje osobitný priestor na lásku. Nie je teda Boh vynachádzavý, múdry a milujúci Otec, ak nám dáva chorobu?
... i skúška
Lenže je pravda, že choroba má aj svoju odvrátenú stranu, ktorá je zaťažkávajúca pre chorého práve vtedy, ak ostane - predovšetkým pri dlhotrvajúcej a ťažkej diagnóze - sám. Kým modliť sa a čítať nábožnú literatúru sa dá dosť dlho, predsa je človek tvor, ktorého sám Boh stvoril od prvého momentu v rajskej záhrade pre spoločenstvo. Lenže my zdraví musíme - často aj za toho chorého - stíhať aj bežnú činnosť, a tak nie je často možné dvadsaťštyri hodín denne sedieť pri lôžku chorého. Navyše, spoločnosť len jedného či dvoch osôb pri chorom vyvoláva potom pekne známu ponorkovú chorobu.
Problémom je, že chorý sa - napriek vytrvalej modlitbe - cíti nepotrebný a nedôležitý. Má fúru času, neraz mu hlava myslí, ústa, často i ruky fungujú, len zvyšok tela je nejako na kratší či dlhší čas nefunkčný či limitovaný nutnosťou byť v posteli. Ak je človek, a to aj chorý, na niečo osobitne citlivý, tak je to práve citlivosť na stratu svojej dôstojnosti a užitočnosti. Vymýšľať pre neho činnosť - bez ohľadu na to, či je to dieťa, mladý človek alebo zrelý štyridsiatnik - ťažké. Lenže chorý, rovnako ako zdravý, potrebuje vnímať, že pre tých druhých ešte existuje a že má hodnotu, ktorú mu žiadna choroba nevezme. Pocit osamelosti je ten najťažší spoločník chorého, a to aj napriek tomu, že existuje toľko možností techniky, ako sa s druhými spojiť. (Zaujímavé je, že napriek číslu chorých - ročne len na rakovinu ochorie 30-tisíc ľudí na svete - žiadny telefonický operátor ešte nepostavil svoju reklamu na komunikácii s chorými, ktorí to slovko prijatia potrebujú najviac.)
Azda najväčšmi pre chorých a starých platí ono staré príslovie, že ani pes po nich neštekne. Pocit frustrácie je náročné prijať - pretože tým, že chorý je pripútaný na lôžko doma alebo v nemocnici - sa jeho svet zrazu zmenší na niekoľko metrov štvorcových a tí vonku veľmi rýchlo vo víre svojich povinností aj zábav zabudnú, že niekto tu predsa len chýba. Prijať osamelosť ako kríž, nestať sa ufrflaným, nevrlým, podráždeným a nervóznym je zadanie, ktoré nie je jednoduché zvládať - ale aj tu je pomocou sprí-tomňovanie si osamelosti Krista od Getsemanskej záhrady až po posledný výdych na kríži.
Byť predĺženým dotykom Ježišových rúk
Jedna stránka času choroby je chorý sám - a druhá my, čo sme okolo neho. Nielen pre toho, kto trpí chorobou, je tento čas náročný - je výzvou pre každého okolo neho, počnúc príbuznými a priateľmi končiac. Ježiš sa nikdy nevyhýbal chorým a rád na nich kládol ruky, uzdravoval ich, počúval a bol k nim mimoriadne citlivý. Ak ochorela aj Petrova svokra, vedel, čo to znamená a bol nablízku. Navyše: ak vnímame toľko uzdravení aj po Ježišovom odchode k Otcovi, je jasné, že mu na chorých osobitne záleží. Svätý Otec František to v tento rok k sviatku chorých povedal veľmi výstižne slovami evanjelia: „Hľa, tvoj syn!... Hľa, tvoja matka! A od tej chvíle si ju učeník vzal k sebe.“ (Jn 19, 26-27) Hoci text hovorí o prijatí matky Márie pod strechu sv. Jána po Ježišovej smrti, táto otvorenosť prijatia platí predovšetkým pre chorých. Niet debaty, prečo by sa mali stratiť z nášho okruhu záujmu a lásky.
Nie sme síce naučení byť láskavými opatrovateľmi a trpezlivo počúvať tých, ktorých deň sa scvrkáva často do pár (pre nás banálnych) informácií: či bolelo alebo nebolelo, čo povedal lekár. Socialistické nemocnice nám urobili medvediu službu, pretože pred nami skrývali bolesť, utrpenie a samotu ľudí v nich, a to často až po poslednú hodinu smrti. Musíme sa vrátiť späť a znovu sa učiť, ako prejaviť lásku a spolupatričnosť, ako vrátiť vnímanie dôstojnosti a hodnoty každému z tých, ktorí trpia na lôžku. Nezabúdajme, že byť pri chorom znamená byť Šimonom, ktorý pomáha niesť Ježišovi kríž. Nie vždy je to celkom dobrovoľné a chcené, nie vždy ľahké a príjemné, nie vždy to trvá krátko. Často sa od nás vyžaduje prekonanie pohodlia, vlastných záujmov, aj akejsi nechuti - byť pri chorom často vnímame už len pri pomyslení na to ako otravné a návštevu či pomoc odkladáme.
Nikdy však nevieme, koľko dobra a milosrdenstva môže priniesť naša láskavá, čo aj polhodinová návšteva, ak budeme pri chorom prítomní celým srdcom, počúvaním a pozornosťou. Milovať máme všetkých okolo seba - a teda máme aj pre chorých byť predĺženou rukou Ježišovej nehy, neuveriteľne kreatívnym srdcom lásky, ktoré sa nebojí byť vynachádzavé pri prejavoch pozornosti. Niekedy treba prestať byť hluchým a slepým voči tým okolo seba - skôr, ako skonštatujeme, že zas umrel sused, je predsa priestor nato, aby sme mu boli blízko počas choroby. Zaklopať a opýtať sa, byť tým, kto chce byť blízko je viac, ako alibizmus a nezáujem.
Ako na to?
Pravidelnosť - je jedno, či je chorý u nás doma, alebo musíme za ním prísť. Nezabúdajme pravidelne s ním byť: čím bližší je náš vzťah s ním, tým častejšie by to malo byť. Pravidelná polhodina za deň je od priateľov viac, ako hlúpa návšteva raz za mesiac, kde už bude cítiť obojstranné rozpaky až neúprimnosť. Chorý potrebuje stále byť v kontakte so svetom a svojím pôvodným okolím, každá strata pozície a obrazu o tom, v čom predtým žil, ho zraňuje.
Nápaditosť - ak niekto potrebuje silné dôkazy lásky, tak je to práve chorý. Poslať mu pravidelne esemesku či mail s niečím hodnotným či vtipným, alebo len s myšlienkou, ktorá ho povzbudí a pripomenie mu, že chýba... a že na neho nezabúdate, je pre neho viac, ako pár slov a tri minúty. Ak mu k návšteve prinesiete knihu obľúbeného autora, niečo z oblasti jeho záľub, prinesiete čokoládu alebo pochúťku, ktorá bola jeho srdcovkou, zaboduje to.
Zamestnanie - hoci sa zdá, že chorý nič nemôže robiť, často to nie je pravda. Mnohí majú voľné ruky aj hlavu, skúste to využiť tak v rodine, vo farnosti či v dobrovoľníckych aktivitách. Pocit, že môže niečo urobiť, je darom a povzbudením: a to aj vtedy, ak by šlo „len“ o strihanie záložiek, vypracovanie harmonogramu služieb v kostole, drobné opravy bielizne či hračiek. Rovnako dajte možnosť chorým premyslieť nejakú aktivitu, vymyslieť program, pripraviť plagát... Ráta sa aj čítanie pre deti, doučovanie, kontrola napísaných textov bakalárok či diplomoviek. Láska je kreatívna, skúšajme! Ak vám nenapadne nič iné, dajte mu hovoriť o svojom detstve a živote: pre neho je to vďačná téma, pre vás to môže byť inšpiráciou vo výchove či v živote.
Povzbudenie - chorí často padajú na mysli a je prirodzené, že aj bolesťou a dlhou chorobou sa ich nálada nie vždy podobá tej ružovej. Práve tu sme potrební, aby sme upriamili ich pozornosť na spolupatričnosť s trpiacim Pánom, s ktorým práve teraz nesú kríž, a rovnako ako on, padajú. Vedomie, že ich utrpenie Boh veľmi vzácne zaráta a je cenné, im môže pomôcť, o to väčšmi, ak vaše slová budú hovoriť aj o večnosti, o nebi, o cieli, o láskavosti Boha. Bonu - som, ktorý sa vždy počíta, je prítomnosť kňaza a prítomnosť na Eucharistii a sviatosti zmierenia. Majme odvahu sa pýtať, či si to chorý praje... a vytrvalo sa modlime o otvorenosť srdca pre nich!