Nejeden žalm vznikol v osobnej konfrontácii s ľudskou zlobou, keď žalmista Bohu vyjavuje svoju sťažnosť na tých, čo ho ohrozujú. Nemusí to byť len útok so zbraňou v ruke. Omnoho častejšie sú to rôzne slovné útoky. V takejto situácii vznikol aj Žalm 64. Žalmista nemá iného ochrancu než Boha, ktorého vzýva o ochranu: „Počuj, Bože, môj hlasitý nárek; ochraňuj mi život pred strašným nepriateľom. Bráň ma pred zberbou ničomníkov, pred tlupou zločincov“ (v. 2-3). Zároveň tieto verše sú uvedením hlavných aktérov na scénu: žalmistu, Boha a žalmistových protivníkov. Nasledujúce verše (4-7) opisujú počínanie žalmistových nepriateľov, z ktorého možno vyčítať, že žalmista čelí ich krutému zaobchádzaniu, snáď osočovaniu. Za pozornosť stojí literárne vyjadrenie, ktorým žalmista opisuje svoju situáciu. Používa paralelu medzi fyzickými zbraňami a slovnými útokmi: ich nabrúsené jazyky sú prirovnané k mečom, kým ich jedovaté slová zas k šípom. Za týmto obrazom si možno predstaviť šípy, ktorých hrot sa nezriedka napúšťal jedom, aby tak došlo k účinnejšiemu paralyzovaniu obete.
Žalmistovi nepriatelia sa však s ním nekonfrontujú čestne z tváre do tváre, ale sú dobre skrytí, čo môže znamenať, že ich jedovaté slovné útoky sa dejú poza žalmistov chrbát, v jeho fyzickej neprítomnosti, kedy môžu naň smelo útočiť bez toho, že by sa on mohol brániť. No okrem jedovatých útokov poza jeho chrbát mu chystajú slovné osídla, aby sa do nich chytil. Vo svojom počínaní sú si sebaistí, že ich nik neprehliadne, ale predsa je tu niekto, ktorého zraku nič neunikne. On vidí až na dno podsvetia i na dno ľudských sŕdc. Obdobné vyjadrenie nachádzame u pro-roka Jeremiáša: „Srdce je klamlivé nado všetko a rozjatrené, kto sa v ňom vyzná? Ja, Pán, skúmam myseľ a skúšam srdce: odplatím každému podľa jeho ciest, podľa ovocia jeho skutkov“ (17,9-10).
Verše 8-9 sú akoby naplnením týchto slov z Jeremiášovho proroctva. V Žalme 64 nastáva zvrat: nabrúsený jazyk žalmistových nepriateľov sa stáva nástrojom ich vlastnej skazy. Ich snaha zasiahnuť svoj terč sa v tejto časti žalmu mení na to, že sami sú zranení Božími šípmi. Istota, že ich nik nevidí (v. 6) sa zvrtla v presný opak: „každý ich vidí“ (v. 9). Dôležitý je aj moment prekvapenia: kým oni znezrady útočili na žalmistu (v. 5), zrazu ich Boh prekvapil svojimi šípmi (v. 8). Hebrejská pôvodina vystihuje obe tieto prekvapenia jediným slovom, kým slovenský preklad používa dva rozličné výrazy „znezrady“ a „zrazu“.
Týchto päť výrazov (jazyk, šípy, zasiahnuť, znezrady a vidieť) tvorí akúsi slovnú hru, prostredníctvom ktorej je vyjadrená zmena situácie medzi veršami 4-7 a veršami 8-9, zároveň však týchto päť slov je aj spojivom medzi obomi časťami. Obe situácie vytvárajú tak akýsi diptych. Jeden vykresľuje útoky žalmistových neprajníkov, kým druhý prostredníctvom týchto kľúčových slov vyjadruje ich nachytanie Bohom. Záverečnú časť žalmu tvorí krátky chorál radosti tých, čo aj napriek tomu, že ľudské srdce je temné a hlboké sťa priepasť, sa usilujú o priamosť, teda úprimnosť svojho srdca.
Žalm 64 tradícia aplikovala na Ježiša, ktorý tiež čelil rôznym slovným útokom. Jeho nepriatelia sa ho často snažili pod-chytiť v reči, a preto mu chystali osídla provokačnými otázkami ako napríklad vtedy, keď sa ho pýtali, či slobodno platiť cisárovi daň (Mt 22, 15-22). Útočili na neho, keď ho nazývali posadnutým belzebulom (Mk 3, 22), pažravcom a pijanom (Mt 11, 19) a všakovako ho očerňovali. Ako smrteľné šípy lietali jedovaté výkriky „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ (Jn 19, 6), no nebol to Ježiš, kto im podľahol, ale Pilát... Vysmievali sa mu, i keď visel na kríži: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec“ (Lk 23, 35); a keď si boli istí svojím víťazstvom, znenazdania ako blesk z neba ich zaskočila v nedeľné veľkonočné ráno správa, že Ježiš vstal z mŕtvych...
V duchu Ježišových slov: „Ako mňa prenasledovali, tak budú prenasledovať aj vás“ (Jn 15, 20), možno Žalm 46 aplikovať aj na Cirkev, ktorá od svojho počiatku čelila nepriateľským útokom. Vždy to začínalo slovnými útokmi a končilo preliatou krvou kresťanov. Už cisár Nero využil reči zlých jazykov, aby na kresťanov zvalil vinu za podpálenie Ríma, a tak začal prvé prenasledovanie kresťanov veľkých rozmerov... Aj dnes na mnohých miestach Cirkev čelí falošným obvineniam, slovným i fyzickým útokom. Žalm 46 môže jednotlivec aplikovať aj na seba. Obzvlášť ho dokáže precítiť človek, ktorý je napríklad v práci vystavený mobbingu (citovej a slovnej šikaně).
Skúsenosť nebezpečnosti jazyka a slov by nás mala viesť k tomu, aby sme sa neodplácali zlým za zlé, zlorečením za zlorečenie (por. 1 Pt 3, 9), a k opatrnosti na svoj vlastný jazyk, ako to odporúča Jakubov list (3, 1-12). Netreba zabúdať ani na to, že „z plnosti srdca hovoria ústa“ (Mt 12, 34) a treba ísť až na koreň: hoci naše ľudské srdce je podobné nepriehľadnej hlbine, treba tam pustiť svetlo a snažiť sa o prieračnosť (čistotu) a priamosť (úprimnosť) vlastného srdca pred Bohom, blížnymi i pred sebou samými. Iba v priezračnom srdci (por. Mt 5,9) možno uvidieť Boha...