Autor: P. Jan Regner, SJ
Zdroj: © Katolický týdeník, č. 34/2016 | List českých a moravských diecézí
preklad: Janka Potančoková | Dioecesis Rosnaviensis
Datum napsání:
21.08.2016
Ježiš cestou do Jeruzalema prechádzal mestami a dedinami a učil. Ktosi sa ho spýtal: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?“ On im povedal: „Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť. Keď hospodár vstane a zatvorí dvere a vy zostanete vonku, začnete klopať na dvere a volať: ,Pane, otvor nám!‘ A on vám povie: ,Ja neviem, odkiaľ ste!‘ Vtedy začnete hovoriť: ,Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil.‘ Ale on vám povie: ,Ja neviem, odkiaľ ste; odíďte odo mňa všetci, čo pášete neprávosť!‘ Tam bude plač a škrípanie zubami, až uvidíte, že Abrahám, Izák, Jakub a všetci proroci sú v Božom kráľovstve, a vy ste vyhodení von. A prídu od východu i západu, od severu i od juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve. A tak sú poslední, ktorí budú prvými, a sú prví, ktorí budú poslednými“ ▪ Lk 13, 22-30.
V evanjeliách nájdeme vitamíny pre tých, ktorí si zúfajú nad svojou slabosťou a krehkosťou, ale aj antibiotiká na ľudskú pýchu a sebaklam. Sladké kvapky povzbudenia pre kajúcnikov aj horké tabletky proti ilúziám sebaistých. Ježišove slová v závere 13. kapitoly Lukášovho evanjelia (13, 22-30) patrí skôr k tým, ktoré nás burcujú k bdelosti, sú zbraňou proti ospalosti - ohlušujúcimi údermi do brán našich sŕdc. Ježiš - pútnik smerujúci do Jeruzalema - odpovedá na otázku neznámeho anketára: "Pane, je málo tých, čo budú spasení?" Mnohí budú chcieť vojsť, ale vstupné dvere pre nich budú príliš tesné. Konajte teda tak, aby ste prekĺzli, a naopak vyvarujte sa "neprávostí", aby sa vám brána nezatvorila pred nosom, varuje Majster z Nazaretu.
Príhodný čas
Koniec 13. kapitoly nás nenabáda k nejakému falošnému aktivizmu. Ježišov učeník sa nemá vracať ku starozákonnému dobývaniu ospravedlnení prostredníctvom verného plnenia všetkých nariadení Mojžišovho zákona. Práve naopak. Tí, ktorí "prídu od východu a od západu", aby zaujali "miesto pri stole v Božom kráľovstve", sú oni stratení synovia, ktoré dokázali opustiť korýtka svíň a vpustili do svojej biedy majestát milosrdného Otca. Práve oni sú tými "poslednými, ktorí budú prvými". Spásu si nemožno zaslúžiť, nemožno ju vyrvať z Pánových rúk, je darom pre toho, ktorý pokorne nastaví ruky a nechá sa obdarovať. Stáť sa Božím dieťaťom je možné len vďaka obráteniu a zakúšaniu Milosrdenstva. Naše "tu a teraz" je oným príhodným časom, do ktorého sa vlieva všetko, čo bolo, a z ktorého pramení všetko, čo bude. V prítomnosti prijímame minulosť a pritakávame budúcnosti. V onom "tu a teraz" dávame svojmu životu zmysel a smer.
O akých dverách to ale Ježiš hovorí? Na inom mieste sám o sebe hovorí, že je dverami (Jn 10,1-10). Môžeme to chápať tak, že je vrcholom Božieho zjavenia, a teda jediným prostredníkom medzi Bohom a človekom. Cesta do Božieho kráľovstva preto vedie len cez neho. Nemožno ho obísť, márne je hľadať iný, širší vstup. Tesný vchod je však tiež symbolom našej pripravenosti vojsť. Je symbolom cestičky ticha, vďaka ktorej sme v hluku sveta schopní začuť ten pravý hlas. Ten, kto sa dokonca sám stane tichom, dá priestor Božiemu osloveniu.
Tesné dvere
Do tejto úzkej brány sa teda nedá vlámať svojimi spravodlivými činmi, ale prechádza ňou len ten, kto prijme pozvanie a vkročí do nezabezpečeného priestoru dôvery. Ježišove slová nás teda vyzývajú k tomu, aby sme povstali k ďalšej ceste s pokorou a radostným srdcom. S pokorou, pretože si uvedomujeme, že nie sme a nikdy nebudeme dokonalí, máme svoje limity a stále ustupujeme slabosti. S radostným srdcom. Pretože vieme, že Božie milosrdenstvo je vždy väčšie ako náš hriech. Aj keby naše zlyhanie bolo sebeväčšie, Božie ochotu k odpusteniu nemôže nikdy "prevalcovať".
Pokora je živnou pôdou dôvery. Tesné dvere teda môžu vyjadrovať túto našu púť pokory, ktorá nám dovolí priznať svoju slabosť a hriech a dať Bohu šancu, aby v nás mohol pôsobiť a konať svoje veľké dielo. Vďaka pokore sme schopní od seba podstúpiť, ba nechať úplne odumrieť svoje ja. Vojsť môžu len tí, ktorí všetko stavili na jedinú kartu, ktorí Boha postavili na prvé miesto. Tí, ktorí si pripustili, že bez milosrdného Otca sú stratení. Radosť potom vyviera z vedomia, že sme deťmi dobrého a láskavého Boha, ktorému máme stále za čo vzdávať vďaku. S vďačnosťou a chválou si teda každý okamih nášho života musíme pripomínať jeho obdarovanie. Pokora ako vedomie našej slabosti a radosť z Božej veľkosti - to sú vlastne dve strany tej istej mince.
V evanjeliách nájdeme vitamíny pre tých, ktorí si zúfajú nad svojou slabosťou a krehkosťou, ale aj antibiotiká na ľudskú pýchu a sebaklam. Sladké kvapky povzbudenia pre kajúcnikov aj horké tabletky proti ilúziám sebaistých. Ježišove slová v závere 13. kapitoly Lukášovho evanjelia (13, 22-30) patrí skôr k tým, ktoré nás burcujú k bdelosti, sú zbraňou proti ospalosti - ohlušujúcimi údermi do brán našich sŕdc. Ježiš - pútnik smerujúci do Jeruzalema - odpovedá na otázku neznámeho anketára: "Pane, je málo tých, čo budú spasení?" Mnohí budú chcieť vojsť, ale vstupné dvere pre nich budú príliš tesné. Konajte teda tak, aby ste prekĺzli, a naopak vyvarujte sa "neprávostí", aby sa vám brána nezatvorila pred nosom, varuje Majster z Nazaretu.
Príhodný čas
Koniec 13. kapitoly nás nenabáda k nejakému falošnému aktivizmu. Ježišov učeník sa nemá vracať ku starozákonnému dobývaniu ospravedlnení prostredníctvom verného plnenia všetkých nariadení Mojžišovho zákona. Práve naopak. Tí, ktorí "prídu od východu a od západu", aby zaujali "miesto pri stole v Božom kráľovstve", sú oni stratení synovia, ktoré dokázali opustiť korýtka svíň a vpustili do svojej biedy majestát milosrdného Otca. Práve oni sú tými "poslednými, ktorí budú prvými". Spásu si nemožno zaslúžiť, nemožno ju vyrvať z Pánových rúk, je darom pre toho, ktorý pokorne nastaví ruky a nechá sa obdarovať. Stáť sa Božím dieťaťom je možné len vďaka obráteniu a zakúšaniu Milosrdenstva. Naše "tu a teraz" je oným príhodným časom, do ktorého sa vlieva všetko, čo bolo, a z ktorého pramení všetko, čo bude. V prítomnosti prijímame minulosť a pritakávame budúcnosti. V onom "tu a teraz" dávame svojmu životu zmysel a smer.
O akých dverách to ale Ježiš hovorí? Na inom mieste sám o sebe hovorí, že je dverami (Jn 10,1-10). Môžeme to chápať tak, že je vrcholom Božieho zjavenia, a teda jediným prostredníkom medzi Bohom a človekom. Cesta do Božieho kráľovstva preto vedie len cez neho. Nemožno ho obísť, márne je hľadať iný, širší vstup. Tesný vchod je však tiež symbolom našej pripravenosti vojsť. Je symbolom cestičky ticha, vďaka ktorej sme v hluku sveta schopní začuť ten pravý hlas. Ten, kto sa dokonca sám stane tichom, dá priestor Božiemu osloveniu.
Tesné dvere
Do tejto úzkej brány sa teda nedá vlámať svojimi spravodlivými činmi, ale prechádza ňou len ten, kto prijme pozvanie a vkročí do nezabezpečeného priestoru dôvery. Ježišove slová nás teda vyzývajú k tomu, aby sme povstali k ďalšej ceste s pokorou a radostným srdcom. S pokorou, pretože si uvedomujeme, že nie sme a nikdy nebudeme dokonalí, máme svoje limity a stále ustupujeme slabosti. S radostným srdcom. Pretože vieme, že Božie milosrdenstvo je vždy väčšie ako náš hriech. Aj keby naše zlyhanie bolo sebeväčšie, Božie ochotu k odpusteniu nemôže nikdy "prevalcovať".
Pokora je živnou pôdou dôvery. Tesné dvere teda môžu vyjadrovať túto našu púť pokory, ktorá nám dovolí priznať svoju slabosť a hriech a dať Bohu šancu, aby v nás mohol pôsobiť a konať svoje veľké dielo. Vďaka pokore sme schopní od seba podstúpiť, ba nechať úplne odumrieť svoje ja. Vojsť môžu len tí, ktorí všetko stavili na jedinú kartu, ktorí Boha postavili na prvé miesto. Tí, ktorí si pripustili, že bez milosrdného Otca sú stratení. Radosť potom vyviera z vedomia, že sme deťmi dobrého a láskavého Boha, ktorému máme stále za čo vzdávať vďaku. S vďačnosťou a chválou si teda každý okamih nášho života musíme pripomínať jeho obdarovanie. Pokora ako vedomie našej slabosti a radosť z Božej veľkosti - to sú vlastne dve strany tej istej mince.
