Autor: P. Štefan Marián Bankovič, OFM
Zdroj: © Katolícke noviny, č. 7/2007 | katolícky týždenník na Slovensku
Datum napsání:
24.02.2019
Nesúďte a nebudete súdení › Lk 6, 37.
Každý deň v našom živote sa v rôznych situáciách rozhodujeme, hľadáme a volíme si optimálne riešenie. Keď máme pokazené auto a nemôžeme sa ním dostať do zamestnania, tak hľadáme iné možnosti. Zvažujeme výhody a nevýhody toho či onoho variantu, posudzujeme. To, čo je nevýhodné, zanechávame, opúšťame. V obchode s potravinami tiež čítame informácie o výrobkoch a zvažujeme, posudzujeme a potom urobíme výber a vložíme to do košíka. Je to normálna súčasť každodenného života. V tom nie je nič zlé. Táto naša schopnosť rozmýšľať, poznávať a rozhodovať sa tvorí našu ľudskú identitu. Práve to je na človeku hodnotné a vznešené. Tiež ho odlišuje od iných živočíchov.
Rešpektovať človeka ...
Slová evanjelia „Nesúďte a nebudete súdení“ (Lk 6, 37) určite nemyslia na tieto každodenné rozhodnutia a úsudky, ale na náš postoj a pohľad na iných ľudí. Akosi sa nám vtláčajú - aj keď zatiaľ len v myšlienkach - okamžité tézy, ktoré majú už posudzovačný charakter. Napríklad farba kostýmu je krikľavá, vôbec sa jej nehodí, jeho kancelária je hrozne zariadená, to nezvládol, ako sa môže páčiť niekomu taký účes atď. Analogické hodnotenia nám prichádzajú často na myseľ. Je to naše subjektívne hodnotenie a my ho považujeme za správne, niekedy až neomylné. Môžeme mať svoj názor na farby, na estetiku, na módu. V tejto oblasti nejestvuje norma pre všetkých. Nemáme pravidlo, ktorým sa majú všetci riadiť. Veľa tu robí osobný vkus a celkový životný štýl jednotlivca, z ktorého tieto rozhodnutia a voľby vychádzajú. Tuje dobré učiť sa rešpektovať slobodu ľudí okolo nás.
Falošná spokojnosť ...
Ježišov príkaz nesúďte zrejme upozorňuje na náš postoj, ktorým sa staráme a vstupujeme do života iných bez potreby a bez dôvodu. Najmä keď sledujeme, kriticky analyzujeme a prehrabávame sa v problémoch a ťažkostiach iných. Keď odsudzujeme a pohŕdame iným pre jeho zlé skutky, slabosti a podobne. Často sa to robí v rozhovoroch, keď bežný dobrý rozhovor sklzne k týmto postojom. Niekto disponuje informáciami o niekom, vždy sú to len čiastočné poznatky. Napriek tomu to odštartuje naše súdy a odsudzovania. Ten, kto prinesie také informácie, akoby mal nejaké tromfy. Takéto rozhovory bavia ľudí viac, než rozprávať o tom, ako veci fungujú. Tie negatívne poznatky živia našu zvedavosť a v určitom zmysle nás to akoby napĺňa. Nasycuje to našu ľudskú zvedavosť. Veľakrát je to z akéhosi nadhľadu, povýšeneckého pohľadu, ktorý nám pomohla utvoriť naša pýcha. Namiesto bolestného súcitu máme vo svojom vnútri pocit nesprávnej, falošnej spokojnosti z toho, že ja také zlé veci predsa nerobím, v mojej rodine sa toto nevyskytuje. Je mi to odporné a vzdialené. Studené dištancovanie sa.
Evanjeliová skúsenosť ...
Aj Šimon z evanjelia, ktorý pozval Ježiša do svojho domu, posúdil a odsúdil vo svojom srdci ženu. Veď viedla v meste hriešny život. Keď sa táto žena s plačom dotýkala Kristových nôh, umývala mu ich a utierala svojimi vlasmi, hovoril si sám v sebe: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica“ (Lk 7, 39). Šimon týmto zmýšľaním odsúdil nielen ženu, ale aj samého Ježiša za to, že ju tak vľúdne a láskavo prijal. Často aj my konáme podobne. Posudzujeme, odsudzujeme, pohoršujeme sa a pohŕdame inými. Všetci máme k tomu blízko. Tomáš Kempenský píše: „Najväčšou múdrosťou je pozerať sa na seba samého ako na najväčšieho hriešnika a iných ľudí považovať za lepších.“ Vo chvíli, keď si Ježiš všimol a oslovil hlavného mýtnika Zacheja, obyvatelia Jericha to niesli ťažko. Vošiel k hriešnemu človeku. A práve to bol zmysel príchodu Pána Ježiša.
Pre toto ho poslal nebeský Otec. Vojsť k hriešnemu človeku. Prísť k hriešnemu ľudstvu. Tu by nebolo správne oddeľovať sa či dištancovať od Zacheja v mene akejsi menšej hriešnosti alebo spravodlivosti, ako to urobili Jerichovčania. On nepochválil Zacheja za jeho pestrú minulosť, počas ktorej ho viedla a vo všetkom ovplyvňovala chamtivosť. Ježiš vedie Zacheja k novosti. Začať niečo nové. Pomohol mu zaostriť na seba, na svoje vnútro. Tu sa deje zázrak uzdravenia slepca. Tak inak. Keď Zachej sám odsúdi svoje postoje, vtedy začína platiť to krásne, to najkrajšie v tomto príbehu „dnes prišla spása do tohto domu“ (Lk 19, 9). Najprv aké pohoršenie, že tam vstupuje Ježiš, ale prostredníctvom jeho návštevy sa pripravuje spása. Cieľom Ježišovho vstupu do tohto domu však nebola iba návšteva, pohostenie, ale pokánie a obrátenie. To je podmienka na prijatie spásy. V tom spočíva radostná zvesť. Zachej sa tomu otvoril (porov. Lk 19, 1-10).
Náročná požiadavka ...
Súdenie a odsudzovanie je užitočné nasmerovať na seba, na svoje vnútro a na svoj život. V takom prípade nikomu neublížime, nič neprestúpime. Naopak, priblížime sa k Bohu a môžeme prijať ponúkaný dar Božieho milosrdenstva, Božej odpúšťajúcej lásky. Zachejov príbeh nech nás povzbudí, posilní, aby sme Ježiša stretli ako hosťa v našom živote.
Evanjeliové slová: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú“ (Mt 5, 44) nám znejú veľmi zvláštne, až sa zdá nemožné ich úplne prijať a zachovať. Vieme, aké rôzne ťažkosti bývajú aj vo vzťahoch, keď chceme mať radi našich blízkych, členov rodiny a priateľov. Aj tam sa to často kazí, narúša a komplikuje. Stáva sa, že sa nechápeme; to, čo spoločne prežívame, hodnotíme úplne inak. To spôsobuje vzájomné vzďaľovanie sa. A tu naraz veľmi náročná požiadavka: milovať nepriateľov. Je to neprirodzené. Všetci cítime v sebe akoby mechanizmus, ktorý nás pobáda hľadať spravodlivosť, a to i vo vzájomných vzťahoch. Ak nám niekto vykoná niečo dobré, cítime v sebe potrebu vrátiť mu to.
Preukázať mu tiež niečo dobré. A zas, ak nám niekto ublíži, pociťujeme túžbu odplatiť mu to. Vrátiť to. Vyrovnať to. A do tejto evidentnej situácie ľudského vnútra naraz niečo také nelogické, niečo cudzie. Je to vôbec možné? Keď Pán Ježiš oznamuje toto prikázanie, hovorí, že ide o nové prikázanie (porov. Jn 13, 34). Jeho nový obsah spôsobuje ťažkosť. Kde vezmem tú potrebnú silu, ktorá by premohla naše prirodzené ľudské nastavenie? Je to iný druh lásky. Ten nemôže prameniť len od nás. Nemôže to byť náš ľudský výkon. S tým by sme si nevystačili. Musíme čerpať niekde inde. Pán Ježiš hovorí: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5); a pri zachovaní požiadavky milovať nepriateľov si to uvedomujeme vari najviac.
Postoj odpúšťajúcej lásky ...
Mladíka Dávida dlho prenasledoval kráľ Šaul. Ušiel z kráľovského dvora, pretože sa ho Šaul viackrát pokúšal zabiť kopijou. Dávid sa túlal, aby sa vyhol svojmu prenasledovateľovi. Šaul ho nenávidel. Bol totiž v boji lepší ako on. Ľudia oslavovali Dávida viac než kráľa a to sa mu nepáčilo. Pýcha spôsobila toto rozdelenie. Raz sa Dávidovi naskytla príležitosť pomstiť sa Šaulovi za všetko. Priblížil sa k nemu v jaskyni, ale neohrozil ho. Preukázal mu odpustenie (porov. í Sam 24, 11). Svätý Otec František pripomenul: „Pomyslíme na predošlé storočie, na úbohých ruských kresťanov, ktorí len kvôli tomu, že boli kresťania, boli poslaní na Sibír, aby pomreli od zimy, a oni sa mali modliť za toho vládnuceho kata, ktorý ich tam poslal? Ako je to možné? A mnohí tak robili. Modlili sa.
Pomyslíme na Osvienčim a na ďalšie koncentračné tábory. Väzni sa mali modliť za diktátora, ktorý chcel čistú rasu a zabíjal bez škrupúľ, a mali sa modliť za to, aby ho Boh požehnal! A mnohí to aj robili.“ Tento postoj odpúšťajúcej lásky, taký vysoký a vznešený, je úžasným kresťanským svedectvom. Odpúšťajúca láska najviac ukazuje na naše nasledovanie Ježiša, ku ktorému sme povolaní. Láska a odpustenie vôbec nie sú slabosť, ale naopak, sú veľkou silou človeka kresťana. U mnohých národov v staroveku sa praktizovala rodová pomsta a tvorila sa reťaz zlých skutkov. Milosrdenstvo a odpustenie sa vôbec nevnímalo. Pohania nepoznali takýto postoj. Boh nám ponúka odpúšťajúcu lásku cez svojho Syna. Ponúka nám ju ako skúsenosť.
Osobne to môžeme zažívať vo sviatosti zmierenia, ktorá nám sníma hriechy a stávame sa novým stvorením. Cez túto sviatosť Ježiš ako Baránok Boží berie hriechy a vkladá do nášho srdca svoju božskú lásku (porov. Jn 1, 29). A tu sme pri prameni, z ktorého môžeme čerpať silu k postoju voči našim nepriateľom. Vedený touto láskou prameniacou z Ježišovho Srdca vstupuje pápež Ján Pavol II. do cely svojho atentátnika Aliho Agcu, ktorý naňho strieľal 13. mája 1981 na Svätopeterskom námestí, a touto návštevou vo väzení mu vyjadril svoje odpustenie. Ešte k tomu aj podporoval jeho matku. Dokázal víťazstvo Ježišovej lásky. Svätci nám ukazujú vo svojom živote, že to ťažké prikázanie sa dá prijať a zachovať. A to nás robí podobnými Pánu Ježišovi.
Každý deň v našom živote sa v rôznych situáciách rozhodujeme, hľadáme a volíme si optimálne riešenie. Keď máme pokazené auto a nemôžeme sa ním dostať do zamestnania, tak hľadáme iné možnosti. Zvažujeme výhody a nevýhody toho či onoho variantu, posudzujeme. To, čo je nevýhodné, zanechávame, opúšťame. V obchode s potravinami tiež čítame informácie o výrobkoch a zvažujeme, posudzujeme a potom urobíme výber a vložíme to do košíka. Je to normálna súčasť každodenného života. V tom nie je nič zlé. Táto naša schopnosť rozmýšľať, poznávať a rozhodovať sa tvorí našu ľudskú identitu. Práve to je na človeku hodnotné a vznešené. Tiež ho odlišuje od iných živočíchov.
Rešpektovať človeka ...
Slová evanjelia „Nesúďte a nebudete súdení“ (Lk 6, 37) určite nemyslia na tieto každodenné rozhodnutia a úsudky, ale na náš postoj a pohľad na iných ľudí. Akosi sa nám vtláčajú - aj keď zatiaľ len v myšlienkach - okamžité tézy, ktoré majú už posudzovačný charakter. Napríklad farba kostýmu je krikľavá, vôbec sa jej nehodí, jeho kancelária je hrozne zariadená, to nezvládol, ako sa môže páčiť niekomu taký účes atď. Analogické hodnotenia nám prichádzajú často na myseľ. Je to naše subjektívne hodnotenie a my ho považujeme za správne, niekedy až neomylné. Môžeme mať svoj názor na farby, na estetiku, na módu. V tejto oblasti nejestvuje norma pre všetkých. Nemáme pravidlo, ktorým sa majú všetci riadiť. Veľa tu robí osobný vkus a celkový životný štýl jednotlivca, z ktorého tieto rozhodnutia a voľby vychádzajú. Tuje dobré učiť sa rešpektovať slobodu ľudí okolo nás.
Falošná spokojnosť ...
Ježišov príkaz nesúďte zrejme upozorňuje na náš postoj, ktorým sa staráme a vstupujeme do života iných bez potreby a bez dôvodu. Najmä keď sledujeme, kriticky analyzujeme a prehrabávame sa v problémoch a ťažkostiach iných. Keď odsudzujeme a pohŕdame iným pre jeho zlé skutky, slabosti a podobne. Často sa to robí v rozhovoroch, keď bežný dobrý rozhovor sklzne k týmto postojom. Niekto disponuje informáciami o niekom, vždy sú to len čiastočné poznatky. Napriek tomu to odštartuje naše súdy a odsudzovania. Ten, kto prinesie také informácie, akoby mal nejaké tromfy. Takéto rozhovory bavia ľudí viac, než rozprávať o tom, ako veci fungujú. Tie negatívne poznatky živia našu zvedavosť a v určitom zmysle nás to akoby napĺňa. Nasycuje to našu ľudskú zvedavosť. Veľakrát je to z akéhosi nadhľadu, povýšeneckého pohľadu, ktorý nám pomohla utvoriť naša pýcha. Namiesto bolestného súcitu máme vo svojom vnútri pocit nesprávnej, falošnej spokojnosti z toho, že ja také zlé veci predsa nerobím, v mojej rodine sa toto nevyskytuje. Je mi to odporné a vzdialené. Studené dištancovanie sa.
Evanjeliová skúsenosť ...
Aj Šimon z evanjelia, ktorý pozval Ježiša do svojho domu, posúdil a odsúdil vo svojom srdci ženu. Veď viedla v meste hriešny život. Keď sa táto žena s plačom dotýkala Kristových nôh, umývala mu ich a utierala svojimi vlasmi, hovoril si sám v sebe: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica“ (Lk 7, 39). Šimon týmto zmýšľaním odsúdil nielen ženu, ale aj samého Ježiša za to, že ju tak vľúdne a láskavo prijal. Často aj my konáme podobne. Posudzujeme, odsudzujeme, pohoršujeme sa a pohŕdame inými. Všetci máme k tomu blízko. Tomáš Kempenský píše: „Najväčšou múdrosťou je pozerať sa na seba samého ako na najväčšieho hriešnika a iných ľudí považovať za lepších.“ Vo chvíli, keď si Ježiš všimol a oslovil hlavného mýtnika Zacheja, obyvatelia Jericha to niesli ťažko. Vošiel k hriešnemu človeku. A práve to bol zmysel príchodu Pána Ježiša.
Pre toto ho poslal nebeský Otec. Vojsť k hriešnemu človeku. Prísť k hriešnemu ľudstvu. Tu by nebolo správne oddeľovať sa či dištancovať od Zacheja v mene akejsi menšej hriešnosti alebo spravodlivosti, ako to urobili Jerichovčania. On nepochválil Zacheja za jeho pestrú minulosť, počas ktorej ho viedla a vo všetkom ovplyvňovala chamtivosť. Ježiš vedie Zacheja k novosti. Začať niečo nové. Pomohol mu zaostriť na seba, na svoje vnútro. Tu sa deje zázrak uzdravenia slepca. Tak inak. Keď Zachej sám odsúdi svoje postoje, vtedy začína platiť to krásne, to najkrajšie v tomto príbehu „dnes prišla spása do tohto domu“ (Lk 19, 9). Najprv aké pohoršenie, že tam vstupuje Ježiš, ale prostredníctvom jeho návštevy sa pripravuje spása. Cieľom Ježišovho vstupu do tohto domu však nebola iba návšteva, pohostenie, ale pokánie a obrátenie. To je podmienka na prijatie spásy. V tom spočíva radostná zvesť. Zachej sa tomu otvoril (porov. Lk 19, 1-10).
Náročná požiadavka ...
Súdenie a odsudzovanie je užitočné nasmerovať na seba, na svoje vnútro a na svoj život. V takom prípade nikomu neublížime, nič neprestúpime. Naopak, priblížime sa k Bohu a môžeme prijať ponúkaný dar Božieho milosrdenstva, Božej odpúšťajúcej lásky. Zachejov príbeh nech nás povzbudí, posilní, aby sme Ježiša stretli ako hosťa v našom živote.
Evanjeliové slová: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú“ (Mt 5, 44) nám znejú veľmi zvláštne, až sa zdá nemožné ich úplne prijať a zachovať. Vieme, aké rôzne ťažkosti bývajú aj vo vzťahoch, keď chceme mať radi našich blízkych, členov rodiny a priateľov. Aj tam sa to často kazí, narúša a komplikuje. Stáva sa, že sa nechápeme; to, čo spoločne prežívame, hodnotíme úplne inak. To spôsobuje vzájomné vzďaľovanie sa. A tu naraz veľmi náročná požiadavka: milovať nepriateľov. Je to neprirodzené. Všetci cítime v sebe akoby mechanizmus, ktorý nás pobáda hľadať spravodlivosť, a to i vo vzájomných vzťahoch. Ak nám niekto vykoná niečo dobré, cítime v sebe potrebu vrátiť mu to.
Preukázať mu tiež niečo dobré. A zas, ak nám niekto ublíži, pociťujeme túžbu odplatiť mu to. Vrátiť to. Vyrovnať to. A do tejto evidentnej situácie ľudského vnútra naraz niečo také nelogické, niečo cudzie. Je to vôbec možné? Keď Pán Ježiš oznamuje toto prikázanie, hovorí, že ide o nové prikázanie (porov. Jn 13, 34). Jeho nový obsah spôsobuje ťažkosť. Kde vezmem tú potrebnú silu, ktorá by premohla naše prirodzené ľudské nastavenie? Je to iný druh lásky. Ten nemôže prameniť len od nás. Nemôže to byť náš ľudský výkon. S tým by sme si nevystačili. Musíme čerpať niekde inde. Pán Ježiš hovorí: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5); a pri zachovaní požiadavky milovať nepriateľov si to uvedomujeme vari najviac.
Postoj odpúšťajúcej lásky ...
Mladíka Dávida dlho prenasledoval kráľ Šaul. Ušiel z kráľovského dvora, pretože sa ho Šaul viackrát pokúšal zabiť kopijou. Dávid sa túlal, aby sa vyhol svojmu prenasledovateľovi. Šaul ho nenávidel. Bol totiž v boji lepší ako on. Ľudia oslavovali Dávida viac než kráľa a to sa mu nepáčilo. Pýcha spôsobila toto rozdelenie. Raz sa Dávidovi naskytla príležitosť pomstiť sa Šaulovi za všetko. Priblížil sa k nemu v jaskyni, ale neohrozil ho. Preukázal mu odpustenie (porov. í Sam 24, 11). Svätý Otec František pripomenul: „Pomyslíme na predošlé storočie, na úbohých ruských kresťanov, ktorí len kvôli tomu, že boli kresťania, boli poslaní na Sibír, aby pomreli od zimy, a oni sa mali modliť za toho vládnuceho kata, ktorý ich tam poslal? Ako je to možné? A mnohí tak robili. Modlili sa.
Pomyslíme na Osvienčim a na ďalšie koncentračné tábory. Väzni sa mali modliť za diktátora, ktorý chcel čistú rasu a zabíjal bez škrupúľ, a mali sa modliť za to, aby ho Boh požehnal! A mnohí to aj robili.“ Tento postoj odpúšťajúcej lásky, taký vysoký a vznešený, je úžasným kresťanským svedectvom. Odpúšťajúca láska najviac ukazuje na naše nasledovanie Ježiša, ku ktorému sme povolaní. Láska a odpustenie vôbec nie sú slabosť, ale naopak, sú veľkou silou človeka kresťana. U mnohých národov v staroveku sa praktizovala rodová pomsta a tvorila sa reťaz zlých skutkov. Milosrdenstvo a odpustenie sa vôbec nevnímalo. Pohania nepoznali takýto postoj. Boh nám ponúka odpúšťajúcu lásku cez svojho Syna. Ponúka nám ju ako skúsenosť.
Osobne to môžeme zažívať vo sviatosti zmierenia, ktorá nám sníma hriechy a stávame sa novým stvorením. Cez túto sviatosť Ježiš ako Baránok Boží berie hriechy a vkladá do nášho srdca svoju božskú lásku (porov. Jn 1, 29). A tu sme pri prameni, z ktorého môžeme čerpať silu k postoju voči našim nepriateľom. Vedený touto láskou prameniacou z Ježišovho Srdca vstupuje pápež Ján Pavol II. do cely svojho atentátnika Aliho Agcu, ktorý naňho strieľal 13. mája 1981 na Svätopeterskom námestí, a touto návštevou vo väzení mu vyjadril svoje odpustenie. Ešte k tomu aj podporoval jeho matku. Dokázal víťazstvo Ježišovej lásky. Svätci nám ukazujú vo svojom živote, že to ťažké prikázanie sa dá prijať a zachovať. A to nás robí podobnými Pánu Ježišovi.
