Autor: P. Jozef Trstenský » Dioecesis Scepusiensis
Zdroj: © Katolícke noviny, č. 3/2019 | katolícky týždenník na Slovensku
Datum napsání:
20.01.2019
Slová Svätého písma nie sú na jedno vypočutie
Biblické texty ako Desatoro, žalmy, Ježišove blahoslavenstvá a podobenstvá ponúkajú hodnoty, s ktorými sa môžu stotožniť aj ľudia iného vyznania alebo dokonca bez vyznania. Preto Sväté písmo tvorí duchovný poklad pre celé ľudstvo.
Kniha, ktorej cena sa nedá vyčísliť
V súčasnosti sa na označenie knihy kníh používa najčastejšie názov Biblia. Výraz pochádza z gréčtiny a v doslovnom preklade znamená „knižky“. Toto označenie odráža skutočnosť, že pred sebou nemáme jednu knihu, ale „knižnicu“, tzn. súbor spisov, ktoré vznikali približne od 10. storočia pred Kŕ. až po začiatok 2. storočia po Kr. Ďalší názov Sväté písmo znamená, že okrem vnímania literárnej stránky sa Biblia chápe ako zbierka posvätných spisov. Platí to predovšetkým pre židovské a kresťanské náboženstvo. Sväté písmo je slovom živého Boha, ktoré má svoju stálu platnosť a záväznosť. Tieto sväté knihy vznikli z Božej iniciatívy a pôsobenia Ducha Svätého na ľudí a z tejto tajomnej božsko-ľudskej spolupráce vzišli spisy, ktoré hovoria o dejinách vzťahu Boha k človeku, k ľudstvu a k svetu. Veriaci človek teda číta Sväté písmo s vedomím a vierou, že tieto knihy sú Bohom chcené a vnuknuté s cieľom zjaviť Boha.
Kresťanská Biblia obsahuje dve veľké zbierky kníh. Prvá z nich vychádza z posvätných textov židovského náboženstva a druhá z nich má začiatok v prvých kresťanských spoločenstvách. Prvá časť sa zvykne nazývať Starý zákon alebo Stará zmluva. Druhú časť, ktorá sa volá Nový zákon, vytvorili Ježišovi učeníci. Označenie vybrali kresťania na základe slov apoštola Pavla, ktorý v Druhom liste Korinťanom hovorí o Starej a Novej zmluve (porov. 2 Kor 3, 6 -14). Kým prvá časť hovorí o vzťahu Boha k izraelskému národu až po príchod Ježiša Krista, Nový zákon podáva v evanjeliách náuku Ježiša Krista a jej ďalšie rozvíjanie, ktoré zachytávajú predovšetkým novozákonné listy.
Prídavné meno starý vôbec nie je pejoratívnym označením. Odráža skutočnosť, že táto časť Svätého písma z chronologického hľadiska vznikla ako prvá. Preto sa niekedy používa aj výraz „prvý zákon“, alebo „hebrejské Písma“. Židia nazývajú svoje sväté knihy Tanak, čo je skratka, ktorá vznikla z písmen, ktoré označujú tri časti Starého zákona: Tóra (Zálcon), Neviim (Proroci), Ketuvim (Spisy). Kým Starý zákon je posvätný pre židovské náboženstvo, pre kresťanov sú rovnako posvätné obidve časti Biblie, medzi ktorými vidia vzájomné neoddeliteľné prepojenie. Kresťanstvo prijíma Nový zákon ako naplnenie prisľúbení, ktoré Boh dal v Starom zákone prostredníctvom patriarchov, Mojžiša a prorokov. Preto je Kristus stredobodom Božieho zjavenia a kresťania cez optiku Božieho Syna nazerajú na celé posolstvo spásy.
Pre úplnosť je potrebné doplniť, že Katolícka cirkev vyznáva, že Božie zjavenie sa nachádza nielen v Svätom písme, ale aj v Tradícii, ktorou sa rozumie ústne odovzdávanie toho, čo apoštoli prijali z Kristových slov a skutkov. Sväté písmo je Božie slovo zaznačené písomne a Tradícia je Božie slovo odovzdané ústne. Je potrebné rozlišovať rôzne ľudské „tradície“, ktoré postupne vznikli v oblasti liturgie alebo ľudovej zbožnosti v istých obdobiach, ale tie sa môžu meniť alebo aj zaniknúť.
Porozumieť textu je niekedy náročné
Dnešný čitateľ môže mať ťažkosti s čítaním najmä niektorých častí Starého zákona, lebo naše myslenie, ale predovšetkým predstava Boha a vnímanie náboženstva sú neraz vzdialené od starovekého človeka. Preto na správne porozumenie biblických textov je potrebné čo najlepšie porozumieť historickým okolnostiam, spôsobu myslenia a výrazovým prostriedkom tej doby, v ktorej ten-ktorý autor žil. Sväté písmo je Božie slovo v ľudskej reči. Biblia bola napísaná v troch jazykoch. Starý zákon v hebrejčine, malá časť v aramejčine a len pár kníh v gréčtine. Celý Nový zákon bol zapísaný v gréčtine. Štúdium týchto jazykov pomáha porozumieť nielen kultúru a myslenie danej doby, ale vedie k správnemu odhaleniu zmyslu a posolstva biblických textov. Ignorovanie historických a kultúrnych skutočností, rôznych literárnych žánrov, výrazových prostriedkov a odlišného obrazu sveta nesie so sebou riziko nesprávnej interpretácie.
Pre správny prístup k Svätému písmu a jeho výklad je dôležitá náuka o inšpirácii, lebo práve inšpirácia odlišuje Sväté písmo od svetskej literatúry. Výraz pochádza z latinčiny a doslova znamená „vdýchnutie“. Označujeme ním pravdu viery, že prvým autorom Svätého písma je Boh, ale zároveň sa plne uznáva dôležitosť ľudských autorov, ktorí tieto texty napísali a ktorých voláme svätopisci. Presvedčenie o inšpirovanosti biblických textov mal už židovský národ o knihách Starého zákona, ktoré aj prví kresťania prijali, ako dosvedčujú Pavlove slová v Druhom liste Timotejovi: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté o užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo“ (2 Tim 3,16 -17).
Inšpirácia však nijako neruší slobodu človeka. Úloha ľudského autora sa preto nemôže chápať mechanicky a pasívne. Božia milosť inšpirácie rešpektuje schopnosti svätopisca a jeho slobodu. Dôkazom toho je rôznorodosť štýlu a vyjadrovania, ktorú vidíme u rôznych svätopiscov. Dokument Druhého vatikánskeho koncilu Dei verbum o tejto spolupráci Boha a človeka uvádza: „Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí a použil ich tak, že oni uplatnili svoje schopnosti a sily, no on účinkoval v nich a skrze nich, aby napísali ako skutoční autori všetko to a len to, čo on sám chcel“ (DV 11). Uvedený citát zdôrazňuje, že neomylnosť Svätého písma sa vzťahuje na jeho úlohu viesť nás k spáse, pričom vychádza z pevného presvedčenia, že jeho autorom je Boh. Dokument ďalej pripomína, že nie je jeden ľudský autor, ale jestvuje viacero autorov, ktorí sa v rôznych obdobiach podieľali na vzniku biblických kníh.
Knihy Svätého písma učia pravdu
Od najstarších čias až po súčasnosť zaznievajú námietky voči pravdivosti Biblie. Poukazuje sa na rôzne protiklady, protirečenia a historické nepresnosti. Zabúda sa na to, že Sväté písmo nie je manuálom histórie, astronómie, alebo zoológie a botaniky. Nato máme predsa vedecké disciplíny. V tom pretrváva niekedy omyl ešte aj pri dnešnom čítaní Svätého písma, že k nemu chceme pristupovať pomocou metodológie, ktorú používajú exaktné vedy. Už spomínaný dokument Dei verbum o tom hovorí: „Knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú Boh chcel mať zaznačenú v posvätných knihách na našu spásu“ (DV 11). Pozor, nejestvuje nejaká dvojitá pravda: jedna, ktorá sa dotýka našej viery, a druhá, ktorá sa dotýka sveta. Ako teda zladiť mimobiblické pramene a vedecké poznatky s biblickými správami? Riešenie je pomerne jednoduché. Pamätajme, že Sväté písmo je Božím slovom, ktorým sa Boh prihovára ľuďom, ale svojím obsahom a formou sa viaže na dobu, v ktorej bolo zjavené. Týmto spôsobom vyjadrovania sa odborne hovorí literárne druhy. Napríklad v Novom zákone sú to genealógie, listy, výroky, blahoslavenstvá, podobenstvá, hymny, modlitby, katalógy čností a nerestí atď. Každá táto forma má vlastné prostriedky vyjadrovania, ktorým sa odovzdáva pravda biblického posolstva. Máme povinnosť naučiť sa pochopiť svätopiscov a ich dobu, ich radosti a starosti, vcítiť sa do ich myslenia a konania.
Lepšie pochopíme, ak vstúpime na Svätú zem
Mnohí čitatelia majú výhradu voči textom o násilí, ktoré sa objavujú predovšetkým v Starom zákone. Biblia odráža dobu, v ktorej biblické texty vznikali. Pre správne pochopenie textov o násilí a vojne nie je možné používať kritériá hodnotenia očami 21. storočia. Na tomto mieste si však dovolím pripomenúť, že aj naša doba napriek rôznym deklaráciám o ľudských právach a dôstojnosti človeka je plná násilia, vojen a obchodovania s ľuďmi. Biblia prináša svedectvo, ako Izrael vedený Božou rukou postupne vystúpil z takého sveta, ktorý sakralizoval násilie. V Biblii môžeme vidieť aj postupný Boží pedagogický zámer priviesť človeka k svetu bez vojen a násilia. Zavŕšením je posolstvo Ježiša Krista, ktorý počas svojho života a vrcholným spôsobom v okamihu smrti na kríži sa zriekol akéhokoľvek násilia.
Na správne porozumenie a výklad biblických textov je nevyhnutná pomoc profánnych vied, archeológie, geografie, etnológie, starobylých jazykov atď., lebo Sväté písmo je Božím slovom, avšak „vteleným“ do ľudského slova v konkrétnom čase a priestore. Vďaka archeologickým vykopávkam boli nájdené mnohé lokality, predmety, mince, keramika, tabuľky s textami atď. Hoci cieľom biblickej archeológie nie je na prvom mieste dokázať správnosť biblických údajov, ale zistiť historickú pravdu, predsa platí, že poznatky a údaje, ktoré táto veda odhalí, pomáhajú lepšie porozumieť biblickým udalostiam. Viacerí pápeži označili púť do Svätej zeme za „piate evanjelium“, lebo návšteva biblických miest napomáha lepšie pochopiť dejinné a kultúrne súvislosti a geografiu. Viacerí pútnici dosvedčia, že po návrate z púte čítajú Sväté písmo s väčším porozumením a záujmom.
Biblické texty ako Desatoro, žalmy, Ježišove blahoslavenstvá a podobenstvá ponúkajú hodnoty, s ktorými sa môžu stotožniť aj ľudia iného vyznania alebo dokonca bez vyznania. Preto Sväté písmo tvorí duchovný poklad pre celé ľudstvo.
Kniha, ktorej cena sa nedá vyčísliť
V súčasnosti sa na označenie knihy kníh používa najčastejšie názov Biblia. Výraz pochádza z gréčtiny a v doslovnom preklade znamená „knižky“. Toto označenie odráža skutočnosť, že pred sebou nemáme jednu knihu, ale „knižnicu“, tzn. súbor spisov, ktoré vznikali približne od 10. storočia pred Kŕ. až po začiatok 2. storočia po Kr. Ďalší názov Sväté písmo znamená, že okrem vnímania literárnej stránky sa Biblia chápe ako zbierka posvätných spisov. Platí to predovšetkým pre židovské a kresťanské náboženstvo. Sväté písmo je slovom živého Boha, ktoré má svoju stálu platnosť a záväznosť. Tieto sväté knihy vznikli z Božej iniciatívy a pôsobenia Ducha Svätého na ľudí a z tejto tajomnej božsko-ľudskej spolupráce vzišli spisy, ktoré hovoria o dejinách vzťahu Boha k človeku, k ľudstvu a k svetu. Veriaci človek teda číta Sväté písmo s vedomím a vierou, že tieto knihy sú Bohom chcené a vnuknuté s cieľom zjaviť Boha.
Kresťanská Biblia obsahuje dve veľké zbierky kníh. Prvá z nich vychádza z posvätných textov židovského náboženstva a druhá z nich má začiatok v prvých kresťanských spoločenstvách. Prvá časť sa zvykne nazývať Starý zákon alebo Stará zmluva. Druhú časť, ktorá sa volá Nový zákon, vytvorili Ježišovi učeníci. Označenie vybrali kresťania na základe slov apoštola Pavla, ktorý v Druhom liste Korinťanom hovorí o Starej a Novej zmluve (porov. 2 Kor 3, 6 -14). Kým prvá časť hovorí o vzťahu Boha k izraelskému národu až po príchod Ježiša Krista, Nový zákon podáva v evanjeliách náuku Ježiša Krista a jej ďalšie rozvíjanie, ktoré zachytávajú predovšetkým novozákonné listy.
Prídavné meno starý vôbec nie je pejoratívnym označením. Odráža skutočnosť, že táto časť Svätého písma z chronologického hľadiska vznikla ako prvá. Preto sa niekedy používa aj výraz „prvý zákon“, alebo „hebrejské Písma“. Židia nazývajú svoje sväté knihy Tanak, čo je skratka, ktorá vznikla z písmen, ktoré označujú tri časti Starého zákona: Tóra (Zálcon), Neviim (Proroci), Ketuvim (Spisy). Kým Starý zákon je posvätný pre židovské náboženstvo, pre kresťanov sú rovnako posvätné obidve časti Biblie, medzi ktorými vidia vzájomné neoddeliteľné prepojenie. Kresťanstvo prijíma Nový zákon ako naplnenie prisľúbení, ktoré Boh dal v Starom zákone prostredníctvom patriarchov, Mojžiša a prorokov. Preto je Kristus stredobodom Božieho zjavenia a kresťania cez optiku Božieho Syna nazerajú na celé posolstvo spásy.
Pre úplnosť je potrebné doplniť, že Katolícka cirkev vyznáva, že Božie zjavenie sa nachádza nielen v Svätom písme, ale aj v Tradícii, ktorou sa rozumie ústne odovzdávanie toho, čo apoštoli prijali z Kristových slov a skutkov. Sväté písmo je Božie slovo zaznačené písomne a Tradícia je Božie slovo odovzdané ústne. Je potrebné rozlišovať rôzne ľudské „tradície“, ktoré postupne vznikli v oblasti liturgie alebo ľudovej zbožnosti v istých obdobiach, ale tie sa môžu meniť alebo aj zaniknúť.
Porozumieť textu je niekedy náročné
Dnešný čitateľ môže mať ťažkosti s čítaním najmä niektorých častí Starého zákona, lebo naše myslenie, ale predovšetkým predstava Boha a vnímanie náboženstva sú neraz vzdialené od starovekého človeka. Preto na správne porozumenie biblických textov je potrebné čo najlepšie porozumieť historickým okolnostiam, spôsobu myslenia a výrazovým prostriedkom tej doby, v ktorej ten-ktorý autor žil. Sväté písmo je Božie slovo v ľudskej reči. Biblia bola napísaná v troch jazykoch. Starý zákon v hebrejčine, malá časť v aramejčine a len pár kníh v gréčtine. Celý Nový zákon bol zapísaný v gréčtine. Štúdium týchto jazykov pomáha porozumieť nielen kultúru a myslenie danej doby, ale vedie k správnemu odhaleniu zmyslu a posolstva biblických textov. Ignorovanie historických a kultúrnych skutočností, rôznych literárnych žánrov, výrazových prostriedkov a odlišného obrazu sveta nesie so sebou riziko nesprávnej interpretácie.
Pre správny prístup k Svätému písmu a jeho výklad je dôležitá náuka o inšpirácii, lebo práve inšpirácia odlišuje Sväté písmo od svetskej literatúry. Výraz pochádza z latinčiny a doslova znamená „vdýchnutie“. Označujeme ním pravdu viery, že prvým autorom Svätého písma je Boh, ale zároveň sa plne uznáva dôležitosť ľudských autorov, ktorí tieto texty napísali a ktorých voláme svätopisci. Presvedčenie o inšpirovanosti biblických textov mal už židovský národ o knihách Starého zákona, ktoré aj prví kresťania prijali, ako dosvedčujú Pavlove slová v Druhom liste Timotejovi: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté o užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo“ (2 Tim 3,16 -17).
Inšpirácia však nijako neruší slobodu človeka. Úloha ľudského autora sa preto nemôže chápať mechanicky a pasívne. Božia milosť inšpirácie rešpektuje schopnosti svätopisca a jeho slobodu. Dôkazom toho je rôznorodosť štýlu a vyjadrovania, ktorú vidíme u rôznych svätopiscov. Dokument Druhého vatikánskeho koncilu Dei verbum o tejto spolupráci Boha a človeka uvádza: „Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí a použil ich tak, že oni uplatnili svoje schopnosti a sily, no on účinkoval v nich a skrze nich, aby napísali ako skutoční autori všetko to a len to, čo on sám chcel“ (DV 11). Uvedený citát zdôrazňuje, že neomylnosť Svätého písma sa vzťahuje na jeho úlohu viesť nás k spáse, pričom vychádza z pevného presvedčenia, že jeho autorom je Boh. Dokument ďalej pripomína, že nie je jeden ľudský autor, ale jestvuje viacero autorov, ktorí sa v rôznych obdobiach podieľali na vzniku biblických kníh.
Knihy Svätého písma učia pravdu
Od najstarších čias až po súčasnosť zaznievajú námietky voči pravdivosti Biblie. Poukazuje sa na rôzne protiklady, protirečenia a historické nepresnosti. Zabúda sa na to, že Sväté písmo nie je manuálom histórie, astronómie, alebo zoológie a botaniky. Nato máme predsa vedecké disciplíny. V tom pretrváva niekedy omyl ešte aj pri dnešnom čítaní Svätého písma, že k nemu chceme pristupovať pomocou metodológie, ktorú používajú exaktné vedy. Už spomínaný dokument Dei verbum o tom hovorí: „Knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú Boh chcel mať zaznačenú v posvätných knihách na našu spásu“ (DV 11). Pozor, nejestvuje nejaká dvojitá pravda: jedna, ktorá sa dotýka našej viery, a druhá, ktorá sa dotýka sveta. Ako teda zladiť mimobiblické pramene a vedecké poznatky s biblickými správami? Riešenie je pomerne jednoduché. Pamätajme, že Sväté písmo je Božím slovom, ktorým sa Boh prihovára ľuďom, ale svojím obsahom a formou sa viaže na dobu, v ktorej bolo zjavené. Týmto spôsobom vyjadrovania sa odborne hovorí literárne druhy. Napríklad v Novom zákone sú to genealógie, listy, výroky, blahoslavenstvá, podobenstvá, hymny, modlitby, katalógy čností a nerestí atď. Každá táto forma má vlastné prostriedky vyjadrovania, ktorým sa odovzdáva pravda biblického posolstva. Máme povinnosť naučiť sa pochopiť svätopiscov a ich dobu, ich radosti a starosti, vcítiť sa do ich myslenia a konania.
Lepšie pochopíme, ak vstúpime na Svätú zem
Mnohí čitatelia majú výhradu voči textom o násilí, ktoré sa objavujú predovšetkým v Starom zákone. Biblia odráža dobu, v ktorej biblické texty vznikali. Pre správne pochopenie textov o násilí a vojne nie je možné používať kritériá hodnotenia očami 21. storočia. Na tomto mieste si však dovolím pripomenúť, že aj naša doba napriek rôznym deklaráciám o ľudských právach a dôstojnosti človeka je plná násilia, vojen a obchodovania s ľuďmi. Biblia prináša svedectvo, ako Izrael vedený Božou rukou postupne vystúpil z takého sveta, ktorý sakralizoval násilie. V Biblii môžeme vidieť aj postupný Boží pedagogický zámer priviesť človeka k svetu bez vojen a násilia. Zavŕšením je posolstvo Ježiša Krista, ktorý počas svojho života a vrcholným spôsobom v okamihu smrti na kríži sa zriekol akéhokoľvek násilia.
Na správne porozumenie a výklad biblických textov je nevyhnutná pomoc profánnych vied, archeológie, geografie, etnológie, starobylých jazykov atď., lebo Sväté písmo je Božím slovom, avšak „vteleným“ do ľudského slova v konkrétnom čase a priestore. Vďaka archeologickým vykopávkam boli nájdené mnohé lokality, predmety, mince, keramika, tabuľky s textami atď. Hoci cieľom biblickej archeológie nie je na prvom mieste dokázať správnosť biblických údajov, ale zistiť historickú pravdu, predsa platí, že poznatky a údaje, ktoré táto veda odhalí, pomáhajú lepšie porozumieť biblickým udalostiam. Viacerí pápeži označili púť do Svätej zeme za „piate evanjelium“, lebo návšteva biblických miest napomáha lepšie pochopiť dejinné a kultúrne súvislosti a geografiu. Viacerí pútnici dosvedčia, že po návrate z púte čítajú Sväté písmo s väčším porozumením a záujmom.
