Slovo „advent“ má pre mňa dva významy. Znamená príchod nového liturgického obdobia, čas prípravy na Vianoce, na „príchod nášho Pána“ ako malého dieťaťa na zem, na jeho vtelenie v čase. Ale tiež znamená aj iný advent - parúziu, druhý Kristov príchod v sláve, na konci sveta.… Tieto dva adventy sa mi miešajú v duši, mysli i v srdci. Prinášajú hlad a túžbu, ktorá žobre o slová, pretože sú to obdobia očakávania. Očakávania čoho? Koho? V mojom prípade úžasného Miláčika, Pána, Krista.…
Keď sa chceme stretnúť s týmto Miláčikom, svojím Ženíchom, musíme bdieť. Svätý Pavol v Liste Rimanom nás hlasno volá, aby sme sa prebudili zo sna! Spása nám je bližšie, ako keď sme uverili; noc pokročila a deň už je na dosah ruky. Volá nás práve teraz! Dnes! Každý deň roka, každú chvíľu dňa bije hodina, aby sme sa prebrali zo sna. Máme tak veľa „snov“. Máme ten zvláštny vnútorný sen, ktorý chce utiecť pred všetkým, čo musíme zvládnuť na bojisku s mocnosťami sekularizmu. A máme aj ten iný emocionálny sen, ktorý nás ťahá do postele (je to myslené obrazne, len keby sme sa ta dostali), aby sme unikli oveľa väčšiemu boju s mocnosťami temnoty v sebe. Pretože vieme, že musíme „zomrieť sebe“ , aby sme mohli žiť v Kristovi, a je pre nás ťažké tomu vzdorovať.
Zároveň musíme bojovať s jednoduchým snom únavy, ktorú každému kladie na plecia jeho povolanie - únava tela, únava mysle a únava duše.
Áno, svätý Pavol má pravdu: musíme sa prebudiť zo sna. Vyjdime teda z noci svojich emócií - noci hnevu, nenávisti, všetkého negatívneho v nás. Kráčajme v dennom svetle jednoduchosti, priateľstva, odpustenia, porozumenia, láskavosti a jemnosti k sebe navzájom. Advent je čas prebudenia. Je to také radostné obdobie, také láskyplné obdobie! Vstúpme teda do jeho radosti.