Autor: P. Tomáš van Zavrel | Dioecesis Budovicensis
Zdroj: © Katolický týdeník, č. 48/2016 | List českých a moravských diecézí
preklad: Janka Potančoková | Dioecesis Rosnaviensis
Datum napsání:
04.12.2016
Jozef, príklad otcovskej viery, nádeje a lásky
Keď som bol ročným dieťaťom, mal môj otecko sen, ktorý uskutočnil. Vzal matku i mňa do náručia a statočne nás odprevadil do slobodnej krajiny, aby sme žili v bezpečí. Nie, nie je žiadnym hrdinom. Naopak, je obyčajným človekom. Ale najdôležitejšie činy v tomto svete konajú práve obyčajní ľudia. Mám skvelého otecka. V každom období môjho života mi bol láskavým radcom, oporou, sprievodcom i ochrancom. V jeho blízkosti som cítil bezpečie, v neistote som znovu nachádzal pevný bod a ukotvenie. Symbolizoval silného a múdreho muža, ktorý disponuje všetkými darmi Ducha. Jeho zrelé a dospelé mužstvo mu nikdy nebránilo prejavovať mne i mamičke lásku a starostlivosť, rešpektovať nás a milovať nás takých, akí sme.
Dokázal na seba vziať zodpovednosť za naše životy a zabezpečiť všetko potrebné. Pre nás rozdával sám seba. Priviedol ma ku kresťanskej dospelosti, učil ma, často bez slov, čo je mužstvo, učil ma stať sa človekom, ktorý prijíma zodpovednosť za svoje činy, dospelým a zrelým mužom, ktorý je hoden slobody a dôstojnosti, pozná svoju cenu a dokáže doceniť ostatných. Neromantizujem si ho. Poznám aj jeho chyby a nedostatky, ktoré ma v čase dospievania dokázali rozladiť. Dozrel som však natoľko, že dokážem vidieť, v čom otecko vyniká v Božích očiach. Nevybral si ma a ja som si nevybral jeho. Boli sme si daní, stali sme sa vzájomným darom bez akejkoľvek istoty budúcnosti.
Kedykoľvek čítam o sv. Jozefovi, spomeniem si na otecka. Posolstvo sv. Jozefa nie je v slovách, ale v činoch. Adventný čas je časom Máriinho "fiat", pokorného prijatia Božej vôle, odovzdania sa do Božej náruče. Aj Jozef vyslovil svoje "fiat". Musela to byť pevná viera, ktorá ho viedla a uschopnila ho všetko prijať. Pevná viera a láska - hlboká, ozajstná, bezpodmienečná láska k Bohu i človeku - a tiež veľká odvaha, ktorá prekonala strach, keď z anjelových úst počul "zvestovanie" svojho "otcovstva": "Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého."
Zrelý, múdry muž-tesár, iste ťažko pracujúci. Muž statočný a pevný vo viere. Sprevádzajúci Ježiša, chrániaci ho, s láskou sa o neho starajúci. Vychovávateľ, ktorý vždy pokorne zostupuje ku zverenému Synovi, aby s ním rástol a stúpal nahor k Bohu. V tejto pokore a sebazaprenia kotví sa pevne statočnosť a zodpovednosť za snúbenicu Máriu aj Ježiša. Preto sa sv. Jozef dotýka môjho srdca. Žije nenápadným životom a slúži Bohu, ako by symbolizoval toho, o ktorom hovorí Kristus, keď hovorí: "Ak chce niekto byť prvým, bude posledným zo všetkých a služobníkom všetkých."
Raz som videl jasličky, kde sv. Jozef stál trochu v pozadí, stranou, ale v bezprostrednej blízkosti kľačiaci pri Márii, ktorá hýčkala v náruči Ježiška. Pevne, vzpriamene stojaci otec s gestom otvoreného všeobjímajúceho náručia. Vtedy som pochopil, aká je Jozefova rola. Stojí v pozadí, veľmi ticho a skromne, aby Mária s dieťaťom žiarila. Z tohto postoja pramení ľudská dôstojnosť, ovenčená božskými cnosťami lásky a pevnej viery, ktoré zakladajú nádej. Táto scéna odhaľuje podstatu otcovskej lásky. Zodpovednosť za tehotnú manželku na ceste do Betlehema, trpezlivé hľadanie príbytku aj pokornú vďačnosť a prijatie toho, čoho sa mu dostane - a čo graduje v statočnosti rozhodnutia odísť do Egypta, do cudziny ako utečenec, aby na nevyhnutný čas našiel bezpečie a tým aj nádej na budúcnosť.
Otcovia, rozpomeňte sa na sv. Jozefa, snúbenca Panny Márie a pestúna Pána Ježiša. Nechajte sa ním inšpirovať a viesť. Vaša rodina nech je obrazom Svätej rodiny. Rozdávajte seba pre svoje rodiny, buďte v rodinách a s rodinami. Neospravedlňujte sa, že nemáte čas, a neobmedzujte sa na obyčajnú fyzickú prítomnosť. Načúvajte láske v svojich srdciach, dotýkajte sa sŕdc svojich blízkych. Odpovedajte na ich otázky trpezlivo a múdro ich prijímajte. Chráňte ich a sprevádzajte ako pútnikov na životnej ceste. Svojím bytím v rodinách pestujte nádej na budúcnosť, na stretnutia a v tejto neľahkej činnosti sa oprite o pevnú vieru v Božiu milosť i človečenstva. Buďte svedkami života z viery, svedčiaci o tom, že aj v dnešnej "spoločnosti bez otcov" môžu žiť otcovia podľa vzoru sv. Jozefa.
Keď som bol ročným dieťaťom, mal môj otecko sen, ktorý uskutočnil. Vzal matku i mňa do náručia a statočne nás odprevadil do slobodnej krajiny, aby sme žili v bezpečí. Nie, nie je žiadnym hrdinom. Naopak, je obyčajným človekom. Ale najdôležitejšie činy v tomto svete konajú práve obyčajní ľudia. Mám skvelého otecka. V každom období môjho života mi bol láskavým radcom, oporou, sprievodcom i ochrancom. V jeho blízkosti som cítil bezpečie, v neistote som znovu nachádzal pevný bod a ukotvenie. Symbolizoval silného a múdreho muža, ktorý disponuje všetkými darmi Ducha. Jeho zrelé a dospelé mužstvo mu nikdy nebránilo prejavovať mne i mamičke lásku a starostlivosť, rešpektovať nás a milovať nás takých, akí sme.
Dokázal na seba vziať zodpovednosť za naše životy a zabezpečiť všetko potrebné. Pre nás rozdával sám seba. Priviedol ma ku kresťanskej dospelosti, učil ma, často bez slov, čo je mužstvo, učil ma stať sa človekom, ktorý prijíma zodpovednosť za svoje činy, dospelým a zrelým mužom, ktorý je hoden slobody a dôstojnosti, pozná svoju cenu a dokáže doceniť ostatných. Neromantizujem si ho. Poznám aj jeho chyby a nedostatky, ktoré ma v čase dospievania dokázali rozladiť. Dozrel som však natoľko, že dokážem vidieť, v čom otecko vyniká v Božích očiach. Nevybral si ma a ja som si nevybral jeho. Boli sme si daní, stali sme sa vzájomným darom bez akejkoľvek istoty budúcnosti.
Kedykoľvek čítam o sv. Jozefovi, spomeniem si na otecka. Posolstvo sv. Jozefa nie je v slovách, ale v činoch. Adventný čas je časom Máriinho "fiat", pokorného prijatia Božej vôle, odovzdania sa do Božej náruče. Aj Jozef vyslovil svoje "fiat". Musela to byť pevná viera, ktorá ho viedla a uschopnila ho všetko prijať. Pevná viera a láska - hlboká, ozajstná, bezpodmienečná láska k Bohu i človeku - a tiež veľká odvaha, ktorá prekonala strach, keď z anjelových úst počul "zvestovanie" svojho "otcovstva": "Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého."
Zrelý, múdry muž-tesár, iste ťažko pracujúci. Muž statočný a pevný vo viere. Sprevádzajúci Ježiša, chrániaci ho, s láskou sa o neho starajúci. Vychovávateľ, ktorý vždy pokorne zostupuje ku zverenému Synovi, aby s ním rástol a stúpal nahor k Bohu. V tejto pokore a sebazaprenia kotví sa pevne statočnosť a zodpovednosť za snúbenicu Máriu aj Ježiša. Preto sa sv. Jozef dotýka môjho srdca. Žije nenápadným životom a slúži Bohu, ako by symbolizoval toho, o ktorom hovorí Kristus, keď hovorí: "Ak chce niekto byť prvým, bude posledným zo všetkých a služobníkom všetkých."
Raz som videl jasličky, kde sv. Jozef stál trochu v pozadí, stranou, ale v bezprostrednej blízkosti kľačiaci pri Márii, ktorá hýčkala v náruči Ježiška. Pevne, vzpriamene stojaci otec s gestom otvoreného všeobjímajúceho náručia. Vtedy som pochopil, aká je Jozefova rola. Stojí v pozadí, veľmi ticho a skromne, aby Mária s dieťaťom žiarila. Z tohto postoja pramení ľudská dôstojnosť, ovenčená božskými cnosťami lásky a pevnej viery, ktoré zakladajú nádej. Táto scéna odhaľuje podstatu otcovskej lásky. Zodpovednosť za tehotnú manželku na ceste do Betlehema, trpezlivé hľadanie príbytku aj pokornú vďačnosť a prijatie toho, čoho sa mu dostane - a čo graduje v statočnosti rozhodnutia odísť do Egypta, do cudziny ako utečenec, aby na nevyhnutný čas našiel bezpečie a tým aj nádej na budúcnosť.
Otcovia, rozpomeňte sa na sv. Jozefa, snúbenca Panny Márie a pestúna Pána Ježiša. Nechajte sa ním inšpirovať a viesť. Vaša rodina nech je obrazom Svätej rodiny. Rozdávajte seba pre svoje rodiny, buďte v rodinách a s rodinami. Neospravedlňujte sa, že nemáte čas, a neobmedzujte sa na obyčajnú fyzickú prítomnosť. Načúvajte láske v svojich srdciach, dotýkajte sa sŕdc svojich blízkych. Odpovedajte na ich otázky trpezlivo a múdro ich prijímajte. Chráňte ich a sprevádzajte ako pútnikov na životnej ceste. Svojím bytím v rodinách pestujte nádej na budúcnosť, na stretnutia a v tejto neľahkej činnosti sa oprite o pevnú vieru v Božiu milosť i človečenstva. Buďte svedkami života z viery, svedčiaci o tom, že aj v dnešnej "spoločnosti bez otcov" môžu žiť otcovia podľa vzoru sv. Jozefa.
