Zdroj: © Svetlo Kríža, č. 49/2000 | týždenník RK farnosti Návštevy Panny Márie v Trebišove
Datum napsání:
03.12.2000
Čas samoty, čas očakávania...
Aj keď to pre mnohých z nás znie nepochopiteľne, láska so sebou vždy prináša samotu. Samota zasa so sebou vždy prináša lásku. Lásku a samotu od seba nemožno nikdy odlúčiť. Ľudia si však myslia niečo iné. Myslia si, že ak je človek zamilovaný, tak nemôže byť sám. Nerobia rozdiel medzi samotou a osamelosťou. Osamelosť je negativistický pojem a vyjadruje, že človek nemôže existovať bez druhých. Bojí sa byť sám. Cíti sa osamelý, zbytočný, nikto ho nepotrebuje.
Svet je plný osamelých ľudí, a pretože sú osamelí, robia jednu nerozvážnosť za druhou. Takýto človek sa začne prejedať, len aby sa cítil „plnší“. Začne piť alebo užívať drogy, pretože chce na svoju osamelosť zabudnúť. Kam však má ísť? Čo má robiť? S kým sa zhovárať ? Ľudia prestávajú komunikovať, prestávajú sa zhovárať, nanajvýš jeden na druhého kričia alebo si prednesú svoje požiadavky. Žijeme blízko pri sebe, ale nikdy sa nestretneme. Je to tak u manželov, priateľov i milencov. Ľudia kráčajú vedľa seba celé roky a dúfajú, že možno zajtra sa už konečne stretnú. To je však len ilúzia, ktorá nám pomáha udržiavať dojem, že všetko je tak, ako má byť.
Vzťah nikdy nevyrastie z potreby. Jedine tak „obchodný“ . Vzťah totiž pramení z prebytku a nikdy nie z nedostatku našej lásky. V opačnom prípade sa budeme „vykorisťovať“, využívať. To nebude priateľstvo, láska, ba ani súcit. Bude to sladká horkosť. Ak sa stretnú dvaja osamelí, sladkosť rýchlo pominie a budú osamelí spoločne. To bolí ešte viac. Mnohí žijú spolu iba na povrchu. Ak nazriete pod povrch, zbadáte, že sú sami.
Naproti tomu samota je niečo úplne iné. Prináša radosť z vlastného priestoru. Keď má človek niekoho rád, nebojí sa samoty. Je rád sám so sebou, so svojimi myšlienkami a pocitmi. Len a len láska dodáva odvahu byť sám. Láska a samota sú dve strany jednej mince. Je prínosné si to uvedomiť. V samote totiž láska čerpá novú, sviežu energiu. Potom sa vydávame v ústrety tým, ktorých milujeme. Keď je oblak ťažký, začne pršať. Dážď prospieva lúkam, je vítaný a s vďakou prijímaný. Ak miluješ, aký paradox, objaví sa v tebe hlboká túžba byť sám.
Praví milenci si vždy doprajú čas na to, aby boli sami, aby každý z nich bol chvíľku sám so sebou a aj keď si to často neuvedomujú s Bohom - prameňom každej skutočnej lásky. Jedine tak nájdeme sami seba a čoskoro z nás začne láska „pretekať“ a budeme sa s ňou chcieť podeliť. Ak sme sami, veľmi skoro v nás totiž prepukne túžba rozdať sa. Všimnime si preto tento rytmus. Ak milujeme, chceme byť aj chvíľku sami, ak sme sami, znova chceme milovať. V samote totiž nachádzame silu a - to zdôrazňujem - vnútornú radosť. Radosť je ako povodeň, nezastavíš ju. Musíš sa pohnúť a ísť hľadať ľudí, ktorým ju rozdáš. A to je presne to, čo sa stáva zamilovaným.
Je tu čas adventu, čas očakávania. Doprajme si chvíle samoty a pripravme sa tak na zrod Lásky v nás.
