Na symboly sa v jednotlivých obdobiach dejín pozeralo rôznym pohľadom. Etymologický význam tohto pojmu sa odvodzuje od slova synballein. Ide o dva grécke výrazy: syn (spolu) a ballein (hádzať), pričom toto slovné spojenie by sa dalo voľne preložiť ako spájať dohromady. Symboly sú predovšetkým kultúrne konštrukty a väčšina z nich nemá taký význam, ktorý by bol všeobecne prijatý. Jednoducho povedané, čo považuje za symbol jedna kultúra alebo oblasť, iná kultúra to ako symbol s rovnakým významom nevníma.
Význam symbolu nie je vnútorný, teda nevychádza z neho samého, akoby šlo o jeho zvláštnu vlastnosť. Naopak, symbol môžeme pochopiť len vo vzťahu k iným symbolom, ktoré tvoria súčasť konkrétneho kultúrneho celku. Ako jednoduchý príklad môžeme uviesť krúžok, teda presnejšie prsteň, ktorý sa pri uzatvorení manželstva na Západe navlieka na prst nevesty a symbolizuje vernosť a večný záväzok. Zle by však tento symbol prečítal niekto z kamerunského etnika Bangwa, tam totiž nasadiť kruh na nohu nevesty znamená, že sa žena stáva otrokyňou [1].
Na druhej strane existujú symboly, ktoré nestrácajú svoj význam ani v priebehu dlhých historických období. Tieto symboly roznecujú predstavivosť a uvádzajú nás do neverbálnej oblasti, v ktorej nie sú slová potrebné. Symbol je vyjadrením vyššej pravdy na „nižšej" úrovni a prostriedkom na vyjadrenie skutočnosti, ktorá buď zatieňuje jazyk s jeho obmedzeniami, alebo je pre adekvátne vyjadrenie príliš zložitá na vysvetlenie. Dokonalý symbol má podstatný význam pre človeka a mal by uspokojovať každú jeho stránku, jeho ducha, intelekt aj emócie. Všetky náboženské obrady majú symbolický význam a hodnotu, pričom sa bez ich pochopenia vyprázdňujú a stávajú sa „poverčivými" [2].
Grécke slovo synballein sa však môže preložiť aj ako porovnávať, usudzovať či vykladať. Práve takto vnímali tento pojem stoici, keď v niečom videli skrytý odkaz na filozofickú alebo teologickú pravdu. Ich pohľad prevzal aj židovský filozof Filón Alexandrijský (asi 20 pred Kr. - asi 50 po Kr.) a symbolický, respektíve presnejšie povedané ale-gorický spôsob výkladu aplikoval aj na Bibliu a stal sa tak vzorom pre takých cirkevných učiteľov, ako boli Origenes či Klement Alexandrijský. Tak sa v symbole stretávajú dva svety; to, čo je zjavné a stojí v popredí, a to, čo je skryté, teda idea, ktorá sa za tým nachádza [3].
Symbol ako spôsob myslenia a cítenia je napríklad v stredoveku úplne jasný a taký bežný, že žiaden autor nemá potrebu vysvetľovať a upozorňovať na svoje zámery, prečo použil daný symbol tak ako ho použil, pretože bol všeobecne prijímaný. V stredoveku by sme mohli symbol najlepšie charakterizovať etymologicky. Uveďme niekoľko príkladov. Orech ľudia považovali za škodlivý strom, lebo jeho latinský názov je nux, čo sa spája so slovesom nocere, teda škodiť. Verilo sa preto, že zaspať pod korunou orecha by znamenalo vystaviť sa pôsobeniu diabla alebo iných zlých duchov. Podobná predstava sa viaže s jabloňou. Latinský názov malus sa v latinčine spája so slovom zlo. Pravdepodobne z tohto dôvodu sa stala jabloň oným stromom, z ktorého Adam a Eva nesmeli jesť v rajskej záhrade.
Etymologicky vznikli aj mnohé obrazy a mená ako symboly. Príkladom môže byť sv. Veronika, ktorá môže za svoju neskoršiu existenciu ďakovať svojmu menu pozostávajúcemu zo slov vera leona - pravý obraz, teda skutočný obraz Spasiteľa, ktorý bol vtlačený do jej šatky. Zaujímavé je tiež meno Judáša. V Nemecku sa od 12. storočia jeho prímeno Iškariotský (nem. Ischariot), v preklade muž z Kariotu, rozložilo na slová ist gar rot - je celý červený. Tým sa Judáš stáva v pravom zmysle slova červený a jeho srdce planie pekelnými plameňmi, a preto sa má na obrazoch znázorňovať s hrdzavými vlasmi, čo je farba pekla a zrady [4].
[1] Bowie, Fiona: Antropologie náboženství: Rituál, mytologie, šamanismus, poutnictví, Portál, Praha 2008, s. 47
[2] Cooperová, C.J.: Ilustrovaná encyklopedie tradičních symbolů, Mladá fronta, Praha 1999, s. 4-5
[3] Lurker, Manfred: Slovník biblických obrazů a symbolů, Vyšehrad, Praha 1999, s. 12
[4] Pastoureau, Michael: Dějiny symbolů v kultuře středověkého Západu, Argo, Praha 2018, s. 15-20