Páv bol veľmi obľúbený námet zobrazovania v antike, a to pre jeho pestrofarebné perie a krásu. Pre toto perie, vejárovito rozložené do tvaru kruhu, bol symbolom slnka, svetla a dokonalosti (India, Irán). Tiež sa stal symbolom duše, ktorú si v stredoveku predstavovali ako okrídleného vtáka. Okrem toho bol aj symbolom nesmrteľnosti. Mal totiž povesť, že každoročne zázračne obnovuje svoje životné sily meniac pestrofarebné perie. Páva možno vidieť na hrobkách, sarkofágoch a medzi pohrebnými emblémami, kde symbolizuje zmenu zo života k nesmrteľnosti.
Pre pohanov to bol aj symbol apoteózy (zbožštenia človeka). Mohol byť prevzatý z pohanského umenia, kde v podobe vtáka Juna zobrazoval cisárovnú, ktorá sa stala bohyňou. Symbolom pýchy sa však páv stal až v moderných časoch. Prví kresťania tento symbol prevzali ako znak večného života, nesmrteľnosti a zmŕtvychvstania. Plínius Starší vysvetľuje, že mäso páva je nestráviteľné, čo mu dáva pečať nesmrteľnosti. V katakombách je páv znázornený zväčša zboku, niekedy aj spredu. Zachovala sa freska, kde pávy stoja oproti sebe a pijú z jednej nádoby. Ide o symboliku duší živiacich sa prameňom večného života.