V stredoveku tiež existovala viera, že medvedie mláďatá sa rodia ako bezforemné a matka im lízaním vytvára formu. Touto vierou sa medveď stal predobrazom, ktorý vyjadroval vzťah kresťanstva k pohanstvu. Medveď ako chlpaté zviera často predstavuje divokého, neskrotného muža. Nezriedka sa preto v obrazovej aj naratívnej forme vykresľuje so ženskou nahotou a so ženami udržuje telesné alebo i násilné vzťahy. Medveď je pravý kráľ lesa a zvierat a často sa prirovnáva k človeku. Má úžasnú silu, ale je chlipný a násilnícky. Z tohto dôvodu začala Cirkev „boj" s týmto zvieraťom s cieľom zvrhnúť ho z jeho trónu, a tak od 8. až po 12. storočie v symbolickej rovine podporuje najmä leva.
Lev je predsa exotické, nie miestne zviera, vychádza z písomnej, nie ústnej kultúry, takže je to zviera ovládateľné a nie nevypočítateľné. Proti symbolu medveďa ako kráľa zvierat postupuje Cirkev trojakou cestou: najprv ho zdiskvalifikuje tým, že ho prirovná k diablovi, potom ho zobrazuje ako skrotené a poslušné zviera podriadené človeku, no najmä svätcom v hagiografických príbehoch, napokon je zosmiešnený a vhodný len ako zabávač na trhoch a v cirkusoch. Podporu mala Cirkev samozrejme aj v Biblii a u cirkevných otcov, ktorí medveďa vždy vykresľovali ako démonické zviera.