Kvety ľudia vždy vnímali ako poslov jari, nádeje a budúceho prísľubu ovocia. Podobne ako človek, aj kvety vykazujú tajomný príbuzenský vzťah ku svetlu a životu a podliehajú rovnakým pozemským zákonom zániku. Z tohto dôvodu bola láska k nim u starovekých národov viac, než len výraz ich radosti z krásy, bola zakomponovaná do ich náboženského systému a predstáv. Kvety krášlili hroby, chrámy, ale aj obetné zvieratá. Sú tiež pozemským odrazom nebeskej blaženosti. Napríklad mučenica z Kartága, Perpetua, vo svojom videní uvidela večnosť ako nádhernú kvitnúcu záhradu. Kvety symbolizovali nádheru rajskej záhrady, v ktorej budú prebývať všetci zomrelí. Tá istá myšlienka viedla prvých kresťanov k tomu, aby pomaľovali steny katakomb kvetmi a vencami. [1]
Kvety sú v biblickom kontexte znamením krásy stvorenia sveta. Čo sa týka estetického stvárnenia, kvety, listy a rastliny či vetvičky stromov sa používajú ako ozdobný prvok vo všetkých známych kultúrach. Izraeliti, hoci boli vystavení nebezpečenstvu zámeny estetickej krásy a idolatrie, nezavrhli používanie rastlinných motívov ani v najsvätejších priestoroch. Rastlinné motívy odolávajú a sú stále v priebehu celých stáročí, zatiaľ čo vyobrazovanie zvierat a ľudí býva niekedy zavrhované. [2]
Kvety sú symbolom prebudenia života, ale pre svoju krátku trvácnosť aj symbolom jeho pominuteľnosti. Starý zákon ich v knihe Jób (Jób 14, 2) prirovnáva k človeku, ktorý vzíde a zvädne. Stredoveká mariánska a kristologická symbolika kvetov sa objavuje od 12. storočia predovšetkým vo výkladoch Veľpiesne. Až do konca 13. storočia sa kvety, až na niektoré výnimky (ruža, ľalia, fialka), typovo nerozlišovali. Oceňované začali byť najmä pre svoje liečivé účinky. Najznámejšou liečiteľkou stredoveku bola Hildegarda z Bingenu (1098 - 1179), ktorá prebudila záujem o kvety najmä z pohľadu ich liečivých vlastností. Celkovo k záujmu o rastliny podobne prispela aj tzv. salernská škola, z ktorej vyšlo mnoho rukopisov z tejto oblasti. Pramene zaoberajúce sa symbolikou rastlín kvetov často pochádzajú aj z rukopisov cirkevných otcov, a to najmä u sv. Bernarda. [3]
[1] Lurker, Manferd: Slovník biblických obrazů a symbolů, Vyšehrad, Praha 1999, s. 128-129
[2] Tydlitátová, Věra: c.d., s. 58.
[3] Royt, Jan, Šedinová, Hana: c. d., s. 79-81