symbol nevinnosti, jednoduchosti a Ducha Svätého
V Mezopotámii bola holubica zasvätená bohyni erotickej lásky a plodnosti Ištare, vo Fénicii bohyni Aštara v Grécku Afrodite. V Indii sa tmavá holubica považovala za obraz duše, ale tiež za zlého vtáka, ktorý ohlasoval blízku smrť. Islam má holubicu ako posvätného vtáka, lebo pomáhala Mohamedovi na úteku. V iných krajinách pre jej nariekavý hlas symbolizovala okrídlenú dušu, preto napríklad Sýrčania nad hroby umiestňovali holubníky. Holubica sa pre svoj jednoduchý a mierny vzhľad stala taktiež symbolom nevinnosti a jednoduchosti. V kresťanskej ikonografii symbolizuje čistotu a Ducha Svätého, ktorý sa v tejto podobe zjavil pri Kristovom krste. V kresťanskom umení sa zobrazuje v príbehoch Noema, troch mládencov v peci a pod. V katakombách je holubica symbolom pokrsteného kresťana a ľudskej duše či veriacich.
Kresťania prevzali z antického pohanského umenia dekoratívny motív holubíc, ktoré pijú alebo sa sýtia rôznymi plodmi, a dali mu nový význam. Na gréckych reliéfoch hrobov sa nachádzajú holubice pijúce z rôznych nádobiek symbolizujúcich prameň pamäti na zosnulého. Je to symbol duší napájajúcich sa z prameňov alebo plodov večného života, či už zaživa na sviatostiach Cirkvi, alebo v blaženej večnosti. V oboch prípadoch ide o Boží prameň večné-ho života. Holubica, ktorá má v zobáčiku vavrínovú ratolesť či korunu, je zase symbolom mučeníkov. Rovnako ako symbol duše môže byť holubica i ekvivalentom orantov.
Holubica je tiež symbol mieru a pokoja, preto sa s ňou stretávame zväčša na kresťanských pohrebiskách. Zvyčajne ju zobrazujú s následnými latinskými epitafmi: Spiritus tuus in pace; Spiritus tuus in pace et in Christo (Tvoj duch v pokoji; Tvoj duch v pokoji a v Kristovi). Ak holubica znázorňuje dušu, epitaf znie napríklad nasledovne: Palumbulus sine felle - Holubica bez žlče (horkosti, trápenia). Epitaf môžeme chápať vo voľnom preklade ako duša bez trápenia, teda duša, ktorá je vo večnom raji a opustila trápenie na zemi (poprípade trápenie, akým je mučenícka smrť). Podľa starovekého názoru holubica nemala žlč, a preto sa mohla stať nositeľkou všetkých možných čností. Alegorický výklad tohto epitafu je teda cnostná duša, duša, ktorá odišla bez horkosti, zatrpknutia na niekoho. V jednom epitafe, ktorý patril dvojitej hrobke, sú mená zosnulých napísané nad hlavami dvoch holubíc - Beneria a Sabbatis.